Dieťa komunikuje rôznymi spôsobmi - mimikou, gestami, slovami, ale aj kresbou. Práve prostredníctvom kresby deti vyjadrujú svoje vnútorné pocity. Kresba má pre deti nesmierny význam nielen ako hra a radosť, ale aj ako spôsob vyjadrovania svojich snov, fantázií a reality. Psychológovia a pedagógovia ju využívajú na posúdenie úrovne vývinu dieťaťa, jeho emocionality a inteligencie, pričom kresba reflektuje jednotlivé vývojové štádiá detského rastu. Kreslenie je pre deti prirodzenou formou vyjadrenia a prejavu. Niekoľkoročné deti často nedokážu presne vyjadriť svoje potreby alebo emócie, takže kreslenie môže pomôcť. Naopak niekoľkomesačné deti môžu čmáranicami vyjadrovať svoje pocity ešte skôr, ako sa naučia používať slová - je to teda prostriedok neverbálnej komunikácie, aj preto sa o kresby u detí zaujímajú vývojoví psychológovia a psychologičky. Kreslenie je spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo dieťa prežíva a čo je preň ťažké. A naopak kreslením vyjadruje radosť a lásku, napr. keď tvorí pre blízkeho človeka, mamu alebo otca, a svoj výtvor daruje. Zvyšuje porozumenie vo vede, ale zlepšuje spomienky na udalosti (ak počas spomínania a rozprávania o udalosti aj kreslia). Trénuje mozog a pomáha sústrediť sa v dnešnom uponáhľanom svete. Kresba zlepšuje priestorové vnímanie, je súčasťou symbolického komunikačného systému a mnohí považujú čmáranie za vývinový most medzi hovorenou a písanou formou jazyka.
Kreslenie vyžaduje presné pohyby rúk a prstov, čo zlepšuje koordináciu a jemnú motoriku. Tieto zručnosti sú nevyhnutné pre písanie, kreslenie a ďalšie aktivity, ktoré vyžadujú jemnú motorickú koordináciu. Deti často vyjadrujú svoje myšlienky, pocity a zážitky prostredníctvom kresieb. Detské kreslenie prechádza určitými fázami, ktoré odrážajú ich vývoj. Tieto fázy sú ukazovateľmi nielen fyzického rozvoja, ale aj mentálneho a emocionálneho rastu dieťaťa.
Kresba je pre dieťa hrou a radostnou činnosťou. No má aj ďalší, širší význam. Dieťa do kresby projektuje informácie o sebe, svojich snoch, fantázii aj o realite. Práve preto sa kresba využíva v psychológii či v pedagogike. Slúži na posúdenie inteligencie, resp. úrovne vývinu dieťaťa, ako komunikačný prostriedok alebo ako spôsob skúmania jeho prežívania a emocionality. Kresba totiž kopíruje celkový vývin dieťaťa a rovnako ako dieťa, aj jeho kresba prechádza procesom. Existujú isté vývojové štádiá, kedy dieťa kreslí určitým spôsobom. Aby sme vás nevystrašili, je nutné podotknúť, že tento vývoj je veľmi individuálny, orientačný a nie všetky deti ho dosahujú v rovnakom čase.
Vývoj detskej kresby
Vývin jeho prirodzeného nadania vyjadrovať sa kresbou je závislý od sociálneho prostredia, v ktorom dieťa žije. V priaznivých okolnostiach detská kresba predchádza všetkými štádiami svojho zákonitého rozvoja v zázračnej jednote s potrebami citovej aj rozumovej evolúcie.
Štádiá vývoja kresby
Kresba je pre dieťa prirodzenou súčasťou jeho života, ktorou mnohé vyjadrujú, i keď o tom samy nemusia vedieť. Kreslia to, čo majú rady, čo ich naopak trápi, či dokonca, čo si želajú. Je teda prirodzené, že práve z kresby je možné zistiť viaceré oblasti zo života dieťaťa, s ktorými môže psychológ ďalej pracovať. Detská kresba môže okrem aktuálnej výpovede detí, ako aj ich psychických vlastností, odhaliť rôzne vývinové odchýlky, traumy, sexuálne problémy a pod.
1. Obdobie škvŕn (cca 11 - 20 mesiacov)
Prvý záujem o kreslenie po papieri, môže dieťa prejaviť veľmi zavčasu, len čo je schopné funkčnej špecifickej manipulácie s predmetmi: začiatkom druhého roka svojho života. Dieťa zisťuje, že je schopné zanechať za sebou stopu a to ho veľmi baví. Vytvára bodky a škvrny. Typický je pohyb v rýchlom tempe, ktorý je pre dieťa uspokojivý. Neskôr sa toto tempo spomalí. Aj keď sa to môže zdať zbytočné a často špinavé tvorenie, je dôležité poskytnúť dieťaťu priestor na kreslenie. Aj toto „kreslenie“ má vplyv a posúva deti k ďalšiemu stupňu.
2. Obdobie čmárania (cca 2 - 3 roky)
Spolupráca oka a ruky vstúpi do hry o niekoľko mesiacov neskôr, a vtedy už môžeme hovoriť o začiatkoch detského kreslenia k týmto začiatkom kresby sa dieťa dostáva približne v šestnástom až dvadsiatom druhom mesiaci života. Prvé kresby dieťaťa, po tom, ako už funkčne berie do ruky ceruzku alebo kriedu a svoje kresby aspoň trochu zrakovo kontroluje, sú obyčajne kmitavým pohybom šikmých čiar črtaných jedným ťahom sprava doľava alebo naopak, približne v päťdesiat stupňovom uhle. Pripomína to akýsi seizmografický zápis, zaznamenáva všetko okolo seba. Vtedy už dieťa spravidla strieda uhol kmitania priečnych čiar a čmára vo všetkých smeroch, pričom prerušuje jednosmernosť kmitania, a tak svoje obrazce zauzľuje, no čo je najdôležitejšie, začína ich navzájom oddeľovať a izolovať. Oddeľuje ich od seba podľa toho, akým smerom začína viesť čiaru napr. najprv začne čmárať zľava doprava, potom osobitne zhora nadol a zase iným spôsobom až časom vytvára pravidelné lineárne a plošné útvary - všelijaké kolieska, oblúčiky, mnohouholníky, uhly atď. Dieťa si ich však neuvedomuje, dochádza k nim celkom náhodou pohybovou hrou. Ceruzka je predĺženou rukou dieťaťa, čiary priamo súvisia s JA dieťaťa. Dieťa čmára všetkými smermi, pri kreslení možno pozorovať osobité pohyby. Objavuje sa krúživý pohyb. V tomto období sa dieťa naučí vytvoriť uzavretý objekt (loop), ovál. Deti dokážu popísať, čo nakreslili, aj keď je to pre dospelých nerozoznateľné. Komunikujte s dieťaťom o kresbách, všímajte si, čo všetko sa v jeho kresbe objavilo. Pre tento vek je typická emocionalita, ktorá sa prejavuje aj silným tlakom ceruzky na papier.
3. Obdobie hlavonožcov a prvých konštrukcií (cca 3 - 4 roky)
Po prvých ohraničovaniach amorfných čmáraníc a po vydelení špirálovitých a kruhových foriem spontánny vývin detského kreslenia prechádza do vyššieho štádia. Detské kresby sa postupne stávajú konštruktívnymi, i keď ešte prevažujú prvky čírej zmútenej náhodnosti. Ohraničujúc naďalej svoje čmáranice z pocitu uzavretosti svojho ja, dieťa , vedené už citom pre stredovú a osovú súmernosť čoskoro nahradí kruh štvorcom alebo iným mnohouholníkom, ktorého hranatosť prestavuje tvrdšie, prísnejšie zovretie. Časom vytvorí dieťa ďalšiu formu symbolizujúcu hmotnosť, jej váhu a odpor voči tlaku. Touto formou je trojuholník s duchovným významom agresivity proti hmotnosti. Postupne dieťa tieto štyri formy obmieňa a vytvára spleť svojich kresieb, vďaka čomu objavuje zákon proporcionálnosti. Približne v treťom roku života udrie do očí dieťaťa nápadnosť kruhového tvaru v ostatnej amorfnej spleti čiar a pripomenie mu podobu nejakej dôverne známej veci (napr. guľatú loptu alebo jabĺčko). Spočiatku obyčajne dieťa vo svojej kresbe pomenúva ľudí, potom zvieratká a premety pripomínajúce najjednoduchšie literárne tvary. K cíteniu tvaru sa postupne pripája farebné cítenie, umožňujúce považovať za objekt každú beztvarú škvrnu, najmä ak je farebne odlišná. Postupne sa vytvára aj zmysel pre proporčné vzťahy. Dieťa vkresľuje do kruhového útvaru menší kruh ako výtvarný symbol očí a úst, alebo k nemu prikresľuje zvlnenú čiaru ako symbol tela, alebo nad väčším kruhom nakreslí menší kruh a potom ešte menší, až je z toho predstava snehuliaka. Detská kresba začína podliehať všetkým trom základným zákonom tvorby, zákonom symetrie, proporcionality a rytmu. V deťoch sa tiež upevňuje zmysel pre radový a stredový rytmus, ktorý sa stáva základom jeho kompozičných schopností (zostavovanie abstraktných kompozícií, komponovanie vlastných výtvarných predstáv predmetnej skutočnosti). Nepravidelné koliesko prestavujúce hlavu, ku ktorému je z niektorej strany prikreslená zvlnená čiara ako symbol ostatného tela. Postupne do toho kolieska, ktoré sa zväčší, dieťa vkreslí najdôležitejšie detaily ľudskej tváre: najprv oči, potom ústa a nos. Tieto detaily zo začiatku nie sú správne umiestňované (oči môžu byť vedľa hlavy, nos nad očami, alebo vodorovná čiarka, symbol úst, je na úrovni bodiek. Keď dieťa začne správne umiestňovať jednotlivé časti hlavy pribudnú k nim ďalšie (uši, vlasy...), postupne začína dieťa odlišovať trup od končatín, jednotlivé články prstov atď. Hlavonožci sú postavy, kde jedno koliesko - kruh znázorňuje hlavu aj trup. K nemu sa pridávajú nohy a potom aj ruky. Ako dieťa rastie, postave pribúdajú detaily. Na tvári sa objavia oči, ústa, nos a tiež pupok. Kresba už má obsah, dieťa v nej zachytáva svoje zážitky, spomienky a priania. Jemná motorika zohráva v kreslení veľkú rolu, jej stupeň vývoja dokáže rozhodovať o presnosti čiar. O jej úrovni napovedá aj vyfarbovanie v rámci objektu a nevychádzanie spoza jeho hraníc. Do 4. roku dieťa zobrazuje asi 5-6 detailov.
4. Vizuálny realizmus (cca od 7 rokov)
Časom sa u detí stretávame s koncepčným realizmom, ktorý jednoducho opisuje a vypisuje kresbou to, čo sa zdá na danej veci tvorcovi najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Časom nahradí schematický náčrt človeka obrysový náčrt, vďaka čomu dieťa diferencuje ľudí podľa pohlavia, veku, oblečenia. Dieťa svoje znalosti ani plne nevyužíva, pretože jeho kreslenie je úsporné, podlieha princípu čo najmenej námahy, preto redukuje počet detailov v kresbe na to najpodstatnejšie. Napr. na obrázku môže dedo fajčiť z nádhernej fajky, dokonca i vyzdobenej všelijakými ornamentami, ale nemusí mať dve ruky, pretože na pridŕžanie fajky mu stačí jedna. Dieťa neodkresľuje veci, nekopíruje zdanie, a preto si mimovoľne osvojuje niektoré prvky mimoeurópskych estetík, ktoré nie sú založené na princípe napodobnenia zdanlivých foriem predmetnej skutočnosti. Najnápadnejšou „chybou“ detských kresieb je, že nepoznajú našu obvyklú maliarsku perspektívu, to znamená, že musia byť nevyhnutne bezperspektívne. V prvom prípade dieťa používa tzv. obrátenú perspektívu, pri ktorej horizont nie je umiestnený pred pozorovateľom, ale za jeho chrbtom. Vzdialenosť vychádza zo samotnej kresby, z motívu, ktorý dieťa považuje za najdôležitejšie, a preto ho aj náležite zväčší bez ohľadu na jeho umiestnenie na ploche papiera. Ak je motív umiestnený vyššie, potom pozadie príbehu bude znázornené na prednom pláne, bude sa približovať k pozorovateľovi sklonenému nad pozorovateľom. Bude sa približovať pozorovateľovi sklonenému nad kresbou. Napr. dieťa nakreslilo na hornú plochu papiera domček a pri ňom mamu, ktorá starostlivo hľadí do diaľky - smerom k nám, lebo až pri spodnom okraji papiera tečie rieka a v nej sa kúpu dvaja mamini šarvanci. Pretože odplávali od mamy ďaleko, sú taký maličký, že ich takmer nevidno. To znamená, že malý kresliar situoval sám seba do rozpoloženia v kresbe. V druhom prípade ide o tzv. rotačnú perspektívu. Dieťa často znázorňuje ten istý objekt z viacerých strán, spredu, zboku, zhora - ako keby sa v kresbe samo pohybovalo. Napríklad obrázok domu môže vyzerať tak, ako keby dieťa obchádzalo jeho steny a kreslilo ich jednu po druhej. O analogické úsilie ide aj pri ľubovoľnom striedaní horizontálnej a vertikálnej projekcie: dieťa sa snaží uchovať v kresbe komplexnosť individualizovaných tvarov, ktorá nemusí byť vždy postihnuteľná z jedného pozorovateľného stanoviska. Takisto dieťa rado mení zorný uhol pri prechode od kreslenia na rovný pôdorys ku kresleniu na naklonenú, šikmú základňu: potom aj na ňu budú vertikálne línie vedené kolmo. Napr. Jedným z dôsledkov koncepčného realizmu je tzv. priezračná forma, ktorá zaniká v detských kresbách na začiatku školského veku a dnes sa už pod vplyvom vyučovania na materských školách vyskytuje iba zriedkavo. Zo zákona zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem vyplýva redukcia detailov týchto foriem podľa momentálnych záujmov a zvláštnej logiky dieťaťa. Z toho istého zákona vyplýva nadmerné zväčšovanie všetkého, čo dieťa považuje za významné, a naopak, radikálne zmenšovanie, až úplné vynechávanie nepodstatných vecí. Tak ako praveký človek zvýrazňoval pri soškách Venuší symboly plodnosti (steatopygia) a zanedbával napríklad ich hlavy alebo ruky, dieťa kreslí postavy ľudí a zvierat podľa toho, ako ich hodnotí. Jeho úsudok o hodnote zobrazovaných objektov podmieňuje aj ich veľkosť v určitej životnej situácii. Ďalším typickým znakom detského kreslenia je ustavičné utvrdzovanie formy, opakovanie určitých figurálnych motívov alebo dekoratívnych prvkov v pravidelnej následnosti. Opakovanie určitých figurálnych alebo dekoratívnych obrazcov má však aj inú funkciu. Dieťa nimi veľmi často pokrýva každú plochu, ktorá by inakšie zostala prázdna, ako keby sa priam bálo prázdnych miest v kresbe. Ide tu o akýsi nevedomo pociťovaný horor vacui? Všade, kde sa dieťa stretá so zdanlivou alebo naozajstnou nekonečnosťou foriem života, kladie proti nej prehľadnosť a poriadok symetricky usporiadaných tvarov. Poslednou výraznejšou zvláštnosťou detských kresieb je častá nesúrodosť motívov, z ktorých sa skladá určitá téma. Takto približne vyzerá štrukturálny model poetiky detských kresieb. Dieťa si ho vytvára od štvrtého roku svojho života a na začiatku puberty sa tento začína rozkladať. V tomto období sa dieťa snaží kresliť to, čo okolo seba vidí, kresby sú objektívnejšie a viac zobrazujú realitu. Kresba postavy je tiež jedným zo základných aspektov školskej zrelosti. Pri tomto teste sa napr. sleduje, či má postava všetky končatiny a detaily na správnom mieste. Nie je to jediný aspekt, no dopĺňa celkovú skladačku pri posudzovaní školskej zrelosti dieťaťa. V tomto období sa tiež začína v kresbe objavovať profil, je to významný pokrok.
Symbolika v detskej kresbe
Symboly zohrávajú už oddávna dôležitú úlohu vo výtvarnom prejave. Už v jaskynných maľbách sa objavuje bohatá symbolika. Aj detská kresba je plná symbolov. Deti ich často využívajú na vyjadrenie zložitejších myšlienok a emócií. Tieto symboly môžu byť univerzálne, alebo špecifické pre konkrétne dieťa. Napríklad opakujúce sa motívy (domy, stromy, slnko) môžu mať emocionálny význam.
Farby ako výraz emócií
Jedným z prostriedkov vyjadrenia v detskej kresbe je farba. Ak deti používajú svetlé a teplé odtiene farieb (napríklad oranžovú a žltú), symbolizuje to pozitívne emócie (radosť, optimizmus). Naopak, použitie tmavých farieb, prevažne čiernej a hnedej, môže u depresívne naladených detí naznačovať ich emocionálny stav. Teplé farby, napríklad žltá alebo oranžová, naznačujú, že dieťa je šťastné a veselé. Chladnejšie farby, modrá alebo zelená, často používajú pokojné deti. Pokiaľ ide o čiernu pastelku, môže znamenať neistotu alebo únavu, ale nie vždy. Nezabudnite sa s dieťaťom rozprávať, klásť otázky bez toho, aby ste mu navrhli konkrétnu odpoveď.
Sila čiar a ich význam
Ďalším parametrom pri diagnostike detskej kresby je sila čiar. Silné čiary signalizujú vnútorné napätie či hnev. Prerušované a jemné čiary naznačujú neistotu alebo plachosť, zatiaľ čo rozbiehavé, rýchle čiary naznačujú hyperaktivitu, otvorenosť alebo energiu. Silný tlak pasteliek môže byť na druhej strane znakom napätia.
Detská kresba ako diagnostický nástroj a terapia
Detská kresba neslúži len ako diagnostický nástroj, ale aj ako forma terapie. Deti totiž kresbou vyjadrujú zložité či potláčané emócie. Prostredníctvom kresby majú deti prístup k podvedomiu - rôzne emócie, obavy či konflikty môžu byť ukryté hlboko pod povrchom. Kresba môže okrem iného odhaliť aj stres či traumu, ktorú dieťa prežilo, hoci o nej nehovorí. Prostredníctvom kresby môžu deti vyjadriť to, čo nedokážu povedať slovami.
Kresba rodiny: Pohľad do vzťahov
Ide o projektívnu techniku, vďaka ktorej možno odhaliť, ako dieťa vníma svoje miesto v rodine. Významnú úlohu v nej zohráva umiestnenie postáv. Blízkosť jednotlivých členov rodiny môže naznačovať emocionálne väzby medzi nimi. Kľúčová je aj veľkosť postáv. Väčšie postavy spravidla odrážajú autoritu (rešpekt), naopak, menšie môžu naznačovať, že ich dieťa vníma ako menej dôležité alebo je táto osoba odsúvaná, či prehliadaná. Kresba rodiny predstavuje jeden z najčastejšie realizovaných a najvýpovednejších detských výtvarných prejavov. Je to projektívna technika, ktorá nachádza svoje uplatnenie nielen v práci psychológov, ale aj učiteľov, pedagógov a arteterapeutov. Prostredníctvom kresby dokáže dieťa často vyjadriť svoje pocity, vnímanie a skúsenosti, ktoré by slovami nedokázalo alebo nechcelo formulovať. Správanie a prežívanie dieťaťa je totiž do značnej miery formované jeho rodinným prostredím, a práve kresba rodiny nám môže poskytnúť cenný pohľad do tohto intímneho sveta. Ak dieťa nakreslí postavy z rodiny, ktoré nie sú vo vzájomnom kontakte, môže to napríklad znamenať, že existuje slabé puto. Ak dieťa na kresbe vynechá seba samého, je možné, že sa necíti dobre v súčasnom usporiadaní a má pocit, že nie je docenené alebo milované. Ak dieťa nakreslí seba a svoju rodinu tak, že všetky postavy zobrazí ako usmievajúce sa, držiace sa za ruky, s množstvom detailov (napr. „ozdobené“ šperkami alebo šatkou), môžeme to čítať ako signál blízkych citových väzieb. Je to znak toho, že dieťa sa v rodine cíti pohodlne a bezpečne. Osoba, ktorú batoľa nakreslí ako prvú, bude pre neho pravdepodobne mimoriadne emocionálne dôležitá. To isté možno povedať o postavách, ktoré stoja najbližšie k dieťaťu. Nakreslenie seba samého v popredí môže byť vyjadrením sebaúcty alebo silnej osobnosti. Ak je detská postava veľmi veľká, možno dieťa potrebuje, aby si ho niekto všimol, alebo má túžbu dominovať. Ak je obrázok v strede strany, môže znamenať stabilitu, a ak je na okraji, pocit izolácie. Dôležité teda nie je len to, čo dieťa nakreslilo, ale aj ako.
Autoportrét a sebavnímanie
Autoportrét či zobrazenie samého seba v detskej kresbe odráža, ako dieťa vníma samo seba. Umiestnenie postavy v priestore môže signalizovať mieru sebadôvery, ale aj pocit izolácie.
Teória Howarda Gardnera a kresba
Teória amerického psychológa Howarda Gardnera sa zameriava na rôznorodé formy ľudskej inteligencie. Upozorňuje na to, že tradičné meranie inteligencie prostredníctvom IQ testov nezohľadňuje rôzne schopnosti a zručnosti. Jednou z foriem umeleckého vyjadrenia je kresba, ktorá úzko súvisí s niektorými druhmi inteligencie, ako ich definuje práve H. Gardner. ďalej zdôrazňuje dôležitosť kresby, ktorá podporuje symbolické myslenie. Umožňuje deťom spracovávať zložitejšie informácie - tak vizuálne, ako aj emocionálne. Vo svojej publikácii Artful Scribbles: The Significance of Children’s Drawings (1980) zdôrazňuje, že kresba pomáha deťom spracovať ich pocity a zážitky. Deti zvyčajne svoje obavy, radosti či konflikty premietajú práve do kresby. Tento proces následne podporuje schopnosť abstrakcie a reflexie. Gardnerova teória a prístup sú veľmi cenným nástrojom pre pedagógov, ktorí môžu týmto spôsobom podporovať individuálne štýly učenia. Niektoré deti chápu pojmy najlepšie prostredníctvom vizuálnej tvorby, čo im umožňuje nájsť vlastný komunikačný kanál na vyjadrenie myšlienok. Táto teória zohráva dôležitú úlohu aj v terapii a práci s deťmi, ktoré majú ťažkosti s verbálnym vyjadrovaním. Gardnerova teória jednoznačne otvára nové možnosti, ako možno chápať detskú kresbu - nielen ako výtvarný prejav, ale aj ako psychologický a kognitívny výraz. Vizuálna tvorba predstavuje významný prostriedok sebavyjadrenia.
Detské kresbové testy a ich využitie
Kognitívny vývoj a kresba spolu veľmi úzko súvisia. Ak dieťa dobre chápe priestorové vzťahy, dokáže pomerne presne zachytiť proporcie a perspektívu. Vyvíja sa napríklad aj kresba ľudskej postavy. Kresba ľudskej postavy má však svoje špecifické miesto. Vo vývoji kresby je človek prvou a kľúčovou témou. Analýza detskej kresby je častou metódou, ktorá sa využíva ako indikátor poškodenia CNS dieťaťa. Najviac používaným testom je ale Kresba postavy podľa Goodenoughovej. Test vytvorila na základe predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov. Hodnotí sa ich tu až 78 a ukazujú silnú koreláciu s IQ dieťaťa. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících autori píšu, že test hodnotí vývin percepcie a senzomotorickej koordinácie, orientačne poukazuje na mentálny vývin či odzrkadľuje vnímanie podobností a detailov, abstrahovanie a zovšeobecňovanie. Zisťuje sa ním aj detská predstavivosť alebo jemná motorika. Metodika sa využíva v praxi pre deti od 3,6 do 11 roku a administrácia prebieha individuálne alebo skupinovo. Ako pomôcky sú využívané papier A4 položený na výšku a mäkšia ceruzka. Dieťa získava skóre v pätnástich obsahových položkách (O skóre) a dvadsiatich formálnych položkách (F skóre). Z oboch dosiahnutých skóre vypočíta psychológ následne výsledné skóre. Ak dieťa dosiahne vysoké celkové hodnotenie, svedčí to o tom, že je zrelé, inteligentné, pokojné či precízne. Často sa však celkové vysoké skóre objavuje aj u nepočujúcich detí. Čo sa týka nízkeho celkového skóre, vyskytuje sa pri detskej mozgovej obrne, ľahkej mozgovej dysfunkcii či mentálnej retardácií. Pri vyhodnocovaní sa rozlišuje aj to, ktoré z dvoch kategórií skóre (F skóre, O skóre) dieťa dosiahlo vo väčšej miere. Ak psychológ zistí, že F skóre dieťaťa je nižšie ako skóre O, vie usúdiť, že ide o poškodenie CNS alebo aj zraku. Naopak, ak dieťa skóruje vyššie vo formálnej oblasti, svedčí to o jeho slabej motiváciu ku kresbe, úzkosti, poruchách správania či psychickej deprivácií. V takomto prípade sa dieťa zameriava práve na formálnu stránku kresby a tú obsahovú opomína. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících uvádza Vágnerová aj určité znaky, ktorými sa vyznačuje kresba ľudskej postavy dieťaťom, ktoré má poruchu CNS.
Test stromu vypovedá o Eysenckových osobnostných faktoroch, spôsoboch prežívania, akými sú napríklad vnútorné tenzie či konflikty. Taktiež z neho vieme zistiť spôsoby reagovania dieťaťa, vzťahy a prístup okolitému svetu a v neposlednom rade aj ašpirácie. Test stromu sleduje skrytú (nevedomú) predstavu dieťaťa o sebe, o svojich prednostiach aj nedostatkoch, čo znamená, že ním vie psychológ zachytiť dynamiku osobnosti. V praxi sa ale využíva aj ako screening odhalenia psychických problémov. Úlohou dieťaťa je nakresliť akýkoľvek strom, výnimkou je jedine ihličnan a palma. Tie nemôžu byť nakreslené. Kreslí sa na papier veľkosti A4 pomocou stredne tvrdej ceruzky. Čo psychológ v tomto type kresby hodnotí? Zameriava sa na hodnotenie kresby ako celku, na umiestnenie a veľkosť kresby či na subjektívny dojem, to znamená, ako by strom obstál v realite. Všíma si ale aj ťah, tlak a spôsob vedenia čiar a taktiež vývinové hľadisko. Z kresby je možné vyčítať infantilné znaky dieťaťa, jeho zaostávanie za rovesníkmi. Základnou podstatou pri vyhodnocovaní tohto typu kresbového testu je ale hľadanie a všímanie si dominantných častí kresby, ktoré sú významné a vieme z nich niečo vyčítať.
V praxi sa využívajú najmä testy ako Kresba začarovanej rodiny, Kresba rodiny, Strom a snový strom či Kresba troch stromov. Tieto kresbové testy sú zamerané na zisťovanie rodinných vzťahov, na postoje dieťaťa k jeho vlastnej rodine. Zisťujú sa pomocou nich súrodenecké konštelácie, vzťah dieťaťa k jeho rodičom či jeho miesto v rámci rodiny. Kresbový test nám vie dobre poslúžiť tiež pre získanie obrazu o prežívaní momentálnej situácie a rodinnej klímy dieťaťom. V psychologickej praxi sú najčastejšie využívané pri porozvodovom poradenstve, v pedagogickej praxi ich zase odborníci využívajú pri práci s deťmi trpiacimi poruchami správania či učenia. Psychológia totiž predpokladajú, že to, ako sa dieťa správa v škole pochádza najmä z výchovy, ktorá mu je doma ukazovaná. Preto sa kresbové testy tohto typu ukazujú ako dobré a významné pomôcky, ako podchytiť problémové správanie v škole a predchádzať tak sociálno-patologickým javom, ktoré z neho môžu vyvstať. Najčastejším kresbovým testom z tejto oblasti je práve Kresba rodiny. Využívaný je pri deťoch vo veku 6 až 12 rokov. Inštrukcia znie nasledovne: „Nakresli obrázok, ktorý by vyjadroval život celej vašej rodiny.“ Po nakreslení obrázku sa psychológ zameriava na hodnotenie nasledovných oblastí - ktorý člen rodiny je nakreslený a ktorý naopak chýba, čo rodina na obrázku robí. Zaujíma ho taktiež, aká je vzdialenosť medzi jednotlivými jej členmi a aká je veľkosť jednotlivých členov rodiny. Všetky tieto informácie získava odborník na základe rozhovoru s dieťaťom o tom, čo nakreslil. No a na záver je dôležité nezabudnúť, že všetky výsledky musia byť vždy konfrontované s anamnézou dieťaťa.
