Detská kresba je fascinujúcim oknom do vnútorného sveta dieťaťa, jedným z najrannejších prejavov jeho tvorivosti a rozvíjajúcej sa grafomotoriky. Napriek jej významu vo vývoji dieťaťa ju obklopuje množstvo mýtov, ktoré neraz skresľujú naše vnímanie a interpretáciu.
Detičky v predškolskom veku, teda do 6. roku života, nie sú schopné samé rozprávať o svojich pocitoch. Tieto pocity však vie vyjadriť napríklad v tom, čo nakreslí či už doma, alebo v škole. Kresba nám pomôže odhaliť čo dieťa prežíva a ako vníma svoje okolie. Často je pokladaná iba za detskú hru, avšak odborníci v nej nachádzajú aj spojenie detskej reality a snenia.
Kreslenie je u detí najprv tzv. manipulačnou hrou. Dieťa sa rado bezcieľne pohráva s predmetmi a keď zistí, že niektorý z týchto predmetov môže zanechať v nejakej hmote stopu, stáva sa to pre neho zaujímavou činnosťou. Svojou kresbou dieťa rado vyrozpráva čo ho trápi, ale aj to, čo zažilo počas dňa. Kresbou dieťa komunikuje so svojim okolím.
Vývojové obdobia detskej kresby
Z hľadiska kreslenia dieťa prechádza niekoľkými obdobiami:
1. Bezobsahová čmáranina
Dieťa začína kresliť približne po dovŕšení dvoch rokov. Jeho výtvory sú tzv. čmáraniny, ktoré vznikajú neuvedomeným pohybom ruky. Nájdeme ich v snehu, v piesku, ale občas aj na stene v obývačke. Dieťa nimi nechce nič povedať, ide len o zaujímavú činnosť, hru. Preto sa týmto výtvorom neprisudzuje žiadny význam. Ak dieťaťu dáte v tomto období malý výkres, netreba sa čudovať, že bude vo svojej kresbe pokračovať aj na stole. Pohyb rukou v tomto období riadi ramenný kĺb, a preto sa odporúča poskytnúť deťom čo najväčšie papiere či výkresy. Mali by vycítiť voľnosť, ktorá im dovoľuje naplno sa prejaviť.
2. Obsahová čmáranina (náhodný realizmus)
Pre toto obdobie je charakteristické, že dieťa postupne prechádza od bezobsahovej čmáraniny k obsahovej. Môžeme sledovať, že dieťa už dokáže ovládať čiary, ktoré kreslí. Prevládajú tu kruhové čmáranice, v ktorých sa už môže vyskytnúť nejaký reálny prvok. Dieťa už začína zapájať predstavivosť a dokáže pomenovať, čo nakreslilo. Nie je potrebné robiť rozruch, ak dieťa ten istý obrázok pomenuje viackrát iným názvom. Nie je ešte schopné rozlíšiť, čo sa dá a nedá zobraziť. Pohyby rukou sú ešte kŕčovité. Až v treťom roku sa dieťa naučí správne držať ceruzku.
3. Prechod k obsahovej kresbe
Toto obdobie môže niekedy trvať veľmi dlho. Dieťa už viac ovláda svoju ruku a čiary sa tak často neprekrývajú. Začínajú sa tu kombinovať vodorovné a zvislé čiary, môžu sa vyskytnúť pravé uhly a ovály. Dieťa zvykne svoju kresbu pomenovať ešte počas tvorby. Často mení svoj zámer. Rozvíja svoju predstavivosť, a tak sa stáva, že jeho náhodná kresba dostáva zaujímavé pomenovanie.
4. Obsahová kresba
Táto kresba je charakteristická pre predškolský a mladší školský vek. Ak dieťa dostane konkrétnu úlohu, dokáže ju výtvarne uchopiť. Často vám dokáže už pred začatím práce povedať, čo bude kresliť. Toto obdobie sa dá ďalej rozdeliť na dve štádia:
a) Naivný realizmus
Dieťa nekopíruje skutočnosť, ale kreslí to, čo si pamätá, čo má v predstavách. Vyskytujú sa tu jeho spomienky na nejaké udalosti, zážitky. Postupne spája do svojej kresby to, čo vidí, s tým, čo má v predstave. Avšak zaujímavé je to, že dieťa kreslí hlavne to, čo je pre neho dôležité, k čomu má citový vzťah. Nezvykne zobrazovať celé objekty, ale len to, čo je pre ne charakteristické, nápadité. Stáva sa však, že dieťa niektoré dôležité detaily vynechá a nevenuje pozornosť ani správnym proporciám. Pes môže byť dokonca väčší ako váš dom. Výnimkou nie je ani to, že cez steny domu je vidieť, ako otec číta noviny. V tomto období deti kreslia veľa, a preto ak dieťa nechce kresliť vôbec, môže to signalizovať napríklad nedostatok sebadôvery, alebo neschopnosť sústrediť sa na určitú činnosť. Rodičia by nemali dieťaťu poskytovať žiadny model (predlohu), podľa ktorého by malo kresliť. Dieťa túto úlohu nezvládne, lebo ešte nie je realista.
b) Vizuálny realizmus
V mladšom školskom veku dieťa už dokáže vnímať priestor a čas. Rozvíja sa logické myslenie, na čom má najväčší podiel hlavne škola. Dieťa už dostáva pokyny a začína sa riadiť určitými pravidlami. Začína kresliť skutočnosť, teda to, čo vidí. Neznamená to však, že nepoužíva aj predstavivosť. Dokáže už kresliť aj podľa predlohy. Škola ho podnecuje, aby začal kresliť vzťahy a deje. Detská kresba sa tak stáva situačnou, živou a zábavnou. Zdokonaľujú sa proporcie a detaily. V tomto období sa taktiež stáva, že záujem o kresbu upadá. Dieťa sa viac zaujíma o okolitý svet, prestáva kresliť pre svoju potrebu. Na vine môže byť aj jeho obmedzovanie v tvorbe, ak nemôže naplno zapájať svoju fantáziu. Dieťa si tiež často namýšľa, že jednoducho na to nemá a začína podceňovať svoju tvorbu. Práve v škole pri porovnávaní prác medzi spolužiakmi si dieťa uvedomí svoje nedostatky a môže to narušiť jeho vzťah k výtvarnej činnosti.
Charakteristické znaky pre obsahovú kresbu:
- dieťa nedokáže hneď zachytiť všetky znaky postavy, dopracuje sa k tomu postupne
- približne v šiestom roku dieťa už zachytí na postave aj vlasy a uši
- v siedmom roku dieťa vie zobraziť krk a ruky sú už na správnom mieste
- v ôsmom roku sa objavuje aj profil postavy, ale nie ešte dokonalý
- keď dieťa dosiahne deväť rokov, skúša už zobraziť postavu v pohybe a dopĺňa ju rôznymi detailmi (oblečenie, šperky…)
- dieťa často zobrazuje stromy v akejkoľvek podobe, ale robí mu ešte problém napojenie konárov na kmeň
- deti kreslia radi dopravné prostriedky - upúta ich všetko, čo sa pohybuje
- dieťa sa snaží nakresliť čo najviac prvkov na jednej ploche bez logickej súvislosti
- veciam a zvieratám deti dávajú ľudskú podobu, prenášajú vlastnosti (personifikácia)
- dieťa oblieka zvieratá, alebo ich zobrazuje na dvoch nohách
- tvarové deformácie môžu byť spôsobené svalovou koordináciou, alebo dieťa ešte nemá osvojené kresliarske zručnosti - v predškolskom veku sa dieťa vyhýba prekrývaniu predmetov, radí ich vedľa seba
- viacpohľadovosť - dieťa zobrazí predmet naraz zo všetkých strán
- dieťa považuje dolný okraj papiera za zem, na ktorej sú usporiadané všetky prvky
- dieťa zobrazuje aj štvrtý priestor (čas) - na jednej ploche často zobrazí niekoľko dejov
- zobrazovací automatizmus znamená, že dieťa často opakuje jeden prvok, niekedy aj na jednej kresbe - týmto opakovaním si dieťa zdokonaľuje nové zručnosti
- ak dieťa príliš dlho zotrvá pri automatizme, môže to znamenať duševnú pasivitu, psychickú chorobu, alebo vývinovú chybu
- deti používajú farby na základe predstavivosti, obľubujú čisté, jasné farby, ale záleži to aj od ich psychického stavu
Čo môže alebo nemusí znamenať detská kresba
- dieťa kreslí osoby také veľké, aký význam im pripisuje
- nápadne veľká postava môže vyvolávať buď veľký význam, alebo strach a žiarlivosť
- rozmaznané deti kreslia seba ako najväčšieho
- postava veľmi malá môže byť pre dieťa najmenej dôležitá
- ak dieťa nakreslí seba ako najmenšieho, cíti sa odmietané, izolované, nevypočuté
- ak sa na obrázku osoby držia za ruku, značí to harmonický vzťah
- ak dieťa zobrazí ideálnu situáciu, napr. v rodine, nemusí ísť o skutočnosť, ale o želanie
- - ak na obrázku chýba člen rodiny (súrodenec), dieťa naňho žiarli alebo je ním šikanované
- - ak dieťa vynechá člena rodiny, môže to znamenať aj jeho odmietanie, averziu
- - častá neprítomnosť vynechaného člena v rodine spôsobí, že dieťa ho preto nezobrazí
- - ak je matka na obrázku väčšia ako otec, značí to jej dominantné postavenie v rodine
- osoby otočené chrbtom k dieťaťu sú pre neho cudzie, alebo ich nemá rado
- ak si dieťa s niekým nerozumie, alebo s ním nevie komunikovať, vynechá mu ústa alebo uši
- ak je nejaká osoba podrobne zobrazená, dieťa ju vníma ako autoritu, alebo obľúbenú
Analýzou detskej kresby sa zaoberajú psychológovia, ale aj učitelia, ktorí to využívajú ako dobrý zdroj na poznanie žiaka. Rodičia by teda nemali robiť závery na základe jednej kresby, ale obrátiť sa na odborníkov, ktorí analyzujú detskú kresbu podľa rôznych štandardizovaných testov, ale i neštandardizovaných metodických postupov.
5. Kríza v detskom výtvarnom prejave
Typické pre túto krízu je obdobie puberty, keď dieťa stráca záujem o výtvarný prejav. Nepotrebuje na vyjadrovanie kresbu, lebo má už dostatočnú slovnú zásobu. Vo výtvarnom prejave sa už menej uplatňuje fantázia. Dieťa si už viac uvedomuje svoje nedostatky, nevie zvládnuť perspektívu a anatómiu človeka. Často sa za svoje výtvory hanbí a skrýva ich. Stáva sa, že niektorí v tomto období prestanú kresliť úplne, alebo u nich záujem naopak vzrastie a venujú sa tejto činnosti aj popri škole. Ak rodičia zistia, že má ich dieťa talent, je dobré, ak ho začnú aj primerane rozvíjať.
Podpora grafomotorických zručností a interpretácia kresieb
Rada na záver: Je dobré, ak svojim deťom už na začiatku jeho výtvarného prejavu vyrobíte nástenku na dobre viditeľnom mieste. Kresby môžete tiež pripevniť na chladničku. Dieťa nadobudne pocit, že jeho výtvor má pre vás význam a vaša pochvala mu zvýši sebavedomie.
Novú dimenziu dostala analýza kresby s poznaním, že podobne ako i ostatné správanie človeka podáva informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V tejto súvislosti sa posledných šesťdesiat rokov v rámci psychologickej diagnostiky i psychoterapie (teda aj arteterapie ako súčasti expresívnych terapií využívanej v pestrej škále detskej klientely), rozvíja i diagnostika projektívna a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky.
V psychologickej literatúre sa termín projekcia udomácnil vďaka psychoanalýze. S. Freud ju popísal ako jeden z psychických obranných mechanizmov. Autorstvo termínu projektívne techniky je pripisované Lawrencovi K. Frankovi, ktorý verejne použil tento termín v roku 1939 a prirovnal ich k rőntgenovým lúčom. Projektívne techniky definujú Hartl, Hartlová (2010) ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby. Projektívne metódy sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. V projektívnych technikách ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti. Nevýhodou projektívnych metód je problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, ďalej prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy.
Len čo dieťa vie zobrazovať formy a predmety, začína s nevedomým spredmetňovaním - projekciou osobných pocitov. Kreslenie je väčšinou pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, eliminuje sa pri nej strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Zo všetkých prostriedkov, ktoré má psychológ k dispozícii na dôkladnejšie poznanie dieťaťa a skúmanie jeho osobnosti, predstavuje kreslenie najvhodnejší spôsob vyjadrovania, kresbou totiž dieťa „graficky rozpráva”, bez toho, aby do toho muselo nutne vstupovať hovorené slovo. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov.
Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností. Na tento účel slúži predovšetkým pri predškolskom a mladšom školskom veku; v neskoršom veku túto diferenciačnú schopnosť stráca, pretože kresbové zručnosti dozreli. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i napr. postoje k druhým ľuďom. V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby ako je kresba ľudskej postavy alebo rodiny. Tak v súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.
V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti, a tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.
S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní. Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu.
Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Test kresby začarovanej rodiny je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998). Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v po rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.
Pri používaní projektívnych metód, resp. kresby ľudskej postavy, kresby rodiny a kresby začarovanej rodiny treba byť opatrný a je nutné používať ich výsledky ako orientačné. Obe testové metódy zlepšujú kontakt s detským klientom na uľahčenie verbalizácie. Kresbové projektívne testy sa bežne používajú v klinickej praxi a je ich veľa. Nie je dôvod, prečo ponechať kresbové metódy na použitie výhradne pre psychológov. Naopak, je možné ich ozrejmiť i odborníkom v iných profesiách zaoberajúcimi sa citovými a sociálnymi väzbami detí, pretože empatický rozhovor s dieťaťom nie je len doménou psychológov, mal by ho byť schopný ktokoľvek, kto s dieťaťom prichádza do osobného kontaktu, hoci na krátky čas. Kresbové metódy môže využiť sociálny pracovník ako prvotné zahĺbenie, aby sa mohol nad dieťaťom a jeho vzťahmi zamyslieť a konfrontovať ich s inými metódami a odborníkmi, aby mohol s dieťaťom nadviazať kontakt a otvoril komunikáciu s ním, vychádzajúc pritom z faktu, že obrázok napodobňuje skutočnosť tak, ako ju dieťa vníma, alebo by chcelo vnímať. Sociálny pracovník si získané informácie musí prepojiť s klientovou aktuálnou osobnou situáciou z rozhovoru, príp. z ďalších diagnostických postupov. Do etiky práce sociálneho pracovníka patrí tiež pripravenosť primeraným spôsobom dieťaťu ponúknuť spätnú väzbu, zodpovedať prípadné otázky. Predpokladom je vzájomná spolupráca, dôvera a vysvetlenie, že skutočne nejde o test kresliarskych schopností.
Mýty o detskej kresbe
Špeciálna pedagogička Katka Herbriková sa v tomto článku venuje siedmim najčastejším mýtom spojeným s detskou kresbou, pričom odhaľuje ich skutočné súvislosti s vývojom a znakmi grafomotoriky. Je dôležité poznamenať, že hoci každý mýtus môže za určitých okolností nadobudnúť platnosť, jeho správnu interpretáciu a diagnostiku dokáže poskytnúť len skúsený psychológ. Kresba ako diagnostický či terapeutický nástroj si vyžaduje odborné vedenie.
Mýtus 1: Tmavé farby signalizujú problémy
Častou obavou rodičov je, že ak ich dieťa pri maľovaní používa výlučne tmavé farby, naznačuje to nejaký problém alebo negatívny stav. Táto obava je však zväčša neopodstatnená. Dôvodom, prečo dieťa preferuje tmavé pastelky, je často ich fyzikálna vlastnosť - zanechávajú výraznejšiu stopu na papieri. Niektoré pastelky, najmä tie svetlé, majú veľmi slabú pigmentáciu a dieťa s nimi musí vyvíjať značný tlak, aby dosiahlo viditeľný výsledok. Naopak, tmavé pastelky poskytujú uspokojivejší a okamžitejší vizuálny efekt, čo je pre malé deti, ktoré objavujú možnosti grafomotoriky, omnoho príjemnejšie. Ich záujem sa tak prirodzene sústreďuje na nástroje, ktoré im umožňujú ľahšie a efektívnejšie vyjadriť sa na papieri.
Mýtus 2: Čmáranice sú len chaotické čarbanie
Prechod od nezámerného kreslenia, kedy dieťa len objavuje, že grafický nástroj zanecháva stopu, k zámernému kresleniu je často sprevádzaný fázou čmáraníc. V tejto fáze rodičia často vidia len neusporiadané čiary, no pre dieťa už tieto čiary nadobúdajú význam. Dieťa dokáže svoje čmáranice pomenovať a často v nich aj vidí to, čo „nakreslilo“. Tento proces je kľúčový pre rozvoj predstavivosti a schopnosti symbolického vyjadrenia. Aby sme si overili, či dieťa vníma svoje dielo, môžeme skúsiť na kresbu napísať, čo si myslíme, že predstavuje, a po niekoľkých dňoch sa dieťaťa opýtať, či si pamätá, čo nakreslilo. Táto interakcia potvrdzuje, že čmáranice nie sú len náhodné pohyby, ale prvý krok k zámernému vizuálnemu komunikovaniu.
Mýtus 3: Nezáujem o kreslenie znamená oslabené schopnosti
Nie každé dieťa, ktoré neprejavuje nadšenie pre kreslenie, má automaticky nejaké oslabené schopnosti. V tejto oblasti je však potrebné byť mimoriadne obozretný. Ak dieťa zvláda iné aktivity zamerané na jemnú motoriku, ako je sebaobsluha (obliekanie, jedenie), a vie nakresliť grafomotorické prvky primerané svojmu veku - napríklad predškolák zvládne hornú slučku - a neevidujeme u neho žiadne iné ťažkosti, môže ísť skutočne len o nezáujem. Dôležité je posúdiť celkový rozvoj dieťaťa a jeho schopnosti v rôznych oblastiach. Ak sú tieto v norme, môžeme predpokladať, že absencia záujmu o kreslenie nie je dôsledkom deficitu, ale skôr individuálnou preferenciou.
Mýtus 4: Nesprávny úchop ceruzky je problém
Predstavte si tie malé pršteky, ktoré ešte donedávna boli pevne zovreté v pästičke, a zrazu majú správne držať tenkú ceruzku. Je to náročná úloha, ktorá si vyžaduje čas a tréning. Úchop ceruzky sa postupne vyvíja. Je pravda, že s nesprávnym úchopom sa dieťa môže stretnúť napríklad pri zápise do školy, kde sa očakáva istá úroveň grafomotorických zručností. Avšak, pre mnohé deti je téma ako „kresli domček“ či „nakresli postavu“ nudná a demotivujúca. Kľúčové je myslieť na správne držanie tela a sklon písanky, aby sa zabezpečili optimálne podmienky pre písanie. Pre ľavoruké deti je však nevyhnutné zaobstarať špecifické pomôcky. Keď nastane čas na písanie, nezabudnite im zaobstarať nožnice pre ľavákov, ktoré sú ergonomicky prispôsobené. Neskôr, pri písaní perom, je tiež dôležité zvážiť pomôcky určené pre ľavákov, aby sa predišlo nepohodliu a uľahčil sa proces učenia. Správne pomôcky a trpezlivosť sú základom pre úspešný grafomotorický rozvoj každého dieťaťa, bez ohľadu na dominantnú ruku.
Mýtus 6: Každé dieťa musí milovať kreslenie
Všeobecne rozšírený názor, že každé dieťa by malo mať prirodzený záujem o kreslenie, je ďalším mýtom. Ako už bolo spomenuté, niektoré deti môžu mať k tejto aktivite menší vzťah. Dôležité je rozlišovať medzi nezáujmom a skutočnými ťažkosťami. Ak dieťa zvláda iné motorické a kognitívne úlohy primerané svojmu veku, jeho mierny nezáujem o kreslenie by nemal byť dôvodom na paniku. Je prirodzené, že deti majú rôzne záujmy a talenty. V mnohých prípadoch je kresba jednoducho odrazom aktuálnej nálady, skúseností alebo jednoducho experimentovaním s farbami a tvarmi. Rodičia by sa nemali snažiť interpretovať každú líniu či každú farbu ako symbolický odkaz. Prílišná snaha o hlbokú analýzu môže viesť k nesprávnym záverom a zbytočnému stresu. Je dôležité si uvedomiť, že detská kresba je primárne formou hry a sebavyjadrenia, a nie vždy je klinickým nástrojom vyžadujúcim si odbornú interpretáciu.
