„Máte deti?“ Pre väčšinu tridsiatnikov je táto zdanlivo nevinná otázka bránou k spoločenským rozhovorom o množstve tém. Kolegovia v kanceláriách zaplnia ticho diskusiami o nedávnych tehotenstvách, prvých svätých prijímaniach a atletických míľnikoch životov svojich detí. V kaderníctve je strihanie vlasov sprevádzané zasypaním kaderníka podrobnosťami o svojich potomkoch. Otázka o počte a veku našich detí nás s manželkou uvádza do nepříjemných společenských stretnutí. Je to častý spúšťač, kterým začínajú trápne rozhovory s cudzími ľuďmi, takisto ako aj s kamarátmi. „Nemáme deti,“ odpovedáme dúfajúc, že naše hlasy odhaľujú, že sa necítime príjemne. Odpovede sú zvyčajne v rozmedzí od „Ó, myslel som si, že už máte niekoľko detí“ do „Na čo čakáte?“ a občas len prekvapené „Ó“. Usmejeme sa. Neisto sa zasmejeme.
Biblické príbehy ako zdroj nádeje
Keď som bol mladší, vždy som sa čudoval, prečo sa Písmo tak zaoberá bezdetnými ženami. V Starom zákone porodila Anna po rokoch neplodnosti Samuela a spieva: „Neplodná porodí siedmich a tá, čo má veľa detí, zvädne.“ (Prvá kniha Samuelova 2,5). Ako teológ som si veľmi dobre vedomý, akú funkciu má neplodnosť v Písme. Keď Sára v pokročilom veku, postaršia Anna a starnúca Alžbeta porodili dieťa, čitateľ je pozvaný pripomenúť si, že Boh je najhlavnejším aktérom v spáse, a nie ľudské bytosti. Prekvapivý zvrat neplodnosti v Biblii je tak znamením nového života, ktorý prichádza zo smrti; pôsobenie možné len Bohu, ktorý je Stvoriteľom a Udržiavateľom ľudského života. Ale tá časť mňa, ktorá strávila posledných šesť rokov každodennou modlitbou za dieťa, si nemôže pomôcť a číta Anninu pieseň ako výkrik útechy.
Takmer od samého počiatku Knihy života, Biblia, môžeme vidieť, že niektoré páry mali problémy s počatím. Praotec Abrahám so Sárou nemohli mať deti. Boh k Abrahámovi prehovoril, že návzdory ich vysokému veku, vtedy keď obaja už boli neplodní, budú mať so Sárou syna. Sára nakoniec „dala“ Abrahámovi svoju otrokyni, aby mal dieťa s ňou, a zdarilo sa - lenže inak. Ale Abrahám so Sárou boli pred Bohom úprimní, riešili to s Ním, a nakoniec sa svojho vytúženého (a zasľúbeného) syna Izáka dočkali. Boh je totiž verný a nemôže klamať - keď On niečo za nejakých podmienok sľúbi, On svoju časť vždy dodrží. Je zvláštne, že aj ich syn Izák si vzal Rebeku, veľmi krásnu ženu, ktorá však nemohla mať deti. Preto, keď zistil, že Rebeka je neplodná, prišiel k Bohu, pomodlil sa - a bolo to vyriešené v troch veršoch (Genesis 25:20-22).
Deuteronomium 7:14 hovorí: „Budeš požehnaný nad všetky národy.“ Žalmy 113:9 zase: „Neplodnej umožňuje bývať v dome ako šťastnej matke synov.“ Posledný verš ukazuje na to, ako to môže a má prebiehať. Neplodný pár sa modlí k Bohu, On ich vypočuje, požehná im deťmi a zmení ich život z nešťastného na šťastný. Taký je Boh - Boh života, o ktorom snáď všetci počuli, že „Boh je láska“. A je normálne, že Boh života z lásky k ľuďom plní ich najväčšie dobré túžby a činí ich šťastnými.
Na konci doby sudcov žila Chana, ktorá nemala deti. Chana šla do Božieho domu a „ona sa v žalostnom plači modlila k Hospodinovi. Pritom zložila tento sľub: „Hospodin zástupov, ak milostivo pozrieš na trápenie svojej služobnice a rozpomenieš sa na ňu, ak na ňu nezabudneš, ale jej dáš mužského potomka, darujem ho Hospodinovi na celý život.“ (1 Samuelova 1:10-11). A do roka sa jej narodil Samuel, jeden z prvých prorokov, ktorý ustanovil za kráľa prvých dvoch izraelských kráľov, Saula a Dávida.
Na konci prvého storočia pred Kristom na tom bol rovnako Zachariáš a Alžbeta. Keď sa kňaz Zachariáš modlil v chráme, Boh k nemu prehovoril, že budú mať syna. A z neho vyrástol Ján Krstiteľ, ktorého kázania viedlo k obráteniu stotisícov Izraelcov späť k živej viere v Boha, a ktorý „uviedol na scénu“ samého syna Božieho, Pána Ježiša Krista.
Vidíš ten neustále sa opakujúci vzorec Božej dobroty? Niekedy to trvalo, ale nikoho z nich Boh neodmietol a každému z nich Boh dal neobyčajné dieťa, ktorému dal do vienka dary, schopnosti a povolanie byť v Božích službách požehnaním celému svojmu národu. Izaiáš 66:9 jasne hovorí: „Či ja otvorím život a nedám zrodiť sa dieťaťu?“ hovorí Hospodin.
Osobná skúsenosť s neplodnosťou a cestou viery
Prirodzene, keď sme sa s mojou manželkou zobrali, nikdy sme ani nepomysleli na možnosť, že sa raz pridáme do radov neplodných biblických párov Abraháma a Sáry, Elkána a Anny, Alžbety a Zachariáša. S manželkou sme náhodou na seba narazili pred naším posledným ročníkom na vysokej škole a bláznivo sme sa do seba zaľúbili. Naše prvé rande bolo horúčkovité stretnutie o rozlišovaní, kedy som sa pýtal, či sa mám vzdať svojho pôvodného naplánovaného života pre dievča, ktoré som stretol pred piatimi týždňami. Na konci rande som prišiel k záveru, že s Karou nemám len chodiť, ale že predo mnou sedí žena, ktorú si vezmem za manželku. Ona tiež prišla k podobnému záveru, aj keď trochu neskôr ako ja. Rozhodol som sa, že do seminára nevstúpim a asi rok po našom prvom rande sme sa zasnúbili. Náš sobáš sa konal v kostole a kňaz sa nad nami modlil: „Požehnaj im deti a pomôž im, aby boli dobrými rodičmi. Aby sa mohli dožiť detí svojich detí“. A už na našej svadbe sa trúsili poznámky o tom, keď sa nám narodí prvé dieťa.
Počas prvého roku nášho manželstva, keď Kara pracovala s mládežou a ja som si robil doktorát, sme sa rozhodli, že je čas založiť si rodinu. Prešiel prvý mesiac. Prešiel druhý mesiac. Prešiel tretí mesiac. O šesť mesiacov neskôr sa náš domov stal anti-Nazaretom, keďže sme očakávali zvestovanie, ktoré stále neprichádzalo. Nádejou naplnené rozhodnutie počať dieťa sa stalo horkou úlohou skľúčeného čakania. Po roku sme začali navštevovať špecialistov na neplodnosť, ktorí na základe výsledkov testov usúdili, že by sme mali byť schopní mať dieťa. Žiaden nízky počet spermií. Žiaden problém s reprodukčnými systémami. Všetko v poriadku. Nevysvetliteľná neplodnosť je prekvapivo biedna diagnóza. Jeden zo skvelých lekárov s dobrým vzdelaním priznal, že ak Boh nezasiahne, tak z manželského objatia medzi Karou a mnou žiadny ľudský život nevznikne.
S diagnózou nevysvetliteľnej neplodnosti je počatie vedecky možné. S každou jemnou zmenou v Karinom mesačnom cykle vzrástla nádej v našich srdciach - kým nebola zmarená príchodom menštruácie. Rodina, kamaráti a kolegovia, ktorí sa dozvedeli o našej neplodnosti, nám rozprávali príbehy o mame, či sestre, ktorá nakoniec otehotnela. Odporúčali nám „lekárov“, ktorí majú skúsenosti s liečbou neplodnosti. Ale nanešťastie, my vôbec nevieme, či sa jedného dňa staneme prvorodičmi v strednom veku. Každá návšteva lekára je risk, pretože vždy opätovne začneme mať nádej.
Dôsledky našej diagnózy boli mimoriadne bolestivé pre nás oboch. Diagnóza neovplyvnila len naše kamarátstva, náš vlastný vzťah, ale obzvlášť naše duchovné životy. Ak sa rozprávate s neplodným párom, ktorý sa angažuje v kresťanskom živote, všimnete si túto charakteristiku: sexuálna neplodnosť postupne presakuje do života modlitby. Každé ráno vstávam a pýtam sa Boha prečo konečne nemôžeme mať dieťa. Narazím len na chladné ticho zdanlivo chýbajúceho Boha.
Na začiatku som našiel konkrétnu útechu v jazyku žalmov: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil. Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“ (Kniha žalmov 22,2-3). Sám Boh sa mi stal nepriateľom: „Prečo si ma, Bože, podviedol? Prečo práve my? Sebaľútosť je príjemná na nejaký čas, ale aj vyčerpáva a je istou cestou k tomu, ako skončiť nielen ako neplodný, ale aj ako narcista. Začnete si predstavovať, že váš život je ten jediný, ktorý je plný sklamaní. Iba ten váš život je poznačený bolesťou.
Zablokujete sa voči vzťahom s inými ľuďmi, no hlavne s tými, ktorí majú deti; je to spôsob ochrany seba samého z vysiľujúcej bolesti. Prestanete sa modliť, pretože slová, ktoré vyslovíte, sú prázdne, bez chuti, neinšpirujúce. V tomto smere som vstúpil do podsvetia, samého pekla. Bol som odrezaný od krajiny živých.
Cesta k uzdraveniu a prijatie
Ako som vyšiel von z tohto pekla? Najskôr som sa musel naučiť, ako akceptovať realitu, ktorú nemôžem ovplyvniť. Ľudský život je naplnený množstvom vecí, ktoré sa nám jednoducho dejú napriek našim túžbam. Diagnostikujú nám choroby, na ktoré máme genetické predispozície. Naša rodina, napriek tomu ako veľmi ju máme radi, sa rozpadá kvôli hádkam súrodencov o tom, ako sa postarať o svojich starnúcich rodičov. Zomrieme. V istom zmysle je počiatkom pravej kresťanskej viery dôverovať, že Boh prebýva s nami aj v takýchto chvíľach.
Pre mňa bola modlitba žalmov začiatkom premeny smerom k dobru. V opätovnom vracaní sa k žalmom z Liturgie hodín som sa naučil, že vyslovovaním týchto slov zo zraneného srdca sa môj hlas stal Kristovým. Moje utrpenie, môj smútok, bol naveky zašepkaný do ucha Otca. Ozvena mojich slov v prázdnej izbe zavolala moje srdce späť k autentickej modlitbe. Počas dňa som používal krátke frázy zo žalmov v ktoromkoľvek čase, keď som mal pokušenie vstúpiť do sebaľútosti, aby som zavolal seba späť k otvorenosti voči Otcovi. Žalmy sa pre mňa stali gramatikou mojej zlomené reči k Bohu, spôsobom vyjadrenia smutku, kde slová nestačili.
Po druhé, začal som rozjímať v tichosti nad krížom vždy, keď som navštívil kostol. Takáto tichá meditácia sa stala základom pre modlitbu, pretože pri dlhom pohľade na kríž som objavil, že Božie hlboké ticho v modlitbe ma ťahá bližšie k opravdivej láske. Rozjímanie, ako poznamenáva Katechizmus, je hľadanie, kedy sa „ľudský duch usiluje pochopiť dôvod a spôsob kresťanského života, aby súhlasil s tým a odpovedal na to, čo žiada Pán“ (KKC, článok 2705).
Spôsobil Boh našu neplodnosť? Nie? Ale, boli sme k nej povolaní? Na základe šiestich rokov neplodnosti, je možno práve tá skutočne naším povolaním. V tichom rozjímaní nad krížom prostredníctvom Kristovej lásky som cítil ako sa moja vlastná vôľa postupne mení, aby bola v harmónii s Otcovou. Aby sme prijali kalich, ktorý sme dostali. A tak, keď sa moja vôľa zmenila, našiel som nové možnosti lásky, ktoré dostávam k dispozícii. Cez „povolanie“ neplodnosti som si uvedomil, že sú tu opustení, zraniteľní, núdzni a toto mi umožnilo vnímať skutočný dar života.
Po tretie, moje modlitby cez bolesť z neplodnosti na formovali tak, že som bol vďačnejší za ticho a polovičné vety Boha. Katechizmus vo vzťahu k rozjímaniu alebo tichu hovorí: „Je to pohľad viery upretý na Ježiša, počúvanie Božieho slova, mlčanlivá láska. Kontemplatívna modlitba uskutočňuje zjednotenie s Kristovou modlitbou v takej miere, v akej nám dáva účasť na jeho tajomstve“ (KKC, článok 2724). V skutočnosti slová často bolia príliš na to, aby sme ich vyslovili; ja sám niekedy nemám energiu na hovorenie počas modlitby; všetko, čo mi zostáva je len napodobňovanie ticha, ktoré počujem ako odpoveď na moje prosby. Prostredníctvom vstupu do Božieho ticha zisťujem, že moje vlastné trpké ticho sa premieňa na ticho dôvery, nádeje, akéhosi druhu „múdrosti“ Božej lásky, že som si prišiel vychutnať, ochutnať, zažiť rast počas modlitby.
Eucharistia a hlbšie pochopenie života
Nakoniec, naša neplodnosť nás pomaly viedla k hlbšiemu pochopeniu významu Eucharistie pre kresťanský život. Roky som rozprával s omnoho väčšou ľahkosťou o „obeti svätej omše“. O eucharistickom povolaní kresťana. Ako sa všetky naše životy musia stať obetným darom, darom pre Otca cez Syna v jednote s Duchom Svätým.
Opravdivé sebadarovanie je ťažké. Je ťažké darovať sa Bohu, ktorý vyzerá, že nepočúva vaše modlitby. Je ťažké čakať na dieťa, ktoré nikdy nemusí prísť, pripraviť vo vašom dome správny nábytok pre to, čo sa miestami zdá ako výplod fantázie. Je ťažké milovať vášho manžela/manželku tak hlboko ako po tom túžite, keď ste rozptylovaný preludmi bolesti, ktorá sa stala vašou najmilšou priateľkou. Je ťažké vyčariť úsmev, keď vaši priatelia oznámia, že budú mať ďalšie dieťa.
V týchto chvíľach neviem, čo iné by som mal robiť ako hľadať jednotu so samým Kristom. Vstúpiť hlbšie do eucharistickej logiky Cirkvi, kde je pud sebazáchovy premenený na sebadarovanie. A Eucharistia ma naďalej učí, že to nemôžem urobiť sám. Nemôžem sa vyhrabať z bolesti, smútku, utrpenia. Nemôžem to dať dokopy. Ale môžem to odovzdať. Môžem to obetovať. Môžem pomaly vstúpiť do eucharistického života Cirkvi, učiť sa, aby som sa stal tým, čo dostávam. Stať sa zraniteľným, rozdávať lásku, aj keď uprostred bolesti. Uvedomujúc si, že v Zmŕtvychvstaní takáto láska zvíťazila nad smrťou.
Alebo sa ukáže, že nie sme zosobášení preto, aby sme zakúsili radosť mať deti. Zosobášili sme sa, aby sa naše životy stali obetným darom lásky pre svet. Pre naše netere. Pre našich synovcov. Pre našich priateľov. Pre dieťa, ktoré sa má ešte narodiť dúfajúc, že jedného dňa ho privítame. Pre dieťa, ktoré znášalo viac zanedbania, náhodného alebo zámerného, ako my, ktorým chýba dieťa. Naša neplodnosť nie je o nás. Toto je dráma života modlitby.
Spoznajme Božiu milosť aj v utrpení, v tomto údolí sĺz. Neuzdravila bolesť, nezmyla ju. Ešte stále prichádzajú momenty, ktoré v nás vzbudia mimoriadnu bolesť spôsobenú neplodnosťou. Vianoce sú obávané sviatky, sú pripomienkou nášho „nedostatku“ v pančuche visiacej na našom kozube. Krst bábätka vo farnosti, ktorý Kara koordinuje, môže spôsobiť spustenie lavíny smútku, zdanlivo nevhodnú pre slávnostnú udalosť, kedy farnost oslavuje nový život v Kristovi. Rana zostáva a môže sa otvoriť veľmi rýchlo. No modlitba jej dáva tvar, zmysel, účasť na samom Božom živote.
Niekedy si dovolím snívať o tom, že jedného dňa dostanem telefonát od našej adopčnej agentúry alebo dobrú správu, že Kara je tehotná. Tento moment by bol nepochybne najšťastnejší v mojom živote, plný milosti, ktorú by ľudské slová vedeli vystihnúť prinajlepšom ako koktanie. Marilynne Robinsonová sa k tomu približuje v jej románe Gilead. Protagonista románu, John Ames, sa ocitne ženatý a s dieťaťom v neskoršom veku života. Nikdy som neveril, že uvidím moju ženu bláznivo milujúcu moje dieťa. Zakaždým ma to udivuje, keď nad tým premýšľam. Píšem ti to z časti, aby som ti povedal, že ak sa budeš niekedy čudovať, čo si spravil počas svojho života a každý sa čuduje skôr či neskôr, bol si Božou milosťou pre mňa, zázrakom, niečím viac ako zázrakom.
Samozrejme, takáto chvíľa nikdy nemusí prísť. Nič v ľudskom živote nie je sľúbené. To je dôvod, prečo učenie modliť sa cez neplodnosť je podobné učeniu vidieť možnosť milosti, nikdy nie záruku. V opačnom prípade, boli by takéto momenty milosti úplného daru na prvom mieste? Takže stojíme a čakáme na Gabriela. Učíme sa počuť hlas anjela novými spôsobmi. V čase, ktorý sme strávili s naším synovcom a neterou. V čase, ktorý trávime jeden s druhým. V údive nad zázrakom detí, ktoré nie sú našimi vlastnými. Fiat mihi secundum verbum tuum.
Svätá Terézia Odhalila: Posledných 6 hodín pred smrťou — čo duša už vie — ŠOKUJÚCE!
Modlitba a viera v kontexte dnešnej doby
V dnešnej dobe je neplodných podľa Stredísk pre potláčanie chorôb 6% vydatých žien vo veku 15 až 44 rokov. Je isté, že nemožno eliminovať celú bolesť neplodnosti. Zúfalstvo neplodných manželov dokáže priviesť k zúfalým činom. Často zabúdame na to, že neplodnosť manželov nestačí riešiť len po medicínskej stránke, ale aj po duchovnej. Neschopnosť počať alebo porodiť zdravé dieťa by nemala byť len medicínskou záležitosťou. Niekedy nestačí „odmodliť sa“ niekoľkokrát rôzne modlitby či novény.
Túžba po dare materstva a otcovstva už dávno nie je len vecou osobnej túžby. Je to dar, ktorým Boh obdarúva, koho chce. Nik si naň nemôže nárokovať, nie je právne vymožiteľný a nedá sa ani posudzovať, kto si ho viac či menej zaslúži. Je to Boží dar, ktorý nie je závislý od našich zásluh. Cesta, ktorou si neplodný pár musí prejsť, je často tŕnistá. Mnohokrát sa pýtame: „Vypočuje nás Boh a dá nám to, o čo prosíme?“ To môže závisieť aj od našej viery a dôvery v jeho dokonalý plán s dokonalým načasovaním.
Ak na tejto ceste prosíme Boha o dar plodnosti, je to podobné, ako keby sme prosili vlastného otca o dar, po ktorom túžime. Nečakajme, že nám dá hada, keď ho prosíme o rybu, alebo škorpióna, keď ho prosíme o vajce. Boh nám nedá niečo horšie, ako ho prosíme. No môže nám dať niečo ešte lepšie alebo zmeniť našu túžbu na inú. Vo Svätom písme nás Ježiš neustále povzbudzuje: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám.“
| Postava | Obdobie neplodnosti | Význam |
|---|---|---|
| Anna | Roky | Porodila Samuela, významného proroka a sudcu |
| Sára | Pokročilý vek | Porodila Izáka, patriarchu |
| Alžbeta | Roky | Porodila Jána Krstiteľa, predchodcu Ježiša Krista |
Mimotelové oplodnenie (IVF) sa v Biblii nespomína. Niektorí kresťania dospeli k záveru, že to znamená, že Biblia je agnostická voči IVF. Pre páry, ktoré zápasia s neplodnosťou alebo dedičnými chorobami, je dôležité, aby mali pevnú predstavu o tom, ako IVF funguje, aké sú jeho morálne dôsledky a aké možnosti majú kresťania k dispozícii.
Vzhľadom na mnohé etické a morálne problémy spojené s IVF, mnoho párov sa obrátilo na alternatívny spôsob liečby známy ako „prirodzené IVF“ alebo minimálna stimulácia. Pri prirodzenom IVF lekári vytvárajú vždy len jedno embryo, vyhýbajú sa používaniu silných hormónov a pracujú v rámci prirodzeného cyklu ženy, aby implantovali embryo, keď je prirodzene plodná.
Kresťania, aj tí, ktorí prechádzajú neplodnosťou, by mali byť naplnení nádejou. Diagnóza alebo obdobie neplodnosti neznamená, že pár nikdy nebude mať deti; len si to môže vyžadovať viac práce a času, než pôvodne očakávali. Ako sa vysporiadať s pochybnosťou? Jednoznačne - Boh môže a chce vypočuť modlitby aj v dnešnej dobe. Dôkazom sú príbehy reálnych rodín, ktoré sa po rokoch márneho snaženia dočkali svojich detí vďaka viere a modlitbe.
Je dôležité si uvedomiť, že Boh má s nami plán a on najlepšie vie, čo potrebujeme. Ak poznáte nejaký manželský pár a doposiaľ nemajú žiadnych potomkov, skúste sa za nich pomôcť a konkrétne za počatie dieťatka pre ich spoločný život vo sviatostnom manželstve. Boh nám načúva. Nebuďte znechutení, ak niečo nevychádza podľa vašich predstáv. Boh je milostivý a jeho láska je nekonečná.