Rodičia sú povinní sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa a chrániť jeho záujmy (§ 28 - 30 Zákona o rodine).
V rodine, kde muž pácha násilie na žene, čím ohrozuje aj vývin a výchovu detí, je potrebné upraviť práva a povinnosti rodičov k deťom, najmä rozhodnúť o zverení dieťaťa do výchovy jedného (nenásilníckeho) rodiča. Návrh môže podať rodič dieťaťa alebo odbor sociálnych vecí ÚPSVaR.
Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu svojich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností. Súd určí najmä to, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti, a určí aj výživné na maloleté dieťa zo strany druhého rodiča.
Ak rodičia žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje rodičovské povinnosti nevykonávajú vôbec, alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa, súd im v záujme maloletého dieťaťa obmedzí výkon rodičovských práv. Návrh na obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv môže podať odbor sociálnych vecí ÚPSVaR, obec alebo ktokoľvek, kto má záujem na riadnej výchove dieťaťa (napr. blízka osoba alebo zariadenie náhradnej výchovy).
Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom. Toto právo možno obmedziť alebo odňať, len ak existujú závažné dôvody. Pri rozvode manželstva je súčasťou rozsudku aj úprava styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, s dieťaťom. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa, súd styk maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo zakáže (§ 25 Zákona o rodine).
Právny rámec a definícia rodičovských práv a povinností
Podľa slovenského Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) a judikatúry zahŕňa rodičovská zodpovednosť (t.j. rodičovské práva a povinnosti) okrem iného aj právo rozhodovať o dôležitých záležitostiach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, ako je jeho osvojenie, štátne občianstvo, vysťahovanie alebo presťahovanie dieťaťa do cudziny, ako aj právo spravovať majetok dieťaťa. Toto právo je neoddeliteľne spojené s povinnosťou starať sa o dieťa, chrániť ho, udržiavať s ním osobný vzťah a zabezpečiť jeho výchovu a výživu.
Súd môže rodičov pozbaviť rodičovských práv a povinností alebo obmedziť rodičovské práva a povinnosti, ak sú pre také rozhodnutie splnené zákonom ustanovené podmienky v § 38 ods. 1 Zákona o rodine.
Pojem „rodičovská starostlivosť“ nie je možné v kontexte systému slovenského rodinného práva preložiť jednoznačne. Slovenské rodinné právo pozná pojem „rodičovské práva a povinnosti", ktoré vždy patria obom rodičom spoločne (takže nikdy nemôže dôjsť k „výhradnej starostlivosti“ okrem prípadov, keď jeden z rodičov zomrie, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu alebo je pozbavený rodičovských práv a povinností). Od tohto je potrebné odlíšiť zverenie dieťaťa do „osobnej starostlivosti“. Ak je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jednému z rodičov, môže tento rodič rozhodovať o všetkých bežných a každodenných záležitostiach týkajúcich sa dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča, avšak na rozhodnutie o všetkých podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností (správa majetku, vysťahovanie dieťaťa do cudziny, štátne občianstvo, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, príprava na budúce povolanie), potrebuje súhlas druhého rodiča.
Súd môže zveriť dieťa aj do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ak sú obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak je to v záujme dieťaťa a budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.
V zmysle § 36 ods. 1 Zákona o rodine „Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.“
Mimosúdne je spor možné riešiť mediáciou podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Tento zákon sa vzťahuje okrem iného aj na spory, ktoré vznikajú z rodinnoprávnych vzťahov. Mediácia je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu.
V zásade môže súd rozhodnúť o čomkoľvek, okrem priznania výhradnej osobnej starostlivosti niektorému z rodičov. Jednému z rodičov môže byť dieťa zverené do výhradnej osobnej starostlivosti, len ak druhý rodič bol pozbavený rodičovských práv a povinností. Zvyčajne však rozhoduje súd o tom, ktorému z rodičov zverí dieťa do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.
Vyživovacia povinnosť
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona (zákonná vyživovacia povinnosť) a trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (§ 62 Zákona o rodine).
Súdne konanie o určení výživného pre dieťa (do 18 rokov) sa môže začať aj bez návrhu (ex offo), po dosiahnutí plnoletosti len na návrh oprávneného. Výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania.
Zákon o rodine v ustanovení § 62 ods. 3 upravuje minimálny rozsah výživovacej povinnosti vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa. Podľa ods. 5 výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.
Vzhľadom na vymedzenie postavenia štátnych orgánov v čl. 2, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately povinné konať vždy, ak si to vyžaduje záujem maloletých detí.
Výživné na dieťa | od advokáta Mayelle
Postup pri úprave rodičovských práv a povinností
Na podanie návrhu na úpravu rodičovských práv a povinností je príslušný okresný alebo mestský súd, v obvode ktorého má maloleté dieťa svoje bydlisko. Nevyžaduje sa splnenie žiadnych formalít a nie je potrebné priložiť žiadne doklady, pretože ide o konanie, ktoré môže súd začať aj z vlastného podnetu.
Konanie je zrýchlené a menej formálne. Všetky konania týkajúce sa úpravy rodičovských práv a povinností sú oslobodené od platenia súdnych poplatkov. Systém právnej pomoci v Slovenskej republike je v súčasnosti obmedzený len na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a na bezplatné ustanovenie zástupcu. Vzhľadom na nesporový charakter konania o úprave rodičovských práv a povinností má len málokto zástupcu. Účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí.
Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť.
Systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečenie jej poskytovania Centrom právnej pomoci fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a rozsah jej poskytovania upravuje zákon č. 327/2005 Z.z.
Náhradná starostlivosť a osvojenie
Náhradná starostlivosť je súbor opatrení, ktoré súd nariadi v prípade, ak rodičia nemôžu alebo nevedia dieťa vychovávať. Medzi formy náhradnej starostlivosti patria:
- Náhradná osobná starostlivosť (zverenie dieťaťa do starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča).
- Pestúnska starostlivosť.
- Ústavná starostlivosť.
Najvhodnejšou formou riešenia straty biologických rodičov je osvojenie. Dieťaťu sa tak dostáva najprirodzenejšia, individuálna, sústavná starostlivosť a citová náklonnosť, obdobne ako v biologickej rodine. Osvojením vznikajú biologickým rodičom rodičovské práva a povinnosti a tieto práva a povinnosti nadobúdajú osvojitelia.
Najmenej vhodnou formou náhradnej starostlivosti je ústavná výchova, ktorú súd nariadi až vtedy, keď je zrejmé, že ostatné prostriedky spoločenského pôsobenia neviedli k náprave. Prednosť pred ňou má náhradná osobná starostlivosť alebo pestúnska starostlivosť.
Práva maloletých detí
Maloleté dieťa má právo byť vypočuté. V ods. 2 a 3 zákon upravuje povinnosti dieťaťa voči rodičom, dieťa je povinné podielať sa osobnou pomocou na spoločenských potrebách rodiny a prispieť na úhradu potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Súd môže priznať rodičovské práva aj maloletému rodičovi dieťaťa staršiemu ako 16 rokov. Na správu majetku maloletého dieťaťa súd ustanoví majetkového opatrovníka.
V prípade, že obaja rodičia dieťaťa zomreli, boli pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností, bol pozastavený výkon ich rodičovských práv a povinností alebo nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, súd ustanoví poručníka, ktorý bude zabezpečovať výchovu, zastupovať ho a spravovať jeho majetok. Poručník nie je povinný osobne sa starať o dieťa.
V súvislosti s nariadením ústavnej starostlivosti za vážne ohrozenie alebo vážne narušenie výchovy maloletého dieťaťa nemožno považovať nedostatočné bytové a majetkové pomery rodičov v zmysle § 54 ods. 2 Zákona o rodine. Podľa ods. 3 v rozhodnutí, ktorým súd nariadi ústavnú výchovu, musí presne označiť zariadenie, do ktorého má byť dieťa umiestnené.
Dieťa do detského domova a domova sociálnych služieb pre deti možno prijať iba na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej výchovy. Ukončenie je možné len na základe právoplatného rozhodnutia súdu o zrušení ústavnej výchovy, dosiahnutím plnoletosti alebo uplynutím jedného roka po dosiahnutí plnoletosti, najdlhšie do 25 roku veku.
Zákon o rodine upravuje tiež právo dieťaťa na informácie o svojich biologických rodičoch. Preto, ak je to v záujme osvojenca, osvojitelia mu môžu sprostredkovať prístup k informáciám o jeho rodičoch alebo mu poskytnúť informácie, ktorými disponujú, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 106 ods. 3).