Poznáte to? Celý deň sa s dieťaťom hráte, robíte mu program, fúkate kolienko, zbierate rozhádzané špagety a dieťa „neposlúcha“. Príde starká, alebo ocko z práce a zrazu je pri nich ako anjelik. Alebo babička stráži dieťa a vy prídete z práce. Jej slová: „Doteraz som o nej ani nevedela, čo teraz vystrája“, vás zabolia. Deti sa pri matkách správajú „horšie“. Je to úplne v poriadku, mamy.
Napriek vašim obavám, je to normálne správanie dieťaťa, ktorá vám dôveruje natoľko, že si môže dovoliť pri vás „vypustiť“ svoje emócie. Dieťa vo vás vidí „bezpečný priestor“, nech sa správa akokoľvek zle a nepríjemne, vie, že MAMA ho bude ľúbiť aj tak. Je to biologicky podmienené. Je to o absolútnej dôvere.
Podľa doktorky Ann Corvin, ktorá sa zaoberá rodinnou a detskou terapiou, matka predstavuje pre dieťa potrebu a z biologického hľadiska sa spája v prvom rade s potrebou jedla a prežitia. Preto sú deti ochotné urobiť čokoľvek, aby zaujali jej pozornosť a nadviazali s matkou okamžitý kontakt. Otcovia sú pre drobcov prístavom dôvery, riskovania a hier. Nemajú s nimi spojený inštinkt prežitia, preto sa ani nepokúšajú získať ich záujem často krát tak zúfalým spôsobom.
Na druhej strane je však aj normálne, že vás takéto správanie dieťaťa zneisťuje a máte pochybnosti o tom, či to čo robíte, robíte dobre. Dieťa je citlivý tvor a vie aj trošku manipulovať s okolím. Dieťa pri matke ventiluje svoje emócie. Keď prídete domov a dieťa začne fňukať, len čo vás uvidí, môže to byť prejav vnútorného napätia, alebo hnevu, možno ste mu len chýbali. Prípadne sa bálo prejaviť pri inom človeku, aj keď blízkom. Dovoľte dieťaťu vypustiť svoje emócie, dovoľte mu byť pri vás „neposlušné“. Dieťa vás vníma ako jediný pevný bod, ktorého sa môže držať a chytiť sa ho, aj keď sa necíti dobre.
Pre nás, matky, to môže byť náročné, ale vieme, že na svete sa nenájde nikto iný pre dieťa, kto by mu bol bližšie a vie to aj dieťa.
Vzťah matky a dcéry: Osudové spojenie
Vzťah matky a dieťaťa je najosudovejším spojením v živote človeka. Niekedy však aj najchladnejším. Málokomu je úplne jedno, čo si o ňom matka alebo otec myslia. Dcéra hlboko túži po tom, aby matka na ňu bola hrdá, túži po jej prijatí. Ich vzájomný vzťah má psychologickú hĺbku a dopad. Dcéra potrebuje matku k uznaniu vyvíjajúcej sa osobnosti, identity a potvrdenie jej ženskej role. Aj mnohé dospelé ženy si želajú byť chápané matkou a túžia po emočnej podpore.
Matka je prvou a najsilnejšou ženskou postavou v živote dcéry. Vzťah matky a dcéry býva osudový. Nie každý však má rodinný život vo svojich dávnych spomienkach naplnený vzájomnou blízkosťou rodičov a pri slove detstvo sa im ako prvé nevynorí láska a bezpečie. Práve naopak. Osudovosť sa prejavuje na dcérinom univerzálnom správaní, hodnotení seba a iných, ale poznačí aj optiku výberu partnera a jej vzťah k ženskosti a materstvu. Manipulatívny, či inak ambivalentný vzťah, dokáže zanechať neskonalú spúšť.
Matka je pre svoje dieťa hlavnou vzťahovou postavou. Pre dievča zostáva kľúčovým aj v ďalších vývinových etapách, kým chlapci sa v určitom veku snažia oddialiť od ženského štýlu a zameriavajú sa na otca. Dieťa sa s rodičom rovného pohlavia identifikuje a je mu vzorom, ktorému sa chce podobať. Od nej sa dozvedáme, aké je to byť ženou. Mnohé štúdie potvrdili, že ženy posudzujú svoj vzájomný vzťah k matke merítkom, ktorý sa nazýva blízkosť. Intimita a napätie idú ruka v ruke.
Matka s dcérou sa veľmi dobre poznajú, vrátane svojich silných a slabých stránok a citlivých miest. Ich blízke spojenie umožňuje pociťovať emócie a pohotovo vycítia svoje nálady. Táto znalosť však môže byť dvojsečnou zbraňou.
Keď vzťah s matkou nie je pokladom
Mnohí rodičia vnímajú svojho potomka ako ich pokračovateľa a zrkadlo ich samých, do ktorého vkladajú svoju vlastnú osobnosť, túžby a očakávania, že budú deti také, akí by chceli byť ich rodičia. To však môže byť pre obe strany nežiaduce, pretože deti si želajú byť vnímané také, aké sú. Je prirodzené, ak sa matka raduje z úspechov svojho dieťaťa, čím posilňuje jeho dôveru v seba samého. Sú však prípady, keď sa radosť a schopnosti dieťaťa stanú zdrojom matkinho odporu a úzkosti.
Miesto posilnenia sebavedomia a zdieľania radosti matka dieťaťu závidí. Matkin život a úspechy môžu pôsobiť biedne oproti zaujímavému životu dcéry. Každé dieťa hľadá istotu, nehu, bezpečie, pocit zázemia a podpory a láska k dieťaťu by nemala poznať žiadne absecie. Ak však konflikty s matkou presahujú to, čo je normálne a vo vás to zanecháva pocit smútku, bezmocnosti alebo pokriveného vnímania o sebe samej, ide o nepriateľský vzťah. Áno, aj v tak posvätných vzťahoch ako je matky s dcérou, sa môže pestovať nepriateľstvo voči dcére. Toxický vzťah je založený na hneve, emocionálnej manipulácii a iných negatívnych a škodlivých pocitoch. Namiesto vzájomnej podpory dieťa schytá emočné ignorovanie, či večne kritizovanie.
Niektoré matky existencia vlastného potomka nenapĺňa tak, ako počúvali z rozprávania iných matiek. Je to však tabuizovaná téma aj pre ne samotné, pretože vyvoláva nepripúšťajúce pocity viny. Ženská schopnosť milovať je odrazom kvality starostlivosti a pozornosti, ktorú žena obdržala od svojich rodičov. Nemilované dcéry túžia byť milované a zaslúžia si to!
Neznášaná dcéra však počuje a zažíva niečo, s čím sa bude v podobe tráum konfrontovať aj v dospelosti. Rozsiahle, úderom bolestivé situácie sa môžu líšiť. Večným cieľom nemilovanej dcéry je podľa odborníkov večné hľadanie „stratenej lásky k matke“ a to akýmkoľvek spôsobom, paradoxne aj u iných. Je presvedčená, že láska sa k človeku nedostane len tak, ale si ju musí zaslúžiť. City naozajstnej nepodmienenej lásky nepozná. Psychologické pozadie dopadá ako tieň - nemilovaná dcéra hľadá v živote stratenú lásku v podobe partnera. Aj malá známka pozornosti pre ňu znamená prejav ozajstnej lásky. Preto sa vo svojom živote môže ľahko pomýliť vo výbere partnera. Ľahko môže naraziť na narcistický, sebecký a manipulatívny typ osobnosti. Pretože v detstve stratila kompas na rozlíšenie varovných signálov. Pomýlia si nestabilitu vzťahu s vášňou a predstavou o láske.
Dopad nešťastného detstva
Odborníci tvrdia, že žiadna iná detská skúsenosť nie je tak presvedčivá ako vzťah dievčat so svojimi matkami. Ak sa láska rovná domov a ten je symbolom bezpečia a lásky, tak aj predstava lásky u dieťaťa bude predstavovať istotu, porozumenie a bezpečie. Ženy, ktoré neboli v detstve milované si často kladú otázky: Ako tento gordický uzol rozseknúť? Ako toto emocionálne dedičstvo neprebrať do svojho života? Odborníci sa zhodujú na tom, že nikdy nie je neskoro pracovať s traumami v nás. Prvý krok je ich uvedomenie si a snaha vedome meniť a transformovať detské zážitky. Nič nie je stratené. Nikto nemusí prijímať dôsledky nešťastného detstva. Vždy je na výber, ako prekročiť diádu matky a dcéry liečením detských tráum.
Ak ste s matkou nemali kvalitný vzťah, nemusí to nevyhnutne znamenať, že model materstva prevezmete a že s vašou dcérou to bude podobné! Matka napomáha dieťaťu budovať sebaúctu tým, že ju bezpodmienečne prijíma a dieťa má možnosť vnímať vlastnú hodnotu. Toxická matka ohrozuje sebadôveru a sebaúctu dcéry, pretože si nie je istá sama sebou, či obstojí v roli partnerky a materstva. Neuznáva jej hodnotu, bez ohľadu na výkon a schopnosti svojho dieťaťa.
Extrémne znaky manipulatívneho vzťahu matky a dcéry
- Fázovitá matka: Metafora láska a bič. Matka je chvíľku milá a na vás dobrá, vzápätí proti vám otočí všetko, čo ste jej počas fázy „milej matky“ stihli povedať.
- Ignorujúca matka: Emocionálne zanedbávanie a neangažovanosť v citových prejavoch. Ale zabezpečí fyzické potreby. Viac pre vás nemá.
- Matka večná kritička: Prehnaná kritika bez ohľadu na realitu.
- Manipulátorka v maske sympatického človeka: Myslí si, že ste zodpovedné za jej nešťastie.
- Nerešpektujúca matka: Toxicita prichádza vo forme odmietania umožniť svojmu dieťaťu samostatnú identitu. Sklony ku kontrole, príkazom a požiadavkám, snaha o izolovanie od dcériných priateľov.
- Bojovná matka: Otvorené nepriateľstvo matky k dcére, cititeľné a často aj vysloviteľné.
- Matka narcistka: Nemôže sa vysporiadať s tým, že ste v centre pozornosti. Ak sa poteší vaším životným úspechom, je to len navonok. Súperenie s vlastným dieťaťom.
- Matka histriónka: Vyostrené konflikty končia spravidla fyzickým útokom. Vinu otočia na dieťa. Vaše problémy otáča na svoje, nepočúva, lebo ju to nezaujíma. Rodičovstvo vnímajú ako záťaž: „Odbila som si dve deti, už chcem mať pokoj.“
- Matka kráľovná: Ktorá si myslí a skutočne tomu verí, že nikdy nerobí chybu a nikdy si zlyhanie nepripustí, ani vo výchove ani v živote. Paradoxne sa v nich cíti v bezpečí. Musí mať posledné slovo.
- Matka psychopatka: Sklony ku krutosti a sadizmu.
- Paranoidná matka: Hovorí o situáciách pri rodinných konfliktoch, ktoré sa v realite neudiali, ale v jej jednostrannom ponímaní mali deje iný priebeh. Všetko vníma ako útok proti nej. Cíti sa byť len obeťou.
- Matka nepriateľka: Vníma svoje dieťa ako niekoho, kto jej pokazil celý život.
- Neempatičky: Matky so sociálnou poruchou správania. Nemá žiadnu empatiu pre svoju dcéru. Tvrdá a neochotná, dokáže byť zákerná a je často manipulatívna.
- Depresívna matka: Býva smutná a apatická. Bez záujmu o dieťa.
- Obsedantno-úzkostná matka: Túži mať neustálu kontrolu nad svojím dieťaťom. Dáva to najavo neustálym overovaním, napomínaním a výčitkami, nevyžiadanými radami, požiadavkami a príkazmi.
Teória citovej väzby a jej vplyv
Teória citovej väzby, ktorej autorom je anglický psychiater John Bowlby, vychádza z poznania, že každý novorodenec prichádza na svet s hlbokou potrebou vzťahu. Tento vzťah, najčastejšie s matkou, má zásadný vplyv na emocionálny vývoj a budúce vzťahy dieťaťa.
Dieťa hneď od narodenia špecifickými signálmi prejavuje svoju schopnosť taký hlboký vzťah nadviazať, a to najskôr s osobou, ktorá sa oň primárne stará, teda najčastejšie s matkou. Veľmi záleží na tom, ako je matka k tejto potrebe svojho dieťaťa vnímavá a ako sa v rodine s jeho vrodenou potrebou vzťahu zaobchádza. Ak je matka na dieťa naladená, jej starostlivosť je primerane láskyplná a jej správanie stabilné, potom sa v mozgu dieťaťa ukladá základná informácia, že byť vo vzťahu s iným človekom je bezpečné a obohacujúce.
Attachment ako základ emočného usporiadania
Náš attachment (citová väzba) predurčuje takmer každú našu životnú situáciu, pretože ide vlastne o základ nášho emočného usporiadania a pociťovania. Zároveň možno attachment vidieť ako nevedomú stratégiu prežitia, ktorá sa automaticky aktivuje, najmä keď sme v strese, fyzicky vyčerpaní, chorí, počas vývojových a iných kríz, v etapách zásadných životných zmien. Keď sa pozrieme okolo seba, vidíme, že ľudia sa líšia v tom, ako reagujú v okamihoch úzkosti a ohrozenia.
Vnútorné naprogramovanie a jeho prejavy
Dá sa hovoriť o akomsi vnútornom naprogramovaní, ktoré sa spontánne prejavuje v našich reakciách. Patrí sem prehnaná asertivita a sebapresadzovanie či naopak tvárnosť, ústupnosť. Patrí sem i orientácia na výkon, workoholizmus a perfekcionizmus alebo naopak pasivita či prokrastinácia. V neposlednom rade ide aj o schopnosť prežívať blízkosť a intimitu, o našu autonómiu alebo schopnosť prispôsobenia sa či dokonca vzťahovú závislosť. I javy ako žiarlivosť, pocity vykorenenia a sebaodcudzenia, permanentné pocity nedostatku alebo presmerovanie vzťahových väzieb z ľudí na zvieratá, respektíve na domácich mazlíčkov, sa dajú pochopiť pomocou skúmania základnej citovej väzby jedinca.
Vývoj mozgu a potreby raného veku
Ľudská bytosť sa rodí s nezrelým mozgom a až moderná veda a technické možnosti to do dôsledkov potvrdili: detský mozog po narodení potrebuje ešte určitú dobu a špecifické podmienky, aby sa dotvoril. Amygdala spracúva vypäté pozitívne aj negatívne zážitky a funguje ako poplachové zariadenie. V stavoch mimoriadneho stresového vypätia dochádza k vyplaveniu zvýšeného množstva stresových hormónov, dieťa sa dostáva do stavu nezvládnuteľného preťaženia a práve len citlivá reakcie osoby, ktorá sa oň stará, to môže zmierniť aj pomôcť zvládnuť. Hipokampus zasa spracúva a uchováva chronologicky usporiadané spomienky, ktoré sa ukladajú do mozgovej kôry.
Zatiaľ čo amygdala je dotvorená v posledných mesiacoch prenatálneho života, takže už novorodenci a deti raného veku veľmi intenzívne emočne vnímajú, kvôli dosiaľ nefunkčnému hipokampusu nedokážu vzniknuté emócie spracovať. Ak nie je nablízku starajúci sa človek, ktorý tak urobí za dieťa svojím empatickým správaním sa, dochádza k takzvanému zaplaveniu. Predchádzajúce emocionálne spomienky zostávajú ukryté v takzvanom nevedomí.
Typy citovej väzby
Citová väzba sa rozdeľuje na viac typov, pričom každý z nich ovplyvňuje správanie a prežívanie človeka v dospelosti.
Istý attachment
Takzvaný istý attachment vzniká u dieťaťa, ktoré od svojich rodičov pociťuje dostatok lásky a náklonnosti a jeho potreby sú primerane naplňované. Človek dôveruje a nebojí sa, aby aj jemu bolo dôverované. Blízkosť a náklonnosť sú mu prirodzené, zároveň unesie samotu, pretože má pozitívny vzťah k sebe samému. V prípadných krízach a konfliktoch nestráca orientáciu, nebojí sa hájiť svoje hranice a jeho vzťahový život väčšinou plynie bez dlhodobých alebo príliš dramatických turbulencií.
Neistý vyhýbavý attachment
Neistý vyhýbavý attachment sa vyvíja u dieťaťa, ktorého rodičia sú emočne chladní alebo neprítomní, nepríliš vnímaví k jeho potrebám. Dieťa si postupne zvykne, že mu nezostáva nič iného, iba byť samostatné a sebestačné. Zároveň sa však nenaučí súžitiu v blízkosti a intimite, takže situácie, ktoré v sebe tieto kvality nesú - ide predovšetkým o trvalé vzťahové záväzky emočného rázu - vníma ako nepohodlné a ohrozujúce.
Neistý úzkostný attachment
Neistý úzkostný attachment pozorujeme u ľudí, ktorých rodičia sa nechovali odhadnuteľne a konzistentne. Niekedy boli pre dieťa k dispozícii, inokedy nie. Za jednu a tú istú vec ho niekedy pochválili, inokedy mu vynadali. Rodičia sa k dieťaťu správali tak, ako sa oni sami v daný okamih cítili. Ich emočné rozpoloženie, potreby alebo závislosti stáli nad tými detskými. V dospelosti potomkovia takých rodičov svoje vzťahy prežívajú ako plné neistoty, ohrozenia, stresu a napätia. Neustále sa potrebujú uisťovať, že im nehrozí opustenie, ktorého sa obávajú aj v bežných situáciách, napríklad keď partner odchádza na služobnú cestu a dostatočne často nevolá. Ťažko znášajú samotu. V konfliktoch sa ľahko rozrušia, sú iracionálni, robia „scény“. Typická je pre nich podozrievavosť, keď svojho partnera napríklad cez telefón sledujú až prenasledujú, aby sa ubezpečili o jeho lojalite. Trpia, keď sú od objektu svojho vzťahu odlúčení alebo vzťah na základe svojej neznesiteľnej úzkosti či katastrofických scenárov predčasne opúšťajú.
Dezorganizovaný attachment
A napokon dezorganizovaný attachment vzniká u opustených, hrubo zanedbávaných alebo zneužívaných detí. Kombinuje to najproblematickejšie z predchádzajúcich dvoch neistých väzieb. Spôsob vzťahovania sa k iným tu nemá žiadnu logiku, ale zodpovedá vnútorným pocitom neistoty a ohrozenia, ktoré cíti v danej chvíli. Toto je ale len základné delenie a súčasná psychológia už pracuje s celým radom čiastkových odtieňov citovej väzby.
Výchova v súlade s teóriou väzby
Rešpektovať potreby attachmentu znamená vychovávať dieťa v súlade s jeho danými vrodenými potrebami. A je treba povedať, že súčasné rodičovstvo sa naozaj vyznačuje oveľa väčšou informovanosťou a snahou pochopiť, čo dieťa potrebuje. Rozvíja sa hnutie takzvaného nového kontaktného, vedomého rodičovstva, ktorého základom je prijímanie dieťaťa bez podmienok a poznanie, že my dospelí sa od svojich potomkov máme veľa čo učiť.
„Noví“ rodičia zvyčajne usilujú o harmonické tehotenstvo a šetrný pôrod, žiadajú rešpekt k dôležitosti prvých hodín života a neoddeľovanie novorodenca od matky. Zdôrazňujú význam dojčenia, fyzickej blízkosti v podobe maznania sa, nosenia, prípadne i spoločného spania. Kľúčové je citlivé reagovanie na plač bábätka, vzdor dojčaťa a nový pohľad na odmeny a tresty. Autorita rodičov už nestojí na manipulácii dieťaťa strachom a dospeláckou silou, ako to bolo bežné v minulosti, ale na postupnom vrastaní do láskyplného vzťahu. Dieťa pritom nestojí v centre pozornosti ako modla a nerozbíja vlastný zmysluplný život rodičov.
Osobný rast a sebapoznanie
Prostredníctvom rodičovstva dnes tiež niektorí ľudia realizujú svoj vlastný osobný rast a sebapoznanie. Pretože dieťa ako „chodiace nevedomie“ nám zrkadlí, ako na tom sme. Tento typ terapie vychádza zo snahy poskytnúť klientovi korektívnu (opravujúcu) skúsenosť. V dynamickom procese sa klient učí pozorovať a reflektovať sám seba a svoje reakcie. Ak sa to podarí, po čase sám pochopí, čo mu komplikuje život. Že ide o dávne stratégie z detstva, ktoré mu vtedy poskytovali základný pocit bezpečia alebo umožňovali prežitie, ale v dospelosti môže ísť za určitých okolností o stratégie kontraproduktívne. Taký človek prichádza, pretože spravidla opakovane takzvane narazil. Typicky sa to deje v párovom vzťahu, napríklad túžime po intimite a zároveň jej nie sme schopní. Bojíme sa blízkosti, bojíme sa svadby. A terapia napríklad ukáže, že pre takého klienta bola v detstve intimita nebezpečná, preto si vyvinul vyhýbavú väzbu. S partnerkou či partnerom na schopnosti blízkosti potrebuje zapracovať.
Medzigeneračné strety a hojenie rodových záťaží
Často vidíme, ako nový postoj k rodičovstvu vyvoláva v širších rodinách veľké medzigeneračné strety. Staršiu generáciu dráždieva snaha tej mladšej napríklad o lekársky nerušené pôrody, dlhé dojčenie, nosenie v šatke, odmietanie odmien a trestov, zdravé stravovanie a ďalšie praktiky. K najsilnejším okamihom mojej práce patrí, keď terapeutický rozhovor získa tento medzigeneračne zdieľaný rozmer a keď dospelé deti privádzajú svojich starnúcich rodičov, aby prostredníctvom otázky nad výchovou tých najmladších rodinných príslušníkov mohol začať proces hojenia rodových emočných záťaží, iniciovaný proti prúdu času, teda smerom od detí k rodičom, prarodičom, praprarodičom. Mŕtvi predkovia privolaní spomienkami bývajú v takých chvíľach tiež prítomní.
Skôr či neskôr prichádza reč na to, ako sa v rodinách reaguje na plač, hnev, úzkosť či strach. Nebýva to vľúdna rekapitulácia. A napriek tomu cítim veľkú nádej. Generácia, ktorá je dnes v reprodukčnom veku, svojim deťom - ak sa ich rozhodne mať - čím ďalej tým častejšie nechce predať záťaž, ktorú sama prevzala od svojich predkov a intenzívne premýšľa o súvislostiach, ktoré predchádzajúcim generáciam unikali. Alebo férovejšie povedané, na také veci vtedy nebol priestor, neboli ešte vôbec vo výhľade. Medzigeneračný prenos sa z tohoto uhlu pohľadu ukazuje byť obrovským rizikom a zároveň šancou, ak takú výzvu prijmeme.
Povedomie o problematike v spoločnosti
Podľa skúseností odborníkov sme v slovenskej spoločnosti na začiatku, ale napríklad vo Veľkej Británii alebo v Nemecku patria dnes attachmentové teórie i terapie k hojne zastúpeným v širokom spektre psychoterapeutickej krajiny. Inými slovami, na Slovensku sú informácie k dispozícii, ale v praxi sa len uplatňujú len pozvoľna. Preto považujú za dôležité o téme hovoriť a pripomínať, že detské mozgy za všetkých okolností plnia svoj vrodený program.
Attachment nemožno deaktivovať. Ak chýbajú dostatočne zrelí milujúci dospelí, ku ktorým môže dieťa bezpečne priľnúť, ak chýbajú podmienky, za ktorých by sa mohla vytvoriť dostatočne istá väzba, vzťahovosť dieťaťa sa drží svojich neistých perspektív a prechádza na vonkajšie náhradky. Dnes majú najčastejšie podobu virtuálneho sveta, najrôznejších návykových látok a ďalších sebaregulačných opatrení, ktoré majú človeku pomôcť utlmiť jeho nepokoj, strach, úzkosť či paniku z absencie pocitov vnútornej stability a celistvosti.
S náhradkovým spôsobom života rastie riziko nefunkčného, často násilného riešenia životných kríz a medziľudských konfliktov, ako i nárast deštruktívnych obrán, ku ktorým človek pristúpi, aby svoj vnútorný stres nejako kompenzoval. Možno práve tu ležia korene spoločensky ohrozujúceho správania, ku ktorému patrí extrémizmus a fanatizmus v akejkoľvek oblasti života, na scéne súkromnej aj verejnej, a áno, aj na politickej.
Dôležitosť láskyplného puta s matkou pre chlapcov
Každé dieťa potrebuje matku. Potrebuje ju cítiť pri sebe a vnímať jej lásku cez objatie a dotyk. Je nevyhnutné, aby bola matkina náruč vždy pripravená, keď dieťa potrebuje. Dnes sa však zameriame na chlapcov, a pripomenieme si, v čom spočíva dôležitosť láskyplného a silného puta s matkou.
Matkina náruč znamená istotu a bezpečie
Chlapci, ktorí majú silné puto s matkou, cítia väčšiu istotu a bezpečie. Matkina náruč a láska je prvým „miestom“, ktoré chlapec pozná. Znamená pre neho svet, a pokiaľ je láskavý a bezpečný, bude sa cítiť pohodlne aj vo svete. Matka predstavuje bezpečné miesto, ku ktorému sa dieťa uchyľuje - ak mu je odopreté, nebude cítiť istotu ani vo svete a zvýši sa pravdepodobnosť vzniku úzkosti. Kvôli nej je väčšia šanca na rozvinutie problémov s duševným zdravím.
Výskum Marlene Moretti z roku 2004 zistil, že láskavé puto matky a syna posilňuje jeho duševné zdravie, a zásadne sa znižuje pravdepodobnosť psychických problémov. Syn sa naučí efektívne zvládať nástrahy sveta, pretože má v matke podporu, istotu a bezpečie.
Blízke puto zamedzuje problémom so správaním
Rovnaká štúdia Moretti taktiež preukázala, že blízky vzťah matky so synčekom znižuje pravdepodobnosť problémov so správaním. Pretože matka bola vždy prítomná a láskavá, syn dosiahne nezávislosť jednoduchšie a vstúpi do dospelosti bez problémov, s väčším sebavedomím.
Chlapci, ktorí vedia, že sú matkou milovaní nevyvádzajú, aby si získali jej pozornosť. Doktor Pasco Fearon tvrdí, že chlapci s neistým vzťahom k matke vykazujú viac problémového správania ako tí, ktorých matka milovala bezpodmienečne. Fearon upozorňuje, že problémové správanie u týchto detí môžeme zaznamenať až po rokoch - ak matka nedodala synovi pocit istoty v útlom detstve, problémové chovanie sa môže prejaviť až na druhom stupni základnej školy či v dospelosti ako neschopnosť mať zdravý vzťah, alebo sebadeštrukčným chovaním.
Láska matky zaisťuje úspech syna
Vďaka matkinej náruči sa dieťa vyvíja. Jej dotyk, teplo a láska pomáhajú rozvíjať mozog a schopnosti. Keď matka prejavuje synovi lásku bezpodmienečne, vyvíja sa mu mozog lepšie; viac sa rozvíja oblasť, zodpovedná za pamäť a učenie. Zároveň sa významne znižuje stresový hormón, ktorý túto oblasť blokuje vo vývine.
Synovia, ktorí mali s matkami bezpečné puto založené na istote a láske, sú v živote úspešnejší. Cítia sa vo svete bezpečne, preto ich neblokuje pocit úzkosti, strach zo zlyhania a chyby, ani bloky, ktoré prebrali v rámci obranného mechanizmu. Títo chlapci majú lepšie výsledky ako v škole, tak i vo všetkom, do čoho sa pustia, vrátane koníčkov. Neboja sa, majú odvahu skúšať a chyba ich neblokuje ale posúva ďalej.
Bezpečná väzba podporuje inteligenciu
Profesor Marco Francesconi skúmal viac ako 8 tisíc malých detí. Zistil, že pokiaľ mali istú a bezpečnú väzbu s matkou, ich sociálne schopnosti boli vyššie o 20 až 40 percent. Puto s matkou rozvíja ich sociálnu inteligenciu, sú lepšie v komunikácií s inými ľuďmi a majú lepšie rozvinuté kognitívne schopnosti. Tieto vlastnosti sa rozvíjajú práve pri aktivitách, ktoré spolu matka a syn robia - napríklad hra, spoločné varenie, prechádzka a najmä komunikácia, v ktorej mu matka dáva priestor a skutočne ho počúva.
Bezpečná väzba rozvíja aj emocionálnu inteligenciu synov. Sú schopní lepšie porozumieť svojim emóciám a dávať ich patrične najavo. Vedia s nimi pracovať a spracovávať ich zdravou formou. Emocionálna inteligencia so sebou nesie aj sklon nepodliehať rodovým stereotypom, napríklad že pre chlapcov sa nehodí plakať.
Syn s istou väzbou k matke vie, že plač je súčasť života, ako aj všetky emócie - a preto sa ich nebojí, má svoj emočný svet vyriešený a návaly hnevu z utlmeného smútku či sklamania ho neovládajú. Zároveň je citlivý a vnímavý k emóciám ostatných.
Syn, matkou milovaný je milujúcim partnerom
Syn, ktorý sa cíti s matkou bezpečne, pretože vie, že je milovaný, chápe ženám lepšie a preto je aj lepším partnerom. Nebojí sa spýtať na rozdiely medzi pohlaviami, vníma ženský svet ako niečo prirodzené, čo dopĺňa mužský elem...
