Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského literárneho realizmu a je považovaný za zakladateľa modernej slovenskej prózy. Jeho vplyv a autorský vzor sú dodnes inšpiráciou pre nasledujúce generácie tvorcov.
Narodil sa 17. mája 1860 v Jasenovej v rodine slobodných sedliakov. Jeho otec bol Ján Bencúr-Juriš a matka Zuzana, rodená Pašková. Mal dvoch bratov a jednu sestru.
Školské roky Martina Kukučína boli poznačené jeho národným cítením a túžbou po vzdelaní. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci. Následne tri roky študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej (1871-1874), ktoré navštevoval až do jeho zatvorenia. Po jeho zrušení štvrtý ročník dokončil v Martine a v Banskej Bystrici (1875), kde skončil triedu s vyznamenaním. Neskôr študoval na maďarskom učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom (1875 - 1878). Popri učiteľskom pôsobení v rodnej Jasenovej (do augusta 1884) externe študoval na gymnáziu v Kežmarku a ôsmy ročník absolvoval v školskom roku 1884/85 v Šoprone.
Pôvodne sa Martin Kukučín chcel prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave. Avšak kvôli protislovenskej atmosfére, ktorá na fakulte vládla, sa napokon rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe (1885 - 1893). Počas vysokoškolského štúdia sa aktívne zapájal do činností pražských slovenských vysokoškolákov združených v akademickom spolku Detvan, ktorý bol v Prahe založený v roku 1882 a stal sa jeho aktívnym členom.
Po skončení školy a absolvovaní praxe v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku. V roku 1893 prijal ponuku chorvátskej veľkoobchodníckej rodiny Didolićovcov a stal sa obecným lekárom v mestečku Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko). Pôsobil tu od 6. januára 1894 do 2. júna 1907. Spolu s lekárskou ordináciou si zriadil aj lekáreň a stal sa aktívnym členom, neskôr aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“.
V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou, dcérou svojho priateľa a priaznivca. O tri roky nato, v roku 1907, odišiel so ženou z Brača do Južnej Ameriky. Po ročnom pobyte v Santiagu, kde v tamojšej nemocnici zložil nostrifikačné skúšky, sa 14. decembra 1908 usadil v meste Punta Arenas, najjužnejšom čilskom meste na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár a stal sa prvým lekárom Medzinárodného Červeného kríža v Patagónii. V celom Čile je dodnes vnímaný ako humanista a ľudomil. Podľa "Mateja Bencura" je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici.
Hoci počas 15 rokov strávených za Atlantikom stratil kontakt so Slovenskom, po vzniku Československej republiky začal pomýšľať na návrat do vlasti. Svoj zámer uskutočnil v lete 1922. Po krátkom pobyte v Paríži 12. septembra prišiel do Prahy. V Martine, kde sa usídlil, začal písať a študovať archívne materiály k zamýšľanej historickej rapsódii o kultúrnych a politických aktivitách mladej romantickej generácie. Dlhoročná odlúčenosť od vlasti a dôverný vzťah k Dalmácii, ktorý si vytvoril počas pobytu na Brači, spôsobili, že v rokoch 1923 - 1925 žil striedavo v chorvátskych kúpeľných mestách a v Martine. V novembri 1925 sa vrátil do Chile, aby usporiadal svoje majetkové záležitosti. Po návrate na jar 1926 sa s manželkou, trpiacou ťažkou duševnou chorobou, usadil v chorvátskom kúpeľnom mestečku Lipik.
Martin Kukučín sa vždy rád vracal k svojej rodnej obci. V jej archívoch pamätníci spomínajú, že "keď odchádzal na lýceum stále hľadel z čoraz väčšej vzdialenosti na trochu krivú jasenovskú vežičku kostolíka. A keď mu zmizol pred očami vrchol kostola so železným kohútom, prvý raz sa mu vytlačila z očí slza."
Pôvod mena "Kukučín" je spojený s jeho rodným krajom. Na slovenských dedinách takmer všetci s podobným rodom mali rovnaké mená a občas sa nevedelo podľa mena len tak zistiť, ktorý z Jánov Bencúrov sa myslí napr. pri doručení pošty. Hovorí sa, že matku Martina Kukučína prezývali „kukučka“, ale nevedno, či je to pravda. Ako umelecké meno si dal Martin Kukučín.
Literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou „Na hradskej ceste“. Počas svojho života spomínal na svoju rodnú obec tým, že písal poviedky, ktoré boli z časti pravdivé. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam. Fotograficky podával obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Jeho poviedky vznikli vďaka jeho „vandrovaniu“ a schopnosti verne zachytiť podobu krajiny a pocitov z nej. Aj v nich sú prítomné opisy prostredia, ponáranie sa do hĺbky príslušnej krajiny, tradícií, zvyklostí a charakterov ľudí. Medzi jeho známe diela patria napr. Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie a Z teplého hniezda.
Svojim dielom „Dom v stráni“ (1903 - 1904) založil tradíciu dedinského románu. Toto dielo zachytáva nielen príbeh nerovnej lásky mladého statkára a sedliackeho dievčaťa vopred odsúdenej na neúspech, ale aj postupný rozklad patriarchálneho sedliactva. V začiatkoch tvorby bola pre jeho diela charakteristická groteskno-humoristická štylizácia príbehov, no po roku 1918 sa jeho diela napĺňajú skôr tragicko-nostalgickými a existenciálnymi starosťami o osud vlastného národa a ľudstva.
V roku 1922 napísal cestopis "Črty z ciest. Prechádzka po Patagónii I.". Medzi jeho ďalšie cestopisné diela patria aj "Dielo VIII. V Dalmácii a na Čiernej Hore" a "Dielo XIV. Dojmy z Francúzska".
Nepochopený Martin Kukučín
V apríli 1928 Martin Kukučín ochorel na zápal pľúc, na ktorý 21. mája v nemocnici v neďalekom Pakraci zomrel. Dočasne bol pochovaný v rodinnej hrobke Didolićovcov na záhrebskom cintoríne Mirogoj. V roku 1928 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra 1928.
Jeho literárna tvorba presiahla rámec národnej literatúry a bola preložená do viacerých jazykov. Mnohé z jeho príbehov boli aj sfilmované.
Podľa Martina Kukučína je pomenovaná poliklinika v čilskom meste Punta Arenas a jeho meno nesie aj planétka s číslom 23444. V jeho rodnom dome v Jasenovej je zriadené múzeum, ktoré bolo v roku 2010 obnovené a expozícia doplnená o dovtedy absentujúcu literárnu časť.
Martin Kukučín bol počas svojho života aktívnym členom mnohých organizácií a bol členom Českej akadémie vied a umení.
