Portrét Mony Lisy patrí medzi najznámejšie a najslávnejšie obrazy na svete. Svojou popularitou prevyšuje všetky ostatné a žiadne iné dielo nie je predmetom tak hlbokého obdivu a zvedavosti. Ide o novátorsky a prevratný obraz a je jedným z mála dochovaných prác Leonarda da Vinci, ktoré zostalo celé a nepoškodené. Mona Lisa patrí k dielam s jeho najneskoršieho obdobia, ale je zaujímavé, že sa k nemu nezachovala žiadna štúdia. Objavujú sa stále nové a nové teórie a ďalšie tajomstvá, ktoré sú spojené s obrazom, jeho maľbou, kompozíciou alebo i symbolmi zakomponovanými do obrazu. Okrem autorstva bolo snáď spochybnené všetko.
Unikátnym robí tento obraz zachytenie nezvyčajnej a neopozeranej pózy, pútave spojenie ľudskej postavy a krajiny v pozadí, ale tiež vynaliezavosť použitej techniky či originalita scenérie. Pozoruhodná technika Leonarda da Vinci vytvára dojem plastickosti a hĺbky a je dotiahnutá do úplnej dokonalosti. Obraz pôsobí na podvedomie vnútornou silou. Maliar sa usiloval nielen o naturalistické spodobenie, ale vytvoril vonkajšiu podobizeň mladej ženy, ktorej jemný, vyrovnaný úsmev a prívetivo kľudné oči nás odkazujú do jej vnútra. Svojím spýtavým pohľadom a predovšetkým neurčitým úsmevom, oscilujúcim medzi veselosťou a zádumčivosťou, sa stala Mona Lisa tým najdokonalejším dôkazom toho, že je možné vyjadriť i hlboké duševné hnutie.
Leonardo di ser Piero da Vinci, narodený v roku 1452 neďaleko toskánskej dediny Vinci, zostáva bezpochyby jednou z najuznávanejších osobností renesancie - skutočný polymath, ktorého neutíchajúca zvedavosť ho poháňala cez rôzne disciplíny a zanechala nesmierny odtlačok v umení, vede a inžinierstve. Jeho meno sa stalo synonymom pre génia, čo je dôkazom jeho mimoriadnej šírky talentu a vizionárskeho myslenia. V roku 1482 Leonardo vykročil do novej kapitoly života vstupom do služieb Ludovica Sforzu, vojvodu z Milána. V roku 1503 začal pracovať na tom, čo by sa stalo pravdepodobne najslávnejším obrazom na svete: Mona Lisa (La Gioconda). Enigmatický úsmev a podmanivý pohľad postavy fascinujú divákov po celé generácie, zatiaľ čo Leonardova revolučná technika *sfumato* - jemné miešanie svetla a tieňa na vytvorenie rozmazaných obrysov a atmosférickej perspektívy - významne prispela k éterickej kvalite obrazu.
História a Tajomstvá Obrazu
Obraz bol namaľovaný olejomaľbou na doske z topoľového dreva. Je prekvapujúco malý (vysoký je len 70 cm a široký 53 cm). Farby nezostali pôvodné, príliš usilovné čistenie spôsobilo, že väčšina telových častí na obraze má zelenkastý nádych. Prvá röntgenová expertíza obrazu z roku 1952 zaznamenala jeden starý pokus reštaurovania zo 17. storočia. Leonardo používal všeobecne oveľa tmavšiu farebnú škálu ako jeho súčasníci, ale ešte tmavším robí obraz fermež, ktorou bol ošetrený. Reštaurátori zrejme použili nevhodné rozpúšťadlo a žena nemá pravdepodobne práve preto obočie. Podľa dohadov ho Leonardo maľoval ako posledné (na už uschnutú maľbu tváre) a pri čistení obočie zmizlo. Ďalšou variantou je, že nebolo vôbec namaľované, ale je zaujímavosťou, že je popisované Giorgiom Vasarim (taliansky maliar, spisovateľ a historik umenia, narodený 1511).
Identita portrétovanej osoby je jednou z najväčších záhad diela a predmetom mnohých špekulácií. Autor prvého komentára o Mone Lise, Giorgio Vasari, ju v 16. storočí identifikoval ako Lisu Gherardini (celým menom Madonna Lisa di Antonio Maria Gherardini). Táto mladá žena bola od roku 1495 manželkou bohatého florentského obchodníka s hodvábom, Francesca del Giocondo. Predpoklad, že ide o Lisu Gherardini (narodenú 1479?) je len najrozšírenejšou hypotézou. Podľa nej si v roku 1503 manžel Francesco objednal podobizeň svojej mladej ženy (obraz sa preto často označuje ako La Gioconda), aby tak oslávil kúpu nového domu a narodenie syna. Manželovi ale nebol nikdy odovzdaný. Otázkou zostáva, prečo. Jednou z teórií je, že mohla byť Lisa dokonca Leonardovou tajnou milenkou. Pochybnosti o totožnosti modelu vznikli až v 20. storočí, kedy sa podľa niektorých zdrojov začalo uvažovať o tom, že ide o zidealizovanú osobu. Rozruch spôsobila tiež informácia z Talianska, že by mohol byť modelom Leonardov učeň. Podobnosť nosa a úst neho a Mony Lisy je totiž viac ako evidentná. Rôzne teórie i niekoľkí odborníci sa dokonca prikláňajú k názoru, že mu mohla byť modelom jeho vlastná matka.
Pokiaľ ide o datovanie vzniku obrazu, podľa dostupných informácií bol dátumom zahájenia prác rok 1503 a dokončený bol pravdepodobne v roku 1506, kedy Leonardo opustil Florenciu. Vzniknuté dielo odviezol zo sebou do Francúzska. Aj tu sa však vyskytujú dohady. Najrôznejšie údaje vedú k domnienke, že ho začal maľovať vo Florencii, ale ho nedokončil. Namiesto aby ho odovzdal zadávateľovi, dokončoval svoje dielo v Ríme a to z poverenia Giuliana dé Medici, ktorý chcel vlastniť nejaký majstrov obraz bez ohľadu na námet. Po Giulianovej smrti odišiel Leonardo do Francúzska a obraz si kúpil francúzsky kráľ František I. za 4000 zlatých (dukátov), čo bola na tú dobu pomerne vysoká čiastka. Zostal v jeho zbierke a nakoniec sa stal majetkom francúzskeho štátu.
Umelecké Majstrovstvo a Techniky
Portrét Mony Lisy pôsobí silne hlavne svojou trojrozmernosťou a umeleckým majstrovstvom v zobrazení svetla v krajine. Pozorovateľovi sa zdá, akoby tvár ženy ožaroval nejaký zdroj svetla medzi ním a obrazom. To vyvoláva dojem, akoby subjekt z neho vystupoval. Popredie spája s krajinou v pozadí balustráda so stĺpmi. Menšia vzdialenosť medzi sediacou osobou a pozorovateľom zvyšuje intenzitu vizuálneho dojmu, zatiaľ čo krajina naznačuje väčšie priestorové hĺbky a zosilňuje atmosféru.
Portrétovaná žena je otočená k nám. Novým prvkom sa stala uvoľnená a nenútená póza. Všetky predchádzajúce portréty sa v porovnaní s týmto obrazom zdajú byť strnulé a vyumelkované. Významnou novinkou je tiež zachytenie trojštvrťového profilu, zatiaľ čo sa tvár pozerá priamo na diváka (iným smerom). K vytvoreniu naprosto presvedčivého dojmu plastickosti je použité na tvári a rukách tieňovanie. Široké čelo ešte viac zdôrazňuje chýbajúce obočie, plné líca a polodlhé vlasy. Žena nemá žiadne šperky a výstrih odhaľuje náznak pŕs. Vertikálne zriasení výstrih zdobí zložitý vyšívaný vzor zo slučiek a uzlíkov. Da Vinci bol takýmito vzormi očarený a ich význam sa pokúšali vysvetliť rôzne dômyselné interpretácie. Či má tento vzor nejaký význam však zostáva tajomstvom. Ľavé rameno zdobí bohato zriasení plášť, ktorého špirálovité záhyby vedú cez ľavý prsník. Voľne splývajúce vlasy zakrýva jemná tkanina priehľadného závoja. Záhyby na rukávoch majú pomerne tvrdé línie, čo zodpovedá skôr štýlu maliarovej rannej tvorby, zriasená látka na pleciach je však namaľovaná v oveľa mäkšom štýle, ktorý pripomína skôr jeho neskoršiu tvorbu. Naznačuje to, že na obraze zrejme pracoval dlhší čas a podľa niektorých zdrojov mohol byť dokončený až v roku 1510.
Svetovej slávy dosiahol takmer nebadateľný úsmev Mony Lisy. Jej vyrovnaný a nepostrehnuteľný úsmev nebol do 19. storočia pokladaný za záhadný či tajuplný a nepriťahoval takú pozornosť ako dnes. Úsmev tohoto druhu bol súčasťou štandardného repertoáru maliarov konca 15. a začiatku 16. storočia. V renesančnom období bola nezvyčajná práve smutná tvár. Okrem toho, úsmev Mony Lisy zodpovedá vtedajším názorom na ženské čaro. Pôvab spokojného ženského úsmevu bol odrazom ženinej krásy a tiež jej ctnosti. Jej záhadný, polovičný úsmev tvorí sotva badateľne pozdvihnutý ľavý kútik úst. Prvú serióznu analýzu úsmevu priniesla až štúdia Raymonda Bayera. Zameriava sa na jednotlivé časti tváre a poukazuje na to, že spodná pera vďaka osvetleniu vystupuje, zatiaľ čo ústa zostávajú zatvorené. Úsmev oveľa viac vynikne pri zakrytí hornej časti. Pohľad Mony Lisy nemá žiadnu iskru, je trúchlivý a premýšľavý, zorničky sa neusmievajú. Keď berieme tvár ako celok, zračí sa úsmev i v nich. Každé výtvarné znázornenie nejakej emócie ponecháva otázku jej príčiny, pokiaľ nie je vyjadrená (spodobené emócie oddelenej od jej príčiny umožňuje divákom veľa dohadov). Hovorí sa tomu otvorené dielo a dovoľuje určovať význam. Rozšírená je historka, že keď Leonardo ženu maľoval, udržiavali ju stále v dobrej nálade hudobníci, šašovia a ďalší baviči.
Jedným z mnohých vrcholov tohoto diela sú ruky, ktoré sa v portrétnom umení vyskytujú len zriedkakedy. Sú nádherne modelované a priam dokonalé. Pravá ruka je položená na zápästí a ľavá ruka zľahka zviera koniec operadla dreveného kresla. Spoćívajú celkom voľne, čím je zdôraznená jemná vznešenosť portrétovanej osoby.
Obraz Mony Lisy je zasadený do krajiny inšpirovanej údolím Arno v Taliansku. Pri pozorne upriamenom pohľade zbadáme, že pozadie tvoria dve krajiny. Horizont krajiny vpravo je vyššie a ponúka pohľad z vtáčej perspektívy. Túto krajinu nemožno spojiť s krajinou vľavo, ktorá ponúka nižší uhol pohľadu. Miesto, kde by sa obe krajiny mohli stretnúť, je ukryté za hlavou Mony Lisy. Nadradenosť jej postavy je ešte viac umocnená umiestnením v krajine. Skalnaté vrcholky hôr a kopce za ňou sú oveľa väčšie, napriek tomu zaujíma na obraze hlavné postavenie. Balkón či lodžia, na ktorom Mona Lisa sedí pôsobí, akoby visela nad okrajom rokliny. Bezprostredne za ňou sa nachádza podivná, vzdialená a zložitá krajina: vrcholky hôr, kopce, skalnaté útvary a údolia. Naľavo je jazero a kľukatá cesta, napravo vidíme vyschnuté koryto rieky. Rieka je preklenutá mostom. Jedinou známkou prítomnosti človeka v krajine sú cesty a akvadukt, ktoré vystupujú z hmlistého oparu. Jednotlivé výčnelky v krajine bez vegetácie pripomínajú podobné skalnaté formácie z náboženských obrazov, ktoré začal Leonardo maľovať nie dlho predtým. Nemožno pominúť formálnu podobnosť medzi týmto dielom a zobrazeniami Madony. Zvláštny tvar stĺpov na obidvoch stranách obrazu neslúži nijakému zámeru. Sú pozostatkom zo stĺpov, ktoré boli kedysi po oboch stranách obrazu na posilnenie ilúzie, že Mona Lisa sedí na lodžii. Nereálne pôsobiaca skalnatá krajina v pozadí vyzerá nehostinne. Mizne v diaľke na zelenomodrom nebi, ale dáva tušiť základné sily života. Pozadie obrazu je nejasné a mierne zahmlené, chýbajú akékoľvek jasné kontúry, čím dochádza k zvýrazneniu obrysov popredia. Do úplnej dokonalosti je dotiahnutá technika „sfumato“ (šerosvitné-dymové zobrazenie, priekopníkom bol Leonardo), kde chýbajú akékoľvek jasné kontúry, predmety nemajú zreteľné hranice. Jemné jednotlivé prechody svetelných vibrácií pomocou takmer tekutých až priesvitných farieb (pozostávajú približne z tridsiatich vrstiev riedkej, takmer priesvitnej olejovej farby) vytvárajú postupné a gradujúce tieňovanie. Leonardo tomu venoval veľa vedeckých štúdií, ťahy štetca prakticky nezanechávajú stopy na pomaľovanej ploche. Hmlistý opar (sfumato) majú takisto kadere vlasov padajúce zľahka cez pravé plece Mony Lisy.
Mona Lisa v Kultúre a Vplyv na Reprodukcie
Umenie Leonarda da Vinci bolo už za jeho života obdivované, o čom svedčia nespočetné kópie jeho diel. Pred vývojom techník farebnej reprodukcie a vynálezom fotografie závisela sláva obrazov na šírení pomocou napodobenín a replík. Ako jeden z prvých kopíroval Monu Lisu Ambroise Bosschaert (1534-1614), neskôr v roku 1624 Charles Simon. O vytvorenie rytiny Mony Lisy sa pokúsil v roku 1857 taliansky rytec Luigi Calamatta a trvalo mu 20 rokov, kým ju dokončil. Kópie zo 16. a 17. storočia nájdeme v najrôznejších európskych, amerických i japonských galériách.
Názov tohoto diela bol pravdepodobne odvodený od slova Madonna, skrátene Monna (mia donna čiže „moja pani“). Pravopis s jedným „n“ je chybný, ale dnes už zaužívaný. Vo Francúzsku je známy ako La Joconde, v Taliansku ako La Gioconda (v taliančine znamená „radostná“), zároveň však naznačuje aj priezvisko vydatej ženy.
Tento portrét od Leonarda da Vinci zostal vo Francúzsku. Po vypuknutí revolúcie (1789 - 1799) prestala kráľovská zbierka existovať a jej obsah prešiel do rúk občanov. Bola vymenovaná komisia, ktorá mala zostaviť zoznam obrazov, ktoré mali zamieriť z Versailles do nového múzea v Louvri. Zlé zabezpečenie múzea však umožnilo 22. augusta 1911 jeho krádež. Zlodejom sa stal Vincenzo Peruggia (taliansky maliar izieb), ktorý pracoval v Louvri. Obraz Mony Lisy vybral z rámu zo 16. storočia, schoval ho pod kabát a odniesol so sebou. Louvre vtedy zostal celý týždeň zatvorený (o svoje miesto prišiel i riaditeľ múzea). Spôsobilo to veľký rozruch, tlač prichádzala každý deň s novými historkami o diele, maliarovi i krádeži. Predpokladalo sa, že sa obraz už nikdy nevráti a v roku 1913 už nebol uvedený na zozname v katalógu diel. V novembri 1913 však dostal florentský obchodník so starožitnosťami Alfredo Geri list podpísaný menom Leonardo, kde autor tvrdil, že má obraz Mony Lisy u seba a chce ho vrátiť do Talianska výmenou za 500 000 lír (na pokrytie výdajov). Naznačil, že ho k tomu vedú vlastenecké pohnútky a chce vrátiť obraz Talianom. Obchodník Geri sa spojil s riaditeľom Akadémie výtvarného umenia Corradom Riccim a s riaditeľom galérie Uffizi Giovannim Poggim. Nakoľko chceli dielo najskôr vidieť, Vincenzo Peruggia odcestoval do Paríža vlakom s Monou Lisou v debni. Stretli sa v hoteli „Albergo Tripoli-Italia“, kde obraz preskúmali a presvedčili Peruggiu, že ho ešte zoberú k ďalšiemu preskúmaniu do Uffizi. V galérii v Uffizi porovnali početné praskliny originálu (počet sa odhaduje na 500 000) s fotografiou. Spokojní s pravosťou diela presvedčili Peruggiu, aby sa vrátil do hotela a počkal na odmenu. Potom však zavolali políciu, Peruggia skončil vo väzení a bol odsúdený na 12 a pol mesiaca. (Hotel bol krátko potom premenovaný na „Hotel La Gioconda“ a dodnes ubytováva hostí). Dielo bolo ešte pred návratom vystavené vo Florencii, Ríme a Miláne. S ozbrojeným sprievodom putovalo do Ríma, kde bolo oficiálne odovzdané francúzskym úradom. Dňa 31. 12. 1913 dorazila Mona Lisa do Paríža a po ďalších kontrolách bol obraz vrátený 4. 1. 1914 do Louvru. Krádež zvýšila jeho popularitu, ale i počet historiek.
Po lúpeži sa objavila vysoko špekulatívna hypotéza z roku 1915, že da Vinci namaľoval dve Mony Lisy. Tu, ktorú si ponechal, skončila v Louvri a druhú, tú lepšiu, odovzdal Francescovi del Giocondovi. Tá lepšia („pravá“) by sa mala nachádzať neďaleko Londýna v zbierke Henryho F. Pulitzera (zomrel v roku 1979), ale nebol nikdy schopný dokázať, že pravú Monu Lisu vlastní.
Mona Lisa je obraz talianskeho umelca Leonarda da Vinciho. Predpokladá sa, že ju renesančný umelec namaľoval približne v období rokov 1503-1505. Jedna z reprodukcií sa predala v piatok. Ako uvádza Forbes, Mona Lisa visí v parížskom Louvri, kde sa aj konala aukcia. Reprodukcia vznikla v 16. storočí. Odborníci predpokladajú, že daná reprodukcia bola namaľovaná na začiatku 16. storočia, približne 100 rokov po tom, čo originálne dielo namaľoval Leonardo da Vinci. Kópia dostala prezývku „Hekking Mona Lisa“. Súvisí to s francúzskym zberateľom umenia Raymondom Hekkingom, ktorý ju v 50. rokoch kúpil v obchode so starožitnosťami. Hekking veril, že jeho obraz je originál, a že do Louvru bol po odcudzení originálu v roku 1914 vrátený falošný obraz. Niektorí historici umenia v tom čase vážne zvažovali Hekkingove argumenty. Podľa aukčnej siene Christie’s Auction House v Paríži sa obraz predal za asi desaťkrát väčšiu sumu, ako odhadovali odborníci. Víťazom online aukcie je európsky zberateľ, uvádza Hindustan Times.
Mona Lisa (celá dĺžka): Vysvetlenie veľkého umenia
Reprodukcie a Ich Úprava
Umelecká reprodukcia je tlačená na kvalitný, tvrdý a hladký papier. Takáto reprodukcia na papieri sa dá ďalej upravovať - polaminovať, nalepiť na rôzne materiály (ľahká penová doska, tvrdá plastová doska), alebo ju iba pekne vložiť do pasparty a zarámovať.
Obrazy tlačené na plátne sú proste krásne! Vyzerajú ako originál, a stoja zlomok ceny. Obrazy sú tlačené na kvalitnom plátne špičkovou digitálnou technikou, a natiahnuté na drevený, tzv. "slepý" rám. Obraz bude mať hrúbku 2 cm, a môžete si ho rovno zavesiť na stenu. Dodáme Vám ho vrátane úchytky na zavesenie. Takisto Vám ho môžeme zarámovať.
Možnosti Laminácie pre Predĺženie Životnosti Obrazu:
- Lesklá laminácia: Oživí farby obrazu, urobí ich sýtejšie, živšie. Polaminovaný obraz si môžete dať zarámovať. Lamináciu môžete pridať i k ďalším úpravám.
- Saténová laminácia (polomatná): Vytvorí na povrchu krásny, pololesklý (alebo polomatný) povrch a chráni ho pred poškodením. Polaminovaný obraz si môžete dať zarámovať. Lamináciu môžete pridať i k ďalším úpravám.
- Matná laminácia: Zabraňuje nežiadúcim odleskom a chráni ho pred poškodením. Polaminovaný obraz si môžete dať zarámovať. Lamináciu môžete pridať i k ďalším úpravám.
- Laminácia so štruktúrou plátna: Vytvorí na povrchu výraznú, pololesklú štruktúru maliarskeho plátna. Každá reprodukcia tak môže vyzerať skoro ako na plátne! Polaminovaný obraz si môžete dať zarámovať. Lamináciu môžete pridať i k ďalším úpravám.
- Laminácia so štruktúrou POPRASKANÉHO LAKU: Vytvorí na povrchu výraznú, pololesklú štruktúru, ktorá vyzerá ako popraskaný maliarsky lak starých obrazov. Polaminovaný obraz si môžete dať zarámovať. Lamináciu môžete kombinovať s viacerými úpravami.
- Laminácia so štruktúrou KOŽE: Vytvorí na povrchu výraznú, pololesklú štruktúru pripomínajúcu zvráskavený povrch klasickej kože. Polaminovaný obraz si môžete dať zarámovať. Lamináciu môžete pridať i k ďalším úpravám.
Možnosti Lepenia na Dosku:
- Lepenie na ľahkú sendvičovú tabuľu (Kapaplast, 10 mm): Obraz sa jednoducho zavesí na stenu, na kratšiu dobu. Takto upravený obraz váži pár gramov, i pri väčších rozmeroch. Ľahko sa s ním manipuluje, či ďalej upravuje. K tejto úprave sa odporúča pridať lamináciu a rámovanie obrazu pre dokonalý a rovný výsledok.
- Lepenie na tvrdú plastovú tabuľu (Komatex, 5 mm): Obraz sa jednoducho zavesí na stenu. Takto upravený obraz má formu pevnej, ale ohybnej dosky, i pri väčších rozmeroch. K tejto úprave sa odporúča pridať lamináciu obrazu pre dokonalý výsledok.
- Lepenie na tvrdú ČIERNU plastovú tabuľu (Komatex, 5 mm): Obraz sa jednoducho zavesí na stenu. Takto upravený obraz má formu pevnej, ale ohybnej dosky, i pri väčších rozmeroch. K tejto úprave sa odporúča pridať lamináciu obrazu pre dokonalý výsledok.
tags: #mona #lisa #reprodukcia #ako