Spisovateľka Maša Haľamová (narodená 28. augusta 1908 v Blatnici) je významnou predstaviteľkou slovenskej medzivojnovej poézie, ktorej tvorba sa vyznačuje hlboko prežívanými citovými zážitkami. Už svojimi prvými útlymi zbierkami básní Dar (1928) a Červený mak (1932) sa natrvalo vpísala do básnickej pamäti medzivojnového obdobia aj celej modernej slovenskej poézie. Autorka stojaca zdanlivo na okraji literárneho diania a bez príklonu k niektorému z dobových umeleckých prúdov zaujala úprimnosťou, prirodzenosťou a jednoduchosťou svojho prejavu. V roku 1983 jej udelili titul Národná umelkyňa. Cena Maše Haľamovej pre mladé slovenské poetky do 35 rokov sa udeľuje od roku 2003. Založili ju Matica slovenská spoločne s rodinou spisovateľky.
Jej život bol poznamenaný viacerými osobnými tragédiami, ktoré sa odrazili aj v jej tvorbe. Jednou z prvých bola predčasná smrť matky. Krátko po nej bola Maša zverená do opatery pedagogičke a spisovateľke Oľge Textorisovej, s ktorou ušla pred násilnou maďarizáciou do Starej Pazovy v Chorvátsku. Späť na Slovensko sa vrátili až po rozpade Rakúsko-Uhorska koncom roka 1918. Po maturite na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave sa zamestnala ako úradníčka v Novom Smokovci. Tam sa zoznámila so svojím manželom, doktorom Jánom Pullmanom. V roku 1930 sa vydala a spolu s manželom žili vo vile Marína na brehu Štrbského plesa, kde mal MUDr. Pullman ordináciu. Ako vynikajúca lyžiarka sa tiež stala v roku 1935 rozhodkyňou na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese.
Po manželovej smrti v roku 1956 sa z Tatier presťahovala do Martina a pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta. Neskôr sa presťahovala do Bratislavy, kde aj zomrela 17. júla 1995 vo veku nedožitých 87 rokov.
Tvorba a poetika
Maša Haľamová nebola z hľadiska kvantity tvorby práve najplodnejšia autorka, vydala iba tri zbierky poézie. V jej básnickej tvorbe nadviazala na symbolizmus, no cítiť v nej i baladickosť slovenskej ľudovej poézie a vplyv českého básnika Jiřího Wolkra. Autorka žensky krehkej lyriky vsadila na čistotu a presvedčivosť jednoduchosti slova i básnického tvaru. "Nepoznám v slovenskej poézii poetku, ktorá by bola lepšie vyslovila stavy dievčenskej duše, jej radosť, nehu, nepokoj i pokoru ako Maša Haľamová, hoci jej ľúbostná lyrika ráta iba okolo tridsať básní," povedal na Haľamovej adresu spisovateľ Ján Turan.
Krehká lyrika - zvyčajne ľúbostná a často baladická - a básnická drobnokresba. To je podľa literárnych vedcov typické pre tvorbu Maše Haľamovej. Svoju prvú báseň napísala už ako deväťročná. Aj jej druhá „veľká báseň“ - Balada o klamných ružiach, s ktorou ako 18-ročná debutovala v literárnom časopise - vznikla z podobného emočného pretlaku.
Okrem poézie písala príbehy pre deti a mládež, je autorkou viacerých spomienkových esejí a venovala sa aj prekladateľstvu z lužickosrbskej, českej a ruskej literatúry. Pre deti napísala rozprávky Svrček a mravci (1957), Mechúrik Košťúrik s kamarátmi (1962), Petrišorka (1965), Hodinky (1966 - leporelo), Zabudnutý čert (1971), O sýkorke z kokosového domčeka (1976) a Biblické príbehy (1968). Napísala aj eseje Vyznania (1988) či Vzácnejšia než zlato (1988).
Osobitné tragédie a ich spracovanie v tvorbe
Spisovateľka Maša Haľamová reagovala svojou tvorbou na osobné tragédie aj na smrť vnuka Jozefa Miloslava Hurbana. Medzi vydaním druhej zbierky Červený mak a poslednej zbierky Smrť tvoju žijem navyše uplynulo tridsaťštyri rokov. V jej poslednej zbierke Smrť tvoju žijem, ktorá vyšla desať rokov po smrti autorkinho manžela v roku 1966, sa dostáva do popredia motív smútku nad stratou milovanej osoby. Útle dielo je rozdelené na dve časti a mottom prvej z nich, nazvanej September, sú verše z básne Laca Novomeského: „Až po ten záchvev, čo sa volá láska, / proste len láska, hoci ňou, / iba ňou sa bráni život zraňovaniu.“ Tie akoby predznamenávali celý charakter knihy, presiaknutej melanchóliou. Najdôležitejšie posolstvo básní však tkvie v tom, že v smútku nezotrváva, usiluje sa ho poraziť a pokorne prijať údel, ktorý ju postihol.
Popri ústrednom motíve smrti manžela však poetka v zbierke spracúva aj inú udalosť. V Balade o utopenom hercovi čitateľom pripomína tragickú smrť herca Svetozára Sveta Hurbana (najmladšieho vnuka Jozefa Miloslava Hurbana), ktorý sa 30. júla 1933 počas dlhého plávania v Dunaji v srbskom meste Zemun utopil. Tragiku tohto úmrtia podčiarkujú slová: „To nie je potlesk publika, / čo vďačí hercovi. / To vlna o kameň jednostaj tlieska / v suchom jelšoví.“
Svoj dávny bôľ za dávno zosnulou matkou a nesplnenú túžbu po dieťati vyžalovala v básni Predsavzatie, ktorá je aj akýmsi manifestom vnútornej sily a nezlomnosti človeka navzdory okolnostiam: „Tak zdediť smútok duše / matky umučenej / a život neprekliať / a nezlorečiť ranám. Piť horkosť sivých dní / z nádoby preplnenej / a smädu nezhasiť / prameňom živých vôd. / Mať úsmev na tvári po slze, / ako ja mám, / k oceli kalenej / neutiecť v beznádeji. / Nedať sa prízrakom / zelených brieždení / po nociach bez milosrdenstva slov. / Z bolesti v silu rásť. / Vystačiť s pokorou.“ Prvé dva verše básne poukazujú na ťažký život matky Maše Haľamovej, ktorá sa zamilovala do mladého evanjelického kaplána Janka Obucha. Keďže rodina nesúhlasila s jej voľbou, musela sa svojej lásky vzdať. Nešťastný kaplán spáchal samovraždu (načo odkazuje verš: „k oceli kalenej neutiecť v beznádeji“) a Oľga Peniažková, matka budúcej poetky, sa ako dvadsaťšesťročná vydala za päťdesiatriročného bohatého obchodníka Jozefa Haľamu, pričom sa starala aj o jeho šesť detí.
Jedna z našich najznámejších poetiek bola už od detstva vystavená stratám najbližších ľudí. A zrejme aj to prispelo k jej zvýšenej citlivosti, ale i vnútornej sile. V poézii sa nebála naplno odhaliť svoje emócie a v živote zas pomáhať aj v situáciách, keď riskovala život.
Ku klenotom slovenskej ľúbostnej lyriky patrí Haľamovej básnická zbierka Smrť tvoju žijem (1966) aj výbery z poézie Básne (1955), Dar (1964), Komu dám svoju nehu (1968), Čriepky (1993), Nepokoj (1998) alebo Milému (2003). Súborné dielo s názvom Básne jej vyšlo v rokoch 1957, 1972 a 1978.