Alžbeta II., celým menom Alžbeta Alexandra Mária (anglicky Elizabeth Alexandra Mary; 21. apríl 1926 Mayfair, Londýn - 8. september 2022 Balmoral, Škótsko) bola v rokoch 1952-2022 vládnuca kráľovná Spojeného kráľovstva a ďalších nezávislých štátov združených v spoločenstve Commonwealth realm. Bola tiež najvyšším predstaviteľom anglikánskej cirkvi.
Narodila sa 21. apríla 1926 vo 2:40 greenwichského času ako najstaršia dcéra princa Alberta (později krále Jiřího VI.) a jeho ženy Elizabeth. Na svet prišla cisárskym rezom. Po narodení bola treťou v poradí nástupníctva na trón po svojom strýkovi Eduardovi a svojom otcovi. Vtedy sa ale nezdalo pravdepodobné, že by mohla nastúpiť na trón, pretože sa predpokladalo, že sa nástupcom kráľa Jiřího V. stane jej strýc Eduard, ktorý sa ožení a bude mať potomkov.
Po smrti Alžbětina dědečka Jiřího V. sa jej strýc Eduard skutočne stal panovníkom ako kráľ Eduard VIII., ale ešte tentýž rok kvôli neústupné snaze oženiť sa s dvakrát rozvedenou ženou (Wallis Simpsonovou) abdikoval a britským kráľom sa tak roku 1936 stal jeho brat a Alžbětin otec Jiří VI. Alžbeta sa týmto aktom dostala do postavenia následnice trónu.
Aby sa mohla princezná Alžbeta stýkať s ostatnými dievčatami svojho veku, bola otvorená dievčenská škola (založená na princípe podobnom skautskému hnutiu) organizovaná Buckinghamským palácom. Tu sa učila prednášať, plávať, tancovať, jazdiť na koni, variť, starať sa o deti a vyšívať. Ako dorastajúca dievčina okrem toho dostávala súkromnú výuku o britských dejinách a ústavnom práve. Jej učiteľom týchto predmetov bol Henry Marten, profesor na chlapčenskej internátnej strednej škole Eton College. Otázky anglikánskeho náboženstva s ňou osobne preberal arcibiskup canterburský. Učila sa tiež moderné jazyky.
Alžbeta II. sa roku 1947 vydala za princa Philipa, neskoršieho vojvodu z Edinburghu (1921-2021), so ktorým mala štyri deti.
V septembri 1939, keď vypukla druhá svetová vojna, až do Vianoc toho istého roku pobývala so svojou sestrou na zámku Balmoral v Škótsku. Potom sa presunuli do Sandringham House v Norfolku a od mája roku 1940 bývali na Windsorskom hrade. Existoval plán na evakuáciu oboch princezien spolu s ich rodičmi do Kanady. Tento plán nebol nikdy realizovaný, lebo ako sa vyjadrila ich matka: „Moje deti nikdy neodcestujú bezo mňa. Ja nikdy neodídem bez svojho manžela kráľa.“
13. októbra 1940 súhlasil kráľ s návrhom redaktora BBC Dereka McCullocha, aby jeho štrnásťročná dcéra prvýkrát vystúpila v rozhlase. Z Windsorského hradu oslovila Alžbeta britské deti počas populárneho programu BBC Children’s Hour, aby podporila ich nádeje v čase evakuácie pred nepriateľskými náletmi. Od septembra 1939 bolo z Veľkej Británie evakuovaných cca 13 tisíc detí, ktoré boli „vrelé prijate v Kanade, Austrálii, Novom Zélande, Južnej Afrike a Spojených štátoch amerických“. Princezná rečou zakončila: „Všetci vieme, že nakoniec skončí všetko dobre, pretože Boh sa o nás postará a dá nám víťazstvo a mier.“
V roku 1945 sprevádzala svojich rodičov na ceste po Commonwealthu, na ktorej pre ňu bol pripravený oddelený program, napríklad slávnostná prehliadka kanadských pilotiek. V februári 1945 (v necelých 19 rokoch) sa pripojila k Ženskému pozemnému pomocnému zboru (Auxiliary Territorial Service, ATS) ako nižšia dôstojníčka Alžbeta Windsorová.
V roku 1947 sa princezná Alžbeta vydala na svoju prvú zámorskú cestu, kedy sprevádzala svojich rodičov na ceste po Južnej Afrike. Na svoje 21.
Zásnuby princeznej Alžbety a princa Philipa boli oznámené 9. júla 1947, keď bolo Alžbete 21 rokov, a boli predmetom rôznych kontroverzií.
Korunná princezná Alžbeta sa 20. novembra 1947 vydala za svojho vzdialeného príbuzného, prapravnuka kráľovnej Viktórie, princa Philipa. Krátko po svadbe obdržal jej manžel hodnosť kráľovského princa a vojvodu z Edinburghu. Krajiny Commonwealthu sa ešte úplne nevzpamätali zo spustošenia vojnou, stále ešte bol uplatňovaný prídielový systém a Alžbeta musela ušetriť z prídielových kupónov na látku na svoje svadobné šaty. Napriek tomu sobáš bol chápaný ako prvé svetlo obnovy krajiny.
Prvý potomok, syn Charles, sa narodil 14. novembra 1948. O mesiac skôr vydal kráľ Jiří VI. augusta 1950, tretí, syn Andrew, sa narodil 19. februára 1960 a posledný Edward sa narodil 10.
Po svadbe si pár prenajal dom Windlesham Moor a od 4. júla 1949 býval v Clarence House. V rokoch 1949 až 1951 trávil Philip určité obdobia na Malte, kde slúžil ako námorný dôstojník, Alžbeta tam s ním často pobývala.
Zdravie kráľa Jiřího VI. sa roku 1951 zhoršilo a Alžbeta ho často zastupovala na spoločenských udalostiach. V októbri cestovala do Kanady a navštívila aj prezidenta Spojených štátov Harryho Trumana. Na začiatku roka 1952 vyrazila so svojím manželom na cestu do Austrálie a na Nový Zéland s plánovanou zastávkou v Keni. Tam ju 6. februára zastihla správa o úmrtí jej otca. Alžbeta bola v rôznych krajinách Commonwealthu vyhlásená za kráľovnú.
Napriek úmrtiu kráľovninej babičky Márie 24. marca 1953 sa, v súlade s Mariiným prianím, konala 2. júna korunovácia vo Westminsterskom opátstve.
Počas Alžbětina dospievania prebiehala transformácia Britského impéria do nového Commonwealthu a jeho modernej formy spoločenstva národov. V čase, keď nastúpila na trón, bola transformácia ukončená a Alžbeta sa ocitla v konsolidovanej pozícii formálnej hlavy mnohých samostatných štátov.
V rokoch 1953 až 1954 podnikla kráľovná so svojím manželom šesťmesačnú cestu po Austrálii a Novom Zélande. Bola prvým panovníkom týchto štátov, ktorý ich navštívil.
V októbri 1956 došlo k Suezskej kríze, kedy sa Británia, Francúzsko a Izrael neúspešne pokúsili získať kontrolu nad Suezským prieplavom. O dva mesiace neskôr britský premiér Anthony Eden rezignoval. V konzervatívnej strane neexistoval mechanizmus na voľbu nového predsedu strany a tak bolo na Alžbete, aby vybrala člena konzervatívcov, ktorý by zostavil novú vládu. Po konzultáciách s dôležitými členmi strany bol poverený zostavením novej vlády Harold Macmillan. Po šiestich rokoch Macmillan odstúpil a odporučil kráľovnej za svojho nástupcu Aleca Douglasa-Homea. V oboch prípadoch musela Alžbeta čeliť výtkam, že vymenovala predsedu vlády po konzultácii iba s malou skupinou ľudí.
Práve spomínaná Suezská kríza a menovanie Edenovho nástupcu roku 1957 viedli k prvej osobnej kritike Alžbety.
V roku 1957 Alžbeta absolvovala štátnu návštevu Spojených štátov. Pri tejto príležitosti navštívila tiež sídlo OSN v New Yorku a predniesla prejav pred jeho Valným zhromaždením. V tom istom roku začala tiež rokovať kanadský parlament, ako prvý kanadský panovník, ktorý tak učinil.
O dva roky neskôr navštívila Kanadu a Spojené štáty americké znovu. Roku 1961 precestovala Cyprus, Indiu, Pakistan, Nepál a Irán.
Jediné prípady, kedy formálne nezahájila rokovanie britského parlamentu, boli odôvodnené jej tehotenstvom v rokoch 1959 a 1963. V tej dobe zahájením rokovania poverila lorda kancléra.
60. a 70. roky 20. storočia boli v znamení zrýchľujúcej sa dekolonizácie Afriky a Karibiku. Počas tohto obdobia viac ako 20 krajín získalo nezávislosť od Británie v rámci vzájomných dohôd, nasledovaných plánovanými prechodmi k vlastným samosprávam.
Roku 1965 však rhodeský premiér Ian Smith vyhlásil nezávislosť od Veľkej Británie jednostranne.
Výsledky volieb vo februári 1974 boli nerozhodné a znamenali, že by pôvodný premiér Edward Heath mohol zostať v úrade, ak by bol schopný zostaviť koalíciu s Liberálnou stranou. Skôr než rezignoval, zvolil Heath túto možnosť a odstúpil až potom, čo neuspel so zostavením koaličnej vlády.
Počas austrálskej ústavnej krízy roku 1975 odvolal britský generálny guvernér John Kerr z funkcie austrálskeho premiéra Gougha Whitlama, ktorý nebol schopný získať podporu pre svoje rozpočtové návrhy v opozíciou kontrolovanom austrálskom Senáte. Keďže Whitlam mal väčšinu v Snemovni reprezentantov, hovorca Snemovne požiadal kráľovnú, aby Kerrovo rozhodnutie zvrátiila. Tá to odmietla s tým, že nebude zasahovať do kompetencií, ktoré austrálska ústava vyhradzuje generálnemu guvernérovi.
Roku 1977 oslávila strieborné jubileum svojho nástupu na trón. Oslavy sa konali v mnohých krajinách Commonwealthu a zahrnovali bohoslužby vďakyvzdania v katedrále sv. Pavla za účasti hodnostárov a vedúcich predstaviteľov mnohých štátov. Oslavy vyvrcholili veľkou slávnosťou v júni.
V roku 1978 prijala ako štátnu návštevu rumunského komunistického diktátora Nicolae Ceaușesca s manželkou, aj keď súkromne si myslela, že majú „krv na rukách“.
Rok 1979 jej priniesol dve ťažké rany.
Podľa Paula Martina sa kráľovná v 70. rokoch 20. storočia obávala, že kanadský premiér Pierre Trudeau nemá valné mienku o kráľovskom majestáte. Príčinou bolo jeho správanie v Buckinghamskom paláci a odstránenie niektorých kanadských kráľovských symbolov v dobe jeho úradovania. Martin bol spolu s inými vyslaný do Británie, aby prejednali zmeny kanadskej ústavy. Kráľovná sa veľmi zaujímala o túto ústavnú debatu a bola informovaná lepšie než niektorí kanadskí politici.
Jej odvaha, rovnako ako jej jazdecké schopnosti sa prejavili roku 1981 pri slávnostnom striedaní stráží. Pri jazde po ulici Mall na ňu bolo vypálených šesť striel, ale ona svojho koňa zvládla a pokračovala v jazde.
Následujúci rok sa kráľovná ocitla v inej riskantnej situácii, keď sa prebudila vo svojej spálni v Buckinghamskom paláci a zazrela cudzieho muža.
V dobe, keď bola britskou premiérkou Margaret Thatcherová, bolo uvádzané, že sa kráľovná obávala jej ekonomickej politiky, ktorá podľa nej rozdeľovala spoločnosť, a bola znepokojená vysokou mierou nezamestnanosti, radou nepokojov, násilím pri štrajkoch baníkov a neochotou Thatcherovej uplatniť sankcie proti režimu v Juhoafrickej republike, uplatňujúcom politiku apartheidu. Vzťahy oboch žien boli občas opisované ako úprimný odpor. Napriek týmto špekuláciám označila Thatcherová Alžbetu za úžasnú ženu, ktorá vždy vie, čo povedať, čo sa zrejme vzťahovalo k jej poslednému stretnutiu s kráľovnou vo funkcii premiérky. Potom, čo Margaret Thatcherová odišla z politiky, udelila jej kráľovná rád za zásluhy a Podvazkový rád a obe sa aj s princom Philipom účastnili osláv 80.
V roku 1991 sa stala prvým britským panovníkom, ktorý predniesol prejav pred Kongresom Spojených štátov amerických.
Následujúci rok sa pokúsila zabrániť rozpadu manželstva svojho syna Charlesa s jeho ženou Dianou.
Kráľovná Alžbeta II. nazvala vo svojom prejave z 24. novembra 1992 onen rok „príšerným“ (annus horribilis). V tom roku sa rozviedla jej dcéra, jeden zo synov sa formálne rozišiel so svojou manželkou a manželstvo druhého syna prechádzalo krízou. Windsorský hrad bol poškodený požiarom a monarchia bola vystavovaná narastajúcej kritike a verejnému pretriasaniu jej ťažkostí.
V nasledujúcich rokoch pokračovalo verejné pretriasanie manželstva jej syna (a následníka trónu) Charlesa a princeznej Diany roz. Spencerovej. Po konzultácii s premiérom Johnom Majorom, arcibiskupom canterburským, svojím súkromným tajomníkom a svojím manželom napísala Charlesovi a Dianne list, v ktorom označila ich rozvod za žiadúci.
Rok potom zomrela Diana pri autonehode v Paríži. V tej dobe bola kráľovná so svojimi vnúčatami na zámku Balmoral. Dianini synovia chceli navštíviť bohoslužby, preto ich obaja prarodičia sprevádzali. Kráľovnej a vojvodovi z Edinburghu, jej manželovi, sa podarilo päť dní držať oboch Dianiných synov na Balmorale mimo pozornosti tlače a verejnosti. Odťahitosť kráľovnej a princa Philippa však spôsobila pohoršenie verejnosti. Pod nátlakom premiéra Tonyho Blaira, svojich priateľov a členov kráľovskej rodiny nakoniec súhlasila kráľovná Alžbeta s verejným vystúpením. V ňom vyjadrila Diane svoj obdiv ako matke svojich vnúčat, princov Williama a Harryho.
Zpočiatku sa zdalo, že vzťahy kráľovnej a Tonyho Blaira boli v prvom období v rokoch 1997 až 2002 veľmi dobré, napriek tomu niektoré skutočnosti naznačujú, že boli skôr napäté. V máji 2007 bolo odhalené, že Alžbeta sa cítila „podráždená a frustrovaná“ Blairovými aktivitami. Kráľovná nadobudla dojem, že je premiér príliš spätý s vidieckym prostredím, z ktorého pochádzal, a bola popudená tým, že jej ponúkal, aby ho oslovovala Tony. Uvádza sa, že bola tiež znepokojená neúspechmi britskej armády, zvlášť v Iraku a Afganistane, a rovnako bola prekvapená presunutím pravidelných stretnutí s premiérom z utorka na štvrtok popoludní. Zdá sa, že Tonymu Blairovi túto nespokojnosť dala najavo, nikdy sa však verejne nevyjadrila k situácii v Iraku.
Roku 2002 oslávila zlaté jubileum svojho nástupu na trón. Absolvovala rozsiahlu cestu po svojich dŕžavách. Cesta začala vo februári na Jamajke, kde kráľovná označila uvítaciu oslavu za pozoruhodnú, a to potom, čo výpadok elektrického prúdu ponoril oficiálnu guvernérovu rezidenciu do tmy. Aj keď prebiehali verejné oslavy tohto výročia, boli skromnejšie než pri predchádzajúcom (striebornom) jubileu, a to aj z dôvodu úmrtia kráľovninej matky a sestry na začiatku roka.
Roku 2005 sa stala prvým monarchom, ktorý predniesol prejav pred zákonodárnym zhromaždením kanadskej provincie Alberta.
Diamantové jubileum, teda 60 rokov od nástupu na trón, oslávila kráľovná Alžbeta II. v roku 2012. V posolstve prednesenom pri príležitosti jubilea predniesla: „V tomto špeciálnom roku sa znovu zasväcujem službe Vám všetkým. Dúfam, že si všetci pripomenieme silu spolupatričnosti a spájajúcu silu rodiny, priateľstva a dobrého susedstva ...“
Už v roku 1976 oficiálne otvorila XXI. letné olympijské hry v kanadskom Montreale a nechýbala ani pri zahájení XXX. letných olympijských hier 2012 v Londýne. Stala sa tak prvou hlavou štátu, ktorá oficiálne zahájila dvoje...
Kráľovná Alžbeta II. vo štvrtok, 8. septembra, zomrela vo veku 96 rokov. Svet opustila ako najdlhšie vládnuca panovníčka v histórii. Za viac ako sedem dekád na tróne zmenila to, ako sa pozeráme na britskú kráľovskú rodinu, a ovplyvnila udalosti, ktoré sa zapísali do učebníc dejepisu.
Kráľovná Alžbeta II. - dokument o najdlhšie vládnucej panovníčke Británie
Za kráľovnou smútia nielen Briti, ale celý svet. Je to jednoznačné: jedna éra sa skončila. Niet divu, že kráľovná Alžbeta sedela na britskom tróne 70 rokov. Za ten čas sa stala akousi ikonou.
Politický systém Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska je parlamentná monarchia s vládnym parlamentným systémom. Najdôležitejšími inštitúciami Spojeného kráľovstva sú monarcha, dvojkomorový parlament a vláda s predsedom vlády. Špecifikom tohto systému je absencia ústavy vo formálnom zmysle. Namiesto toho je štátny systém informovaný ústavou v materiálnom zmysle, t. j. Spojené kráľovstvo je dedičná monarchia. Teoreticky sú všetky zákonodarné a výkonné právomoci v rukách kráľa. Treba však pripomenúť, že v súlade s prijatou zásadou, že kráľ vládne, ale nevládne, bola táto právomoc obmedzená v prospech parlamentu, predsedu vlády a kabinetu.
Alžbeta, alebo skôr Elizabeth Alexandra Mary, sa narodila 21. apríla 1926 v Londýne ako dcéra kráľa Juraja VI. a jeho manželky Elizabeth Bowes-Lyonovej. V novembri 1947 sa Alžbeta vydala za Filipa pred kamerami vo Westminsterskom opátstve. Na recepcii sa zúčastnilo viac ako 2 000 ľudí.
Alžbetin otec, vtedajší kráľ, zomrel 6. februára 1952 na infarkt. Deň po jeho smrti bola Alžbeta vyhlásená za kráľovnú Spojeného kráľovstva. Korunovácia sa konala 2.
Kráľovná Alžbeta II. bola formalistka, ktorá prísne dodržiavala kráľovský protokol. Dávala si veľký pozor na svoj odev a tiež si dávala pozor, aby sa jej nikto nedotýkal (okrem podania ruky na pozdrav).
Kráľovná bola medzi svojimi krajanmi obľúbená, hoci jej obraz sa po chladnej reakcii na smrť princeznej Diany rozpadol. Vyčítali jej tiež monotónny a formálny tón prejavu, ľahostajnosť voči škandálom, ktoré spôsobili členovia jej rodiny, a neschopnosť predniesť prejav bez karty alebo obrovského bohatstva. Alžbete sa však podarilo znovu získať priazeň britského ľudu.
V súkromí bola kráľovná Alžbeta II. milovníčkou koní a psov corgi (dokonca ju obviňovali, že ich miluje viac ako vlastné deti). Zomrela v kruhu svojich najbližších 8. septembra 2022, ako bolo oznámené v médiách o 18:30 miestneho času.
Hoci bola kráľovná Alžbeta II. považovaná za chladnú a predvídateľnú osobu, o zaujímavé fakty z jej života nie je núdza.
Kráľovná mala počas svojho života viac ako 30 psov corgi.
Kráľovná mala dáždnik, ktorý sa hodil ku každému štýlu.
Mala aj obľúbenú značku kabeliek - v jej zbierke bolo viac ako 200 kabeliek britskej značky Launer.
Kráľovná vždy cestovala s vlastným záchodovým sedadlom a vlastným zataveným toaletným papierom.
Pečať môže rozlomiť len kráľovná alebo jej manžel, princ Philip.
Počas 70 rokov vlády Alžbety II. sa vystriedalo viac ako desať britských premiérov, 14 amerických prezidentov a sedem pápežov.
Kráľovná absolvovala viac ako 250 zahraničných ciest do 115 krajín.
Alžbeta II. získala právo šoférovať vo veku 19 rokov, ale nepotrebovala vodičský preukaz.
Postava kráľovnej Alžbety II. bola stvárnená vo viac ako 100 filmoch a televíznych seriáloch.
Alžbetu II. jej najbližší volali Lilibet.