Tomáš Baťa ml. (110. narodeniny) sa narodil pred 140 rokmi v obuvníckej rodine, ktorej korene siahajú do 17. storočia. Nič iné ani nemohol robiť! Nie div, že sa aj on vyučil za obuvníka. Rodovú profesiu však priviedol k dokonalosti. Mať topánky od Baťu sa jednoducho nosilo!
O rodinné remeslo sa Tomáš začal zaujímať ako 12-ročný. Chcel však vedieť nielen to, ako topánky vyrábať, ale aj ako ich čo najvýhodnejšie predať. A veľmi rýchlo sa to naučil.
S otcom, samozrejme, tiež obuvníkom, si však veľmi nerozumel. Už ako 14-ročný preto odišiel do fabriky v Prostějove, kde sa vyrábali obuvnícke stroje. Neskôr sa vrátil domov, ale po ďalších nezhodách s otcom odišiel za sestrou Annou do Viedne. Práve ona mu pomohla rozbehnúť podnikanie. Horlivý mladík však nepoznal tamojší trh a navyše nemal ani povolenie na remeslo. Takže sa vrátil späť na Moravu.
V roku 1894 sa súrodenci Tomáš, Antonín a Anna dali vyplatiť z otcovho podniku a v Zlíne si založili obuvnícku živnosť. Bola písaná na Antonína, keďže Tomáš mal iba 18 a podľa vtedajších zákonov bol neplnoletý.
O povolenie na živnosť a vybudovanie obuvníckeho podniku žiadali najprv v Uherskom Hradišti, kde ich však odmietli. Neskôr to určite veľmi ľutovali. Súrodenci šili valašskú prešívanú filcovú obuv. Lenže sa zadlžili a v roku 1895 nemali z čoho platiť zmenky. Vtedy sa ukázala Tomášova pracovitosť a obchodný duch.
„Vykonávaním robotníckych prác som našiel cesty, ktoré viedli k úspore materiálu a k zjednodušeniu roboty. Suroviny som nosil desať kilometrov na chrbte, z otrokovickej stanice do Zlína. Robotníci pracovali vo dne, v noci. Keď bolo všetko hotové, vyspávali a ja som v noci odviezol tovar a priviezol suroviny,“ spomínal podnikateľ na krušné začiatky. Ale do roka podnik dostal z dlhov.
Bratia Antonín a Tomáš sa venovali výrobe, sestra Anna ekonomike a spoločne prosperovali. V roku 1897 splatili dlhy a postavili prvú výrobnú halu v Zlíne. V roku 1900 zamestnávali 120 ľudí. Firmu pomenovali T&A Baťa. Naďalej šili najmä filcovú a plátennú obuv.
Tomáš sa vydal koncom roka 1904 do Ameriky. Prišiel s nápadmi na nové haly, objednal americké stroje, začali šiť celokožené topánky, ale boli náročnejší na robotníkov. Ak nedosiahli zmluvne dohodnutý výkon, účtovali im režijné straty. Za neporiadnu prácu ich pokutovali. Práve v Amerike, u Forda, Tomáš odkukal aj systém pásovej výroby a známe robotnícke domčeky.
Čoskoro však zostal sám. Sestra sa vydala a odišla z podniku, brat Antonín podľahol v roku 1908 tuberkulóze. Tomáš však dokázal, že je výborným podnikateľom. V 30. rokoch minulého storočia urobil z rodinného podniku najväčšieho svetového exportéra obuvi.
Stal sa štvrtým najbohatším Čechom a aj za hranicami ho nazývali obuvníckym kráľom. V roku 1922 ho zvolili za starostu Zlína. Nezabúdal však ani na svojich robotníkov. Postavil im domčeky, poskytoval im sociálne výhody, zakladal školy.
Keď sa mohol tešiť zo svetových úspechov, prišiel nečakaný koniec. Iba 56-ročný Tomáš Baťa letel 12. júla 1932 na otvorenie nového podniku vo Švajčiarsku. Chvíľu po štarte v Otrokoviciach sa jeho súkromné lietadlo zrútilo. Obuvnícky kráľ i pilot zahynuli. Podľa jednej verzie sa chcel pilot vyhnúť elektrickému vedeniu a vrazil v hmle do budovy, podľa druhej stratil v hmle orientáciu.
Tomáš Baťa síce zomrel pomerne mladý, ale rodinný podnik vďaka jeho príbuzným prežil dodnes. Nikto z jeho nástupcov však už nedosiahol také úspechy a svetovú slávu ako on.
Zo životopisu Tomáša Baťu
- narodil sa 3. apríla 1876 v Zlíne
- v roku 1894 ako 18-ročný založil obuvnícku živnosť s bratom a so sestrou
- v roku 1912 sa oženil s Máriou Menčíkovou
- v roku 1914 sa mu narodil jediný syn Tomáš
- v roku 1922 sa stal starostom Zlína
- v roku 1931 zmenil rodinný podnik na akciovú spoločnosť so základným kapitálom 135 000 000 korún
- zomrel 12. júla 1932 v Otrokoviciach
Baťovi vnuci sa sťažujú v Štrasburgu
Baťovci podnikali nielen na Morave, ale aj na Slovensku. U nás vlastnili niekoľko zaujímavých objektov, napríklad Bojnický zámok. Pred tromi rokmi potomkovia Jána Antonína Baťu vyhlásili, že žiadajú späť to, čo patrilo ich predkom.
Ján Antonín Baťa pokračoval v diele nevlastného brata Tomáša Baťu. V roku 1941 odišiel do Brazílie, kde neskôr zomrel. Národný súd v Československu ho však po druhej svetovej vojne označil v neprítomnosti za zradcu a kolaboranta a majetok firmy znárodnil. České súdy rehabilitovali Jána Antonína Baťu v roku 2007, slovenské v roku 2013. Vzápätí jeho štyria vnuci podali žiadosť o odškodnenie. Lenže v októbri 2014 rozhodnutie o rehabilitácii Baťu na Slovensku Krajský súd v Bratislave zrušil. Okrem iného vyhlásil, že slovenská justícia nemá právomoc posudzovať tento prípad. Takže všetko uviazlo na mŕtvom bode.
V hre sú pritom naozaj veľké majetky. Pod Baťov koncern patrili na Slovensku priemyselné centrá v Partizánskom, vo Svite, v Nových Zámkoch a Bošanoch. Rodina vlastnila aj Bojnický zámok. Hodnotu majetku u nás John Nash, vnuk Jána Antonína Baťu, odhadol na miliardy eur. Naša justícia im však nárok na ne nepriznala. Zatiaľ neuspeli ani v susednom Česku.
Štyria vnuci Jána Antonína Baťu sa po doručení písomného rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý odmietol ich sťažnosť na postup slovenských súdov, obrátili na Európsky súd pre ľudské práva. Ani nie pred mesiacom o tom informovali advokáti rodiny.
Žezlo prevzal nevlastný brat
Po tragickej smrti zakladateľa viedol rodinné impérium Tomášov nevlastný brat Ján Antonín Baťa. Narodil sa z druhého manželstva Tomášovho otca. Začínal v bratovej továrni ako učeň, neskôr pracoval aj v zahraničných obuvníckych továrňach. Po Tomášovej smrti sa stal jediným majiteľom úspešnej akciovej spoločnosti. Po vojne ho vyhlásili za kolaboranta a rodinný majetok prisúdili Tomášovmu synovi. Ján Antonín žil v Brazílii, kde založil viaceré podniky. Tam v roku 1965 ako 67-ročný zomrel.
Úspešný bol aj syn Tomáš
Obuvnícky kráľ Tomáš Baťa mal jediného syna, tiež Tomáša. Riadil rodinný majetok, aj keď niektorí tvrdili, že neoprávnene. Aj Tomáš Baťa mladší sa v duchu rodinnej tradície vyučil v Zlíne za obuvníka. V roku 1939 odišiel za more, stal sa občanom Kanady a dosiahol vysoké postavenie v armáde. Od roku 1948 odtiaľ riadil baťovské impérium, ktoré zhabali jeho strýkovi Jánovi Antonínovi. Po roku 1989 chodil do Česka i na Slovensko. V Zlíne podporoval aj školstvo.
ÚŽASNÝ Příběh značky Baťa
Šuster Karol Kolman čoskoro oslávi deväťdesiate narodeniny
Je najstarším remeselníkom na Slovensku. Svojmu remeslu sa venuje od štrnástich rokov. Ako dlho sa venujete svojmu remeslu? 1. júla 1939 som sa šiel učiť za šustra. To znamená, že už vyše trištvrte storočia. To bolo tesne pred vojnou. 75 rokov aj dva mesiace. Áno, ešte pred vojnou.
Keď som vyšiel z meštianskej školy, remeslo som mal už nájdené. Učenie mi trvalo tri roky. Tri roky aj tri mesiace. Potom som hneď nastúpil do roboty. Ako si spomínate na toto obdobie? Bol som nadchnutý, ale robil som aj slúžku. Majster mi dával obedy. Robil som uňho dokopy asi štyri alebo päť rokov. Potom som mal niečo vyše dvadsať a otvoril som si živnosť. Vyrábal som nové topánky. Hlavne pre lyžiarov. Chodili ku mne športovci z celého Slovenska.
To musel byť vtedy dobrý biznis. To bolo asi tak, že prišli lyžiari z Banskej Bystrice a chceli dvesto párov lyžiarok. Zohnal som pre nich materiál bez dane. Vyšlo ich to lacnejšie. Lyžiarky vtedy stáli päť tisíc. U mňa to mali za tisícšesťsto.
Robili ste na zákazku? Vtedy som robil výlučne zákazkovú obuv. Opravami som sa nezapodieval. Chodili ku mne zákazníci od Bratislavy až po východ. Všetci. Farári, mníšky, advokáti, doktori, primári. Aj politici.
Akí politici? Toto sa ma aj minule jedna novinárka pýtala, že keď už som taký vychýrený, tak akému najväčšiemu pánovi som robil topánky? Povedal som jej, že ani pápežovi ani prezidentom som topánky nerobil, ale od ministrov až po prokurátorov som obul všetkých.
(ticho) Bol som mladý. Mal som elán. Po čase nás začali likvidovať. Prišiel nový režim...
Vtedy bola taká doba. Išiel som do družstva. Znovu som skončil v obchode pri topánkach. Tam som bol tri roky. Bol som vedúci. Robili sme samé zákazky.
Potom som šiel do obnovy. V tej som fakticky dodnes. Vtedy to bol baťovský podnik. Všetci vedúci boli bývalí baťovci. Mali skúsenosti s Baťovým poriadkom!
Na chvíľu ma potom dali do novo-výroby. Tam bolo asi tak päť alebo šesť tovarišov. Tiež som bol vedúci.
Po revolúcii som si len prepísal živnosť a ďalej pracoval v obore. Chvíľu som ešte robil na zákazku, no teraz je to už slabé.
Ako ste sa k svojmu remeslu dostali?
Môj brat bol maliar. Jeho majster Vašek, taký Čech, mal firmu na Pivovarskej ulici. Tam som sa kedysi díval, aké krásne topánky tam v jednom podniku robili. Mal som veľkú chuť ísť tam za šustra. Vtedy sa na školy toľko nepomýšľalo. Každý chcel mať remeslo. V Žiline bolo len zopár inžinierov.
Raz po škole som sa tam šiel pozrieť. Bol som celý bez seba. Vždy, keď som mal čas, díval som sa do výkladov. Boli plné krásnych topánok.
V jeden deň, keď som tam tak stál, hore sa šustri asi hádali či čo, no a z okna naraz vyletelo šidlo. Na ulicu. O chvíľu mi zhora tovariš kričí, že: "Chlapče, podaj nám to šidlo." Majster prišlo za chvíľu. Hneď mi núkali, či sa nechcem ísť učiť ku nim, vraj budú so mnou počítať. (úsmev)
Prvého júla, čo bol prvý deň prázdnin, som už pred podnikom stál s fľaštičkou kávy, a čakal kým niekto príde.
No a teraz som už tridsať rokov na dôchodku, a stále robím.
Čo si myslíte o kvalite terajšej obuvi?
To je haraburdie. Všetko sú to umeliny. Aj Baťa už nie je to, čo býval.
Nedávno bolo 120 rokov od založenia Baťovej firmy. Bolo? Môže byť.
No tak Baťa, keď začínal, bol lacný. Keď sa topánky nepredávali, Baťa to všetko likvidoval, aby ľudia mali robotu. Mal dobrú politiku. Obuvníci hovorili, že sa ho neboja, ale báli sa.
Odkiaľ ste mali kožu? Tu boli obchody. Obchodníci s kožou. Bolo veľké rempo v Hornej strede, a tam sa chodilo kupovať. Kým som však bol mladý, ešte za vojny, robil som súkromne, kupoval som súkromne.
Teraz v rempe už nič nie je, len kýble na smeti. Podkovičky, tá terajšia guma, lepidlá a také veci sa tam predávajú. Kožu už nepredávajú.
Vidno, že si na všetko dobre pamätáte. (smiech) Ja si pamätám všetko! Všetko od svojich troch rokov. (úsmev) Iba okuliare stále neviem nájsť.
Ste ženatý?
Som vdovec. Mám tri dcéry, sedem vnúčat a trinásť pravnúčat.
Počul som, že ste vášnivý poľovník.
Som! Už 64 rokov. Je to pre mňa veľká vášeň, i keď už vidím horšie.
Zároveň som si na poľovačkách našiel veľa, aj vplyvných kamarátov. Mnohým z nich som potom šil topánky. Dostával som rôzne poľovnícke povolenky.
Veľakrát som bol na poľovníckych akciách hosťom a mal som možnosť spoznať mnohých dôležitých ľudí. Viete, čierne autá a elegancia... Sprvu som veľakrát ani nevedel, o koho ide. Až keď sme si potykali.
Ako vyzerala stará Žilina?
Pamätám si, pravda. Masarykova ulica bola na prechádzky. Bolo tam veľa obchodov, ktoré vlastnili židia. Aj ku mne chodili niekoľkí.
Keď Tiso v tridsiatom ôsmom v Žiline vyhlasoval autonómiu, tam neboli skoro žiadne stráže. Bol som celkom blízko a videl som Tisovi pätu. Mal ju deravú. Mňa vtedy zas tá politika toľko neinteresovala, ale toto si pamätám.
Nemci chceli vedieť, kto som. Raz prišli a vzali ma na úrad. Tam sa ma pýtali.
Na okresnom súde som poznal šéfa gestapa. Aj jemu som robil topánky.
Neskôr bol jeden môj priateľ v nemeckom zajatí. Chcel som mu pomôcť, tak som sa vybral na okresný súd. Práve ho dobitého vliekli z výsluchu. Plakal... Veď ja som mu zachránil život! (úsmev)
Treba byť odvážny. Svet patrí odvážnym.
V piatok bolo okrúhle výročie SNP. Čo si o ňom myslíte?
Bojovalo sa tu. Pri Strečne a pri Vrútkach.
Veď ja som mal vtedy dvadsať. Pamätám si to výborne. Mladí ľudia mali strašnú chuť. Preto ich aj toľko padlo. Aj ja som mal chuť, ale nebol by som tu dnes býval.
Nezastávam vojnový štát, ale za republiky bola veľká kríza, a keď prišiel slovenský štát, bolo čo jesť. V Čechách nebolo. Chovalo sa veľa dobytka...
Keby ste mali porovnať vojnový štát a socializmus, ktorý prišiel neskôr. Kedy bolo lepšie?
Pravdou je, že za komunizmu nebolo najhoršie. A keď bol vojnový štát, bola vojna. Hospodársky to bolo dobré, ale po vojne bolo všetko zničené. Rozkradnuté.
Vedia ľudia oceniť kvalitnú prácu?
Remeslo je dnes úplne preč. Je úplne iná doba.
Kapitalizmus nie je dobročinný františkán, ale tvrdý život. To som už raz novinárom povedal. Je to tak. Peniaze kazia morálku ľudí. (ticho)
Je pravda pán Kolman, že ste najstarším remeselníkom v Strednej Európe?
Na Slovensku určite. Možno aj v Európe. To si zistite vy novinári. Kde je starší?
Vraj v Anglicku je jeden starší, čo opravuje autá, no to je už dávno, čo som o tom počul. Boh vie, či ešte žije. (úsmev)
Čas sú peniaze. Tak hovorí Baťa. To je Baťova škola. A ja neverím nikomu. Ani sám sebe.
Krátka história obuvníckeho remesla na Slovensku
Šusterstvo sa ako remeslo začalo vyvíjať v druhej polovici 19. storočia. Po zániku cechov vznikli šusterské priemyselné spolky. Boli v Bratislave, Slovenskej Ľupči, Banskej Bystrici, Revúcej, v roku 1880 aj v Košiciach.
Obuvníctvo bolo najpočetnejšie zastúpené remeslo v takmer všetkých slovenských župách. V roku 1980 bolo na Slovensku bezmála pätnásť tisíc obuvníckych a čižmárskych dielní.
Vznik prvej Československej republiky priniesol obuvníkom existenčný problém. Bezprostredne súvisel so vznikom spoločnosti Baťa.