Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Práve včasné rozpoznanie a správna intervencia môžu výrazne zlepšiť kvalitu života dieťaťa a jeho rodiny.
Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav. Trvalé poškodenie mozgu alebo vrodené anomálie spôsobujú človeku s hendikepom obmedzenia v každom smere bez zlepšenia. Terapiami ho dokážete naučiť užitočným návykom, čo neznamená zvýšenie intelektuálnych schopností, ale uľahčí týmto ľuďom adaptovanie sa do spoločnosti.
Pojem mentálna retardácia je doslovne preložené ako oneskorenie, spomalenie mysle, ktoré postihuje rozumové schopnosti, ale aj celú ľudskú osobnosť vo všetkých jej zložkách. Je to stav súvisiaci s obmedzeným alebo oneskoreným vývojom myslenia. Znížením schopností počas vývoja, vytvárajúcich celkovú úroveň inteligencie. Čo znamená zníženie poznávacích, motorických, komunikačných a sociálnych schopností. Môže a nemusí byť spojené s inými telesnými alebo psychickými ťažkosťami.
Mentálne postihnutie je vrodený stav vyznačujúci sa obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. To znamená, že nedošlo k úplnému rozvoju intelektových schopností človeka. Poznávacie, pohybové, rečové a sociálne zručnosti sú oproti priemeru výrazne znížené. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy v prispôsobovaní sa nárokom bežného života. Majú obmedzenú schopnosť orientovať sa v životných situáciách, zníženú sociálnu prispôsobivosť a obmedzené možnosti vzdelávania a zamestnávania.
Príčiny mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia majú rôznorodý pôvod, ale vždy ide o nezvratné funkčné alebo organické poškodenie mozgu. Môže sa stať, že mechanickým poškodením hlavy alebo niektorými chorobami dochádza k poklesu už dosiahnutej mentálnej úrovne. Poškodenie mozgu zapríčiňuje jeho abnormálny vývin spolu s centrálnou nervovou sústavou. Vplyv na poškodenie môžu mať rôzne faktory, ktoré sa môžu navzájom kombinovať. Niekedy však ich príčinu vzniku nevieme definovať. Na jednotlivca môžu pôsobiť v rôznych etapách jeho vývinu, pričom môžu spôsobiť kombinované aj viacnásobné postihnutie.
Faktory ovplyvňujúce vznik mentálneho postihnutia
- Teratogénne vplyvy v prenatálnom období: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma).
- Vrodené faktory: Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
- Postnatálne poškodenie mozgu: Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
- Sociálne podmienená mentálna retardácia: Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.
Počas pôrodu môže poškodenie vzniknúť organickým alebo mechanickým poškodením mozgu, nedostatkom kyslíku. Tiež predčasný pôrod a nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa. V dobe po narodení dieťaťa môžu budúce ťažkosti spôsobiť zápal mozgu spôsobený mikroorganizmami, úrazy hlavy a iné.
Stupne mentálnej retardácie
Mentálna retardácia sa delí na vrodenú mentálnu retardáciu, demenciu a výchovnú zanedbanosť. Demencia vzniká kedykoľvek po druhom roku veku, pri ktorej dochádza k rozpadu alebo postupnému úpadku už nadobudnutých rozumových schopností. Rozoznávame rozličné demencie, najznámejšie starecké, po ťažkých úrazoch hlavy, epileptické, demencie pri ochoreniach mozgu a iné.
Výchovná zanedbanosť sa týka jedincov pochádzajúcich z kultúrne nepodnetného a znevýhodneného prostredia. Týka sa väčšinou rómskych občanov a sociálne slabých rodín. Nevzdelanosť u mnohých zapríčiní analfabetizmus, čo spôsobí nemalé problémy v živote. Rodičia v hmotnej núdzi, bezdomovci, rodičia s asociálnymi sklonmi (alkoholici, závislí na drogách) môžu zapríčiniť, že narodené zdravé dieťa sa zanedbaním výchovy, vzdelania, sociálnych návykov, stane v staršom veku v rôznych oblastiach odkázaným na pomoc iného človeka. Zdravý človek sa nedokáže samostatne rozhodovať a stane sa občanom so zdravotným postihnutím.
Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r.1992 10.revízia tejto klasifikácie).
Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)
Ide o najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)
Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)
Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie.
Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20)
Ide o typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.
Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím
Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie.
Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových.
Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.
Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Má zníženú schopnosť produkcie predstáv. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originalitu, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov /estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych/, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.
U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.
Na druhej strane sa presvedčíte o ich bezbrannosti a úprimnosti. Uvedené správanie sa prejavuje napríklad u väčšiny osôb s Downovým syndrómom. Toto ochorenie je často sprevádzané množstvom zdravotných ťažkostí - ochorenie srdca riešené v útlom veku operáciami, obezita a s ňou spojené komplikácie. Poruchy činnosti štítnej žľazy, nejasná až nezrozumiteľná reč. Títo ľudia sa rýchlo rozplačú a bezprostredne na to prechádzajú k smiechu. Treba si uvedomovať, že sú síce mentálne na inej úrovni ako zdraví ľudia, ale rozhodne nie sú hlúpi. Tiež vedia byť priateľskí, ale aj škodoradostní, žalovanie na iných je veľmi časté, vedome dokážu hovoriť nepravdu.
Napriek všetkým obmedzeniam a rôznym zvláštnostiam sú ľudia s mentálnym postihnutím predovšetkým ľuďmi, ktorí majú prakticky rovnaké potreby ako všetci ostatní a tiež právo na ich uspokojovanie. Mnohí z nich môžu žiť relatívne samostatným a nezávislým spôsobom života. Môžu pracovať, nadväzovať partnerské vzťahy, cestovať, športovať a venovať sa ďalším záujmovým činnostiam. Nájdete medzi nimi tiež hudobné, výtvarné a športové talenty, ktorých výkony sú niekedy až prekvapivo porovnateľné s výkonmi nadaných nepostihnutých jedincov.
Optimálna výchova mentálne postihnutých detí
Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.
Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.
Pri výchove detí treba vyššiu dávku trpezlivosti a veľa času. Rodičia si musia uvedomovať, že pre ostatných banálny úkon, vyžaduje u dieťaťa s intelektovou nedostatočnosťou mnohonásobný nácvik, úspech sa dostaví, len treba byť trpezliví a dať dieťaťu dostatok času. Mnoho rodičov týchto detí má tendencie byť benevolentnejší pri ich výchove, správajú sa príliš ochranársky, pretože je im ich ľúto, pričom si neuvedomujú, že deti na nich zostávajú závislé.
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie, Vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie, Vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.
Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor. Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.
Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné - najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie. Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou. Niekedy práve prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole môže byť veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života, medzi bežnú, intaktnú populáciu.
Pomoc a terapia
Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.
Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť.
Psychoterapia a farmakoterapia
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Psychické dopady na rodinu
Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov determinujúcich rodinné fungovanie, pričom stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenná.
Ľudia s postihnutím majú tiež potrebu byť užitočnými a chcú byť súčasťou spoločenstva, v ktorom žijú. Až v posledných 10-20 rokov stretávame ľudí s mentálnym postihnutím aj v bežnom živote. Priznajme si, že ak stretneme takéhoto človeka, alebo skupinu ľudí, odvraciame zrak a cítime sa nepríjemne. Ale ak vidíme človeka s telesným hendikepom, máme tendencie mu pomôcť.
V zahraničí sa nikto nepohoršuje nad zvláštnym správaním ľudí s intelektovou nedostatočnosťou. Výchovou sú práve k týmto ľuďom zhovievavejší, považujú za svoju povinnosť pomôcť im v situácii, ktorú sami nezvládajú.
Život s mentálne znevýhodneným dieťaťom, príbuzným alebo blízkym človekom nie je jednoduchý. Ak sa naučíte rozumieť mu a brať ho ako plnohodnotného človeka prežijete s ním veľa radosti. Je to predsa človek, ktorý si svoj stav nezapríčinil sám. Má svoje potreby, vie sa tešiť, cíti bolesť. Iný je len tým, že jeho prejav je odlišný od ostatných. Niektoré morálne hodnoty majú niekedy vyššie ako ľudia bez mentálneho postihnutia. Vedia spontánnejšie prejavovať radosť, smútok, nie sú falošní, zákerní, neklamú. Čím viac budete vedieť o príčinách a následkoch ich postihnutia a bližšie ich spoznáte, tým viac im budete rozumieť.
Ľudia so stredným a ťažkým mentálnym postihnutím nie sú schopní samostatne žiť. Väčšina je zbavená spôsobilosti na právne úkony. Z uvedených dôvodov a pri absencii rodičov, alebo príbuzných schopných postarať sa o nich, prežívajú svoj život v domovoch sociálnych služieb. Tieto zariadenia zamestnávajú odborných pracovníkov, špeciálnych pedagógov, asistentov a sociálnych pracovníkov, ktorí sú zodpovední za zabezpečovanie kvalitného života ľudí s mentálnym hendikepom rôzneho stupňa.
Všetci ľudia na svete, bez rozdielu zdravotného stavu, národnosti, farby pleti a prostredia, musia mať zabezpečené základné materiálne podmienky potrebné na prežitie. Každý potrebuje jesť, piť, bývať.
Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí nie sú schopní naučiť sa písať, čítať, dodržiavať základné hygienické návyky, s poruchami správania alebo výraznými autistickými črtami potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov. Žijú vo svojom svete, nepoznajú priateľstvo, spoluprácu s inými ľuďmi. Ak sú v zariadení, cítia sa dobre vtedy, ak majú svoj malý, ale pre nich známy priestor. Sú chránení pred stresom vonkajšieho sveta, nebezpečenstvom spôsobeným ich vlastným konaním alebo zneužitím inými ľuďmi. Len odborník dokáže urobiť klienta spokojným a šťastným vo svojom malom svete, nepochopiteľnom pre väčšinu ostatných ľudí.
tags: #mentalne #postihnute #dieta