Umelec humoru a inteligentnej satiry sa vypracoval na osobnosť, aká v kultúrnej sfére nemá obdobu. Zároveň sa zaradil medzi najväčšie autority národa, hoci sa viac-menej vyhýbal nadmernej publicite a keď už sa mu povinnosti vyjadriť sa nevyhli, alebo priamo vyplývali z podstát jeho činností, jeho výroky boli odzbrojujúce. V niektorých formátoch si sám vzal slovo a zriedkakedy to nevyvolalo pobavené reakcie auditória. Lasica vždy trafil po hlavičke, očarovával jeho jedinečný kumšt, nadhľad a zmysel pre nekonfrontačný až zhovievavý, no presne mieriaci humor.
Životopis a začiatky
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Pred jeho narodením žili jeho rodičia v Košiciach, ale po roku 1938 sa presťahovali naspäť do Zvolena. Jeho otec bol bankový úradník, ktorý po narodení syna dostal miesto v Tatra banke, a tak sa rodina presťahovala do Bratislavy. Do života rodiny zasiahli udalosti po februári 1948, keď komunistický režim zrušil Tatra banku a otca poslali do výroby. Po roku sa vrátil k matke do Bratislavy, dokončil základnú školu a štúdium na Prvej jedenásťročnej strednej škole, dnešnom gymnáziu na Grösslingovej ulici. Po maturite začal v roku 1957 študovať dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, štúdium dokončil v roku 1962.
So Satinským sa stretávali už začiatkom 50. rokov minulého storočia ako deti vo vtedajšom Pionierskom paláci. Zahrali si spolu aj v jednom z detských predstavení. Predstavili sa ako dvaja z dvanástich mesiačikov, ktorí sa rozprávajú s Dedom Mrázom z Kamčatky. Ich autorská spolupráca sa začala počas štúdia na VŠMU. V rokoch 1959 - 1960 ako vysokoškolskí poslucháči predvádzali svoje komické autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. Zaujali novým, originálnym prejavom a textom, v ktorom banálne životné situácie posúvali do absurdnej polohy. Svoju netradičnú predstavu herectva, humoru a prístupu k divadelnému textu predviedli v roku 1962 aj na pôde Štúdia VŠMU v absolventskom predstavení hry bratov Čapkovcov Lásky hry osudnej. Národný umelec Janko Borodáč označil ich prejav za neprofesionálny.
Kariéra a spolupráca s Júliusom Satinským
V rokoch 1964 - 1967 pracoval Lasica aj ako dramaturg Československej televízie v Bratislave. Od roku 1967 do roku 1970 pôsobil v bratislavskom Divadle na Korze, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici so Satinským. K ich najlepším predstaveniam sa radí hra Nečakanie na Godota (1968), v ktorej reagovali aj na sovietsku inváziu do ČSSR v roku 1968. Okrem tejto hry mali v malom pivničnom divadle pre 90 divákov ešte dve premiéry svojich autorských hier Soirée a Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom. V tom čase sa začali objavovať aj na televíznych obrazovkách v programoch Večery pre dvoch (1964), v Silvestri na Dunaji (1966), či v programe Bumerang (1968).
Po nástupe normalizácie v roku 1970 Divadlo na Korze zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali na Slovensku umeleckú činnosť. Odišli do Čiech a v rokoch 1970 - 1971 pôsobili v divadle Večerní Brno. Po návrate účinkovali na bratislavskej Novej scéne. Na obrazovke sa opäť objavili až v silvestrovskom programe z roku 1977, ktorý uvádzal Vladimír Menšík.
Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S vzniklo v roku 1982 v priestoroch populárnej Tatra Revue. Tu opäť začali pôsobiť ako dvojica. Vytvorili viacero dnes už legendárnych predstavení kabaretných hier Deň radosti, Náš priateľ René či Jubileum. Pri predstaveniach im úspešne asistoval aj hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia spolupracoval aj na úspešnom kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami.
Spoločná tvorba Lasicu a Satinského (L+S) je výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry. Ich "smiechová kultúra" povýšila slovný humor na rovnocennú súčasť národnej literatúry. Svojimi hrami, scénkami a dialógmi dokázali osloviť najširšie vrstvy verejnosti a zároveň si uchovať svoj osobitý autorský rukopis. Po predstavení Večer pre dvoch (1966), ktorým vzbudili záujem publika o svoju tvorbu, malo ich voľné pásmo Soirée (1968) nadšený divácky i kritický ohlas. Hrávalo sa vo vypredanom Divadle na Korze v čase sovietskej okupácie a stalo sa pre verejnosť synonymom slobody umeleckého vyjadrovania. Spolu s hrami Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom a Nečakanie na Godota sa stala aj dôvodom zákazu ich divadelnej činnosti a zrušenia ich domovskej scény Divadlo na Korze.
Po vynútenej tvorivej prestávke sa L+S prezentovali dramatizáciami textov J. Soloviča a V. Mináča a potom už vlastnými hrami Deň radosti a Náš priateľ René (obe 1986). V roku 1996 začalo vychádzať ich súborné dielo pod názvom Milan Lasica & Július Satinský 1 - 3 a Trialóg (1997, spolu s M. Horníčkom). V apríli 1999 sa Štúdio S zmenilo na Štúdio L+S a Milan Lasica sa stal majiteľom divadla.
Multifacetová osobnosť
Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach. Pod taktovkou režiséra Vladimíra Strniska sa predviedol ako Don Juan, Orgon, alebo Čičikov. V Štúdiu S sa po boku Mariána Labudu úspešne predstavil v hre Slawomira Mrožka Emigranti, predtým zožali obrovský úspech s Výrobcom šťastia na predlohy satirického románu Vladimíra Mináča, kde sa v hereckom gala predviedli spolu s Mariánom Zednikovičom a Vladimírom Černým. Lasica na doskách divadla Štúdia S nezabudnuteľne stvárnil aj Cyrana. Spolu so Satinským excelovali v hre Milana Kunderu Jakub a jeho pán.
Pred filmovou kamerou debutoval Milan Lasica v snímke Vždy možno začať z roku 1961. Postupne vytvoril mnoho postáv v úspešných filmoch Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život, Nekonečná nevystupovať (oba 1978), Buldoci a třešně (1981), Srdečný pozdrav zezeměkoule (1982), Traja veteráni, Jožko Púčik a jeho kariéra (oba 1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Vážení přátelé, ano! (1989), Saturnin (1994), Pasti, pasti, pastičky (1998), Hanele (1999), Obsluhoval jsem anglického krále (2006) či Rukojemník (2014).
Svoj talent predviedol aj ako textár. Spolu s Jarom Filipom je autorsky podpísaný pod legendárne albumy Bolo nás jedenásť (1981), S vetrom o preteky (1982), My (1987). Textársky spolupracoval aj s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom a Petrom Lipom (napríklad albumy Lipa spieva Lasicu 2005, Návšteva po rokoch 2013). Predstavil sa aj ako spevák, naspieval napríklad tri albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders (Ja som optimista 2001, Celý svet sa mračí 2002, Keď zastal čas 2011). Samostatne knižne vydal tri zbierky textov Bolo nás jedenásť (1985), Piesne o ničom (1989) a Piesne a iné texty (2003). Spolu so Satinským publikovali knihy Nečakanie na Godota (súbor scénok a poviedok 1968), alebo Tri hry (1988). So životným priateľom Tomášom Janovicom napísal knihu Zoči-voči. S Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe Lenže ja som iba komik (2005). Pod názvom Bodka (2007) a Bodka II. (2009) vyšli knižne jeho fejtóny.
Lasica a Satinsky: archívne materiály na novom CD | Reflex
Uznanie a ocenenia
Od roku 2005 pôsobil aj ako prezident Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Art Film Fest Trenčianske Teplice (v súčasnosti Art Film Fest Košice). V roku 2014 mu na ňom udelili aj Cenu Karla Čapka. Za svoju všestrannú umeleckú činnosť získal viacero ocenení: Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (1997 spoločne s J. Satinským), Medailu za zásluhu I. stupňa od prezidenta Českej republiky Václava Havla (2003), Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005), Cenu Dominika Tatarku za knihu Bodka (2008), európsku cenu Trebbia za tvorivú činnosť (2014).
Osobný život
Prvou manželkou Milana Lasicu bola herečka a speváčka Zora Kolinská. S druhou manželkou, herečkou, diplomatkou a političkou Magdou Vášáryovou vychoval dve dcéry Žofiu a Hanu.
Milan Lasica, nestor inteligentného slovenského humoru a milovník golfu, zomrel 18. júla 2021 v Bratislave. Symbolicky k svojmu performačnému majestátu a životnému nadhľadu - na pódiu, počas potlesku divákov po dospievaní posledného čísla predstavenia s Bratislava Hot Serenaders s názvom Ja som optimista.
