Prvé kroky dieťatka sú významnou udalosťou v živote každej rodiny. Mnohí rodičia sa však znepokojujú, ak ich dieťa nezačne chodiť v očakávanom veku. Tento článok sa zameriava na príčiny neskoršej chôdze u detí a poskytuje rady pre rodičov, ako postupovať.
Kedy začať sa obávať?
Hoci veľa detí začína chodiť vo veku 12-13 mesiacov, mnohé si tento vývojový pokrok nechávajú na neskôr. Okolo 18. mesiaca už chodia aj tie „lenivejšie“ detičky, no občas sa prvý krok koná ešte o niečo neskôr. A taktiež sú drobci, ktorí svojich rodičov i okolie prekvapia prvými nesmelými krôčikmi vo veku 9-10 mesiacov. Je veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov, kedy sa práve vaše dieťatko odváži vykročiť po vlastných. Zväčša by však zdravé deti mali chodiť vo veku okolo 1,5 roka. Pokiaľ sa ani dovtedy váš drobček neodhodlá vykročiť, bolo by vhodné poradiť sa s vaším detským lekárom.
V prípade, že vaše dieťatko stále nechodí, môže pediatrička odporučiť neurologické vyšetrenie, ktorého sa tiež netreba obávať. Neurológ pátra po neurovývinových a svalových poruchách v rodine, prezrie dieťatko a urobí vyšetrenia, aby vylúčil organickú príčinu. Často je takýmto deťom odporúčaná terapia Vojtovou metódou, odborné Vojtova reflexná rehabilitácia. To však záleží od výsledkov vyšetrenia.
O probléme môžeme hovoriť vtedy, ak dieťa nezačne chodiť do veku 18 mesiacov, vtedy je už dôležité pátrať po príčinách. Dôležité je zhodnotiť, či zaostáva aj v iných funkciách alebo nie - napríklad v jemnej motorike, rečovom vývine. Ak nie, zvyčajne nejde o problém.
Príčiny neskoršej chôdze
Existuje mnoho dôvodov, prečo niektoré deti začínajú chodiť neskôr. Medzi najčastejšie patria:
- Individuálny vývoj: Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom. Niektoré deti sú trošku „pohodlnejšie“ a s pokrokmi si dávajú na čas.
- Štvornožkovanie: Ak vaše dieťatko už dlhú dobu štvornožkuje, no ešte nechce chodiť, buďte pokojní. Takto mu aspoň dostatočne spevnejú svaly a chôdza pre neho potom bude hračkou.
- Konštitúcia: Niekedy je dôvodom na neskorší začiatok samostatnej chôdze aj to, že je dieťa guľatejšie a ťažšie sa mu pohybuje.
- Negatívna skúsenosť: Inokedy možno príčina tkvie v predošlej negatívnej skúsenosti - neraz sa stane, že dieťa, ktoré sa už snažilo urobiť prvé kroky a pritom zažilo škaredý pád, sa zatne a nejaký čas sa na samostatné kroky neodváži.
- Hypotónia: U niektorých detí môže byť príčinou oneskorenia mierna hypotónia (znížené svalové napätie), ktorá si vyžaduje rehabilitáciu.
- Skryté ortopedické problémy: V zriedkavých prípadoch môžu byť príčinou aj skryté ortopedické problémy, ktoré nebolo možné spočiatku diagnostikovať.
- Nedostatok motivácie: Veľmi záleží na motivácii dieťaťa.
Mila maminka, ak ti pediatrička povedala, že všetko je ok, tak sa nad tým vooobec netrap. Uvidis, coskoro zacne chodit. Moj maly zacal sam chodit na konci 16 mesiaca!!! a tiez, nezeby bol nejaky macik, ale vyssi na svoj vek a tie otazky typu "taky velky este nechodi?"🙄 velmi dobre poznam a dost som sa preto trapila, dokonca maly zacal naslapoval tak divne na jednu nozku, o to viac som sa bala. Tiez som to diskutovala s nasim pediatrom a ten ma pokojne upokojoval, ze kazde dieta je individualne a kazde sikovnejsie v niecom inom, nas napredoval viac psychicky ako fyzicky. A teraz ma 2.5 roka a neda sa uz chytit:D aj to zle naslapovanie samo zmizlo. Pritom dedicne po nas rodicoch to maly asi nema, ja s manzelom sme chodili uz ako rocni. Netrap sa a este si uzivaj, kym ho chytis, coskoro ten cas pominie. Vela krasnych krockov!
Niektoré chodia až ako 14 až 16-mesačné, sú opatrnejšie, neistejšie, potrebujú viac času. Kedy je potrebné upozorniť pediatričku a riešiť problém? 18 mesiacov. Našťastie väčšina pediatričiek sa automaticky na prekonávanie míľnikov pýta v rámci prehliadok, a tak u nás je len malé riziko, že čosi zostalo zanedbané. V každom prípade, už od obdobia roka a štvrť je vhodné lekárku upozorniť, že dieťatko stále nechodí.
Vášne, žiaľ, aj keď v to niektoré mamičky stále dúfajú, dieťa ku chôdzi nemotivujú nové parádne topánočky. Chôdzu je lepšie trénovať úplne naboso a v prípade, že sa vám niečo nepozdáva, vyžiadajte si vyšetrenie u ortopéda.
Ako pomôcť dieťaťu?
Mnohí rodičia sa pýtajú, či treba dieťatko nejako „učiť“ a nacvičovať s ním chôdzu. Ešte stále sú pomerne obľúbené detské chodúľky (na kolieskach), do ktorých sa dieťatko vloží a odráža sa nožičkami, pričom sa s chodúľkou pohybuje. Alebo tiež mnoho rodičov nacvičuje chôdzu s deťmi tak, že ich drží za obe rúčky a dieťatko sa snaží kráčať. Chodúľky ako i chodenie za rúčky však nie je veľmi odporúčané a môže narobiť viac škody ako dobra. Dieťa by totiž malo samé určiť čas, kedy je schopné vykročiť po vlastných a predtým by malo trénovať prirodzeným spôsobom - plazením, lezením či chodením popri nábytku.
Chodúľky sú navyše podľa mnohých odborníkov absolútne nevhodné, pretože neprimerane zaťažujú detské kĺby, môžu spôsobiť problémy s chrbticou a taktiež učia deti nesprávnemu spôsobu chôdze - napríklad deti, ktoré trávili veľa času v chodúľke, často chodia po špičkách. Niektoré zasa nevedia presne odhadnúť nebezpečenstvo a „vrhajú“ sa vpred, pretože v chodúľke boli tak zvyknuté. Veľmi nebezpečné je dávať dieťatko do chodúľky príliš skoro. Niektorí rodičia túto pomôcku zaobstarajú a začnú pre dieťatko používať už vo veku okolo polroka, čo je neprimerane skoro. Chodenie za rúčky taktiež nie je potrebné a rovnako učí dieťa nesprávnej chôdzi, pretože dieťatko robí niečo, na čo ešte nie je dostatočne pripravené. Urýchľovanie teda naozaj nemá zmysel a môže skôr uškodiť. Radšej sledujte, či váš drobec poctivo „nacvičuje“ sám - teda, či lozí, snaží sa postaviť v postieľke, chodiť popri nábytku, jednoducho, či sa snaží napredovať. Ak áno, potom sú jeho prvé krôčiky naozaj len otázkou času.
V žiadnom prípade nemôže ublížiť, ak dieťatku napríklad pri prebaľovaní alebo po kúpaní precvičíte nožičky jednoduchým cvikom - bicyklovaním. Pokiaľ však ide o špeciálne cvičenia či populárnu Vojtovu metódu, sú to cvičenia vhodné len po dohode s lekárom. Odborné cviky vám musí predviesť pediater či špecialista a vyžadujú si presné dodržiavanie. Nestačí, ak bábätko „zdiagnostikujete“ sami, cviky si nájdete na youtube a frekvenciu určíte podľa toho, kedy máte čas.
Čo teda robiť?
- Dajte tomu čas: Nezúfajte, ak sa tak nestane do jeho prvých narodenín, ešte stále má dosť času.
- Podporte prirodzený vývoj: Nechajte dieťa plaziť sa, loziť a chodiť popri nábytku.
- Vytvorte bezpečné prostredie: Zabezpečte, aby malo dieťa dostatok priestoru na trénovanie chôdze bez nebezpečných prekážok.
- Motivujte dieťa: Povzbudzujte dieťa, keď sa snaží chodiť, a chváľte ho za každý pokrok.
- Konzultujte s lekárom: Ak máte obavy, poraďte sa s detským lekárom, ktorý môže posúdiť vývoj dieťaťa a odporučiť prípadné cvičenia alebo vyšetrenia.
V prvom rade nerobte nič nasilu. Ak dieťa ešte ako 14-mesačné nechodí, sú na to dôvody. Môžu byť psychického charakteru, ale aj fyzické - potrebuje si nacvičiť niektoré pohyby, posilniť svaly alebo nabrať odvahu. Ak budete na dieťa tlačiť, výsledok môže byť ešte horší.
V každom prípade ho však môžete podporiť, keď vidíte jeho snahu a chuť chodiť. Vidíte, že to opakovane skúša, čo je veľmi dobrý moment - podajte mu pomocnú ruku.
- Vytvorte okolo neho bezpečný priestor, kde sa mu ani pri pokusoch o chôdzu nemôže nič stať. Pozor však podlaha, po ktorej chodí by nemala byť mäkká ani pružná - takto sa nenaučí správne chodiť. Takže nenacvičujte na posteli, žinenkách či matracoch, ale na klasickej dlážke, akú máte doma. Ochrana spočíva v tom, že bude mať okolo seba bezpečné možnosti, ako sa chytiť, oprieť, pridržať. Obzvlášť si dajte pozor na nábytok, ktorý môže spadnúť!
- Pri chôdzi ich môžete pridŕžať, ale nikdy to nerobte tak, aby boli v neprirodzenej polohe. Veľa rodičov drží deti za ober ruky tak, že im majú vysoko dohora alebo dokonca ešte aj sklonené dozadu, čo vytvára absolútne neprirodzené držanie tela, ktoré im rozhodne pri samostatnej chôdzi nepomáha. Optimálne je, ak sa môžu pridŕžať v prirodzenej výške svojich ramien, čo pre nás znamená ohnutý bolestivý chrbát. Dobrou pomôckou sú rôzne zábradlia, dieťa sa počas prechádzky môže držať kočíka, ale pozor, aby nebolo naň zvalené!
- Chváľte deti za každý úspech, ktorý v chôdzi dosiahnu. Buďte trpezliví a láskaví, z chodenia urobte zábavnú a príjemnú aktivitu. Rozhodne nie je vhodné deti strašiť, čo všetko sa im môže stať alebo híkať, keď padnú na zadoček.
Dôležitosť rešpektovania individuálneho tempa dieťaťa
Je dôležité mať dôveru voči našim deťom. Veď ony najlepšie vedia, kedy sú pripravené urobiť tie prvé významné kroky po vlastných. Dôverovať dieťaťu znamená dôverovať sebe a vedieť sa oprieť o seba. Bez ohľadu na to, čo už dokážu ostatné deti. Netlačte deti do formičky len preto, aby bolo okolie spokojné. Ak ich budete tlačiť do niečoho, čo odmietajú, tak z frustrácie začnú kričať a biť všetkých okolo seba. Ako inak vám majú dať najavo, že niečo nechcú? Počúvajte ich a rešpektujte. Neobviňujte ich zo svojich sklamaní.
Vplyv okolia a sociálne aspekty
V poslednej dobe ste ma viaceré oslovili s problémami, na ktoré pre zjednodušenie nalepím nálepku: DIEŤA JE NESPOLOČENSKÉ. Máte pocit, že je to ZLÉ, keď sa nevie zahrať s inými deťmi, porovnávate ho so susedkiným dieťaťom a s nárokmi vašej mamy, či svokry. Začnú vám v podvedomí bežať programy typu - musím zasiahnuť, musím s tým niečo urobiť, musím to zmeniť. Viem si predstaviť, ako s rodičmi dokážu zamávať komentáre: „musí sa naučiť vychádzať si s deťmi“, „daj ho do škôlky, nech si zvykne„, „musí sa socializovať“. Zneistíte a rýchlo pritvrdíte. Buď ho do tej škôlky šupnete a ono sa trápi tam a vy doma, alebo naschvál vyhľadávate spoločnosť detí - chodíte do detských kútikov, na návštevy, alebo prijímate návštevy doma. Vždy to síce končí bojom a bitkou, nervami, krikom a potrebou naliať si víno, ale nevadí.
Zo samoty sa robí obrovský strašiak. Čo ak z neho bude outsider, človek na okraji spoločnosti, neschopný komunikovať, stratený a bezradný. Vážne? Vážne si to myslíte? Ak sa bojíte samoty a osamelosti, sú to len vaše strachy. Túžime, aby naše deti boli obľúbené, a to sa meria podľa toho, koľko majú kamarátov. Koľko máte skutočných priateľov vy? A koľkí ľudia sú vo vašom živote zbytočne? Od detí sa očakáva, že sa budú navzájom kamarátiť len preto, že sú to deti. To akoby od vás niekto chcel, aby ste sa kamarátili s tým nepríjemným susedom len preto, že ste v rovnakom veku.
Škôlka a jej vplyv na vývoj dieťaťa
V tomto kontexte je dôležité zvážiť aj nástup dieťaťa do škôlky. Rodičia by sa mali zamyslieť nad zrelosťou dieťaťa do škôlky. Dieťa prirodzene dospeje do vývinového štádia, kedy je ochotné spolupracovať, chce vyzerať ako iní, chce robiť, čo robia iní a hlavne - vie rozprávať, a to z dieťaťa robí najviac samostatnú osobnosť. Tu niekde začínajú aj potreby dieťaťa stretať sa s rovesníkmi, tráviť v spoločnej hre viac času, túžba spoznať aj iné formy hry či činností ako tie, ktoré mu ponúka rodina. Výber škôlky je veľmi dôležitý a samotní rodičia si musia zvážiť požiadavky, ktoré chcú, aby nimi vybratá škôlka spĺňala. Pre niekoho je dôležité množstvo ponúkaných krúžkov pre deti, či už je to v podobe výuky cudzieho jazyka, hudobné krúžky, tanečné, dramatické. Takisto častým kritériom je veľkosť škôlky, počet tried a počet detí v triedach. Ale najdôležitejším kritériom by sa mal stať prístup učiteliek k deťom. Preto je dobré si vziať aj svoje dieťa na „pomoc“ pri výbere škôlky. Nakoniec vybratá škôlka musí vaše dieťa priťahovať, musí ho osloviť svojou atmosférou, tým, ako sa v nej správali a cítili deti, ktoré túto škôlku už navštevujú.
Ak si dieťa nevie zvyknúť, nie je dobré, ak má dieťa pocit, že je do škôlky odkladané. Pobyt v škôlke by sme nemali preháňať. Treba pomôcť aj dieťaťu, aj učiteľkám pri hľadaní aktivít, ktoré vaše dieťa obľubuje a ktoré ho upútajú. Je dobré nevzdať škôlku po prvých neúspechoch. Je to predsa len príliš veľa zmien a požiadaviek na malého človiečika. Doprajte mu čas, aby ich dokázal zvládnuť. A plač je len jeho obrannou reakciou, ktorou okrem iného v tejto chvíli vám chce povedať, že vás má rád.
Správny vývoj chodidla a obuv
V svojom okolí veľmi často stretávam mamičky s detičkami, ktoré nemajú ešte ani dva mesiace, ale už majú na tej drobnučkej nôžke “riadne”, hlavne štýlové topánočky. Nohy nie sú len na chodenie. Majú obrovské množstvo schopností, ktoré sa ale naším životným štýlom a aj nosením topánok často strácajú a zanikajú. Keď sa dieťatko narodí, veľa vecí vníma cez dotyk. Koža dieťatka na koži maminky dieťatko upokojuje, dáva mu pocit bezpečia a istoty. V tomto rannom detstve majú nožičky aj úchopovú funkciu. Keď sa deti snažia niečo chytiť rukou, objaví sa asociovaný úchop (automaticky sa pokrčia prsty) aj na nožičkách. Týmito pohybmi si aktivuje svalstvo a pomaličky začína formovať tvar nohy, klenby.
Práve pre tieto dôvody je ideálne, aby dieťatku už od narodenia bolo dopriate byť často bez oblečenia, aby mohlo hmatom spoznávať seba a objavovať okolitý svet. Ideálne by bolo ponožky a uzavreté dupačky dávať čo najmenej (samozrejme aj tu platí, že nie v zime a v chlade). Dôvodom prečo to tak robiť je, že v tesnom oblečení nohy a prsty nemajú priestor, nemôžu objavovať svet a prstíky sú v nich tlačené k sebe, čo môže byť zárodok prvých deformít na nožičkách. Oblečenie a ponožky, ktoré sú dieťatku akurát dobré sú z hľadiska vývinu pohybu už malé.
Postupne ako dieťa napreduje vo vývine, je potrebné, aby bolo čo najviac bosé, v kontakte so zemou, a rôznymi povrchmi, aby sa učilo správne našľapovať, vyrovnávať nerovnosti, aby sa mohla tvarovať klenba aktívnou prácou svalov. V pevných topánkach to nie je nohe dostatočne umožnené a hlavne dieťatku topánočky na nohách zavadzajú. Rodičia, ktorí svojim deťom takéto topánky obúvajú, si možno iba neuvedomujú to, že detská noha je úplne iná ako noha dospelého človeka. Keď sa dieťa narodí, kosti, väzy a svaly v jeho nožičke nie sú ešte také pevné ako v dospelosti a nemajú takú silu. Ak teda dať niečo na nohu ako ochranu pred zimou a chladom, tak ponožky (kľudne protišmykové), ktoré sú aspoň o kúsok väčšie ako nožička alebo potom tzv. “capačky”, čo sú topánočky z kože, prípadne majú tenučkú gumenú podrážku, sú ohybné do všetkých strán a sú úplne ľahučké. Netreba zabúdať ani na tvar špičky, ktorý by mal kopírovať anatomický tvar nohy.
Text je založený na informáciách z viacerých zdrojov a kombinuje rady od odborníkov s osobnými skúsenosťami rodičov.