Rozmaznané dvojročné dieťa: Ako spoznať a riešiť tento problém

Všetci občas rozmaznávame svoje deti. Sú to naše poklady, ktorým chceme dopriať len to najlepšie. Niekedy však rozmaznanosť prekročí hranice a my často nevieme, ako ďalej. Kde je únosná hranica? V ktorom momente prekračujeme rozumnú starostlivosť a nahrádzame ju rozmaznávaním? Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a inak vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne.

Rozmaznaní bývajú spravidla jedináčikovia alebo vytúžené, dlho očakávané deti. Ale nemusí to byť pravidlo. Rozmaznané deti sú naučené viac brať ako dávať a ak ich tomu rýchlo neodnaučíme, môžu z nich vyrásť v dospelosti sebeckí ľudia.

Čo je rozmaznanosť a ako sa prejavuje?

Rozmaznané dieťa je hanlivý výraz pre deti, ktoré sa správajú sebastredne, nedospelo. Toto správanie vyplýva zo spôsobu, akým sú a/alebo boli vychovaní. Vyplýva to „zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov,“ píše Americká akadémia pediatrov. A mnohé rozmaznané deti sú opísané ako „rozmarné“, „sebecké“ a/alebo „narcistické“. Rozmaznané dieťa je permanentne v „Ja stave“, čo znamená, že sa všetko musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.

Medzi typické prejavy rozmaznanosti patrí:

• Záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: U malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
• Neschopnosť vysporiadať sa s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
• Vyžadovanie všetkého voľného času rodičov: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
• Časté sťažnosti na nudu: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
• Problémy s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
• Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
• Nízka sebadôvera: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to čo chcú.
• Rozprávanie s rodičmi ako s kamarátmi: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
• Vyžadovanie špeciálneho zaobchádzania: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
• Neustále pýtanie si viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.

V prieskume rodičov 42% čitateľov priznalo, že ich dieťa je rozmaznané a 80% si myslí, že rozmaznanosť detí ich teraz ovplyvní z dlhodobého hľadiska. Svojim deťom robíte hroznú medvediu službu, ak si budú namýšľať, že celý svet sa točí len okolo nich.

Prečo sa batoľatá nemôžu rozmaznať?

Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali?

Príčiny rozmaznanosti

Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.

Najčastejšie dôvody, prečo dieťa rozmaznávame:

• Pocity viny: Väčšina rodičov priznáva, že na deti nemajú toľko času, koľko by chceli. Z toho pramení pocit, že spoločný čas, ktorý im zostáva, by si mali užiť. Domov sa tak stáva miestom, kde neplatia žiadne pravidlá a obmedzenia, len aby deti boli spokojné a nezažívali sklamania.
• Rodičom chýba dôslednosť: Pravidlá a deti, to jednoducho ide k sebe. A rodič by mal byť prirodzenou autoritou, ktorý ak niečo povie, tak to platí. Bez výnimiek a odvrávania. Nanešťastie, neraz sú v tom dospelí nedôslední a občas poľavia. Výsledkom toho je, že dieťa si úľavu žiada opakovane a ak k nej nepríde, nasleduje scéna. Hnevať sa však naňho nepomôže, vždy je to rodič, kto stanovuje hranice a je na ňom si to odsledovať a nepoľavovať za žiadnych okolností.
• Dospelí sú vždy k dispozícii: Vždy sme tam, pripravení pomôcť a zasiahnuť. Utrieme rozliate kakao, oblečieme školáka, upraceme hračky, okúpeme ich aj chlebík s maslom im každý večer natrieme, pretože je to rýchlejšie a jednoduchšie. Ale dokedy máme všetko robiť za dieťa a kedy je čas nechať ho skúšať robiť základné činnosti v domácnosti samostatne? Naučiť ho robiť základné činnosti doma nie je známka rodičovskej lenivosti či neschopnosti, práve naopak - je to náročnejšie a vyžaduje si to viac úsilia a energie. Avšak je to potrebné a stojí to za to.
• Rodičia chcú deťom dopriať to, čo oni v detstve nemali: Ak si pri deťoch kompenzujeme vlastné traumy a chceme si prostredníctvom nich dopriať veci, ktoré nám v detstve chýbali, je to priama cesta k rozmaznanosti. Zrazu má dieťa všetko, na čo si zmyslí, ba aj viac - najnovšie hračky a technické výdobytky aj oblečenie z poslednej kolekcie. Dôsledkom toho je, že nestíha mať radosť z toho, čo má. Nešťastným efektom prebytku je, že dieťa nie je nikdy spokojné a má pocit, že mu stále čosi chýba ku šťastiu.

Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.

Ako odučiť dieťa rozmaznanosti?

Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8 - ročného aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta Čo za to/Koľko mi zaplatíš?

Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.

Ako na to?

1. Neplňte všetky jeho túžby: Rozmaznané dieťa nie je zvyknuté na odmietnutie, a preto má znížený prah frustrácie. Ak nevyhoviete rozmaznanému dieťaťu, začne sa cítiť frustrované, sklamané, ba až nazlostené. No jedného dňa nekonečné plnenie túžob musí skončiť. Jedného dňa musíte vedieť jednoducho povedať NIE! Buďte zásadoví a povedzte dieťaťu: „Prepáč, ale dnes hračku nemôžeš dostať, kúpili sme ti jednu nedávno. Viac o veci nediskutujte, nevracajte sa k nej, nerozoberajte ju. Skúste dieťa priviesť na iné myšlienky, zaujať ho obľúbenou činnosťou alebo ho zobrať von na prechádzku.
2. Vydržte! Je úplne samozrejmé, že dieťaťu sa nový stav nebude páčiť. No vo svojich požiadavkách musíte vydržať. Zo začiatku to bude ťažké, bude vám to aj ľúto, ale neustúpte!
3. Za dôsledky nech si zodpovedá samo: Rozmaznané dieťa pri každom prejave nespokojnosti rado ukazuje svoj hnev. Trucuje, hádže sa o zem, plače, niekedy dokonca aj čosi rozbije alebo rozleje. Neriešte to bitkou alebo krikom. Pokojne, ale dôrazne dieťa upozornite, že ak rozbije hračku, druhú mu tak rýchlo nekúpite. Ak napríklad rozleje naschvál na zem mlieko, dajte mu do rúk handru a ukáže mu, ako má čaj dlážku utrieť. Ak je to preň náročné, pomôžte mu. Ak si dieťa uvedomí, že za svoje činy bude vždy niesť dôsledky, pomaly prestane vystrájať.
4. Rozprávajte sa s dieťaťom: Hovorte s dieťaťom. Snažte sa mu vysvetliť, prečo nemôže mať vždy všetko, čo chce. Vysvetlite mu, že tak to proste nefunguje na tomto svete.
5. Chváľte svoje dieťa: Už je dávno dokázané, že pochvala má oveľa lepšie účinky ako trest. Každý reaguje lepšie na pochvalu, než na krik, urážky či zákazy. Za každé vhodné a správne prejavy svoje dieťa chváľte.
6. Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte: Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
7. Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny:
8. Nenechajte dieťa vyhrať: Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
9. Hranice a limity stanovte s empatiu a porozumením: Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
10. Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom:
11. Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne:
12. Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých: (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
13. Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše:
14. Nepodriaďujte všetko dieťaťu: Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
15. Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest:

Obdobie vzdoru je prirodzenou súčasťou vývoja dieťaťa. Dva hlavné nástroje rodiča pri výchove sú láska a limity. Dieťaťu treba prejavovať lásku, aby sa cítilo prijímané a bezpečne, no musí mať aj hranice. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. Svoje emócie nevie kontrolovať tak ako my. Keď je dieťa zahltené silnou emóciou, mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.

Ekonomicky silné krajiny začínajú biť na poplach. Vidia, že rozmaznané deti dobre zabezpečených rodičov majú ako mladí dospelí obrovské problémy. Uchyľujú sa k drogám a samovraždám. Len v Amerike sa ročne zabije päťtisíc mladých ľudí. Trinásť za deň! Každé dve hodiny jedno. Odborníci tento smutný fenomén skúmali. Došli k záveru, že v absolútnej väčšine prípadov išlo o deti, ktoré nevedeli čeliť každodenným starostiam. No nie preto, že by trpeli nedostatkom. Práve naopak! Zriedkakedy si na život siahlo dieťa zo skromnejších pomerov.

Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo. Dieťa, ktoré dostáva odmenu za každý malý úspech, začne strácať prirodzenú túžbu vynikať vo veciach. Naproti tomu špecifická pochvala („Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo.“) zvýši jeho motiváciu. Je to skvelé pre ich sebavedomie.

Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité. Ak niekto kritizuje nejaké izolované správanie niekoho druhého, a to aj s dobrým úmyslom, druhá strana to berie ako kritiku svojho spôsobu života. Vtedy sa ľudia voči tomu zvyknú obrniť. Preto sa na to snažím ísť skôr cez dialóg alebo navodenie dôvery.

Dôležité je, aby dieťa pred narodením a v prvom roku malo bezpečné prostredie, dostávalo primerane veľa podnetov, ktoré však dostane prirodzene. Dieťa má tendenciu samo sa prirodzene zdravo vyvíjať. Rodičia nech si dávajú pozor, aby na dieťa primerane reagovali a boli citliví na signály, ktoré vysiela - aby sme ho príliš často neignorovali, no zas ani nezahlcovali. To, keď má dieťa s najbližšími osobami vytvorenú vzťahovú väzbu - vzťah plný dôvery, v ktorom sa cíti bezpečne. Ide hlavne o to, aby dieťa malo pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby.

Deti plačú, lebo je to ich komunikačný nástroj. Ak naňho budeme citlivo reagovať a snažiť sa prísť na to, čo je jeho potreba, nebude plačlivé navždy. Dokonca sa ukazuje, že veľmi citlivé deti majú takpovediac výhodu, lebo rodič sa im viac venuje. Naopak, dieťa, ktoré je jednoducho vychovávateľné, si často ani netreba všímať. A potom z detí, ktoré viac plačú, vyrastú veľmi citliví dospelí v pozitívnom zmysle slova.

Stále sa rozprávame o dieťati do roka života. Takéto dieťa nevie manipulovať. Naozaj to dokáže až vtedy, keď má približne štyri roky. Ani dvoj- či trojročné dieťa vás stále nevie oklamať. Napríklad je zamazané od čokolády, ale bude tvrdiť, že ju nejedlo, ale vôbec mu neprekáža, že všade vidno stopy. Nerozumie tomu, že vy máte inú perspektívu.

Tiež sa hovorieva, že ak dieťa dostane veľa pozornosti, bude rozmaznané. To je tiež mýtus, veľmi sa toho bojíme, ale v skutočnosti ani nevieme povedať, čo je to rozmaznané bábätko. Také bábätko v podstate neexistuje. Bábätko potrebuje, aby sme naň reagovali, no čím je staršie, tým pomalšie si môžeme dovoliť reagovať, a nie vždy musíme splniť to, čo chce. Nevieme ho však rozmaznať tým, že mu venujeme pozornosť. Dieťa vieme rozmaznať tým, že mu nedovolíme byť samostatným alebo že ho nenecháme veci vyskúšať, čím mu ukážeme, že mu nedôverujeme. Keď sa ho pýtame, čo chce, ale potom ani nepočúvame, čo povedalo. Keď všetko robíme zaňho. Bábätká veľmi rady robia veci samy, aj keď im to nejde. Ideálne je všimnúť si, čo dieťatko už vie, a postupne to podporovať. Napríklad keď sa učí jesť, necháme ho držať lyžičku, postupne si môže naberať samo. Je to veľmi dlhý proces, ale po každom úspechu sa dieťa naučí, že je schopné a kompetentné. Ak však všetko robíme zaňho, napríklad ho obliekame do troch rokov alebo nerešpektujeme jeho vôľu, skôr takto vychováme rozmaznané, nesamostatné dieťa. Keď zaňho o všetkom rozhodujeme a nenecháme mu zážitky samostatnosti. Ak to dieťaťu dovolíte, odmení sa tým, že naozaj bude samostatné.

tags: #moze #byt #dvojrocne #dieta #rozmaznane