Občiansky zákonník rozlišuje dva právne dôvody dedenia. Dediť je možné na základe závetu alebo zo zákona.
Okrem prípadu, ak poručiteľ nezanechal žiadny závet, k dedeniu zo zákona dochádza aj vtedy, ak poručiteľ síce zanechal závet, ale opomenul v ňom neopomenuteľných dedičov.
Zákon ustanovuje postupnosť dedenia. Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa zo závetu dedí len časť dedičstva, zvyšok sa dedí zo zákona.
K dedeniu zo zákona dochádza aj vtedy, ak bol zanechaný neplatný závet (napr. nebol spísaný vlastnou rukou a nemal svedkov).
Dedenie zo zákona: Kto dedí, ak niet závetu?
Kto presne bude dedičom pri dedení zo zákona určujú 4 dedičské skupiny, ktoré upravuje Občiansky zákonník.
Prvá dedičská skupina
V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom. Ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Zákon nerozlišuje medzi tým, či dieťa je manželské, alebo nie, či je osvojené. Dokonca môže dediť aj nasciturus (dieťa počaté za života poručiteľa), pokiaľ sa narodí živé.
Podmienkou dedenia manželom je existencia manželstva v čase smrti poručiteľa. Nie je rozhodujúce, či manželia žili v spoločnej domácnosti. V tejto dedičskej skupine neprichádzajú do úvahy ako dedičia tie osoby, ktoré s poručiteľom žili ako druh/družka.
Ak poručiteľ nemal manžela a mal v čase svojej smrti iba potomkov, celé dedičstvo sa rozdelí medzi týchto potomkov.
V prípade, ak by manžel nededil (napr. by odmietol dedičstvo) jeho dedičský podiel „prirastá“ k dedičskému podielu ostatných dedičov. Ak by išlo o opačnú situáciu, teda by nededilo niektoré dieťa, tak sa najskôr uplatní právo reprezentácie (dedia deti dieťaťa, resp. ak nededia deti dieťaťa, tak dedia ich potomkovia). Nemôžu dediť viac, než bol dedičský podiel ich predka (dieťaťa poručiteľa). Deti môžu v 1. dedičskej skupine dediť aj samostatne. Manžel nie. Ak do úvahy prichádza ako dedič len manžel, potom môže dediť v 2. skupine.
Druhá dedičská skupina
V prípade, ak niet manžela a nebude dediť ani žiadny z rodičov, nastupuje tretia dedičská skupina. Ak nededia poručiteľovi potomkovia, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
Dedí len manžel, rodičia a tzv. spolužijúca osoba. Spolužijúca osoba však nie je hocikto. Nepostačuje len zdieľanie spoločného priestoru. Spolužijúce osoby nemôžu v 2. dedičskej skupine dediť samostatne. To môžu len rodičia, alebo manžel poručiteľa. Ak by mala dediť len spolužijúca osoba, táto by nededila v 2. dedičskej skupine, ale prešla do 3. skupiny.
V prípade smrti manželov je potrebné rozlišovať medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva a dedením. Ak si vezmeme príklad štvorčlennej rodiny - manželia a dve deti, kde jeden z manželov zomrie, najskôr musí dôjsť k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva, t.j. žijúcemu manželovi pripadne polovica majetku. Následne je druhá polovica predmetom dedičského konania, kde pokiaľ by sme postupovali len v zmysle zákona dedia deti a manžel rovným dielom, teda každý po jednej tretine.
Tretia dedičská skupina
Ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
Za poručiteľových súrodencov sa budú považovať aj súrodenci s aspoň jedným spoločným rodičom. Ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti, t.j. vnuci poručiteľa.
V tejto dedičskej skupine sa znova uplatňuje dedičská reprezentácia aj akrescencia kedy ak by nededil poručiteľov súrodenec (napr. zomrel pred poručiteľom), dedia jeho podiel jeho deti.
Štvrtá dedičská skupina
Ak žiadny dedič nededí v tretej skupine, nastupuje štvrtá, posledná dedičská skupina. V tejto štvrtej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa, a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti, t.j. potomkovia prarodičov.
V tomto prípade dedia v podstate starí rodičia poručiteľa z oboch strán. Ak neprichádza do úvahy dedenie podľa 1. dedičskej skupiny, môžeme sa presunúť do 2. dedičskej skupiny. Ak nie je dedenie možné ani podľa 2. skupiny presunieme sa do 3. dedičskej skupiny.
Dedenie zo závetu
Ak bol zriadený závet, majetok sa dedí podľa poslednej vôle poručiteľa. V závete môžete ako poručiteľ ustanoviť dedičov, prípadne určiť ich podiely alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť.
Zákon neurčuje a neobmedzuje, komu môžete v testamente svoj majetok odkázať. Ako poručiteľ máte právo stanoviť za dedičov svojho majetku kohokoľvek, nemusí ísť len o najbližších príbuzných. So svojím majetkom môžete naložiť tak, ako pokladáte za vhodné a ostatní musia rešpektovať vašu vôľu.
Formy závetu
Závet možno napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme (napr. napísať na počítači) alebo vo forme notárskej zápisnice. V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.
Vlastnoručný závet musí byť napísaný a aj podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný. Závet, ktorý nie je napísaný vlastnou rukou, musí poručiteľ vlastnoručne podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať.
Poslednú vôľu však odporúčame spísať u notára do notárskej zápisnice. Je to najbezpečnejší spôsob nielen z hľadiska jeho vyhotovenia odborníkom - notárom, ale aj z dôvodu uloženia závetu v Notárskom centrálnom registri závetov, kde nemôže dôjsť k jeho strate alebo falšovaniu.
Závet, ktorý nie je vyhotovený vo forme notárskej zápisnice možno uložiť kamkoľvek, existuje tu však riziko straty alebo jeho zničenia napr. v dôsledku požiaru a pod. Preto je vhodnejšie uložiť závet u notára. Závet spísaný formou notárskej zápisnice, je vždy uložený do Notárskeho centrálneho registra závetov, kde ho v prípade potreby nájde notár prejednávajúci dedičstvo.
Neopomenuteľní dedičia
Neopomenuteľní dedičia - spravidla ide o deti poručiteľa alebo ich potomkov (ak už deti nežijú) - sú osobitne chránení zákonom. Ich právo na tzv. zákonný dedičský podiel.
Maloletým potomkom sa musí z dedičstva dostať aspoň toľko, čoho by sa im dostalo pri dedení zo zákona. Plnoletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, čo tvorí ich polovica dedičského podielu, ktorý by im pripadol zo zákona.
Porušenie tohto pravidla vedie k relatívnej neplatnosti závetu - neopomenuteľný dedič sa môže domáhať svojho podielu na súde.
Inštitút vydedenia sa týka najmä vlastných detí, pretože tieto majú vždy nárok najmenej na zákonný podiel. Poručiteľ môže vydediť vlastné dieťa, ak:
- v rozpore s dobrými mravmi neposkytlo poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch,
- o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by malo prejavovať,
- bolo odsúdené pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka,
- trvalo vedie neusporiadaný život.
Dôvod vydedenia musí byť výslovne uvedený v listine o vydedení. V praxi nestačí, ak sa poručiteľ iba domnieva, že má dôvod - je potrebné, aby bol reálne naplnený.
Predmet dedičstva
Jedným z predpokladov dedenia je existencia dedičstva. Zanechaný majetok predstavujú hodnoty oceniteľné v peniazoch. Dedičstvo však netvoria všetky hodnoty oceniteľné v peniazoch, ale len tie, ktoré smrťou poručiteľa nezanikajú ani neprechádzajú na ďalšie subjekty iným spôsobom ako dedením.
Predmetom dedičstva preto môžu veci, vecné práva, majetkové práva či osobné práva. Z uvedeného vyplýva, že sem môžeme zaradiť aj peniaze na účte v banke, či hotovostné peniaze.
V prípade vkladov na vkladnej knižke či peňazí na bežnom účte poručiteľa, je potrebné upozorniť na to, že peniaze takto uložené počas jeho života neboli jeho vlastníctvom.
„Okolnosť, že na účet poručiteľa boli pripísané ďalšie prostriedky až po úmrtí poručiteľa, nie je (ak nejde o úroky) dostatočným podkladom pre záver, že týmto majetkom nie je potrebné sa zaoberať v dedičskom konaní. Súd musí v takom prípade zistiť, z akého dôvodu boli prostriedky pripísané na účet poručiteľa a posúdiť, či týmto spôsobom napr. nebol splnený dlh voči poručiteľovi, ktorý existoval už v dobe jeho úmrtia. V kladnom prípade zaradí do aktív dedičstva pohľadávku poručiteľa v zodpovedajúcej výške (uspokojenú po úmrtí uložením na jeho účet).“
Predmetom dedičstva môže byť aj nehnuteľnosť. Následný zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností o prechode vlastníckeho práva z poručiteľa na dediča nemá konštitutívne účinky, ale len účinky deklaratórne, nakoľko sa vykonáva záznamom. V praxi to funguje tak, že uznesenie notára o zdedení nehnuteľnosti dedičom / dedičmi sa spolu s dedičským spisom zašle na súd a súd automaticky požiada kataster nehnuteľností o zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri. Dedičia teda nemusia robiť takýto úkon.
Majetok, ktorý bol získaný dedičstvom, nie je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, to znamená, že sa stáva výlučným vlastníctvom toho z manželov, ktorý majetok zdedil.
Dedičské konanie
Dedičské konanie prejednáva notár, ktorého na základe náhodného výberu poveril súd, v ktorého obvode mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu. Ak v priebehu dedičského konania na notárskom úrade dôjde ku sporu, napr. o tom, kto je dedičom, takýto spor už prejednáva samotný súd.
Ak sa domnievate, že ste dedičom a doposiaľ ste neboli kontaktovaný zo strany notára, odporúčame Vám obrátiť sa na súd, v ktorého obvode mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu. Pokiaľ preukážete, že by ste mali byť účastníkom konania - dedičom, súd Vám oznámi, ktorému notárovi bolo pridelené prejednanie dedičstva.
Dĺžka dedičského konania závisí výhradne od skutkového stavu. Ak účastníci dedičského konania spolupracujú s notárom a konanie prebieha bez závažnejších komplikácií, môže trvať do 6 mesiacov. Ak sa v dedičskom konaní vyskytnú problematické momenty, napríklad spor o to, kto je dedičom, môže konanie trvať aj niekoľko rokov.
Na dedičskom pojednávaní pred notárom sa dedičia môžu odchýliť od výšky ich dedičských podielov a uzatvoriť dohodu, ktorou si dedičstvo medzi sebou rozdelia. Túto dohodu následne schváli notár uznesením.
Odmietnutie dedičstva
Dedič môže dedičstvo odmietnuť ústnym alebo písomným vyhlásením adresovaným súdu. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva možno urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, kedy bol dedič súdom upovedomený o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia.
K odmietnutiu dedičstva nie je možné pripojiť výhrady alebo podmienky. Dedičstvo možno odmietnuť len ako celok. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva nemožno odvolať, je preto dôležité si ho dobre premyslieť.
Dedič po osobe, ktorá mala vysoké dlhy a žiadny majetok môže dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa musí uskutočniť ústnym alebo písomným vyhlásením na súde. Odmietnutie dedičstva je nezmeniteľné. Ak poručiteľ zanechal aj majetok aj dlhy, dedičia a veritelia sa môžu dohodnúť o tom, že predlžené dedičstvo sa prenechá veriteľom na úhradu dlhov.
Dodatočné konanie o dedičstve
V zmysle § 211 ods. 1 z. č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok súd na návrh vykoná dodatočné konanie o dedičstve v prípade, že sa po právoplatnom skončení dedičského konania objavil nový majetok či dlhy po poručiteľovi.
Navrhovateľom v dodatočnom konaní o dedičstve je dedič, ktorý žiada o prejednanie majetku po poručiteľovi. Návrh musí obsahovať všeobecné náležitosti podania a to identifikáciu súdu, ktorému je určený, identifikáciu navrhovateľa, špecifikáciu veci, v akej sa robí, čo sa ním sleduje a podpis navrhovateľa. Okrem toho je potrebné uviesť údaje o poručiteľovi, najmä meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko, dátum úmrtia a štátne občianstvo. Taktiež informácie o objavenom majetku a dlhoch, titul nadobudnutia majetku, čísla listov vlastníctva alebo údaje o ďalších dedičoch ak sú známe. K návrhu je vhodné pripojiť všetky listinné dôkazy, ktoré má dedič k dispozícii. Ak takéto dôkazy nebudú priložené, súdny komisár je povinný si ich vyžiadať a v súvislosti s vyhľadávacou zásadou a zásadou oficiality je povinný zhromaždiť a získať všetky potrebné informácia na prededenie majetku.
V odôvodnených prípadoch súd začne takéto konanie aj ex offo, teda z úradnej povinnosti. Podnet na začatie konania z úradnej povinnosti môže podať súd, notár, štátny orgán, orgán územnej správy. Tento výpočet nie je taxatívny a teda takýto podnet je oprávnený podať ktokoľvek. Ak návrh na začatie konania podá osoba, ktorá nie je oprávnená byť navrhovateľom, súd takýto návrh môže považovať za podnet a prejednať novoobjavený majetok z úradnej moci.
Náklady dedičského konania
V dedičskom konaní vzniknú náklady súvisiace najmä s odmenou notára. Tá je upravená vo Vyhláške o odmenách a náhradách notárov. Základom odmeny je trhová hodnota majetku poručiteľa.
V zmysle ustanovenia § 50 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“) „v konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky dedič, ktorý nadobudol dedičstvo. Trhovú hodnotu majetku si notár určuje pomocou realitných portálov alebo vlastným odhadom. Notár si nevyhotovuje znalecký posudok.
Dedenie a dane
Daň z dedičstva bola zrušená reformou zákona o dani z príjmov účinnou od 1. januára 2004. V súčasnosti preto nie je majetok získaný dedením predmetom žiadnej dane. Dedič nemá povinnosť priznávať dedičstvo formou daňového priznania a teda ani platiť daň z tohto príjmu.
Príjem z predaja nehnuteľnosti je vo všeobecnosti oslobodený po uplynutí piatich rokov odo dňa jej nadobudnutia. Pri nehnuteľnostiach nadobudnutých dedením platí ešte ďalšia výnimka.
Príjem z predaja nehnuteľnosti nadobudnutej dedením od príbuzných v priamom rade (starí rodičia, rodičia, deti, vnuci atď.) alebo niektorým z manželov je od dane oslobodený, ak uplynie aspoň päť rokov odo dňa nadobudnutia tejto nehnuteľnosti do vlastníctva poručiteľa. Inak povedané, pri dedení sa doba vlastníctva nehnuteľnosti poručiteľa a dediča (ak sa jedná o príbuzného v priamom rade alebo manžela) spočítava.
Na vyrubenie dane z nehnuteľností je vo väčšine prípadov rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. To znamená, že daň platí osoba, ktorá vlastní nehnuteľnosť 1. januára toho roka.
Pri nadobudnutí nehnuteľnosti dedením v priebehu roka daňová povinnosť dedičovi vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa dedič stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve alebo rozhodnutia o dedičstve.
