Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.
Inteligencia sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Za mentálnu retardáciu sa pokladá zastavenie alebo nedokončenie vývinu intelektu. Porucha sa prejavuje počas vývinovej periódy a charakterizuje ju najmä poškodenie schopností patriacich k celkovej úrovni inteligencie, t. j. poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych schopností. Niekedy sa dopĺňajú stupnicami hodnotiacimi sociálnu adaptáciu v danom prostredí. Hodnotenie umožňuje približné stanovenie stupňa duševnej zaostalosti.
Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Na jednej strane sa dá hovoriť o oslabenosti niektorých schopností, na druhej strane, títo ľudia môžu mať nadpriemerne vyvinuté iné kvality. Druhou hlavnou charakteristikou mentálnej retardácie je znížená schopnosť adaptability. Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.
Stupne Mentálneho Postihnutia
V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO), ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb.
Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.
Ľahká Mentálna Retardácia (IQ 50-69)
Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú.
Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.
Stredne Ťažká Mentálna Retardácia (IQ 35-49)
Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.
Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa.
Ťažká Mentálna Retardácia (IQ 20-34)
Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr.
Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.
Hlboká Mentálna Retardácia (IQ < 20)
Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia.
Typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.
Príčiny Mentálneho Postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Najčastejšie príčiny mentálneho postihnutia sú zhrnuté v nasledujúcich oblastiach.
Endogénne Faktory
Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
Exogénne Faktory
Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
Sociálne Faktory
Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.
Edukácia a Prístup k Osobám s Mentálnym Postihnutím
Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Nezatracuje sa ani možnosť nápravy, postihnutie sa berie ako zaostávanie duševného vývinu.
Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch.
Je dôležité odpútať dieťa od handicapu. Logopédia je vedný odbor v sústave špeciálnopedagogických vied, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Zaoberá sa nepostihnutými osobami s narušenou schopnosťou komunikácie, napr. dysfáziou (narušený vývin reči - neschopnosť osvojiť si hovorenú reč z rôznych etiologických príčin - forma oneskoreného, obmedzeného) alebo mutizmom (onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri interpersonálnych kontaktoch; spravidla na neurotickom). V ostatných odvetviach špeciálnej pedagogiky sa kladie dôraz na edukačnú činnosť, v pedagogike detí s narušenou komunikačnou schopnosťou sa kladie dôraz na korekciu, pretože edukácia prichádza do úvahy len v školách pre deti s narušenou komunikáciou.
Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať:
- v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
- v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
- v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)
Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.
Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:
- vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
- vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
- vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP). Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné - najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie. Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou. Niekedy práve prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole môže byť veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života, medzi bežnú, intaktnú populáciu.
Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.
Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.
Syndróm CAN a Mentálne Postihnutie
V kontexte mentálneho postihnutia je dôležité spomenúť aj syndróm CAN (Child Abuse and Neglect), teda syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Je to súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa.
Dietoterapia a Autizmus
Autizmus a strava je veľmi dôležitou témou, pretože v priebehu roka sa nám podarilo prostredníctvom striktne upravenej stravy alebo nasadených diét znížiť synove skóre ATEC z 90 na 36 bodov. S úpravou stravy sme začali v roku 2014 a zahŕňala odstránenie lepku, kazeínu, sóje a rafinovaného cukru. Veľkým dielom prispela k neskoršej zmene diagnózy na diagnózu detský autizmus bez mentálneho postihu. Prakticky to znamenalo, že dieťa, ktoré bolo kompletne neprítomné, s ktorým sa nedalo nič robiť, nič ho naučiť (o čo sa 18 mesiacov pokúšali aj ABA “experti”), sme po úprave stravy mohli začať učiť sami, ba dokonca sa syn začal učiť aj sám. A dosiahnuté výsledky ho tešili a motivovali k ďalšiemu učeniu. V jeho diéte alebo úprave stravy sme rokmi nepoľavili. Prvej skupine rodičov detí postihnutých autizmom sa ich úpravou stravy podarilo úplne vyliečiť. Druhej skupine rodičov, ktorá tvorí väčšinu prípadov sa zmenou stravy podarilo viditeľne zlepšiť mentálny aj fyzický stav svojich detí.
Včasná Starostlivosť o Dieťa
Včasná (skorá) starostlivosť o dieťa sa začína hneď prvý deň po narodení a je úzko spojená s rodinou dieťaťa. Základným činiteľom sú rodičia, ktorí majú právo na to, aby sa dobrovoľne rozhodli, či chcú využívať služby strediska pre včasnú starostlivosť. Predpokladom pre to je, aby o týchto strediskách vedeli. Aby sa profesionálna intervencia mohla rozvinúť čo najlepšie, je potrebné sa čo najlepšie zoznámiť s doterajším vývinom dieťaťa, jeho aktuálnym stavom a všetkými vývinovými odchýlkami. Okrem telesného, duševného a sociálneho aspektu sa musia odborníci zoznámiť aj s vnútrorodinnými vzťahmi, s výchovou dieťaťa, sociálno - kultúrnymi a ekonomickými vplyvmi. V popredí záujmu všetkých zainteresovaných odborníkov je dieťa a jeho rodina. Terapeuti sa musia prispôsobiť potrebám dieťaťa a nie opačne. Včasná lekárska diagnóza je prvou výpoveďou o chorobných prejavoch alebo o prejavoch postihnutia, ako aj o oneskorení vývinu alebo nápadných odlišnostiach vo vývine dieťaťa. Okrem toho je východiskom pre ďalšie diagnostické a terapeutické opatrenia. V rámci preventívnych prehliadok prípadne pravidelných kontrol sa zisťujú odchýlky od normy. V prvých mesiacoch a rokoch je to prevažne zdravotnícky personál, ktorý prichádza najčastejšie do kontaktu s dieťaťom s mentálnym postihnutím. Samotní zdravotníci sú závislí od pomoci a spolupráce so sociálnymi pracovníkmi a ďalšími odborníkmi ako sú lekári - nutricionisti alebo diétne sestry.
Život s Mentálne Postihnutým Dieťaťom
Život s mentálne znevýhodneným dieťaťom, príbuzným alebo blízkym človekom nie je jednoduchý. Ak sa naučíte rozumieť mu a brať ho ako plnohodnotného človeka prežijete s ním veľa radosti. Je to predsa človek, ktorý si svoj stav nezapríčinil sám. Má svoje potreby, vie sa tešiť, cíti bolesť. Iný je len tým, že jeho prejav je odlišný od ostatných. Niektoré morálne hodnoty majú niekedy vyššie ako ľudia bez mentálneho postihnutia. Vedia spontánnejšie prejavovať radosť, smútok, nie sú falošní, zákerní, neklamú. Čím viac budete vedieť o príčinách a následkoch ich postihnutia a bližšie ich spoznáte, tým viac im budete rozumieť.
Ľudia s postihnutím majú tiež potrebu byť užitočnými a chcú byť súčasťou spoločenstva, v ktorom žijú. Až v posledných 10-20 rokov stretávame ľudí s mentálnym postihnutím aj v bežnom živote. Priznajme si, že ak stretneme takéhoto človeka, alebo skupinu ľudí, odvraciame zrak a cítime sa nepríjemne. Ale ak vidíme človeka s telesným hendikepom, máme tendencie mu pomôcť.
V zahraničí sa nikto nepohoršuje nad zvláštnym správaním ľudí s intelektovou nedostatočnosťou. Výchovou sú práve k týmto ľuďom zhovievavejší, považujú za svoju povinnosť pomôcť im v situácii, ktorú sami nezvládajú.
Život ľudí s mentálnym postihnutím sa odlišuje od života ostatnej populácie už od narodenia. Majú problémy so správaním, komunikáciou, rozhodovaním sa, so zvládaním každodenného života. Ich hendikep vyžaduje nevyhnutnú pomoc rodičov, v dospelosti pomáhajúcu osobu. Dosiahnutie najvyššej možnej miery samostatnosti osoby s hendikepom a úspešná integrácia do spoločnosti je základom nielen jeho spokojnosti ale aj ostatných členov rodiny.
Ľudia so zdravotným hendikepom tvoria veľkú skupinu spoluobčanov. Mentálne postihnutie a mentálna retardácia sa dotýkajú biologickej, psychickej aj sociálnej sféry ľudského bytia. Mentálnym postihnutím alebo mentálnou retardáciou môžeme nazvať trvalé zníženie intelektuálnych schopností, vznikajúce následkom biologického poškodenia mozgu. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav.
Trvalé poškodenie mozgu alebo vrodené anomálie spôsobujú človeku s hendikepom obmedzenia v každom smere bez zlepšenia. Terapiou ho dokážete naučiť užitočným návykom, čo neznamená zvýšenie intelektuálnych schopností, ale uľahčia týmto ľuďom adaptovanie sa do spoločnosti.
Pojem mentálna retardácia je doslovne preložené ako oneskorenie, spomalenie mysle, ktoré postihuje rozumové schopnosti, ale aj celú ľudskú osobnosť vo všetkých jej zložkách. Je to stav súvisiaci s obmedzeným alebo oneskoreným vývojom myslenia. Znížením schopností počas vývoja, vytvárajúcich celkovú úroveň inteligencie. Čo znamená zníženie poznávacích, motorických, komunikačných a sociálnych schopností. Môže a nemusí byť spojené s inými telesnými alebo psychickými ťažkosťami.
Poznáte ľudí, ktorí sa na prvý pohľad ničím nelíšia od ľudí bez postihnutia, ale pri komunikácii a hlbšom poznaní zistíte, že ich správanie nie je adekvátne veku.
Vidíte, že ľudia s mentálnym postihnutím potrebujú podporu. Termín podpora môžeme rozšíriť aj o termín ochrana, pretože ľudia s intelektovým hendikepom nedokážu rozoznať, kedy sa s nimi manipuluje a vo svojej dôverčivosti sú ľahko zneužívaní rôznymi formami.
Mentálne postihnutie je vrodený stav vyznačujúci sa obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. To znamená, že nedošlo k úplnému rozvoju intelektových schopností človeka. Poznávacie, pohybové, rečové a sociálne zručnosti sú oproti priemeru výrazne znížené. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy v prispôsobovaní sa nárokom bežného života. Majú obmedzenú schopnosťou orientovať sa v životných situáciách, zníženú sociálnu prispôsobivosť a obmedzené možnosťami vzdelávania a zamestnávania.
Príčiny Mentálneho Postihnutia
Majú rôznorodý pôvod, ale vždy ide o nezvratné funkčné alebo organické poškodenie mozgu. Môže sa stať, že mechanickým poškodením hlavy alebo niektorými chorobami dochádza k poklesu už dosiahnutej mentálnej úrovne.
Poškodenie mozgu zapríčiňuje jeho abnormálny vývin spolu s centrálnou nervovou sústavou. Vplyv na poškodenie môžu mať rôzne faktory, ktoré sa môžu navzájom kombinovať. Niekedy však ich príčinu vzniku nevieme definovať. Na jednotlivca môžu pôsobiť v rôznych etapách jeho vývinu, pričom môžu spôsobiť kombinované aj viacnásobné postihnutie.
Mentálny problém môže vzniknúť počas tehotenstva. Vplývať môžu dedičné faktory, životné prostredie a ochorenia tehotnej ženy. Napríklad známa rubeola, infekčné ochorenia, ktoré matka prekoná v prvých troch mesiacoch tehotenstva. Tiež môže postihnutie spôsobiť liečba choroby matky niektorými antibiotikami. Dôvodom môže byť aj nadmerné užívanie alkoholu, alebo iných omamných látok počas celého obdobia tehotenstva.
Počas pôrodu môže poškodenie vzniknúť organickým alebo mechanickým poškodením mozgu, nedostatkom kyslíku. Tiež predčasný pôrod a nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa. V dobe po narodení dieťaťa môžu budúce ťažkosti spôsobiť zápal mozgu spôsobený mikroorganizmami, úrazy hlavy a iné.
Mentálne postihnutie sa delí na vrodenú mentálnu retardáciu, demenciu a výchovnú zanedbanosť. Demencia vzniká kedykoľvek po druhom roku veku, pri ktorej dochádza k rozpadu alebo postupnému úpadku už nadobudnutých rozumových schopností. Rozoznávame rozličné demencie, najznámejšie starecké, po ťažkých úrazoch hlavy, epileptické, demencie pri ochoreniach mozgu a iné.
Výchovná zanedbanosť sa týka jedincov pochádzajúcich z kultúrne nepodnetného a znevýhodneného prostredia. Týka sa väčšinou rómskych občanov a sociálne slabých rodín. Nevzdelanosť u mnohých zapríčiní analfabetizmus, čo spôsobí nemalé problémy v živote. Rodičia v hmotnej núdzi, bezdomovci, rodičia s asociálnymi sklonmi (alkoholici, závislí na drogách) môžu zapríčiniť, že narodené zdravé dieťa sa zanedbaním výchovy, vzdelania, sociálnych návykov, stane v staršom veku v rôznych oblastiach odkázaným na pomoc iného človeka. Zdravý človek sa nedokáže samostatne rozhodovať a stane sa občanom so zdravotným postihnutím.
Práva a Možnosti Ľudí s Mentálnym Postihnutím
Aj ľudia s mentálnym postihnutím majú právo žiť normálnym životom v rámci svojich možností a schopností. Majú právo na uspokojovanie svojich potrieb, na lásku, pozornosť, na možnosť vzdelávania. Umožňuje im to rozvíjať ich schopnosti a zručnosti a tým zvyšovať kvalitu života.
Ľudia so stredným a ťažkým mentálnym postihnutím nie sú schopní samostatne žiť. Väčšina je zbavená spôsobilosti na právne úkony. Z uvedených dôvodov a pri absencii rodičov, alebo príbuzných schopných postarať sa o nich, prežívajú svoj život v domovoch sociálnych služieb. Tieto zariadenia zamestnávajú odborných pracovníkov, špeciálnych pedagógov, asistentov a sociálnych pracovníkov, ktorí sú zodpovední za zabezpečovanie kvalitného života ľudí s mentálnym hendikepom rôzneho stupňa.
Všetci ľudia na svete, bez rozdielu zdravotného stavu, národnosti, farby pleti a prostredia, musia mať zabezpečené základné materiálne podmienky potrebné na prežitie. Každý potrebuje jesť, piť, bývať.
Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí nie sú schopní naučiť sa písať, čítať, dodržiavať základné hygienické návyky, s poruchami správania alebo výraznými autistickými črtami potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov. Žijú vo svojom svete, nepoznajú priateľstvo, spoluprácu s inými ľuďmi. Ak sú v zariadení, cítia sa dobre vtedy, ak majú svoj malý, ale pre nich známy priestor. Sú chránení pred stresom vonkajšieho sveta, nebezpečenstvom spôsobeným ich vlastným konaním alebo zneužitím inými ľuďmi. Len odborník dokáže urobiť klienta spokojným a šťastným vo svojom malom svete, nepochopiteľnom pre väčšinu ostatných ľudí.
Môžete byť zaskočený a prekvapený spontánnosťou, otvorenosťou a citovými prejavmi jedincov s touto diagnózou. Na druhej strane sa presvedčíte o ich bezbrannosti a úprimnosti.
Uvedené správanie sa prejavuje napríklad u väčšiny osôb s Downovým syndrómom. Toto ochorenie je často sprevádzané množstvom zdravotných ťažkostí - ochorenie srdca riešené v útlom veku operáciami, obezita a s ňou spojené komplikácie. Poruchy činnosti štítnej žľazy, nejasná až nezrozumiteľná reč. Títo ľudia sa rýchlo rozplačú a bezprostredne na to prechádzajú k smiechu. Treba si uvedomovať, že sú síce mentálne na inej úrovni ako zdraví ľudia, ale rozhodne nie sú hlúpi. Tiež vedia byť priateľskí, ale aj škodoradostní, žalovanie na iných je veľmi časté, vedome dokážu hovoriť nepravdu.
Takto hendikepovaní ľudia môžu mať problém dohovoriť sa vzhľadom na spomalené chápanie. Môže to spôsobiť oneskorenú reakciu, pomalšie odpovede. Mali by ste byť trpezlivý, nezvyšovať hlas, neurážať, aj keď je komunikácia náročná. Často je potrebné prispôsobiť výrazové prostriedky intelektu osobe s hendikepom, používať jednoduchšie a jednoznačné výrazy.
Napriek všetkým obmedzeniam a rôznym zvláštnostiam sú ľudia s mentálnym postihnutím predovšetkým ľuďmi, ktorí majú prakticky rovnaké potreby ako všetci ostatní a tiež právo na ich uspokojovanie. Mnohí z nich môžu žiť relatívne samostatným a nezávislým spôsobom života. Môžu pracovať, nadväzovať partnerské vzťahy, cestovať, športovať a venovať sa ďalším záujmových činnostiam. Nájdete medzi nimi tiež hudobné, výtvarné a športové talenty, ktorých výkony sú niekedy až prekvapivo porovnateľné s výkonmi nadaných nepostihnutých jedincov.
Pri výchove detí treba vyššiu dávku trpezlivosti a veľa času. Rodičia si musia uvedomovať, že pre ostatných banálny úkon, vyžaduje u dieťaťa s intelektovou nedostatočnosťou mnohonásobný nácvik, úspech sa dostaví, len treba byť trpezliví a dať dieťaťu dostatok času.
Mnoho rodičov týchto detí má tendencie byť benevolentnejší pri ich výchove, správajú sa príliš ochranársky, pretože je im ich ľúto, pričom si neuvedomujú, že deti na nich zostávajú závislé.
Ľudia s nižším stupňom poškodenia mentálnych funkcií majú uzatvorené pracovné zmluvy ako upratovačka, recepčný a podobne na polovičný pracovný úväzok. Sú zároveň aj poberateľmi invalidných dôchodkov z dôvodu mentálneho postihnutia. Pracovno-právny vzťah im zvyšuje sebavedomie, vedie ich k plneniu si povinností a uvedomení si, že život nie je o chcení a nechcení, že keď sa im nechce tak nepôjdu, ale aj o povinnostiach. Mzda im zabezpečuje samostatnosť pri rozhodovaní o sebe a zvyšuje nezávislosť od rodičov. Ak žijú v podporovanom bývaní, pod dohľadom fungujú ako my ostatní.
Aj stredne a ťažko mentálne postihnutí ľudia môžu navštevovať chránené dielne. Získajú zmysel pre pravidelný režim a čas využijú na zlepšovanie zručnosti vyrábaním drobných predmetov. Určite ste sa stretli s výrobkami z chránených dielní na vianočných trhoch, v stánkoch pri rôznych kultúrnych podujatiach.
Mentálne postihnuté dieťa sa môže narodiť hocikomu a takisto každý zdravý človek môže neskôr ochorieť, utrpieť úraz a môže sa mu zhoršiť jeho rozumová úroveň. Veľký vplyv na človeka má zhoršovanie životného prostredia, uponáhľaná doba, stres.
Pre ochranu občanov so stredným a ťažkým mentálnym poškodením je často nutné zbaviť ich spôsobilosti na právne úkony a súdom ustanovený poručník (príbuzný, riaditeľ zariadenia) rozhoduje a preberá zodpovednosť za ich konanie.
Rodičom dieťaťa s mentálnym postihnutím by mal sociálny systém pomáhať už od narodenia dieťaťa. Dôležité je včasné poskytovanie sociálneho poradenstva, ktorého základným cieľom je umožniť rodine lepšiu orientáciu vo svojej zložitej situácii. V prvom rade sa sociálny pracovník zameriava na zistenie nepriaznivej situácie v rodine dieťaťa so znevýhodnením a na poskytnutie potrebných informácií o rôznych možnostiach ako ich situáciu riešiť. Pomáha rodine zvládať neprimerané reakcie okolia, s ktorými sa môžu stretnúť ,pripravuje ich na predsudky a buduje v nich pozitívne sebahodnotenie.
Špecifiká Vzdelávania a Podpora
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. Existujú však viaceré indície, že „nálepku“ mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza mentálneho postihnutia zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole.
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).
Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga. Za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva.
Učitelia by mali prekonať predstavu, že všetky deti v triede musia na vyučovaní robiť to isté a zvládať to isté učivo. Dieťa, ktoré má mentálne postihnutie nebude riešiť kvadratické nerovnice, ale stále sa bude učiť prechod cez desiatku alebo počítať s kalkulačkou jednoduché veci.
Preferovanie oddelených foriem vzdelávania pre skupinu detí s diagnostikovaným MP sa potvrdilo aj v dotazníkovom prieskume. Viac ako polovica respondentov z radov riaditeľov, pedagogických aj odborných zamestnancov si myslí, že v prípade detí s ľahkým MP je vhodnejšou formou oddelené vzdelávanie v skupine detí s rovnakým postihom (v špeciálnej triede alebo špeciálnej škole) v porovnaní s tretinou respondentov, ktorá preferuje začlenenie detí s MP do bežnej triedy.
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú „na výkon jednoduchých pracovných činností“, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie.
Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium. V základných školách na Slovensku je v súčasnosti takmer 22 tisíc detí, ktoré majú diagnózu mentálneho postihnutia. Obmedzovaním ich možností na dosiahnutie kvalitného vzdelania mrháme nemalým ľudským potenciálom, a zároveň zásadným spôsobom ohrozujeme životné šance tisícok detí.
Pochopenie postihnutí | Detské centrum Penfield
