Koncentračné tábory boli miestom zadržiavania, obvykle bez rozhodnutia súdu, veľkého množstva osôb pokladaných pre vládu z rôznych dôvodov za nepohodlných.
Koncentračné tábory slúžili rôznym cieľom: od miesta dočasnej izolácie osôb, o ktorých osude sa rozhodne neskôr, cez tábor nútenej práce, teda de facto, otrockej, až po miesto fyzickej likvidácie uskutočňovanej rôznymi metódami.
Pojem koncentračného tábora je široký: od typu obvyklého väzenia vo forme barakov na oplotenom a stráženom území, po „továrne na smrť“ teda miesto koncentrácie ľudí pred ich úmyselnou záhubou v špeciálne preto skonštruovaných zariadeniach na zabíjanie (hlavne plynových komorách), a neskôr likvidácii tiel (krematórium).
Ten najhorší druh koncentračných táborov, nazývaných tiež vyhladzovacími tábormi, bol vytváraný predovšetkým tesne pred druhou svetovou vojnou a počas nej hitlerovským Nemeckom.
Nemecký názov bol Konzentrationslager, v skratke KL (neskôr KZ).
Veľká časť z nich bola vyhladzovacími tábormi, s čím sa pojem „koncentračný tábor“ najmä v Poľsku v značnej miere stotožnil.
Aj keď koncentračné tábory primárne neslúžia na zabíjanie internovaných ľudí, obvykle súvisia v menšej, alebo väčšej miere s porušovaním ľudských práv, najmä zákonov o spravodlivom súdnom procese.
Prvé tábory vybudovali španielske úrady (1896) pre povstalcov na Kube, britské úrady (1899 - 1902) počas búrskych vojen pre „koncentráciu“ vidieckeho obyvateľstva nakloneného Búrom na ich lepšiu kontrolu, ako aj americké úrady (1900) na Filipínach.
Masovo sa koncentračné tábory, z ktorých časť bola tiež vyhladzovacími tábormi, objavili v ZSSR už od začiatku existencie toho štátu (pozri gulag).
Koncentračné tábory zriaďovala Nemecká imperiálna armáda už v 19. storočí v Afrike (napríklad v meste Lüderitz v terajšej Namíbii).
Prvý nacistický koncentračný tábor v Dachau dal Adolf Hitler postaviť hneď po svojom nástupe k moci v roku 1933.
Vo vypuknutí vojny v roku 1939 boli zriaďované najprv getá.
Neskôr boli najmä na území Poľska a iných okupovaných štátov zriadených viacero nacistických vyhladzovacích táborov.
Koncentračné tábory rôzneho druhu existovali v 20. storočí v mnohých štátoch po celom svete.
V období po druhej svetovej vojne v Poľsku existovali koncentračné tábory NKVD pre vojakov hnutia odporu, tábory práce pre protikomunistickú mládež a tiež osôb nemeckého alebo ukrajinského pôvodu, ktoré sú klasifikované ako koncentračné tábory.
Súčasne jestvujú rôzne formy koncentračných táborov v niekoľkých štátoch, predovšetkým v Rusku (nazývané filtračnými tábormi v Čečensku), Severnej Kórei, v Číne (systém pracovných táborov lao kaj - známe sú tábory pre politických väzňov v Silingu a Dabdži) a na Kube.
Vytvárané boli v 90. rokoch 20. storočia počas občianskej vojny v Juhoslávii, tiež s cieľom likvidovať obyvateľstvo.
Nacistické vyhladzovacie tábory
Nacistické vyhladzovacie tábory boli koncentračné tábory založené nacistami počas druhej svetovej vojny, ktorých zvláštnou úlohou bolo hromadné vyvražďovanie prenasledovaných osôb nepohodlných pre nacistov.
Väčšinu obetí tvorili Židia, príslušníci slovanských národov (Poliaci, Rusi, Ukrajinci, Srbi), Rómovia, ideologických nepriateľov nacizmu - predstaviteľov demokracie či komunistov, niektorých náboženských menšín ako napr. Svedkov Jehovovych, prípadne aj homosexuálov.
Na rozdiel od niektorých pracovných, či zajateckých táborov, ktoré bolo možné na základe vysokej úmrtnosti väzňov tiež v určitom zmysle považovať za vyhladzovacie, boli čisto vyhladzovacie tábory typické hromadným vraždením, ktoré je označované za priemyselné.
Prvé vyhladzovacie tábory boli založené na území okupovaného Poľska (Generálny gouvernement) alebo poľských územiach pričlenených k Tretej ríši, v roku 1941.
So systematickým vyvražďovaním v nich sa začalo v roku 1942.
Išlo o tábory: Chelmno (nem. Kulmhof), Vyhladzovací tábor Bełżec, Sobibór, Treblinka, Majdanek a Auschwitz II - Birkenau.
Termín vyhladzovací tábor sa začal používať až po 2.
Proces hromadného vraždenia pôvodne začal na východnom fronte vznikom jednotiek Einsatzgruppen.
Celkovo existovali počas vojny 4 takéto jednotky (A, B, C a D), každá mala do 1 000 mužov.
Oddiely oficiálne spadali pod SD a Sipo.
Každej nemeckej skupine armád bola pridelená jedna takáto špeciálna skupina.
Ich úlohou bolo masakrovať Židov, členov Komunistickej strany a Rómov, či iných nepriateľov nacistickej ideológie.
Takto došlo k jednému z najväčších masakrov v novodobých dejinách, keď v priebehu jedného septembrového týždňa roku 1941 Einsatzgruppen povraždili 33 771 židovských mužov, žien a detí, ktorých telá nahádzali do rokliny Babij Jar blízko Kyjeva na Ukrajine.
Takéto vraždenie však bolo časovo veľmi náročné a vyžadovalo početné popravčie čaty.
Onedlho začali nacisti aplikovať aj ďalšie metódy, ako bolo dusenie v automobiloch (tzv. dušegubkách), ktorých výfukové plyny boli odvádzané do utesnenej zadnej časti, kde umiestnili osoby určené na likvidáciu.
Nacisti sa jednak snažili zefektívniť proces vyhladzovania (šetriť náklady, počet ľudí zapojených do procesu vraždenia a pod.) a tiež urobiť vraždenie morálne jednoduchším pre vrahov tak, že oddelili obeť od vraha.
Pri masovom strieľaní totiž niekedy dochádzalo k srdcervúcim scénam, ktoré mali negatívny dopad na morálku jednotiek vykonávajúcich popravy.
20. januára 1942, sa stretli viacerí nacistickí pohlavári vo Wannsee blízko Berlína, aby prediskutovali svoje videnie židovskej otázky.
Toto stretnutie je známe ako konferencia vo Wannsee.
V priebehu 90 minút sa dohodli na pláne likvidácie Židov, ktorí sa nachádzali v krajinách pod kontrolou nacistického Nemecka.
Okamžitá likvidácia sa mala vzťahovať najmä na osoby, ktoré neboli vhodné na ťažkú prácu.
Muži a ženy, ktorí boli na prácu vhodní, boli nútení otrocky pracovať, za nedostatku adekvátne výživnej stravy, čo malo za následok buď priamo smrť, alebo zhoršenie pracovných výkonov, ktoré boli bedlivo sledované.
Takíto práce neschopní boli zvyčajne tiež popravovaní.
Samostatnou kapitolou vo vyhladzovacích táboroch boli zlé hygienické podmienky, únava z ťažkej fyzickej práce spojené s nedostatočnou stravou, ktoré si medzi väzňami žijúcimi v preplnených, špinou a všami zamorených barakoch spôsobovali epidémie rôznych chorôb, predovšetkým však škvrnitého týfusu.
Nacistickí lekári v táboroch tieto epidémie zámerne podporovali, resp.
Novým prostriedkom likvidácie sa v priebehu roku 1942 stali plynové komory, v ktorých bola na obete sypaná jedovatá látka na báze kyanovodíka, označovaná Cyklón B.
Táto látka sa pôvodne dodávala do táborov ako insekticíd na boj proti všiam, na ktorý sa však v praxi nebola používaná.
Plynové komory boli zväčša upravené ako veľké sprchy, aby u novopríchodzích do tábora, nevyvolávali žiadne obavy.
Po usmrtení všetkých osôb v plynovej komore, boli ich ostatky maximálne zužitkované.
Zvláštne oddiely väzňov, označované ako Sonderkommando, mali za úlohu odoberať zlaté zuby a vlasy mŕtvych.
Vyhladzovacie tábory Treblinka, Bełżec a Sobibór začali fungovať počas operácie Reinhard, krycieho názvu vyvražďovania poľských Židov.
Auschwitz II bol súčasťou osvienčimského komplexu pracovných táborov, podobne ako Majdanek.
Tábory postavené pre akciu Reinhard ale tiež Chełmno boli zvlášť určené pre vyhladzovanie, boli vystavené zvlášť na to, aby v nich bolo možné vraždiť veľké množstvá ľudí, v priebehu niekoľkých hodín po ich príchode.
Jedinými väzňami, ktorí v tábore neboli okamžite usmrtení, boli tí, ktorí boli použití počas procesu likvidácie - na vyberanie mŕtvych tiel z plynových komôr a ďalšie činnosti až do ich následnej kremácie.
V priebehu roku 1944 boli prostredníctvom Vatikánu oboznámení spojeneckí činitelia o existencii vykynožovacích táborov.
Prezident USA ju považoval za neuveriteľnú, britské vedenie malo o jej pravdivosti vážne pochybnosti.
O zaobchádzaní s odporcami Nemecka nikdy nepochybovali, ale neverili správam o vraždení priemyselnými metódami.
Počas vojny Spojenci zhadzovali na Nemecko letáky, v ktorých varovali všetkých vojnových zločincov, že budú po vojne súdení, nikde ale neuvádzali žiadne údaje o likvidačných táboroch.
Vedenie SS bolo i preto presvedčené, že ich existencia je utajená.
Na jeseň 1944 britské prieskumné lietadlo fotografovalo závod Buna, patriaci koncernu I.G. Farben, na výrobu syntetického benzínu ležiaci len 6 km od KL Osvienčim.
Pilot omylom zabudol vypnúť kameru a náhodou odfotografoval celý KL.
Zhodou okolností práve na rampe prebiehala selekcia.
Fotografia bola objavená v archíve RAF po odtajnení až v r.
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau (nem. Konzentrationslager Auschwitz-Birkenau) bol najväčší nemecký vyhladzovací tábor v dobe nacizmu.
Bol zriadený roku 1941 asi 3 km od zajateckého tábora Auschwitz I, v dedine Brzezinka (nem. Birkenau, slov. Brezinka) neďaleko poľského mestečka Osvienčim (nem. Auschwitz), asi 60 km západne od Krakova.
Do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau bolo deportovaných približne 2,5 milióna ľudí.
Odhaduje sa, že asi 1,1 milióna z nich tam bolo zavraždených.
Asi 900 000 deportovaných hneď po príjazde poslali do plynových komôr alebo zastrelili; asi 200 000 zomrelo na následky chorôb, podvýživy, týrania, lekárskych pokusov alebo neskoršieho splynovania.
„Auschwitz“ sa stal symbolom holokaustu, genocídy asi 6 miliónov európskych Židov a ďalších obetí: Rómov, ruských a poľských nútených robotníkov, homosexuálov a ďalších „nepriateľov národného socializmu“.
Výstavba tábora sa začala v októbri 1941 na území hornosliezskej obce Brezinka (poľ. Brzezinka, nem. Birkenau), z ktorej bolo jej pôvodné obyvateľstvo vysídlené a domy boli buď prestavané pre potreby tábora alebo zbúrané.
Práce začali sovietski vojnoví zajatci, privezení z hlavného tábora Auschwitz I.
Práce sa začali pravdepodobne na rozkaz Himmlera, ktorý miesto navštívil v marci 1941.
V nacistických dokumentoch mal tábor až do jari 1944 štatút zajateckého tábora (nem. Kriegsgefangenenlager), aj napriek tomu, že túto funkciu v podstate nikdy neplnil.
V období autonómie tábora trvajúcej od novembra 1943 do novembra 1944 boli jeho veliteľmi SS-Sturmbannführer Friedrich Hartjenstein (november 1943 - 8. máj 1944) a neskôr SS-Hauptsturmführer Josef Kramer (8. máj 1944 - 25.
Komplex tábora mal obdĺžnikový pôdorys a do konca vojny dosiahol rozlohy okolo 140 hektárov.
Celý priestor bol obohnaný dvojitým ostnatým drôtom, ktorého jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím.
Rovnakým spôsobom boli ohradené jednotlivé sektory tábora nem. Bauabschnitt II g -tzv. Bauabschnitt III -tzv. Mexiko - nedokončený, slúžil ako depozitný tábor v priebehu tzv. akcie Höss, čo bola likvidácia maďarských Židov.
Prvé stavby, ktoré boli v tábore postavené boli tehlové domy.
S ďalšími prichádzajúcimi transportmi sa ale tábor začal rýchlo rozrastať a vznikla potreba postaviť ďalšie ubytovacie kapacity.
Potreba ubytovania väzňov najprv viedla k využitiu konských maštalí a neskôr k výstavbe ďalších drevených stavieb.
Drevené baraky boli stavané narýchlo, život v nich bol ťažký, v prípade chladnejšieho počasia medzerami medzi doskami prestupoval chlad, v lete v nich bolo neznesiteľné teplo, pretože ich okná sa nedali otvoriť.
Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána.
V máji 1944 tadiaľ priviedli do tábora železničné koľaje, po ktorých do tábora privážali transporty s ľuďmi.
Nad vstupnou bránou bola vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál tábora a na rampu, kde prebiehala „selekcia“ - triedenie väzňov na schopných a neschopných práce.
Prvá plynová komora začala fungovať v marci 1942.
Postavená bola v jednej z pôvodných hospodárskych budov obce Brezinka.
Druhá podobná plynová komora bola dostavaná v júni.
Koncom roku 1942 sa začala stavba veľkej plynovej komory pre asi 2000 ľudí a krematória II, blízko mužskej časti tábora.
Krematórium III bolo dokončené 26. júna 1942, krematórium II 31.
Krematórium II a III boli vybudované ako prezliekárne a veľké sprchy umiestnené pod zemou.
Obete vstupovali do plynových komôr po schodoch, najprv vošli do prezliekárne, kde odložili oblečenie a nahí potom vstúpili do plynovej komory.
Išlo o betónovú miestnosť, ktorá bola prepojená s povrchom vetracími komínmi.
Vojaci SS tadiaľ sypali dovnútra granuly látky Zyklon B, z ktorej sa uvoľňoval jedovatý plyn na báze kyanidu.
Keď už vnútri komôr nezostal nikto nažive nahnali dovnútra väzňov Sonderkommanda, ktorých úlohou bolo odoberanie zlatých zubov a vlasov mŕtvych.
Následne mŕtve telá odvliekli do krematórií, kde ich spaľovali v peciach.
Popol sa sypal do veľkej jamy blízko krematória.
Krematórium IV. bolo zničené počas povstania Židov zo Sonderkommanda 7. októbra 1944.
Počas vzbury Židia neďaleko krematória zakopali zápisky a dôležité dokumenty zachytávajúce situáciu v tábore, ktoré boli neskôr využité v súdnych procesoch proti dôstojníkom SS.
Krematóriá II. a III.
Ku koncu vojny bolo jasné, že postupujúca Červená armáda oslobodí aj oblasť okolo Osvienčimu.
Keďže nacisti už nehodlali riskovať odhalenie svojich zločinov, podobne ako tomu bolo v Majdanku pri Lubline, kde sovietski vojaci našli ešte horiace ohne v krematóriách.
Pred svojim odchodom boli krematóriá a plynové komory demontované a ich časti, ktoré nebolo možné odviezť, vyhodené do vzduchu.
Obytné bloky boli aj s ľuďmi vnútri zapálené a podľa celkového plánu mal byť celý tábor zrovnaný so zemou.
Kvôli rýchlemu postupu Červenej armády však nebol celý zámer uskutočnený, a tak boli vypálené len niektoré časti tábora.
Väčšina barakov bola postavená z tehál budov v okolí mestečka Osvienčim.
27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou.
Vojaci našli v tábore už len 7600 preživších ľudí.
Celkovo bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných do Osvienčimu 65 692 osôb.
Nie všetci boli deportovaní do tábora Auschwitz-Birkenau, pretože prvé transporty došli do tábora Auschwitz I v období začiatku výstavby nového komplexu v Birkenau.
Deportácie zo slovenského územia obsadeného Maďarskom, začali po 19. marci 1944, kedy bola celá krajina obsadená Nemcami.
Dodnes sa zachovalo 45 murovaných a 22 drevených barakov.
Viditeľné sú aj zvyšky plynových komôr a kremačných jám pre pece.
Dobové je aj oplotenie, komíny a základy zničených barakov.
Dnes sú objekty koncentračného tábora KL Auschwitz I a II pamätníkom pripomínajúcim celému svetu zvrátenosť nacistického režimu a utrpenie miliónov nacistami prenasledovaných ľudí z celej Európy.
Pamätník je prístupný od 8:00 do 17:00 (apríl - október) za poplatok 25 PLN v poľštine a 40 PLN v iných jazykoch (vstupy v slovenčine sú o 11:00 a 13:00).
V čase od 10:00 do 15:00 je vstup možný iba so sprievodcom, v ostatné časy je vstup voľný, bez poplatku.
Prehliadka tábora 1 (so sprievodcom) trvá asi 2 hodiny.
V tábore 2 je voľný pohyb.
Traja preživší si spomínajú na Osvienčim po 80 rokoch
Príbeh Pavla Königa
Pavol König (87) žije športom.
Hovorí o sebe, že je doň blázon.
No nie je to jeho jediná vášeň.
Človek, ktorý v živote skutočne veľa skúsil, vlastní unikátnu zbierku odznakov.
Je jedináčik.
Jeho otec bol za prvej Československej republiky riaditeľom liehovaru v Leopoldove.
Tam sa Pavel narodil.
Mama pochádzala z Hlohovca a bola banková úradníčka.
Počas Slovenského štátu dostali niektorí Židia takzvané prezidentské výnimky, ktoré ich chránili pred deportáciami.
Boli to väčšinou kľúčoví odborníci.
Takúto výnimku mala aj rodina Ernsta Königa, ktorý až do Slovenského národného povstania síce nebol riaditeľ, ale pracoval v liehovare.
Na začiatku povstania otvoril brány podniku povstaleckým generálom.
Dvanásťročný Pavel musel utiecť pred Nemcami a schovávať sa v Harmónii pri Modre.
„Niekto ma udal,“ spomína.
Odviezli ho do koncentračného strediska a pracovného tábora pre Židov v Seredi.
Odtiaľto smerovalo 57 transportov do koncentračných a vyhladzovacích táborov v Poľsku a v Nemecku.
Celkovo deportovali 57 752 slovenských Židov.
Len malá časť z nich sa dožila konca vojny.
Chlapec Pavel v Seredi dlho nezostal, 11 novembra tohto roku bolo 75 rokov odo dňa, keď ho odviezli do nacistického koncentračného tábora Bergen-Belsen.
„Zo seredských zajatcov nás žije už len 6.
Jeden je v Írsku, jeden v Izraeli, na Slovensku sme štyria, z toho iba dvaja ešte chodíme,“ vysvetľuje.
Tábor v Bergen-Belsene sa rozkladal v močiaroch medzi Hamburgom a Hannoverom pri Bergene v okrese Celle.
Zriadili ho z tábora pre vojnových zajatcov nemeckého Wehrmachtu v roku 1940.
Na konci vojny doň prichádzali takzvané „evakuačné transporty“.
Do tábora zvážali vyhladovaní, chorí a slabí zajatci z ostatných táborov, ktoré postupne dobýjala Červená armáda z východu a spojenecké vojská zo západu.
Posledné týždne tu bolo približne 41-tisíc väzňov.
Podľa odhadov tu zavraždili alebo tu zahynulo na podvýživu, nedostatočné hygienické podmienky či brutálne zaobchádzanie pri ťažkej práci najmenej 40-tisíc ľudí.
Niektoré zdroje uvádzajú, že ich bolo viac ako 60-tisíc.
Bergen-Belsen je symbolom najukrutnejších skutkov nacistického režimu.
Zomierali v ňom aj známe osobnosti, napríklad Anna Franková, nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa spolu so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v Amsterdame.
Život počas ukrývania zachytila v denníku.
Zahynul tu aj Josef Čapek, český maliar, spisovateľ, fotograf, grafik a brat Karla Čapka.
Tábor oslobodila britská 11. obrnená divízia 15. apríla 1945.
Medzi tými, ktorí prežili krátky pobyt v tábore, bol aj Pavel König.
„Nemci utiekli.
V deň, keď tábor oslobodili, tam ležalo 60-tisíc mŕtvol na vysokých kopách poukladaných ako kláty.
Bol som podvyživený.
Vážil som 32 kilogramov.
Zobrali ma do anglického lazaretu, kde som bol viac než dva mesiace.“
Na izbe ležal s dokaličenými britskými vojakmi.
Jeden nemal nohu, druhému chýbala ruka od zápästia...
„Nevedel som v ich jazyku ani slovo.
Vedel som po nemecky, ale to mi pri nich nebolo takmer nič platné.“
Aj po oslobodení Bergen-Belsenu zomierali ďalšie tisíce ľudí na choroby.
Najmä na smrteľné hnačky.
Ich organizmus nezniesol ani náhlu možnosť najesť sa po dlhom období hladovania.
Koncom júla ho premiestnili do zberného zariadenia, odkiaľ všetkých schopných transportu posielali do Československa.
„Mal som za sebou škvrnitý brušný týfus, prežil som choroby, na ktoré umierali ľudia.
To bola jedna zo selekcií.
Kto to vydržal, zostal nažive.
Zachránených ľudí preberal Československý Červený kríž v Roudnici nad Labem.
Odtiaľ nás lifrovali do Prahy, kde sme čakali.
Tam Červený kríž hľadal kontakty a spájal rodiny.
Máločo sa im podarilo, pretože málo ľudí prežilo.
Začiatkom augusta 1945 sme sa stretli s mamou, ktorá našťastie tiež prežila.
V septembri sme už boli v Leopoldove.“
Nemal na výber, kam by šiel.
Dospievajúci ľudia, ktorí prežili a nenašli im rodiny, odchádzali do Izraela.
V tých rokoch sa im však veľmi nechcelo.
Štát Izrael ešte neexistoval.
Väčšina z nich chcela ísť domov, kde mali dom či byt, zvyšok rodiny a aj nejakých priateľov a majetok.
„Bývali sme v liehovare.
Doma som našiel len nejaké obrazy na stenách v závodnej jedálni.
Zobral som si ich a začali sme s mamou z ničoho.“
O otcovi nikto nič nevedel.
„Posledná informácia, ktorú sa mi podarilo získať, bola, že skončil kdesi spolu s generálom Wiestom a generálom Golianom.
Keď išla 29. augusta trnavská posádka do povstania, otec im otvoril liehovar.
Čo mohli, vzali, dôležitý bol najmä glycerín a éter.
To je posledná informácia, ktorú o otcovi viem.
Bol som dva razy v Osvienčime a hľadal som ho v zoznamoch deportovaných zo Serede.
Tam som ho nenašiel.
Boli chýry, že ho videli ľudia v Mauthausene, ale ani tam som ho v precíznych nemeckých zoznamoch prijatých neobjavil.
Bola tu aj možnosť, že by ho ako chemického inžiniera našli Sovieti a odviezli kamsi do gulagu.
Aj to sme preverovali, ale nič.
Tri roky po vojne ho Medzinárodný Červený kríž vyhlásil za nezvestného mŕtveho.
Naozaj sme ho v žiadnych záznamoch nenašli, a to mali Nemci aj v zoznamoch starostlivý a aktuálny poriadok.“
V roku 1948 prišiel do Bratislavy.
Po meštianskej škole išiel na zdravotnícku školu, kde študoval za zubného technika.
Nebavilo ho to, len potreboval maturitu.
„V tom čase som už začal pričuchávať k basketbalu.
Na škole sme mali riaditeľa hokejistu Alfréda Bollardta.
Naším triednym bol ďalší hokejista Fero Mastný.
My sme si však na dvore sami postavili basketbalové ihrisko, z ktorého vyšlo veľa reprezentačných hráčov.
Mal som veľmi tenké nohy a na pohľad som nevyzeral ako basketbalista,“ smeje sa.
Celý život strávil v telovýchove.
V socialistickom zriadení nemohol byť profesionálny športovec.
Každý musel niekde pracovať.
Aspoň akože.
„Boli sme pseudoamatéri papierovo zamestnaní kdesi vo fabrike, kam sme si chodili akurát tak po výplatu.“
V Bratislave sa oženil, potom sa rozviedol a potom zasa oženil s prvou neoficiálnou miss Slovenska Oľgou Vachútovou, ktorej sa vtedy hovorilo najkrajšia žena Slovenska.
Z prvého manželstva má jedného syna.
Na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia hral za Slovan Modra.
Vtedy dostal od Rapidu Viedeň prvý športový odznak.
Zapáčil sa mu, a tak si všade, kam prišiel, pýtal odznaky.
„Tri roky som chodil s futbalistami Interu.
Kde sme hrali, tam som si drzo pýtal odznak.
Neskôr som už so sebou nosil naše interácke a tie som menil.
Tak sa mi kopili, kopili, až som ich mal vyše 20-tisíc.
Dnes ich mám všetky uložené v skriniach.“
Vlastní pravdepodobne najväčšiu zbierku športových odznakov na Slovensku.
Odznaky sa mu stali osudnými.
Keď v roku 1989 odchádzal do dôchodku, rozmýšľal, čo bude ďalej robiť, aby sa nenudil.
„Podniky Zlatokov a Erpo v tom čase končili, tak som kúpil staré stroje, obrovské ťažké lisy a v prenajatých priestoroch som začal s vlastnou výrobou odznakov.
Firmu som ťahal 20 rokov.
Podnikanie v 90. rokoch bolo veľmi zaujímavé.
Nebolo DPH, nebolo clo, jednoducho nič.
Dalo sa všetko.
Mal som veľa kontaktov v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku.
Mal som ľahkú cestu pracovať pre Západ.
Osemdesiat percent práce bolo pre ich športové kluby a spolky.
Odznaky vydávali tiež slovenské kluby a predávali ich aj pri príležitostiach rôznych majstrovstiev a šampionátov.“
Okrem známok sú vášňou Pavla Königa aj známky, pečiatky, rôzne iné poštové predlohy, ktoré sa týkajú športu.
Pracuje aj pre olympijský výbor.
V jeho zbierke sú všetky odznaky olympijských výborov po celom svete.
Najťažšie pre neho bolo zohnať Kosovo.
Na 40. výročie prvého titulu majstrov Československa basketbalistov Interu sa podieľal na vydaní archívu spomienkových známok.
„Sú tu všetci chlapci, ktorí boli majstrami.
Žiaľ, už traja z nich nie sú medzi nami.“
Na začiatku deväťdesiatych rokov sa mu ako trénerovi podarilo zhromaždiť unikátne kúsky.
„Kým ostatní chodili po zábavách a pijatikách, ja som 17 dní pýtal odznaky od 108 tímov USA, Kanady a Európy.
Podarilo sa mi dostať aj k limitovaným edíciám.
Mám kusy, ktoré sa len tak nevidia.
Bola to moja bláznivá idea,“ spomína s úsmevom.
Zberateľstvo športových odznakov je podľa Königa na Slovensku vymreté, pretože bolo doménou bývalých športovcov a športových funkcionárov.
Už nie je svet ako kedysi.
„Zhodnem sa s Jožkom Golonkom, ktorý hovorí, že my sme boli takzvaní srdciari.
Neboli sme ekonomickí športovci.
Dnes sú peniaze na prvom mieste.
To sme my nepoznali.
Športovci dostali za víťazstvo v kolektívnom športe dvesto korún a za remízu stovku.
Okrem toho sme mali postarané o výplatu a dostávali sme najesť.
Dnes hocijaký hráč, ktorý si niekde na pláži v Copacabane nadhadzuje loptu, príde k nám a chce veľké peniaze.
Strieda klub za klubom.
To predsa nie je hráč, ale športový turista, ktorý je chvíľu tu a chvíľu tam.
To nie sú srdciari verní celý život jednému klubu.
Slovensko nemá už dlho kolektívny šport, ktorý by sa dostal na olympiádu.
Kolektívne športy sú stratené.
Úspech máme akurát v disciplínach jednotlivcov,“ konštatuje.
Podľa Königa chýbajú aj tréningové strediská mládeže a športové školy.
„V minulosti športovci takmer nič nezarábali, ale bolo o nich postarané.
Teraz sa o nich takmer nikto nestará, kto môže, uteká za hranice za peniazmi.
Chce to premyslenejšiu štátnu politiku.
A to nechválim bývalý režim.
tags: #narodeni #prezit #koncentraky