Narodenie druhého dieťaťa a vývinová neplynulosť reči

Poznáte jeden z najväčších rodičovských omylov? Mysleli ste si, že dieťa vám UŽ prevrátilo život naruby a pri ďalšom len zúročíte nazbierané skúsenosti? Žili ste s predstavou, ako sa budú spolu hrať, mladšie vynosí starostlivo odkladané vecičky po staršom, pokým menšie bude spať, budete sa nerušene venovať staršiemu, proste že druhé dieťa sa tak samo zaradí do vášho kolobehu. A zrazu bum. Ďalšie dieťa zatočí s predstavami o pozitívnom rodičovstve aj s načítanými múdrosťami z príručiek na šťastné materstvo.

Austrálsky prieskum o domácnostiach, príjmoch a pracovnej dynamike (HILDA) počas 16 rokov monitoroval takmer 20-tisíc rodičov. Psychológovia analyzovali ako ovplyvňuje narodenie druhého dieťaťa a výchova ich zdravotný stav. Potvrdilo sa, že matky sú vystavené oveľa väčšiemu stresu ako predtým.

Psychológovia upozorňujú na ďalší moment. Druhé dieťa vyrastá v úplne odlišných podmienkach. Rovnaká výchova nejestvuje. Zatiaľ čo jedináčik bol objektom kompletnej rodičovskej pozornosti, jeho mladší súrodenec bol po príchode na svet „osadený“ do boja s konkurenciou. Ako jedináčik malo staršie dieťa kľúčový zdroj informácií len v dospelých. Mladšiemu dieťaťu však ako model správania popri rodičoch od začiatku slúži aj starší súrodenec.

Česká psychologička Pavla Koucká pripomína, že to, čo monomatka nestíha, nie je pre dvojnásobnú mamu problém a žena s viacerými deťmi to zvláda ľavou zadnou. S pribúdajúcimi deťmi totiž odpadá riešenie zbytočností. Na rad príde taktika, plánovanie a postupné presúvanie zodpovednosti na najmenších členov rodiny.

Čo je vývinové a čo už nie?

V období cca do 6 rokov, kedy sa reč dieťa vyvíja sa u detí, častejšie chlapcov, objavuje približne medzi 2-4 rokom života vývinová neplynulosť.

Vývinová neplynulosť sú určité neplynulosti v reči dieťaťa, ktoré sa javia ako zajakávanie (koktanie). Príčinou je najmä prudký nárast slovnej zásoby, zdokonaľovanie gramatiky, ktorú dieťa používa (Napr. namiesto „Idem plávať voda.“ už povie pekne „Idem plávať do vody.“) a celkovo vývin jeho reči.

Odborníci takýto stav ešte považujú za súčasť vývinu a nie je to nič „chorobné“ čo by bolo treba riešiť. Pri vývinovej neplynulosti má dieťa zrýchlené tempo reči, opravuje svoje vety, alebo začne jednu vetu a v jej strede nadviaže druhou vetou. Stáva sa to najmä, keď je dieťa vzrušené, chce nám toho veľa povedať.

Ďalším veľmi častým príznakom je aj opakovanie. Nie je však opakovanie ako opakovanie. Ak dieťa opakuje slovo, alebo vetu, časť vety, je to ešte v rámci vývinu (napr. Mami, mami, mami daj mi to. Som tam videl, a tam a tam a tam sedel vtáčik). Ak však začne opakovať prvú hlásku, alebo slabiku (napr. Ma-mama bu-budem dobrý.) už sa zvyšuje riziko, že vznikne „pravá“ zajakavosť.

Ako správne reagovať na neplynulosť reči

Vyhýbajme sa radám typu: „Hovor pomalšie!“ „Nadýchni sa!“ „Počkaj, počkaj… Zastav sa! Tak a teraz to povedz pekne ešte raz a pomaly!“

Nedokončujme vety za dieťa. Nechajme ho, nech sa samo vynájde, prípadne nech nás ono samo poprosí o pomoc (napr. Tam na stavbe bolo také … . No, také čo takto tam zavesí, potom to vytiahne hore (žeriav). Dieťa nevedelo prísť na slovo žeriav, tak si pomohlo opisom, naša nesprávna reakcia: „No pekne povedz: Na stavbe bol že… žeriav!“ a naša správna reakcia: „Ahá, už viem, ty si videl na stavbe žeriav!

Spravme si na dieťa čas

Nevyžadujme, aby nám povedalo to, čo chce rýchlo (No povedz to rýchlo, nemám čas!). Dajme mu najavo, že máme čas a počúvame ho. Je jasné, že sa to nedá robiť celý deň, najmä ak dieťa rozpráva toho veľa a aj my máme veľa povinností. Pokúsme sa však aspoň niekoľkokrát za deň počúvať, o čom dieťa hovorí a rozvíjať to, nadviazať na to, čo povedalo, povypytovať sa ho na to, aby sme sa dozvedeli viac. Je to výborné najmä vtedy, ak vidíme, že dieťa má samo záujem o tom hovoriť. Je veľký rozdiel spýtať sa ho: Čo bolo dnes v škôlke?

Nehovorme o dieťati, pred dieťaťom, že kokce, alebo že sa zajakáva.

Raz k nám do ambulancie prišiel chlapček a prvé, čo povedal, bolo: „Vieš teta, ja som prišiel za tebou, lebo velice kokcem!“.

Ak chceme zmeniť tempo reči dieťaťa, musíme začať od seba.

Možno ste už počuli, že my sme pre naše dieťa „rečový vzor“. Nemôžeme od neho očakávať, že kým my hovoríme rýchlo, ono nám bude odpovedať pokojne a pomaly.

Zabezpečme dieťaťu pravidelný režim dňa.

Dieťa by nemalo chodiť neskoro do postieľky, malo by približne predpokladať, čo sa bude diať, aby bolo čo najmenej vystavované stresu a neočakávaným veciam. Rovnako je dôležité zvažovať, aké programy a knižky sú pre dieťa vhodné. Veľa filmov, ktoré sa na prvý pohľad javia ako rozprávka je dejovo náročných so zložitou zápletkou. Sú to skôr dobrodružné filmy pre staršie deti alebo pre dospelých.

Uchráňme dieťa pred posmechom a napodobňovaním.

Najmä v materskej škôlke, alebo na ihrisku, prípadne súrodenci, rovesníci kamaráti by sa dieťaťu rozhodne nemali za neplynulú reč posmievať. Vhodné je porozprávať sa aj s pani učiteľkou, ktorá sa pri svojej práci určite s neplynulým rozprávaním u detí stretla a bude ochotná spolupracovať.

Ak sa dieťa nejakých vecí bojí, tak ich dočasne odstráňme (napr. Prestaňme si všímať AKO dieťa hovorí. Dôležitejšie je ČO hovorí. Ak budeme úzkostlivo sledovať každé jeho slovo, či sa náhodou nezaseklo, nezopakovalo, ako často sa to stáva, koľkokrát za deň sa to stáva, dieťa to vycíti.

Reakcie staršieho dieťaťa po narodení súrodenca

Každé dieťa reaguje inak. Veľa záleží na celkovej situácii v rodine, na príprave na bábätko a zapojení staršieho súrodenca do diania.

1. Najčastejšie reagujú deti po narodení súrodenca tým, že na seba neustále upútavajú pozornosť rodičov, kladú časté a dotieravé otázky. V skutočnosti je za tým túžba po potvrdení lásky rodičov voči staršiemu súrodencovi, pretože zrazu je tu aj niekto iný, komu túto lásku venujú. Dieťa potrebuje uistenie, že s príchodom bábätka sa nič nezmenilo. Že rodičovskej lásky je tu dosť pre každé dieťa. V tejto situácii rozhodne pomáha venovať staršiemu dieťaťu každý deň aspoň pár minút 100% pozornosti bez rušenia okolitých vplyvov. Hrajte s ním hru, ktorú si samo vybralo, urobte z toho rutinu. Na túto dobu sa bude dieťa tešiť a zároveň ho to naučí trpezlivosti. Nemenej dôležité je tráviť čas s každým dieťaťom osamote, aj keby to nebolo pravidelne.
2. Veľmi častú skúsenosť uvádzajú rodičia aj v súvislosti s návratom správania staršieho dieťaťa do veku dávno minulého. Ideálnym riešením je urobiť z toho zábavu. Chvíľu sa cielene hrajte na bábätko: “Chceš popestovať ako bábätko?” alebo “Ty by si chcela tiež mliečko, čo? Pri narodení dieťatka sa u staršieho súrodenca môže opäť objaviť obdobie pomočovania (enuréza) či pokakávania (defekácie). Táto záležitosť je veľmi nepríjemná nielen pre rodičov, ale hlavne aj pre dieťa samotné. Keď sa začne znovu pocikávať, zostaňte vecní. Dajte mu suché oblečenie, ale nenadávajte mu.
3. Dieťa môže po narodení súrodenca zažívať až neovládateľný pocit frustrácie, pocit, že už nie je rodičmi milované a že jeho miesto zaplnil niekto iný. Vašou úlohou je mu tento pocit dôležitosti opäť vrátiť, aby sa z takého emočne vypätého podhubia nestala živná pôda pre choroby, alergie všetkého druhu či negatívne postoje do budúcnosti. V súvislosti s narodením súrodenca sa tiež môže prejaviť žiarlivosť na bábätko, prípadne až naštvanie a pocit, že za to môže mama. Dieťa jej potom robí naschvály, nedokáže odpustiť a zvyšuje sa tým aj pravdepodobná väčšia fixácia na druhého z rodičov.

Vzhľadom na to, že batoľa ešte nemá predstavu o čase, odporúča Harvey Karp začať pripravovať batoľa na príchod bábätka tak dva mesiace pred pôrodom. Najlepšie je to formou hry s bábikou, šepkanie do bruška a prvé náznaky komunikácie. Ak už bábätko v brušku kope, naučte batoľa zhlboka dýchať a pomôcť tak sebakontrole aj uvedomeniu svojich emócií. Rozhodne nepremiestňovať ani nesťahovať v tejto dobe batoľa do inej izby, pokiaľ ste to nestihli skôr.

Osobne veľmi odporúčam pripraviť batoľaťu darček od bábätka po jeho narodení, prípadne darček batoľaťa pre bábätko, ktoré si navzájom odovzdajú v pôrodnici, pri prvom kontakte. Toto sa mi úžasne osvedčilo. Po príchode domov z pôrodnice dovoľte svojmu prvorodenému dieťaťu pomáhať, zamestnajte ho, dajte mu dôležitú úlohu (priniesť plienku, uterák, namazať bábätko, zozbierať mu hračky zo zeme). Ukážte mu, ako veľmi ho potrebujete, ale nenúťte ho, pokiaľ pomáhať nechce. Jeho pomoc komentujte slovami: „Ďakujem, to mi veľmi pomohlo!“

Odolajte potrebe svoje staršie dieťa neustále korigovať „Takto nie, prosím ťa nesiahaj na neho!“, ale povzbuďte ho skôr, ako to má robiť správne: „Bábätku sa páči, keď ho pohladíš takto po čelíčku. To ti ide naozaj dobre.“

Dohovorte si vopred so starými rodičmi, príbuznými a návštevami, aby sa po príchode venovali najskôr staršiemu dieťaťu, vhodné je priniesť drobnosť aj staršiemu dieťaťu, ak nesú darček aj pre bábätko.

U nás doma sa mi osvedčila ešte ďalšia vec, ktorú by som tu uviedla - vylepšite uspávací rituál, obohaťte spoločné zaspávanie. Batoľaťu prečítate rozprávku, po zhasnutí svetla potom spoločne zaspievajte bábätku pesničku. Od určitého veku vás prekvapí, že sa potom mladšie batoľa pridáva k rytmizácii pesničky samo, ak ste tento rituál zaviedli skôr a spievate napríklad dve pesničky stále rovnako každý deň pred spaním. Je úžasné sledovať, ako spoločný uspávací rituál obe deti zbližuje.

Veľakrát je kameňom úrazu problém vzájomného nepochopenia. Keď si vzájomne nerozumejú, viazne komunikácia a objavuje sa frustrácia na oboch stranách. Čo teda ešte môže pomôcť v raných súrodeneckých vzťahoch? Z vlastnej skúsenosti veľmi odporúčam využívať znakovú reč pre počujúce batoľatá Baby Signs®. Znakovanie je akýmsi komunikačným mostom, ktorý môže dospelý ponúknuť dieťaťu vo chvíli, keď dieťa chce komunikovať, ale ešte nehovorí. Tento spôsob komunikácie odporúčajú aj autorky knihy „S láskou a rozumom.

Zajakavosť: vývinová neplynulosť vs. pravá zajakavosť

Zajakavosť je porucha plynulosti reči, ktorá sa vyskytuje v detskej populácii približne v 5%, u dospelých je výskyt približne 1%. Pravá zajakavosť je vážna porucha reči, ktorá spontánne nezmizne. Na rozdiel od pravej zajakavosti, tzv. vývinová neplynulosť, ktorá sa objavuje medzi 2. až 5. Rozlíšiť pravú zajakavosť od vývinovej neplynulosti dokáže len odborník.

Zajakavosť je narušenie oveľa komplikovanejšie a vyžaduje si iný prístup a terapiu ako vývinová neplynulosť. Približne polovica detí so zajakavosťou sa začína zajakávať pred 4. rokom života. Do 5. roku života sa zajakáva 75 % a do 6. roku 90 % detí s touto poruchou reči. Po 12. roku života, sa už ťažko začne dieťa zajakávať - iba v prípade, že ide o následok úrazu, či iného ochorenia.

Terapia zajakavosti sa realizuje hneď v začiatkoch objavenia sa zajakavosti (najmä do 1. až 2. roka od vzniku). Ak dieťa, ktoré sa zajakáva, má aj iné nápadnosti v reči, napr. Niektoré z týchto negatívnych faktorov nemôžeme ovplyvniť. Rodičia však môžu urobiť niektoré veci, ktoré prispejú k úspešnej náprave zajakavosti.

Príčiny a faktory

Ľudia, ktorí koktajú, vedia, čo chcú povedať, ale majú problém s realizáciou tohto úkonu. Môžu napríklad dookola opakovať alebo predlžovať slovo, slabiku, spoluhlásku alebo samohlásku. Zajakávanie je u malých detí bežná súčasť učenia sa reči. Malé deti sa môžu zajakávať, keď ich rečové a jazykové schopnosti nie sú dostatočne vyvinuté, aby držali krok s tým, čo chcú povedať. Niekedy je však zajakávanie chronickým problémom, ktorý pretrváva až do dospelosti.

Zajakávanie sa môže zhoršiť, najmä keď je osoba unavená alebo v strese, alebo keď sa ponáhľa a je pod tlakom. Je bežné, že deti vo veku od 2 do 5 rokov prechádzajú obdobiami, keď sa môžu zajakávať. Pri zajakávaní môže ísť o kombináciu viacerých faktorov. Plynulosť reči môže byť narušená aj z iných príčin, ako je vývinové zajakávanie. Ťažkosti s rečou sa môžu objaviť aj po emocionálnej traume (psychogénne zajakávanie). Muži sú oveľa náchylnejší na zajakávanie ako ženy.

Rodičia často pociťujú vinu, pretože svojmu dieťaťu nevedia pomôcť. Môžete premrhať veľa času rozmýšľaním, prečo sa to stalo práve vášmu dieťaťu a čo ste mohli urobiť, aby ste tomu zabránili. Berte zajakavosť vášho dieťaťa ako fakt. Neriešte otázku, kto za to môže, ale položte si otázku kto/čo tu môže pomôcť. Príčin, prečo sa dieťa zajakáva, môže byť veľa a odborníci tvrdia, že doteraz nevedia o všetkých. Medzi najčastejší faktor zajakávania patrí dedičnosť - približne každé druhé dieťa. Dieťa nemusí pobrať poruchu reči len od svojich rodičov, ale pokojne aj od starých rodičov, strýka a podobne. Informácie o poruche reči sa môže niesť vo vašom géne, aj keď u vás sa vôbec nemusí prejaviť.

Medzi ďalšie faktory patria napríklad aj vysoké očakávania zo strany rodičov alebo príliš rýchly životný štýl. Tieto faktory vedia rodičia eliminovať. Dnes je však zložité nájsť balans medzi pokojným a usporiadaným životom, poctivou prácou, vzdelanými deťmi a dobrými rodinnými vzťahmi. No a zajakávanie môžu spôsobiť aj neurofyziologické faktory spojené s vývinom detí. Tie vie rodič taktiež eliminovať, nie nie vždy sa to poradí.

Možnosti liečby a pomoci

Po komplexnom zhodnotení logopédom sa rozhodne o najlepšom liečebnom postupe.

• Logopédia. Logopédia vás môže naučiť spomaliť reč a naučiť sa všímať si momenty, keď koktáte.
• Elektronické zariadenia. Na zvýšenie plynulosti je k dispozícii niekoľko elektronických zariadení. Oneskorená zvuková spätná väzba vyžaduje, aby ste spomalili svoju reč, inak bude reč cez prístroj znieť skreslene. Iná metóda napodobňuje vašu reč tak, že to znie, ako keby ste sa zhovárali s niekým iným. Niektoré malé elektronické zariadenia sa nosia pri každodenných činnostiach.
• Kognitívno-behaviorálna terapia. Tento typ psychoterapie vám môže pomôcť naučiť sa identifikovať a zmeniť spôsoby myslenia, ktoré môžu zajakávanie zhoršiť.

Interakcia rodič - dieťa

Pozorne počúvajte svoje dieťa. Počkajte, kým vaše dieťa povie slovo, ktoré sa snaží povedať. Vyhraďte si čas, kedy sa môžete s dieťaťom porozprávať bez rozptyľovania. Hovorte pomaly, neponáhľajte sa. Striedajte sa v rozprávaní. Usilujte sa o pokoj.

Nesústreďte sa na zajakávanie svojhodieťaťa. Snažte sa neupozorňovať na zajakávanie počas každodenných interakcií. Ponúkajte radšej pochvalu ako kritiku. Je lepšie chváliť dieťa za to, že hovorí jasne, ako upozorňovať na zajakávanie.

Prijmite svoje dieťa také, aké je. Nereagujte negatívne, nekritizujte ani netrestajte svoje dieťa za zajakávanie. To môže prispieť k pocitu neistoty.

O zajakávaní sa pravdepodobne najskôr porozprávajte s pediatrom vášho dieťaťa alebo so svojím všeobecným lekárom. Príklady problematických slov alebo zvukov, ako sú slová, ktoré sa začínajú určitými spoluhláskami alebo samohláskami. Skúste si tiež spomenúť, kedy ste si prvýkrát všimli zajakávanie svojho dieťaťa a či to niečo zlepšuje alebo zhoršuje. Logopéd vám pravdepodobne položí množstvo otázok. Buďte pripravení na ne odpovedať, aby ste si vyhradili čas na prejdenie bodov, ktorým chcete venovať viac času.

Zajakávanie niektorí nevedia ovplyvniť ani po návšteve logopéda (ani v dospelom veku). Čím je človek starší, tým je náročnejšie naučiť sa hovoriť plynulo.

Čo robiť v prípade, že máte zajakávanie v rodine, no chcete, aby sa šnúra pretrhla? „Pravdepodobnosť, že dedičná zajakavosť u dieťaťa vymizne je väčšia vtedy, ak spomínaný člen rodiny zo zajakavosti taktiež vyrástol, respektíve došlo k jej úprave. Aj so zajakávaním sa dá viesť plnohodnotný život, aj keď niektoré procesy sú výrazne zložitejšie. Vhodné je snažiť sa tento problém neustále odstraňovať. Nie kvôli spoločnosti, ktorá môže mať predsudky, ale kvôli samému sebe. Ľudí treba brať takých akých sú, nikto nie je dokonalí. Nesnažme sa preto hľadať to, čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás spája. Mnohí ľudia, ktorí sa zajakávajú, majú dar hlasu a počas spievania ich rečová vada zmizne.

tags: #narodenie #druheho #dietata #moze #sposobit #zajakavost