Pod vplyvom osvietenstva sa v priebehu 18. storočia utvárali priaznivé predpoklady na premenu slovenského etnika na moderný a novodobý národ. Táto premena sa datuje do začiatku vlády Jozefa II. V modernej občianskej spoločnosti mali mať všetky vrstvy spoločnosti právo zúčastňovať sa na riadení štátu. V staršej historickej literatúre sa proces formovania moderného národa nazýval národné obrodenie. Pojem "obrodenie" vyjadroval obnovu, znovuzrodenie, opätovný návrat k niečomu, čo už kedysi existovalo. Lenže medzi národom v ranostredovekej spoločnosti a národom v 19. storočí je obrovský rozdiel. Obdobie formovania moderného slovenského národa tvorí jeden celok.
V prvej etape formovania národa, teda slovenského obrodenia, sa osvietenská inteligencia usilovala združovať vzdelancov spoločného jazyka zakladaním celonárodných spolkov. Tie boli zamerané na vydávanie umeleckej literatúry, ktorá sa mala stať základom tvorby národnej kultúry. Prvá, alebo tiež osvietenská, generácia národovcov, podporovala jozefínske reformy a propagovala osvetu medzi ľudom. Druhá generácia sa zameriavala predovšetkým na polemiku so zástancami maďarizácie Uhorska. Hlavným znakom národnej identity je jazyk.
Slovenské etnikum bolo na konci 18. storočia jazykovo a nábožensky rozdelené. Spisovným jazykom Slovákov bola biblická čeština, ktorá sa však postupne slovakizovala. Preto sa aj nazývala "uhorská slovenčina". Katolícki vzdelanci chápali Slovákov ako samostatný kmeň slovanského národa s vlastnou históriou a kultúrou. Prekonanie jazykovej a náboženskej roztrieštenosti Slovákov sa podarilo až tretej, štúrovskej generácii vzdelancov, ktorá sa zamerala na sociálne pozdvihnutie ľudových vrstiev.
Kódifikácia spisovnej slovenčiny
Prvý impulz na vytvorenie a kodifikovanie spisovného jazyka dal osvietenský katolícky farár Jozef Ignác Bajza. Už začiatkom 80. rokov 18. storočia vytvoril jazykovú normu, vychádzajúcu zo západoslovenského ľudového dialektu. V tomto jazyku napísal aj prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosti (1783).
Prvým kodifikátorom spisovnej slovenčiny sa stal Anton Bernolák, študent generálneho seminára na výchovu katolíckych kňazov v Bratislave. Slováci z takmer celého Slovenska, ktorí študovali v bratislavskom generálnom seminári si uvedomovali, že slovenčina má veľa nárečí a chýba jej jazyková norma. Keďže Jozef II. podporoval rozvoj domácich jazykov, prostredníctvom ktorých mali kňazi šíriť reformy pomedzi ľuďmi, slovenskí študenti si založili Krúžok vlasteneckých filológov.
V roku 1787 vydal Bernolák základné jazykovedné dielo Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách. Onedlho vyšli aj jeho ďalšie jazykovedné práce - Slovenská gramatika (Grammatica slavica) a O pôvode slovenských slov. V tomto období zostavil aj päťjazyčný Slovár Slovenskí, Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí, ktorý vyšiel oveľa neskôr.
Bernolákovci založili v roku 1792 v Trnave Slovenské učené tovarišstvo. Predsedom spolku sa stal Anton Bernolák, tajomníkom a pokladníkom Juraj Fándly. Cieľom spolku bolo vydávať osvetové a náboženské knihy v bernolákovčine. Najaktívnejším členom spolku a zároveň najplodnejším spisovateľom bol Juraj Fándly, najaktívnejší presadzovateľ jozefínskych reforiem a farár v Naháči. V práci Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom podporil osvietenské a cirkevné reformy Jozefa II., čím si získal nemálo kritikov aj v rámci katolíckych radov a cirkvi.
Aktivitu bernolákovcov utlmili na začiatku 19. storočia nepriaznivé vnútropolitické a zahraničné udalosti. Navyše, onedlho zomreli aj dve najvýznamnejšie osobnosti obdobia, Bernolák a Fándly. Aktivita bernolákovcov sa opäť rozvinula na začiatku 20. rokov 19. storočia. Prvý slovenský spisovný jazyk, bernolákovčinu, používala časť katolíckych vzdelancov až do 50. rokov 19. storočia.
Myšlienka slovanskej vzájomnosti a Štúrova generácia
Inú koncepciu ako bernolákovci zastávali evanjelickí vzdelanci. Evanjelici používali biblickú češtinu v cirkevnom a literárnom živote. Na rozdiel od bernolákovcov nevytvorili jednotné centrum. Mladší príslušníci prvej evanjelickej generácie založili Katedru reči a literatúry českoslovanskej (1803). Zásluhu na nej mal predovšetkým Bohuslav Tablic, iniciátor založenia Učenej spoločnosti banského okolia. Profesorom na katedre sa stal Juraj Palkovič, ktorý sa okrem pedagogickej práce venoval aj vydávaniu ľudovýchovných kalendárov.
Na začiatku 19. storočia vyrastá nové pokolenie, ktoré od 20. rokov vyvíja aktivitu a je hlavným iniciátorom spolupráce medzi slovanskými národmi. Rozvoj tejto spolupráce ovplyvnilo zvýšenie medzinárodného postavenia Ruska po napoleonských vojnách. Ostatné slovanské národy totiž s ním spájali svoje oslobodenie.
K myšlienke a neskôr ucelenej koncepcii slovanskej vzájomnosti Jána Kollára inšpiroval nemecký filozof Herder. Ten chápal spoločný jazyk ako základný charakteristický znak národa. V jazyku sa podľa neho ukazuje jeho "duša (charakter)" a osobité vlastnosti (mentalita). Podľa Kollára národ tvorí spoločenstvo ľudí rovnakého jazyka a spoločných mravov a obyčajov. Kollár považoval všetkých Slovanov za jeden národ a odlišnosť jeho zvykov pokladal len za nárečové odchýlky a dialekty. Slovanský národ tvorili podľa neho štyri kmene, ďalej členené na podnárečia. Čechov a Slovákov považoval za príslušníkov jedného československého kmeňa. Ján Kollár presadzoval myšlienku veľkého a silného slovanského národa, lebo sa obával šírenia pangermanizmu a maďarizácie. Kollár udržiaval úzke kontakty i s českými vlastencami, najmä s Josefom Jungmannom. Zbližovanie Čechov a Slovákov v rámci jedného československého kmeňa si predstavoval tak, že sa začne cieľavedomá slovakizácia češtiny, aby jej Slováci lepšie rozumeli. Nezískal však podporu ani na českej, ani na slovenskej strane. Väčšina slovenských evanjelických vzdelancov aj naďalej žiadala používanie biblickej češtiny a Česi požadovali a presadzovali používanie českého hovorového jazyka.
Myšlienku slovanskej vzájomnosti podporoval aj Pavol Jozef Šafárik. Na rozvoj slovenského národného hnutia mal spočiatku iné názory ako Kollár. V prvých svojich prácach vyčleňoval slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk, no neskôr sa aj tak pričlenil ku Kollárovej koncepcii. Venoval sa hlavne historickému a jazykovednému výskumu Slovanov.
Na začiatku 20. rokov 19. storočia oživili svoju aktivitu aj bernolákovci. Zo staršej generácie sa najvýraznejšie prejavili ostrihomský kanonik Juraj Palkovič a ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. Centrom druhej generácie slovenských národovcov sa stali mestá Budín a Pešť, kde žilo najviac slovenských aktivistov z oboch táborov. V Budíne pôsobil Martin Hamuljak, úradník Miestodržiteľskej rady, hlavný organizátor bernolákovského hnutia od 20. rokov. Hamuljak sa zúčastňoval na vydávaní a rozširovaní diel slovenských spisovateľov a udržiaval aktívne kontakty s poprednými slovenskými osobnosťami. Ján Kollár bol evanjelickým farárom v Pešti. Práve tieto dve osobnosti mali hlavný vplyv na rozvoj spolupráce medzi katolíckym a evanjelickým táborom.
Spolok však zakrátko zanikol. Jeho nástupcom sa stal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834) s predsedom Jánom Kollárom a tajomníkom Martinom Hamuljakom. Spolok vydal štyri ročníky almanachu Zora (1835-1840), v ktorom slovenskí národovci publikovali svoje príspevky v bernolákovčine a "českoslovenčine". Namiesto piateho ročníka vyšlo súborné dielo najvýznamnejšieho bernolákovského básnika Jána Hollého. Tu sa mu aj podarilo najvýraznejšie pretaviť bernolákovčinu do literárnej formy. Najskôr prekladal do bernolákovčiny latinských autorov, aby dokázal jej vysokú kultúrnu úroveň. Neskôr vytvoril vlastné literárne dielo.
Rozvoju slovenského povedomia napomáhalo výrazne aj divadelníctvo. Významnú úlohu pri šírení osvety malo i vydávanie kalendárov a rôznych "lacných" kníh.
Madoslovenské hnutie a kodifikácia Štúrovej slovenčiny
Nespokojnosť s politickými pomermi v Európe sa naplno prejavila v roku okolo 1830, keď vznikali rôzne povstania a revolúcie. Zlé sociálne pomery v Uhorsku viedli k veľkému roľníckemu povstaniu na východnom Slovensku. Jadrom hnutia, ktoré sa nazývalo i mladoslovenské, bolo evanjelické lýceum v Bratislave a Katedra reči a literatúry českoslovanskej. Lýcejní študenti zakladali samovzdelávacie krúžky. V roku 1827 založili slovenskí študenti knižnicu a od dva roky neskôr Spoločnosť českoslovanskú, nazývanú aj Slovenská spoločnosť. Ich cieľom bolo vzdelávať sa v materinskom jazyku, študovať históriu vlastného národa i iných Slovanov, oboznamovať sa so slovanskou literárnou tvorbou. Predsedom spoločnosti bol profesor lýcea, ostatné funkcie zastávali študenti. Členmi bratislavskej spoločnosti boli okrem iných i Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, K. Štúr, S. Chalupka a iní.
Členovia spoločnosti sa postupne čoraz viac venovali národnobuditeľskej práci. Od polovice 30. rokov sa stal hlavným organizátorom Ľudovít Štúr. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Štúrovi sa podarilo oživiť prednáškovú a literárnu činnosť na lýceu. Úspešným bol najmä rok 1836. V rámci svojich vlastivedných výletov podnikli vychádzku na hrad Devín - pamätný výlet - kde prisahali vernosť slovenskému národu a prijali rôzne slovanské mená. V tomto roku vydali aj almanach svojich literárnych prác pod názvom Plody. Po vymenovaní Štúra za námestníka prvého predsedu spolku profesora Juraja Palkoviča sa aktivita štúrovcov preniesla na Katedru.
Druhým centrom mladoslovenského hnutia bol tajný, radikálne orientovaný spolok Vzájomnosť (1837-1840) s protifeudálnym zameraním. Mladoslovenské hnutie venovalo ľudovým vrstvám oveľa väčšiu pozornosť ako predchádzajúca generácia. Najväčšiu brzdu ich rozvoja videli v pretrvávajúcom poddanstve. Štúrovci bojovali proti nevzdelanosti a alkoholizmu zakladaním nedeľných škôl a spolkov miernosti. Propagovali tiež zakladanie úverových družstiev ako moderných spôsobov zlepšovania hospodárskeho a sociálneho postavenia ľudu. Rozvíjali národné umenie a emancipáciou ľudových vrstiev sa snažili konštituovať moderný slovenský národ. Usilovali sa o zrušenie problematického poddanstva, šľachtických privilégií a snažili sa dosiahnuť rovnosť pre všetkých obyvateľov krajiny.
Úplne odlišne ale chápali riešenie národnostnej otázky. Od konca 30. rokov sa začala výrazne presadzovať násilná maďarizácia najmä v evanjelickom cirkevnom živote. Jej hlavným iniciátorom bol generálny inšpektor a gróf Karol Zai. Slovenskí evanjelici zorganizovali petičné hnutie a v júni 1842 slovenská delegácia odovzdala cisárovi Slovenský prestolný prosbopis. Obsahoval sťažnosti proti národnostnému útlaku a požadoval zastavenie maďarizácie - to vyústilo až do vyšetrovania celej akcie. Jej výsledkom bolo odvolanie Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča. Na protest proti Štúrovmu odvolaniu odišlo na jar 1844 z lýcea 22 študentov (prevažne do Levoče).
Po odvolaní z funkcie sa Štúr sústredil na zjednocovanie slovenského národného hnutia bez ohľadu na náboženské rozdiely. Úsilie evanjelikov o návrat bernolákovcov k češtine nemalo šancu na úspech. Štúr si uvedomil, že Slováci sú samostatné etnikum a jeho hlavným znakom je spisovný jazyk. Avšak aký jazyk? Dohodu o uzákonení nového spisovného jazyka prijali Štúr, Hurban a Hodža v júli 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom. Kodifikácia spisovného jazyka prispela k nebývalému rozmachu slovenského národného hnutia. Už v nasledujúcom roku vyšla v novom jazyku prvá kniha, almanach Nitra, ktorá dokázala jeho životaschopnosť.
Príčiny, ktoré viedli štúrovcov k prijatiu nového spisovného jazyka, vysvetlil Štúr v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). V tom istom roku vydal aj novú gramatiku slovenčiny Náuka reči slovenskej. Obe vydal spolok Tatrín, ktorý bol prvým skutočne celonárodným kultúrnym spolkom. Vznikol v roku 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši s cieľom pozdvihnúť kultúrny život a vzdelanie Slovákov. Na čele s predsedom Hodžom rozvíjal výskum vlastivedným odborov, ktoré mali podporiť svojbytnosť slovenského národa. Slovenskú kultúru a vzdelanosť šíril vo všetkých vrstvách spoločnosti.
Zavŕšením snáh štúrovskej generácie v 40. rokoch 19. storočia sa formovala aj zakladateľská generácia slovenského výtvarného umenia. Reprezentovali ju predovšetkým J. B. Klemens, P. M. Bohúň, či L. Mednyánszky. K štúrovskému programu sa postupne pridávali aj predstavitelia mladobernolákovcov: Ján Palárik, Andrej Radlinský a Martin Hattala - oficiálne pripojenie bolo na štvrtom zasadnutí Tatrína v Čachticiach.
Dejiny a súčasnosť Slovenska
Územie dnešného Slovenska bolo osídlené už v praveku, o čom svedčia nálezy z obdobia rôznych kultúr. V 2. storočí pred Kristom osídlili úrodné nížiny juhozápadného Slovenska Kelti, v 1. storočí pred Kristom žili na väčšej časti Dákovia. Počas sťahovania národov v 5.-6. storočí sa na Slovensko natrvalo usídlili Slovania, ktorí museli bojovať s Avarmi, pod ktorých nadvládu sa dostali v 2. polovici 6. storočia. V čele kmeňového zväzu Slovanov vtedy stál náčelník Samo, v rokoch 623- 658. Od začiatku 11. storočia sa Slovensko stalo na dlhú dobu súčasťou uhorského štátu. V polovici 12. storočia sa v niektorých oblastiach usadili skupiny nemeckých kolonistov. V 13.- 15. storočí sa začala formovať šľachta a meštianstvo slovenskej národnosti.
Po Osmanskej expanzii sa územie bývalého Uhorska v 16. a 17. storočí dočasne zredukovalo prakticky len na Slovensko, dnešný Burgenland a západné Chorvátsko (tzv. Kráľovské Uhorsko), čím sa Slovensko stalo jadrom tohto habsburského štátu. Bratislava sa stala hlavným (1536-1784/1848), korunovačným (1563-1830) mestom a sídlom snemu (1542 - 1848) Kráľovského Uhorska resp. neskôr Uhorska.
V 18. storočí začali slovenskí vzdelanci bojovať za rovnoprávne postavenie Slovákov v rámci rakúsko-uhorskej monarchie. Súčasťou tohto boja bola snaha o vytvorenie spisovnej slovenčiny. Na konci 19. storočia sa formovala aj Slovenská národná rada. Na konci 1. svetovej vojny vzniesla v októbri 1918 požiadavky na vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Dňa 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát, ktorej prezidentom sa stal Jozef Tiso. Od roku 1941 bojoval Slovenský štát v 2. svetovej vojne po boku Nemecka. Dňa 29. augusta 1944 vypuklo na Slovensku ozbrojené protifašistické národné povstanie. Po vojne sa Slovensko opäť stalo súčasťou Československa a prežilo s ním dlhé obdobie komunistickej diktatúry.
Po skončení komunistického režimu v Československu v septembri 1989 zvíťazilo na Slovensku v demokratických voľbách roku 1992 Hnutie za demokratické Slovensko, ktorého úsilie o zmenu podoby Československa viedlo k jeho rozpadu a k vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Povrch Slovenska patrí ku Karpatskej horskej sústave. Na území štátu leží najväčšia časť Západných a časť Východných Karpát. Pohoria sú zoskupené do troch oblúkov- vysokotatranského, nízkotatranského a rudohorského. Najvyšším vrchom veľhôr Vysokých Tatier je Gerlachovský štít, s výškou 2655 metrov nad morom. Na Slovensku sa nachádza aj geografický stred Európy v Kremnických baniach. Južnou časťou Slovensko siaha k Dunaju a úzkym lemom zaberá časť Panónskej nížiny. Územie Slovenska je odvodňované prevažne prítokmi Dunaja do Čierneho mora. Podnebie je mierne, na prechode medzi oceánskym a kontinentálnym. Pravidelne sa tu striedajú štyri ročné obdobia. Hlavnými riekami sú Dunaj a Váh.
Z 5,3 milióna obyvateľov Slovenska tvoria Slováci 85,6%. Najväčšou menšinou je 10,8 percent Maďarov, žijúcich prevažne na juhu krajiny. Hustota obyvateľstva je 108 obyvateľov na jeden štvorcový kilometer. 60,3% obyvateľstva sa hlási k rímskokatolíckemu vierovyznaniu, 7,8% evanjelického a pravoslávneho vierovyznania a 9,7% obyvateľov je bez vierovyznania. Hlavné mesto Bratislava, bývalé korunné mesto uhorských kráľov, je vďaka vysokým školám a divadlám centrom krajiny.
Prechod z centrálne riadeného plánovaného hospodárstva k trhovému hospodárstvu, schopnému konkurencie na svetových trhoch, stavia Slovensko vzhľadom k jednostrannej štruktúre priemyslu a silnému zameraniu zahraničného obchodu na bývalý východný blok pred veľké problémy. Tie sa ešte zväčšili po oddelení od hospodársky silnejšej Českej republiky. Prebiehala po roku 1948 podľa sovietskeho vzoru a predstáv, pričom sa hlavný dôraz kládol na rozvoj ťažkého a zbrojárenského priemyslu. Okrem toho sa však na Slovensku rozvinul tiež chemický, textilný a potravinársky priemysel. Poľnohospodárstvo tu tradične hrá pomerne veľkú rolu. Na svahoch kopcovitého predhoria prevládajú vinice a ovocné sady. V hustých lesoch v horských oblastiach sa nachádza surovina pre spracovanie dreva a výrobu celulózy.
Slovensko má bohatú históriu, ktorá je poznačená neustálymi bojmi o slobodu a vlastnú štátnosť. Mocné hrady a zámky rozprávajú svoje príbehy o nezlomnej odvahe a ceste k slobode. Literárne diela našich spisovateľov nám umožňujú nahliadnuť do histórie. V našej vlasti sa narodili a žili osobnosti, ktoré sú známe po celom svete, ako napríklad Ľudovít Štúr.
Slovenská príroda je prekrásna a čarovná, na mnohých miestach ešte nepoznačená ľudskou rukou. Množstvo chránených parkov, rezervácií či jaskýň, ako napríklad Ochtinská aragonitová jaskyňa, nemá vo svete veľkú konkurenciu. Slovenská ľudová slovesnosť, ľudové spevy a tance, ľudové kroje, porekadlá, príslovia a pranostiky svedčia o slovenskej láske k tradíciám. Príkladom sú Detvianske a Terchovské slávnosti.
Štátne symboly Slovenskej republiky zahŕňajú národný erb, vlajku, pečať a hymnu. Národný erb Slovenskej republiky má červený, ranogotický štít s bielym dvojkrížom na troch modrých vrchoch.
