Narodenie dieťaťa bolo v starovekom Ríme významnou udalosťou. Uvítanie nového člena rodiny bolo sprevádzané určitými úkonmi zdravotníckymi, právnymi a náboženskými.
Príprava na pôrod a prvé okamihy života
Skoro po narodení sa pre dieťa pripravil očistný kúpeľ. Väčšinou sa do vody pridával olej, ale v Sparte sa k tomuto účelu používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé a postihnuté dieťa dotyk vína neznesie a po takomto kúpeli zomrie.
V Ríme bolo úplne bežné, že otec novorodenca rozhodol o tom, či bude bábo usmrtené alebo nie. V tom čase totiž mať dcéru bolo dosť finančne nákladné. Rovnako, aj viacero synov nemuselo byť pre rodičov vhodné - hlavne u zámožnejších rodín hrozilo, že sa bude majetok priveľmi deliť.
Rímske ženy svoje deti nedojčili. Zvykli si najať dojku, ktorá sa o dieťatko starala. Po niekoľkých dňoch rodičia svojho potomka obetovali bohom, dali mu meno a bolo formálne prijaté do rodiny. Pri tomto akte deti dostávali svoje ochranné amulety, ktoré ich mali ochraňovať pred zlom. Chlapci dostávali celkom iné, než dievčatá.
V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa je v antike známe už z mytológie a bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká. V Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát. V prípade, že bolo veľmi slabé a neduživé, že by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v Táygetskom pohorí, kde ho čakala istá smrť.
Odloženie zdravých detí, a to hlavne dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou to bola chudoba rodičov. Thébania, ktorí úplne zakazovali deti pohodiť, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať a tento predaj sama obec sprostredkovala.
Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, pretože predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je zachovaný papyrusový list, ktorý opisuje túto prax.
V prípade, že otec rozhodol o prijatí dieťaťa, vykonal rituál známy ako tollere liberos. Otec dieťa zdvihol vysoko do vzduchu v symbolickom geste, čím dal verejne najavo, že súhlasí s jeho prijatím a výchovou.
Hneď potom bábätko umyli, posypali ho trochou najemno zomletej soli, afronitrovej peny zmiešanej so srvátkou, olivovým olejom a šťavou z jačmeňa. To mu malo zabezpečiť, aby sa jeho pokožka nevysušila. Nasledoval proces zavinovania, keď dieťa zavinuli do vlnených pásov. Obmotali mu najprv končatiny, až kým nebolo zavinuté celé telo. Účelom bolo vyformovať ho tak, aby mal správne držanie tela. Okrem toho Rimania svojim bábätkám denne dopriali kúpele a masáže.
Prvé dva dni bábätko nejedlo. Na tretí deň dostalo ohriaty med a až potom mohlo byť dojčené.
Starostlivosť o deti
O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju v podstate zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Nemôžeme sa teda diviť tomu, že pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie než ich vlastná matka a keď deti povyrástli, tak medzi nimi bolo veľmi silné citové puto, ktoré často pretrvávalo dlhé roky až do dospelosti.
Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťaťu uspávanku. Ako dieťa ráslo, pribúdali k pôvodným uspávankám spievaným deťom pred spaním, tiež rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali sa často rozprávali rozprávky o tzv. "bubákoch - strašidlách”. Naopak poslušným deťom sa často rozprávali zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tieto bájky mali v sebe tiež určité morálne a etické ponaučenie, takže to bolo vlastne prvé vyučovanie v detskom živote.
Neskôr im matky a pestúnky rozprávali rôzne mytologické príbehy a národné povesti, ako si ich pamätali ony, zo svojich detských čias a tým im tiež predávali svoje skúsenosti.
Výchova a vzdelávanie
Výchova a vyučovanie mládeže nebolo v starovekom Grécku jednotné. Rozoznávame dva typy výchovy: spartský a aténsky. Cieľom výchovy v Sparte bolo vypestovať v chlapcoch udatnosť v boji a schopnosť ovládať masy podrobeného obyvateľstva - heilotov. Preto sa kládol dôraz predovšetkým na výcvik telesný.
V Aténach bola naproti tomu telesná a duševná zložka výchovy celkom harmonicky zladená. V celom antickom Grécku bola výchova určená len pre slobodných občanov. V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát.
Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni spoločne pod štátnym dozorom v družinách (agelai), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami.
Učili sa skromnosti v jedle a pití, v odeve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony.
Celé ostatné vychovanie potom smerovalo len k úplnej poslušnosti, vytrvaniu v ťažkostiach a k víťazstvu v boji. Od 12 rokov sa ich výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si však prilepšovať krádežami. Tým sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť: kto sa nedal chytiť bol pochválený, kto bol pri krádeži pristihnutý, bol prísne potrestaný.
V tomto veku sa už povoľovalo, aby medzi deťmi a dospelými vznikli milostné (pederastia), ak nie telesné vzťahy, ktoré sú, ako sa zdá, nutným sprievodným javom v živote spoločne žijúcich mladých mužov, izolovaných od ostatných ľudí. Zákon i verejná mienka ich dovoľovali, ale zároveň im kládli isté medze, ktoré možno určiť len obťažne.
Po 15. roku spali chlapci len na holom tŕstí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurót, v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne na počiatku jari bičovaní pred oltárom Artemidy zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody. Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy klesli aj mŕtvi k zemi.
V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky”.
V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. kryptérií. Tak bola označovaná služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "premenov” na mužov.
Dievčatá boli ponechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť. Mali pre to dôvody jednak branné (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto pred nepriateľom a heilótmi), a jednak eugenické (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa bral zreteľ k úlohe rodičky zdravého pokolenia).
Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách, a podobne ako chlapci, neoblečené. Takýmto spôsobom sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili, a ktorí potom vo svojich deťoch dávali Sparte budúce statné deti.
S dievčatami sa stretávame i pri celogréckych hrách. Každého piateho roku sa konali v Olympii pri slávnosti bohyne Héry, kedy bola jej socha obliekaná do nového peplu, ktorý utkalo šestnásť žien, na olympijskom štadióne preteky dievčat v behu.
V Aténach boli určité zásady výchovy stanovené už Solónovými zákonmi. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väčšina dievčat zostávala doma, aby sa naučila tomu, čo sa od nich bude očakávať v dospelosti a to bolo predovšetkým varenie, spravovanie domácnosti, pradenie a tkanie.
Ani pre chlapcov nebola školská dochádzka povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej občania mužského pohlavia naučili, pokiaľ možno, aspoň základom čítania a písania a aj sirotám, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila učiteľa. Úplná negramotnosť bola teda v Aténach skôr vzácnosťou.
Školy boli len súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela na hospodárskych pomeroch rodiny. Už Solónove zákony nariaďovali rodičom, aby posielali svoje deti do školy najskôr po východe slnka a odvádzali si ich pred súmrakom, aby sa deti vyhli nebezpečenstvu, že sa budú vracať domov potme.
Tiež bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť pederastii. Tým sa kládla dôležitosť na mravnú stránku detí.
Do 7 rokov sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kedy dospel v eféba. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si zrejme so svojím zverencom prebranú látku ešte opakoval.
Od 7 rokov navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické (telesné) a múzické (hudba a ta grammata, t. j. čítanie, písanie, počítanie a od 4. storočia pred Kr. tiež kreslenie).
Žiaci čítali básne Homérove, Hesiodove, Theognidove, Solónove a Tyrtaiove a učili sa naspamäť gnómám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Od 12 rokov sa učili hudbe (pestovaná bola hlavne hra na lýru a gitaru, menej obľúbená bola píšťala), spevu a tancu, zvlášť náboženskému.
Učitelia, ktorí sa zaboberali čítaním, písaním, počítaním a literatúrou sa nazývali grammatikés a tí, ktorí sa zaoberali spevom a hrou na hudobné nástroje, boli kitharisti.
Gymnastická výchova začínala taktiež 7. rokom. Cvičiteľ (paidotribés) cvičil chlapcov v telocvični na voľnom priestranstve (palaistra) v tzv. päťboji (pentáthlon): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase.
Manželstvo a rodinný život
Grécke rodiny v staroveku mávali asi toľko detí ako rodiny dnešné. Dôvody boli predovšetkým ekonomické, pretože bolo treba nielen deti uživiť, ale postarať sa dievčatám o veno a finančne zabezpečiť chlapcov. To by pri väčšom počte detí viedlo k rozdrobeniu rodinného majetku, čoho sa samozrejme bohatšie rodiny chceli vyvarovať.
Tiež vzhľadom na spôsob, akým sa pre mužov vyberali manželky, sa nedala predpokladať nejaká veľká náklonnosť medzi manželmi, takže príležitostí k otehotneniu ženy nebolo mnoho.
Dievčatá sa vydávali veľmi mladé a brali si väčšinou mužov okolo 30 rokov, ktorých im vybral otec. Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom - pederastia.
Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz „láska” (eros), bol väčšinou používaný pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi jedincami rozdielneho pohlavia.
Tradícia pederastie bola v Grécku tak silná, že ešte v rímskom období považoval Plutarchos za nutné dokazovať na niekoľkých stranách svojho dialógu „O láske”, že dievčatá sú, celkom vzaté, práve tak schopné vzbudiť vášnivý cit ako chlapci!
Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy „mužským klubom”, „uzavretým mužským prostredím”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v ňom vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásťročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom.
V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. V prípade, že to chlapcovi bolo po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale zrejme sa často vyvinul iným smerom.
Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi.
Pokial bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala a považovala za vhodný doplnok výchovy. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu.
Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Bolo ale samozrejmé, že stúpenci pederastie tvrdili, že ich priateľstvo k mladým chlapcom má iba výchovný cieľ a spája ich len čisté priateľstvo.
Cez to všetko máme mnoho dôkazov o tom, že pederastia bola veľmi bežnou záležitosťou. Dostatok informácií nám poskytujú napr. Platónové dialógy.
Láska k chlapcom popiera zmyselnú rozkoš, ale robí tak iba z hanby a strachu: potrebuje akýsi pláštik, aby sa mohla stýkať s krásou a mladosťou. Tou zámienkou je jej teda priateľstvo a cnosť.
Samozrejme dôsledkom tohoto mužského chovania sa v niektorých častiach gréckeho sveta objavovali popri mužských kluboch tiež kluby ženské. Naproti mužskej homosexualite sa objavoval tzv. sapfismus. Najznámejšie z histórie boli tzv. kluby na ostrove Lesbos, kde jeden z nich viedla poetka Sapfó, ktorá bola zároveň vychovávateľkou. Riadila akýsi "dievčenský penzionát”, v ktorom mohlo dochádzať tiež k nadviazaniu erotických vzťahov medzi učiteľkami a žiačkami.
V Ríme mal muž iba jednu manželku, s ktorou sa právoplatne oženil. Pri svadbe sa obradne vymieňali dary, žena sa nekupovala. Manželka nebola vlastníctvom svojho muža, ale iba súčasťou jeho majetku. Manžel bol jej pánom, mohol ju potrestať, zapudiť, ak povážlivo ohrozila riadny chod domu, v prípade cudzoložstva ju smel dokonca zabiť.
Toho sa ale muži väčšinou snažili vyvarovať, pretože by boli nutne stíhaní pomstou jej rodu. Manželka mala síce nie presne vymedzené, zato však nepopierateľné práva. Zostávala najmä pod ochranou rodu z otcovej strany.
Svadba, najmä v urodzených rodinách, mala charakter skutočnej zmluvy, uzavretej podľa prísnych predpisov. Zaručovala zákonitej manželke v mužovom dome zvláštne miesto a tiež vysokú vážnosť.
Prípady nevery bývali dosť časté. Nevera bola často súčasťou rodinnej stratégie, lebo nebolo žiaduce ani múdre mať niekoľko legitímnych synov, kedy hrozilo rozdelenie majetku rodu. Bolo lepšie mať ľavobočkov, ktorí neboli prizvaní k deleniu pôdy, ale ktorí mohli v prípade úmrtia zákonného dediča nahradiť.
Nevera mohla byť tiež vynútená v prípade, že manželka nebola schopná dať svojmu mužovi dediča. Presne stanoveným a značne zložitým súborom obradov získala žena titul ,,legitímnej manželky“ a zároveň s ním v dome aj dominantné postavenie.
Keď si nevestin otec vybral budúceho zaťa, ten mu priniesol dary, tzv. hedna. Svokor na to dal svojej dcére v deň svadby veno. Tieto meilia, ,,pozornosti“, museli byť v prípade manželkinho zapudenia vrátené.
Svadobný obrad spočíval v tom, že manželka bola z príbytku svojho otca slávnostne odprevadená do obydlia manžela. Pred týmto presťahovaním bola usporiadaná hostina - eilapiné; usporiadal ju nevestin otec.
Keď nadišiel večer, bola manželka presťahovaná vozom za svitu pochodní a v sprievode družiny, ktorej početnosť závisela na spoločenskom postavení obidvoch rodín. Zostávalo vykonať posledný obrad, uskutočniť spojenie novomanželov v novomanželovej svadobnej komnate.
Bola to vážna záležitosť, nie úplne bez nebezpečenstva, aspoň pokiaľ ide o manžela. Ženino panenstvo bolo totiž postihnuté kliatbou a ten, kto ho porušil, vystavoval sa hrozným trestom.
Najdôležitejšou povinnosťou manželky bolo zaistiť trvanie rodu tým, že privedie na svet legitímne deti, najlepšie synov.
Pôrod v starovekom Ríme
Nie je to až tak dávno, keď pôrod bol vlastne jedným z najväčších rizík v živote ženy. Mnohé rodičky pri ňom zomierali. Verilo sa totiž, že život ženy aj bábätka ohrozujú zlé sily.
Podobné zvyky mali aj v starovekom Ríme. Aj tu boli privolávané pôrodné baby. Boli to ženy, ktoré však boli na úrovni otrokýň a neboli to vôbec vzdelané zdravotnícke pracovníčky. Zvyčajne boli platené v naturáliách.
K rodičke, ak išlo o ženu z urodzenejších kruhov, neprichádzali samé. Zvykli mať pomocníčky, ktoré im pomáhali pri vypudzovaní plodu tlačiť na brucho rodiacej ženy.
Babica zvyčajne priniesla aj pôrodnícke kreslo, teda skôr akúsi drevenú stoličku. Ona novorodenca chránila tzv. rúškom. Chudobnejšie ženy si museli vystačiť aj bez stoličky a pôrodná baba prišla k pôrodu sama.
Mohla si však celkom dobre privyrobiť. Plodové obaly totiž boli považované za veľmi vzácny amulet. Najväčší záujem o ne mali advokáti, ktorým mali pomôcť pri vyhrávaní sporov. Aj preto si ich od pôrodných báb s obľubou kupovali.
Pôrod na špeciálnom kresle nebol jediná možnosť. Rimanky rodili aj v sede alebo v ľahu na ľavom boku. Odporúčané boli aj tvrdé postele. Ženám, ktoré mali vyššiu telesnú váhu, bolo odporúčané rodiť na kolenách. Vtedajší obyvatelia Rímskej ríše boli presvedčení, že dôvodom pôrodu je hladujúci plod.
Rodiacim ženám podávali husie vajcia a na hlavu nasadzovali veniec z mrkvy, posypaný holubím trusom. To všetko malo zabezpečiť hladký a bezproblémový pôrod.
Používali aj iné „zázračné“ nápoje, ktoré mali ženám uľahčiť pôrod. Od bolestí si uľavovali z dnešného pohľadu dosť nechutným spôsobom. Popíjali nápoj vymiešaný z pomletého trusu prasnice, vody a semena gunára.
Na brucho si prikladali kusy látky, namočené v nahriatom olivovom oleji. Už vtedy tiež poznali predchodcu termoforu, čo bol zvierací mechúr naplnený ohriatym olivovým olejom. Ten sa tiež prikladal na brucho alebo chrbát.
