Neposlušné dieťa: Nedostatok povzbudenia a jeho riešenia

Výchova detí si vyžaduje božskú trpezlivosť. Je absolútne jasné, že neposlušné dieťa často pramení z nedostatku povzbudenia. Pochopenie príčin a aplikácia vhodných stratégií môže viesť k pozitívnej zmene v správaní dieťaťa a posilniť vzťah medzi rodičom a dieťaťom.

Prečo je povzbudenie kľúčové?

Každé dieťa, rovnako ako dospelý, túži cítiť, že je významné. Pre nás všetkých je dôležité niekam patriť, niečo znamenať, byť niekým pre ostatných. Všetci sa správame tak, aby sme sa priblížili k jednému cieľu: mať svoje miesto a hodnotu medzi ostatnými. Správame sa tak, aby sme sa ochránili pred stratou miesta a pocitu významnosti, ktoré v spoločnosti už máme. Deti sú často vychovávané tak, že začnú veriť, že sa od nich nevyžaduje, aby prispievali k dobrému chodu a pohode rodiny a spoločnosti. Myslia si, že dobrú prácu odvedú iba rodičia alebo iní dospelí a starší súrodenci. Dieťa je potom neisté, nevie, kde je jeho miesto medzi ostatnými. Potom sa takéto dieťa uchyľuje k neužitočnému a negatívnemu správaniu, aby sa ubezpečilo o svojej významnosti, alebo aby sa vyhlo pocitu pádu na menej významnú pozíciu. Neposlušné dieťa je dieťa, ktorému chýba povzbudenie.

Nedostatok povzbudenia môže viesť k rôznym cieľom neposlušnosti:

• Pozornosť: Dieťa si myslí: „Nie som výnimočný, ale aspoň ma nebudú prehliadať, ak môžem získať osobitnú pozornosť, spôsobím rozruch.“
• Moc: Dieťa si myslí: „Nemusím byť víťazom, ale aspoň môžem ľuďom ukázať, že ma nemôžu poraziť alebo mi zabrániť robiť to, čo chcem, alebo ma donútiť, aby som robil to, čo chcú oni.“
• Odplata: Dieťa si myslí: „Ľuďom na mne nezáleží, ale aspoň môžem robiť veci, aby som sa im odplatil, keď sa cítim zranený.“
• Neadekvátnosť: Dieťa si myslí: „Nemôžem sa nikomu vyrovnať, ale aspoň keď nebudem nič robiť, ľudia ma možno nechajú na pokoji.“

Pozornosť a moc sú najčastejšími cieľmi neposlušnosti. Takéto správanie môžeme z času na čas nájsť v každej rodine či triede.

Ako rozpoznať cieľ správania dieťaťa?

Kľúčom k porozumeniu správania dieťaťa je jeho pozorovanie a vaša vlastná reakcia:

1. Kľúč - prostredníctvom správania dieťaťa:

• Pozornosť: Dieťa je hlučné, nepokojné, predvádza sa, snaží sa potešiť nevhodným spôsobom, vykrikuje, robí malé nezbednosti, šaškuje, je hyperaktívne.
• Moc: Dieťa je agresívne, odmieta autoritu, je drzé, odmieta pracovať, klame, vzdorovité, panovačné, má výbuchy hnevu.
• Odplata: Dieťa je násilné, brutálne, chmúrne, verbálne a fyzicky zraňuje rovesníkov alebo dospelých.
• Neadekvátnosť: Dieťa nerobí nič, ani sa nesnaží, ak sa o niečo pokúsi, rýchlo sa vzdáva, izoluje sa od ostatných, je poddajné, zvyčajne sa nerozpozná ako disciplinárny problém.

2. Kľúč - prostredníctvom vašej osobnej reakcie:

• Pozornosť: Cítite sa podráždený, otravovaný, máte tendenciu dieťa považovať za otravné, nepríjemné alebo prinajmenšom zaberajúce príliš veľa času.
• Moc: Cítite sa porazený, frustrovaný, nahnevaný, môžete cítiť ohrozenie vašej vodcovskej pozície.
• Odplata: Cítite sa zranený, dieťa môžete považovať za zlé, zákerné alebo protivné.
• Neadekvátnosť: Cítite sa bezmocný, chcete to vzdať, dieťa môžete považovať za snílka alebo hlupáka.

Dieťa sa nezmení, pokiaľ si neuvedomí, že jeho správanie vedie k jeho ťažkostiam.

Ako pomôcť dieťaťu zmeniť správanie?

Existujú štyri základné kroky:

1. Pomôcť dieťaťu porozumieť cieľu svojho správania.
2. Zastaviť účelnosť neposlušnosti pre dieťa.
3. Hľadať spôsoby ako dieťa povzbudiť.
4. Zopakovať proces, ak je to potrebné.

Konkrétny postup pri rozhovore s dieťaťom:

1. Pýtajte sa: "Anička, vieš prečo [uvediete nevhodné správanie] v triede?" Odpoveď dieťaťa je zvyčajne "nie", len niekedy odpovie "áno". Snaha dieťa vysvetliť svoje správanie sú len výmysly a dospelý sa môže pýtať ďalej.
2. Požiadajte o dovolenie zdieľať váš názor: "Môžem ti povedať, čo si myslím ja?" (Neobviňujeme dieťa, len sa ho pýtame, či nám dovolí povedať mu náš názor. Dieťa zvyčajne povie „áno“, pretože je zvedavé, čo mu poviete).
3. Identifikujte cieľ správania pomocou otázok:
   • Ak cieľom je pozornosť: „Mohlo by to byť tak, že si myslíš, že si ťa inak nevšimnem? ...že chceš, aby som sa ti venoval? ...že chceš, aby sme sa na teba pozerali?“
   • Ak cieľom je moc: „Môže to byť tak, že mi chceš ukázať, že môžeš robiť, čo chceš, a nikto ťa nemôže donútiť robiť niečo iné?“
   • Ak cieľom je odplata: „Môže to byť tak, že ma chceš zraniť?“ (alebo rovesníkov)
   • Ak cieľom je neadekvátnosť: „Môže to byť tak, že cítiš, že nebudeš schopný robiť veci tak, ako by si chcel, takže sa o to radšej ani nepokúsiš?“ alebo „Môže to byť preto, lebo chceš dosiahnuť, aby ti ľudia dali pokoj?“

Ak postupujeme správne, môžeme si na tvári dieťaťa všimnúť reflex rekognície - znovupoznania. Ide o náhly úsmev s priamym očným kontaktom, prejav súhlasu. Ak dieťa rozpozná cieľ svojho nevhodného správania, nebude pre neho také ľahké pokračovať v tom ďalej. Je to preto, že zistilo, ako prispieva k svojim vlastným ťažkostiam a je si vedomé toho, že aj vy viete účel jeho správania.

Metódy na zmenu správania

Existuje niekoľko účinných metód, ako podporiť pozitívnu zmenu v správaní dieťaťa:

• Ignorovanie nevhodného správania: Ignorujte správanie, kedykoľvek sa dá, minimalizujte pozornosť smerujúcu k nevhodnému správaniu.
• Modifikácia správania: Táto technika umožňuje starostlivo analyzovať správanie dieťaťa a určiť činitele, ktoré sú za jeho vznik a pokračovanie zodpovedné. Následne sa formulujú stratégie k žiaducim zmenám a sledujú sa tieto zmeny. Techniky modifikácie správania sú založené na operačnom podmieňovaní - správanie, ktoré je zpevnené alebo odmenené, sa bude častejšie opakovať.
• Súkromná konverzácia a dohoda: V súkromnej konverzácii môžete povedať napríklad: „Dávid, obaja vieme, že to v triede nefunguje dobre. Ale každý potrebuje pozornosť. Čo keby sme uzavreli dohodu? Môžeme sa dohodnúť, koľkokrát denne chceš, aby som vyslovila tvoje meno. Takto budeš vedieť, že máš moju pozornosť a nebudeme triedu vyrušovať.“ Týmto spôsobom je pozornosť minimalizovaná a dieťa si uvedomuje nielen to, prečo sa nevhodne správa, ale vie, že chápete účel jeho správania, rozumiete mu a akceptujete ho ako svojho partnera v snahe zmeniť toto správanie.
• Konfrontácia s logickými dôsledkami: Konfrontujte dieťa s logickými dôsledkami jeho nevhodného správania, napríklad: „Jana, v našej triede sa nepracuje dobre, ak sa takto správaš. Chcela by si zostať a pomôcť nám, alebo si myslíš, že by si radšej išla [miesto relatívnej izolácie], kde si nemusíš robiť starosti s tým, že by si nás vyrušovala?“
• Zákon prirodzených následkov: Tento postup patrí do modelu operačného podmieňovania, líši sa však od modifikácie správania v tom, že následky nepochádzajú od učiteľa, ale od okolia. Napríklad, keď sa malé deti hrali s hračkami aj po tom, čo sme ich zavolali k obedu, zistili, že jedlo vychladlo alebo že už nemôžu dostať navyše. Zákon prirodzených následkov zachováva príčinnú súvislosť medzi správaním detí a nežiadúcimi dôsledkami, ktoré z neho vyplývajú.

Praktické tipy pre rodičov

Psychologička Eliška Kostelníková ponúka niekoľko overených tipov:

• Dávajte na výber: Namiesto ráznych povelov ponúknite lákavú alternatívu. Budete sa cestou domov chvíľku naháňať alebo spievať pesničku? Pôjdete cez most alebo okolo školy? Ak dieťaťu dáte na výber a zapojíte ho do rozhodovania, bude sa cítiť dôležito a zaujmete ho.
• Povedzte to jedným slovom: Na pripomenutie denne sa opakujúcich povinností niekedy pomáha jednoslovné heslo. Dieťaťu netreba denne vysvetľovať, prečo treba robiť to či ono, ak ste to už urobili stokrát predtým.
• Pomenujte ich pocity: Vypočujte dieťa, opýtajte sa, prečo má zlú náladu a dajte najavo porozumenie. Napríklad: „Vidím, že si nahnevaný/smutný. Chcete sa s vláčikom hrať obaja? Ako by sme to vyriešili?“

Je dôležité pamätať na to, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie. Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.

Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte. Dodržte svoje slová. Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám. Deti najčastejšie nemajú rady, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju z pozície moci vyriešili vy.

Niekedy je lepšie opustiť izbu a schladiť sa. Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny. Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.

Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť. Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Ak má 5, nemôže sa správať rovnako ako 7-ročné dieťa. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Dieťa vo vás nebude cítiť oporu, ak ho trestáte za niečo, čo nie je v jeho silách.

Pamätajte, že aj keď vám to teraz vôbec nepríde smiešne, o pár rokov určite bude. Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete.

tags: #neposlusne #dieta #je #dieta #s #nedostatkom