Nikita Sergejevič Chruščov bol jednou z najprotirečivejších postáv sovietskej histórie. Stal sa prvým sovietskym vodcom, ktorý navštívil USA, kde sa stretol s americkým prezidentom Dwightom Eisenhowerom. Odhalil Stalinove zverstvá a na jeho príkaz prepustili milióny nevinne odsúdených z gulagov a trestaneckých táborov. Nikdy predtým sa ale nestalo, aby šéf Kremľa opúšťal svoj post po sprisahaní mocenských kruhov. Nikita Chruščov bol zosadený po palácovom prevrate a na jeho miesto nastúpil Leonid Iľjič Brežnev.
Nikita Sergejevič Chruščov sa narodil 17. apríla 1894 v dedine Kalinovka v Kurskej oblasti v chudobnej roľníckej rodine. V rodnej obci navštevoval základnú školu. V roku 1918 vstúpil do boľševickej strany, v ktorej od roku 1924 pôsobil ako profesionálny sovietsky aparátnik. Od roku 1927 sa zúčastnil na všetkých zjazdoch komunistickej strany, od roku 1928 už ako člen ústredného výboru.
V 30. rokoch 20. storočia sa Chruščov zaradil medzi Stalinových obľúbencov a v roku 1937 ospevoval vtedajšieho sovietskeho vodcu slovami: "Stalin je to najlepšie, čo ľudstvo má, pretože Stalin je nádejou, je očakávaním, je majákom, ktorý ukazuje cestu všetkému pokrokovému ľudstvu.“
Po Stalinovej smrti v marci 1953, kedy sa postavil na čelo krajiny práve Chruščov, bolo všetko inak. Pamätným sa stalo najmä Chruščovove vystúpenie na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) 25. februára 1956. V prejave poodhalil kult osobnosti Stalina, jeho ničivé následky, odsúdil diktátorské praktiky svojho predchodcu a doslova zbúral dovtedy nedotknuteľný obraz generalissima. Na príkaz Chruščova prepustili milióny nevinne odsúdených z gulagov a trestaneckých táborov. Opatrne začal uvoľňovať represívny vojensko-policajný režim, zaviedol čiastočnú slobodu slova a krajinu otvoril západnému svetu. Aby zmiernil bytovú krízu, nariadil stavať úsporné panelové domy takzvané chruščovky a podporoval lepšie zásobovanie obyvateľstva.
Z iniciatívy Chruščova bol 19. februára 1954 Krym vyňatý z Ruskej federácie a administratívne pričlenený k Ukrajine, čo potvrdil zákon prijatý 26. apríla 1954.
Prvé roky po Stalinovej smrti priniesli uvoľnenie v medzinárodných vzťahoch. Ale Chruščov zároveň dokázal svoju nekompromisnosť v Maďarsku v roku 1956 a tiež v roku 1961, kedy nechal vybudovať Berlínsky múr.
Nezabudnuteľným a ikonickým sa stalo vystúpenie Chruščova v Organizácii spojených národov (OSN) 12. októbra 1960, kedy začal vášňivo búchať do rečníckeho pultu svojou topánkou. "Si chudobný Filipínčan, hlúpy poskok imperialistov!" kričal pri tom na šéfa filipínskej delegácie Lorenza Sumulonga, ktorý obvinil Sovietov, že na jednej strane odsudzujú kolonializmus, ale na druhej strane ovládajú východnú Európu.
Neočakávaným a avanturistickým rozhodnutím sovietskeho vodcu bolo tajné rozmiestnenie rakiet stredného doletu na Kube v lete roku 1962. Svet sa ocitol na pokraji jadrovej vojny. Chruščov, ktorý považoval rakety na Kube za "ježka v amerických nohaviciach", sa musel napokon stiahnuť.
Dokumentárny film Nikita Chruščov - premiér Sovietskeho zväzu v studenej vojne
Moskovská politická špička okolo Brežneva vyjadrovala čoraz väčšiu nespokojnosť s reformami Chruščova a jeho dobrodružnou zahraničnou politikou. Cítila sa byť ohrozená neustálymi personálnymi presunmi a preto sa rozhodla konať. Chruščovovi odporučila, aby si viac všímal svoj zdravotný stav a tvrdila, že jeho odchod z politiky bude to najlepšie, čo môže pre vlasť urobiť.
K zmene na sovietskom Olympe došlo 14. októbra 1964, krátko po návšteve Nikitu Chruščova v Československu, ktorá sa stala jeho poslednou zahraničnou cestou. Dva dni pred tým zazvonil na čiernomorskom letovisku Picunda dovolenkujúcemu Chruščovovi telefón z Moskvy. Volali ho na zasadanie. "Aké zasadanie? Mám dovolenku, preberieme to po nej! O čo ide? Nerozumiem," reagoval prvý muž štátu. Porozumel po prílete do hlavného mesta krajiny. Svojimi súdruhmi bol 70-ročný Chruščov odvolaný na základe "vysokého veku a zo zdravotných dôvodov", hoci sa na nijaké zdravotné problémy nesťažoval. Tvrdé jadro politbyra ho obvinilo zo subjektivizmu, buržoázneho zmýšľania a unáhlených riešení. "Vyhodili ma," reagoval po vynesení ortieľu Chruščov, ktorý stál na čele krajiny viac ako desať rokov. Za nového prvého tajomníka ÚV KSSZ bol 15. októbra 1964 vymenovaný Leonid Iľjič Brežnev.
Po odstránení z verejného života sa ocitol Chruščov v domácom väzení a dožil ako prominentný, ale izolovaný dôchodca. Zomrel v Moskve na infarkt 11. septembra 1971 vo veku 77 rokov. Napriek zásluhám na zmiernení totalitného režimu v Sovietskom zväze Chruščov počas celého svojho života pevne veril v konečné víťazstvo komunizmu.
Devätnásteho októbra 1962 sa na Letenskej pláni nad Prahou ozvala detonácia. Nešlo o útok revanšistických kapitalistických mocností ani o nešťastnú nehodu. Znázorňoval hrdinu Sovietskeho zväzu a ešte pred desaťročím jedného z najmocnejších mužov sveta - Josifa Visarionoviča Stalina na čele zástupu ôsmich postáv. Po jeho pravici stáli predstavitelia československého ľudu: robotník, roľníčka, novátor a obzerajúci sa vojak. Obrovský monument zo železobetónu obložený žulou sa nerozletel na prvýkrát. Popudom na jeho odstránenie vraj bolo prianie nového šéfa Kremľa, ktorý mal vyhlásiť, že kým bude Stalin nad Prahou, on do nej nevkročí. Isté je, že Nikita Sergejevič Chruščov búral kult svojho predchodcu rovnako energicky, ako ho pred rokmi pomáhal budovať.
Vrátme sa my pekne ešte do cárskeho Ruska, do dedinky Kalinovka v Kurskej gubernii. Tam sa 15. V prvých rokoch nič nenasvedčovalo tomu, že chlapca nečaká osud miliónov jemu podobných - ak bude mať šťastie a dožije sa dospelosti, bude sa rovnako ako jeho rodičia lopotiť prevažne na cudzom, alebo sa zdierať do úmoru kdesi v továrni. Vystriedal tyrana, poukázal na jeho zločiny, neprestal sa však na svet dívať jeho očami. Nikita Chruščov to nedokázal, práve Stalinovi totiž dlhé roky verne slúžil.
Kontroverzný, nevypočítateľný, ktorý dokázal v ľuďoch vzbudiť nádeje, aby ich vzápätí obral o akékoľvek ilúzie, ktorého slová, reakcie a činy vzbudzovali raz zhovievavý úsmev, inokedy hrôzu. Aj tak sa dá charakterizovať tento muž, ktorý stál jedenásť rokov na čele sovietskeho impéria. Bol to on, kto šokoval svet a najmä svojich spoluobčanov, keď otvorene prehovoril o hrôzach stalinskej éry. Povedal síce vtedy A, nie však už B, teda to, že aj on sa na nich podieľal. Práve za jeho vlády sa začali lámať ľady medzi Východom a Západom, no takisto bol svet aj najbližšie ku globálnemu jadrovému konflikt u. Inicioval niektoré liberálne reformy politického systému, uvoľnil do istej miery aj obruč, ktorou Moskva zvierala svoje satelity, ale na druhej strane neváhal do Maďarska poslať tanky a krvavo potlačiť tamojšie povstanie. Vzbudzoval pozornosť svojimi plánmi, často nerealizovateľnými, no je pravda aj to, že počas jeho vlády sa Sovietsky zväz stal veľmocou v oblasti dobýjania vesmíru a mohol sa v tomto smere pýšiť niekoľkými prvenstvami.
Ako mladý aparátnik sa dostal do priazne Stalina. O dvadsať rokov neskôr verejne poukázal na jeho zločiny. V každom prípade bol fenoménom, ktorý výrazne ovplyvnil dejiny, a na ktorého by sa nemalo zabúdať.
Keď totiž pred 40 rokmi Nikita Sergejevič Chruščov zomrel, tak po ňom doma takpovediac ani pes neštekol. Nedočkal sa nieto štátneho pohrebu či pôct, ktoré predtým i potom zvykli prejavovať najvyšším predstaviteľom sovietskeho štátu, ale dokonca oficiálne miesta správu o jeho smrti zatajili. Až v deň pohrebu sa o nej v novinách objavila informácia jednou vetou. V Kremli už totiž v tom čase sedem rokov sedeli práve tí, ktorí ho od moci odstavili.
Chruščovova cesta na politické výslnie sa začala na Ukrajine, teda tam, kde sa, v dedinke Kalinovka, v chudobnej roľníckej rodine v apríli 1894 narodil. Na rozdiel od svojich predkov však pri práci na poli dlho nezostal. Už ako dvanásťročný začal robiť ako zámočník v továrni, potom bol železničiarom a napokon skončil v bani, odkiaľ ho neskôr, za účasť na štrajku a aktívne vystupovanie na robotníckych zhromaždeniach, vyhodili. Práci v bani mohol vďačiť napríklad za to, že nemusel narukovať do armády a odísť na front prvej svetovej vojny. Roku 1918 vstúpil do boľševickej strany, dobrovoľne sa prihlásil aj do Červenej armády, v radoch ktorej bojoval v občianskej vojne. Skončil ako politický komisár. Domov sa vrátil roku 1922 a bol to trpký návrat. Svoju manželku Jefrozíniu, matku ich dvoch detí už nenašiel, rok predtým totiž zomrela na týfus.
V poľnohospodárstve sa chcel Chruščov orientovať najmä na pestovanie kukurice, ktorá sa mala vysiať takmer všade.
Vrátil sa k práci v bani Ručenkovo, kde sa mal stať dokonca riaditeľom, sám to však odmietol, pretože mal iba štyri roky základného vzdelania. Prihlásil sa preto do robotníckeho vzdelávacieho programu.
Ako prvého a nadlho jediného sovietskeho lídra ho pri štátnych návštevách sprevádzala manželka Nina. Na snímke s Jackie Kennedyovou.
Zároveň sa druhý raz oženil, vzťah s Marusiou však vydržal iba niekoľko mesiacov. Tretie manželstvo mu už vyšlo, s Ninou Petrovnou (rodenou Kucharčukovou), ktorú si zobral roku 1924, strávil zvyšok života. V tom istom čase odštartoval Nikita Chruščov aj kariéru komunistického aparátnika.
V straníckej hierarchii stúpal rýchlo a v začiatkoch mohol za to ďakovať najmä Lazarovi Kaganovičovi, ktorý sa v polovici dvadsiatych rokov stal členom ústredného výboru a vzápätí aj šéfom ukrajinských komunistov. Poznali sa od roku 1917 a mladý Chruščov sa stal jeho chránencom. Urobil z neho oblastného straníckeho šéfa, neskôr mu dal funkciu v Charkove a napokon v Kyjeve. No a keď na sklonku dvadsiatych rokov začal Kaganovič ako blízky spolupracovník Stalina pôsobiť v Kremli, nasledoval ho do Moskvy aj jeho protežant.
Jedným z úspechov jeho éry bolo vyslanie prvého človeka do vesmíru. Na snímke s J. Gagarinom a druhým kozmonautom G. Titovom(vľavo).
Začal tam študovať na priemyselnej akadémii. Síce ju nedokončil (ako vlastne žiadnu zo škôl, ktoré navštevoval), bol však mimoriadne aktívny v rámci školskej straníckej bunky a navyše sa tam zoznámil s Nadeždou Allilujevovou, manželkou J. V. Stalina. Aj to mu už zakrátko pomohlo pri vzostupe a cez funkcie v moskovských organizáciách sa prepracoval až do ústredného výboru strany. Archívne záznamy prezrádzajú, že už začiatkom tridsiatych rokov sa Chruščov nielen ofi ciálne, ale aj neformálne stretával so Stalinom, a že si mladý Ukrajinec získal diktátorovu dôveru, najlepšie dokazuje fakt, že ho sovietsky vodca často pozýval na svoju daču.
Za vyššími funkciami a priazňou najmocnejších kráčal Nikita Chruščov priam cez mŕtvoly. Napríklad Stalinom stanovený termín odovzdania moskovského metra, na stavbu ktorého dohliadal, bol preňho doslova svätý a nebral pritom vôbec ohľad na to, v akých podmienkach ľudia pracujú a že mnohých to stálo život. Obete dokonca propagandisticky využíval, keď ich prezentoval ako hrdinov, ktorí položili život za dobrú vec. Odmenou mu bol napokon Leninov rad a post straníckeho šéfa Moskovskej oblasti. Bol ním aj počas najtvrdších stalinských represálií a čistiek, ktoré väčšina jeho priateľov a spolupracovníkov neprežila.
Chruščov v čase najväčšej slávy v kruhu svojej rodiny.
"Stalin je všetko najlepšie, čo ľudstvo má. Je nádejou, očakávaním a majákom, ktorý ukazuje cestu všetkému pokrokovému ľudstvu,“ ospevoval vtedy svojho najvyššieho šéfa. Poslušnosť a horlivosť, s akou plnil nariadenia prichádzajúce z Kremľa, mu napokon pomohli nielen prežiť toto obdobie, ale na konci roku 1937 ho vyniesli až do funkcie šéfa ukrajinských komunistov.
Nikita Chruščov bol síce Stalinovi oddaný, no ani to vtedy nemuselo veľa znamenať. Aj jeho zamrazilo, keď si ho kremeľský šéf roku 1942, teda v čase, keď bol ZSSR takmer rok vo vojne s Nemeckom, pozval „na koberec“. Bolo to po fi asku charkovskej operácie, v ktorej Červená armáda utrpela veľké straty. Chruščov bol od vypuknutia vojny politickým komisárom a pôsobil postupne na viacerých frontoch. V praxi to znamenalo, že bol jednak sprostredkovateľom medzi miestnym vojenským velením a Moskvou, a zároveň ručil za to, že si vojenskí velitelia nebudú počínať svojvoľne, resp. v rozpore s predstavami Kremľa.
Chruščov s J. F. Kennedym. Na jeseň 1962 stáli proti sebe tak ostro, že svetu hrozil jadrový konflikt.
Ako neskôr spomínal, k Stalinovi išiel s malou dušičkou a bol pripravený na to, že za neúspech pri Charkove môže skončiť pred súdom, vo väzení alebo na popravisku. Nič z toho sa napokon nestalo. Naopak, sovietsky vodca ho vyslal do Stalingradu, kde mal pôsobiť ako politický poradca veliteľa obrany mesta. Jeho úlohou bolo udržiavať morálku vojska, vypočúvať zajatcov a pôsobiť propagandisticky. Na túto funkciu bol až do konca života veľmi hrdý, práve pri Stalingrade nastal totiž obrat vo vojne. Radosť mu však zakrátko skalila smrť najstaršieho syna Leonida, stíhacieho pilota, ktorý v bojoch padol. Ako politruk pôsobil Chruščov aj v bitke pri Kursku a pri oslobodzovaní Kyjeva. Ďalej už s armádou nepokračoval, znovu sa stal šéfom ukrajinských komunistov a bol vymenovaný aj za predsedu republikovej vlády. Roku 1949 však putoval opäť do Moskvy, kde sa znovu ujal funkcie, ktorú zastával v tridsiatych rokoch.
Nepatril k najviditeľnejším členom politbyra, a tak málokto počítal s tým, že po Stalinovej smrti v marci 1953 by sa práve on mohol stať jeho nástupcom. V hre boli iní, najmä Grigorij Malenkov či obávaný šéf vnútra a tajnej polície Lavrentij Berija. Mocenský boj trval pol roka a víťazne napokon z neho vyšiel práve zdanlivo nenápadný Chruščov. Na rozdiel od iných totiž dokázal komunikovať s členmi politbyra a nakloniť si ich tak na svoju stranu. Najprv sa s pomocou Malenkova, ktorý sa stal predsedom vlády, zbavil Beriju. Urobil to pekne po stalinsky - obvinením, súdom a popravou, no a o poldruha roka napokon odstavil aj svojho pomocníka...
Počas návštevy Spojených štátov ochutnal aj hotdog.
V februári 1956 sa v Moskve konal XX. zjazd komunistickej strany, prvý po Stalinovej smrti. Posledný deň, keď už delegáti čakali na koniec zasadnutia, ich zrazu Chruščov zvolal na uzavreté rokovanie za kremeľskými múrmi. Zahraničných hostí nepozvali. To, čo si delegáti z úst najvyššieho predstaviteľa strany a štátu vypočuli, bolo šokujúce. Chruščov totiž vo svojom štvorhodinovom referáte tvrdo zúčtoval so Stalinom. Bola to bilancia zločinov, masových represálií, politických vrážd a chýb, ku ktorým v Sovietskom zväze dochádzalo od konca dvadsiatych rokov. Funkcionári strany v nemom úžase počúvali, ktovie však, či im dochádzalo, že aj oni, rovnako ako ten, ktorý o tom hovorí, sa na všetkých nezákonnostiach aktívne podieľali a celú tú hroznú dobu spoluvytvárali. "Myslím si, že cítil veľkú vinu a snažil sa potom mnohým rodinám pomôcť. Chcel sa rehabilitovať," spomínala pred niekoľkými rokmi Chruščovova dcéra Rada.
Jeho referát odštartoval lavínu udalostí aj za hranicami ZSSR. K nepokojom došlo zakrátko v komunistickom Poľsku a v októbri vypukla revolúcia aj v Maďarsku. A Chruščov ukázal, že hoci chce navonok pôsobiť inak než Stalin, v podstate je rovnaký. Do krajiny snažiacej sa vymaniť spod sovietskeho vplyvu poslal tanky, ktoré revolúciu utopili v krvi.
Nový kurz sa snažil vládca Kremľa nastoliť aj v zahraničnej politike. Miestami síce neovládol svoju výbušnú povahu (počas zasadania OSN v októbri 1960 sa preslávil tým, že si vyzul topánku a od hnevu ňou začal búchať po stole), čo nepridávalo na jeho dôveryhodnosti, na rozdiel od Stalina však začal navštevovať západné krajiny. Ako prvý sovietsky líder vycestoval aj do USA, kde sa stretol najprv s prezidentom Eisenhowerom a potom aj s jeho nástupcom J. F. Kennedym. Žoviálny Chruščov, ktorý hlásal politiku mierovej koexistencie Východu a Západu, si u mnohých získaval sympatie a prispel k uvoľneniu medzinárodného napätia. Koniec studenej vojny však nenastal. Naopak, nechýbalo veľa a mohla sa zmeniť na vojnu jadrovú. Najbližšie k nej mal svet roku 1962 počas tzv. karibskej krízy. Sovietsky zväz vtedy začal na Kube rozmiestňovať svoje rakety, čo USA pochopili ako priame ohrozenie. Biely dom začal s námornou blokádou ostrova, dal Kremľu ultimátum, a Chruščov v poslednej chvíli cúvol.
Na návšteve Juhoslávie. Vzťahy medzi oboma krajinami sa za jeho vlády zlepšili.
Kým vo svete zbieral aj sympatie, doma prevažne iba čierne body. Jeho sľuby a vízie, s ktorými nastupoval, či sa to týkalo ekonomiky (ZSSR mal v tejto oblasti podľa neho všetkých predbehnúť), alebo poľnohospodárstva (najmä experimenty s pestovaním kukurice a so zúrodňovaním Sibíri), neboli v centrálne plánovanom hospodárstve a v sovietskych podmienkach realizovateľné. V Kremli sa proti nemu vytvorila silná opozícia vedená Leonidom Brežnevom, ktorá ho v októbri 1964 zbavila funkcií. Ofi ciálny dôvod, samozrejme, znel, že odstúpil zo zdravotných dôvodov. Bola to diagnóza
Sovietsky režim sa všemožne staral o to, aby Nikita Chruščov čo najrýchlejšie upadol do zabudnutia. Penzionovaný bývalý pán Kremľa, trpiaci častými depresiami a strážený tajnou políciou, ktorá k nemu mnohé návštevy ani nepustila, zatiaľ trávil zvyšok života v kruhu svojich najbližších. V roku 1966 začal písať memoáre. Presnejšie, tajne svoje spomienky diktoval na magnetofón. Až po jeho smrti sa ich podarilo prepašovať von a v sedemdesiatych rokoch vyšli prvýkrát v Spojených štátoch. Prekvapujúca bola najmä jeho sebareflexia. "Odsudzovali sme Stalina, ale neprestali sme sa pozerať na svet jeho očami, robiť jeho štýlom a podľa jeho spôsobu myslenia. Bolo to lživé a povedal by som dokonca až chorobné," priznal Chruščov, ktorý 11. septembra 1971 podľahol infarktu.