Kto má výsadu a právo volať sa Božím dieťaťom? Predsa ten, pre ktorého je Boh aj jeho otcom. Nebeským otcom. Všetci máme pozemských otcov a skrze nich existujeme a žijeme. Sú počiatkom nášho počatia a zrodu, zdrojom opatery a ochrany. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.
Náš Pán povedal toto: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém mu povedal: „Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ Ježiš odpovedal: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Boh je Duch a my sa potrebujeme narodiť z Ducha Svätého, z Boha, aby sme obdržali večný život a spásu.
Ako? Tým, že uveríme evanjeliu - že je Bytosť, ktorá je láska a chce, aby sme jej verili, dôverovali a žili s ňou svoj život, aby sme uverili v Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži z lásky k nám, aby zaplatil náš dlh za hriech, aby sme neboli odsúdení, ale mali život večný. Táto „obchodná zmluva“ medzi dobrom a zlom (Gn 3,15) stála nášho Boha a Spasiteľa smrť, aby sme my mohli žiť a bola spečatená krvou ako znak Novej a večnej Zmluvy. No smrť nemala posledné slovo. Smrť pohltilo víťazstvo! Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň?
Uverme srdcom a vyznajme svojimi ústami: Ježiš je môj Pán! Ježiš je môj Spasiteľ. Prijímam ťa do svojho života. Odpusť mi moje hriechy, nechcem viac hrešiť, chcem žiť nový život s tebou, podľa tvojho slova. Chcem ťa nasledovať. Pretože ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme v spravodlivosť, ale ústami vyznávame spásu.
Existujú aj diablove deti? S týmto výrazom sa stretávame v evanjeliu podľa Jána, v 8 kapitole, kde Ježiš hovorí: „Ak zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme potomkovia Abraháma a nikdy sme nikomu neslúžili. Ako to, že ty hovoríš: ‚Stanete sa slobodnými‘?“ Ježiš im odpovedal: „Amen, amen, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. A otrok nezostáva v dome natrvalo. Syn zostáva navždy. Ak vás teda Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ Odpovedali mu: „Naším otcom je Abrahám!“ Ježiš im povedal: „Ak ste Abrahámove deti, mali by ste robiť Abrahámove skutky! Vy robíte skutky svojho otca.“ Povedali mu: „My sme sa nenarodili zo smilstva; máme jediného Otca, Boha.“ Ježiš im povedal: „Keby bol Boh váš Otec, milovali by ste ma, veď ja som vyšiel a prichádzam od Boha. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal. Prečo nechápete moju reč? - Preto, že nemôžete počúvať moje slovo. Vaším otcom je diabol a chcete plniť žiadosti svojho otca. On bol od počiatku vrahom ľudí a nestál v pravde, lebo v ňom niet pravdy. Keď hovorí lož, hovorí z toho, čo mu je vlastné, pretože je klamár a otec lži.“
Apoštol Ján vo svojom liste píše: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími deťmi. A nimi sme. Svet nás preto nepozná, lebo nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. Každý, kto má túto nádej v neho, očisťuje sám seba tak, ako je on čistý. Každý, kto pácha hriech, porušuje zákon, lebo hriech je porušenie zákona. Viete predsa, že on sa zjavil, aby sňal hriechy, ale v ňom nieto hriechu. Kto zostáva v ňom, nehreší; kto hreší, ten ho nevidel; ani nepoznal. Deti, nech vás nik nezvedie! Kto koná spravodlivo, je spravodlivý, ako aj on sám je spravodlivý. Kto pácha hriech, je z diabla, lebo diabol hreší od počiatku. Boží Syn sa zjavil nato, aby maril diablove skutky. Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo jeho semeno je v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha. Podľa toho sa dajú spoznať Božie deti a deti diabla: Ten, kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata.“
Rozlíšenie medzi Božími deťmi a deťmi diabla
Ježiš hovorí, že strom poznať po ovocí (Mt 12, 33) a tiež (Lk 6,43 - 45): Niet dobrého stromu, čo rodí zlé ovocie, a niet ani zlého stromu, čo rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po jeho ovocí. Veď z tŕnia sa nenazbierajú figy ani hrozno z ostružín. Ako tí, čo sa narodili z Boha, z Ducha Božieho, máme sa podobať na Toho, z ktorého sme sa zrodili a niesť aj ovocie - ovocie Ducha Svätého. Tým ovocím je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.
Aké ovocie nesieme? Nie je to niekedy naopak? Alebo sú to skutky tela: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, svár, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné, čo sú skutky tela. O tomto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, ktorí robia také veci, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.
Ako žiť podľa Božej vôle?
Písmo nás vyzýva: „Ak žijeme Duchom, podľa Ducha aj konajme!“ Ako teda žiť, aby sme konali správne, podľa Božej vôle? Sv. Pavol v liste Rimanom nám dáva povzbudenie a návod, čo robiť, ako sa postupne premieňať, premieňať našu myseľ. Lebo to, ako myslíme, čo myslíme, ovplyvňuje náš život aj naše slová.
„Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania (tým, že budeme čítať a prijímať Božie slovo), aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé. Láska nech je nepokrytecká. Sprotivte si zlo, pridŕžajte sa dobra. Buďte si navzájom oddaní v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti. Nebuďte leniví v horlivosti. Dajte sa rozohňovať Duchom. Slúžte Pánovi. Radujte sa v nádeji. V súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých. Voči cudzím buďte pohostinní. Dobrorečte tým, ktorí vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte. Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. Buďte navzájom jednej mysle. Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených. Nebuďte múdri sami pre seba. Nikomu neodplácajte zlom za zlé. Usilujte sa o to, čo je dobré v očiach všetkých ľudí. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“
Niekto mi môže povedať, veď to všetko poznáme. Poznať je jedna vec a žiť druhá. „Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno“ (Ján 1:12).
Proces stať sa Božím dieťaťom
Keď Ježiša navštívil náboženský vodca Nikodém, Ježiš ho neuisťoval o nebi okamžite. Keď sa človek narodí prvýkrát, dedí hriešnu prirodzenosť, ktorá pramení z neposlušnosti Adama v záhrade Eden. Nikto nemusí učiť dieťa, ako hrešiť. Prirodzene nasleduje vlastné zlé túžby, ktoré vedú k takým hriechom ako klamstvo, krádež či nenávisť. Namiesto toho, aby sa stal Božím dieťaťom sa stáva dieťaťom neposlušnosti a hnevu.
„Tak (naplnil) aj vás, mŕtvych pre vlastné prestúpenie a hriechy, v ktorých ste kedysi žili primerane veku tohto sveta, podľa kniežaťa mocností vzduchu, ducha pôsobiaceho teraz v neposlušných synoch. Ako deti hnevu si zaslúžime byť oddelení od Boha v pekle. Ako môžeme byť živými s Kristom / znovu sa narodiť / stať sa Božím dieťaťom?
Táto pasáž jasne vysvetľuje, ako sa stať Božím dieťaťom. Musíme prijať Ježiša vierou v Neho. Po prvé, musíme uznať, že Ježiš je večný Syn Boží, ktorý sa stal človekom. Narodil sa skrze moc Ducha Svätého prostredníctvom panny Márie, ale Ježiš nezdedil Adamovu hriešnu prirodzenosť. Preto je On nazvaný druhým Adamom (1. Korintským 15:22). Tak ako jedna Adamova neposlušnosť priniesla kliatbu hriechu na svet, tak môže Kristov dokonalý život pokryť naše hriechy. Po druhé, musíme veriť v Ježiša ako Spasiteľa. Boží plán bol obetovať na kríži svojho dokonalého Syna, ktorý zaplatil trest, ktorý si zaslúžime za naše hriechy: smrť. Napokon musíme nasledovať Ježiša ako Pána. Po tom, čo Krista vyzdvihol ako víťaza nad hriechom a smrťou, mu Boh dal všetku autoritu (Efezským 1:20-23). Prostredníctvom Božej milosti nám Boh dáva pokánie a vieru v Spasiteľa a Pána; sme znovu narodení k novému životu ako deti Božie. Rovnako, ako sme nemali žiaden vplyv na svoje prirodzené narodenie, nemôžeme ani sami spôsobiť, aby sme sa narodili do Božej rodiny tým, že budeme robiť dobré skutky alebo podnecovať svoju vlastnú vieru. Ako vyššie uvedené verše hovoria, Boh je ten, kto „dal právo“ v súlade s Jeho milostivou vôľou.
„Pozrite, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa volali Božími deťmi; a nimi sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal Jeho.“ (1. Jánov 3:1). Dieťa vyrastie a podobá sa svojim rodičom. Podobne aj Boh chce, aby sa Jeho deti stále viac a viac podobali Ježišovi Kristovi. Hoci budeme dokonalí až v nebi, pre Božie dieťa nebude zvykom hrešiť bez pokánia z hriechu.
„Deti, nech vás nikto nezvedie. Kto koná spravodlivosť, je spravodlivý, ako je On spravodlivý. Kto pácha hriech, je z diabla, pretože diabol hreší od počiatku. Syn Boží sa zjavil na to, aby maril diablove skutky. Ktokoľvek sa z Boha narodil, nepácha hriech, lebo Jeho semeno zostáva v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha. Podľa toho poznať deti Božie a deti diablove: ktokoľvek nečiní spravodlivosť, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje brata.“ (1. Jánov 3:7-10).
Pozor však, Božie dieťa nemôže byť „popreté“, keď hreší. Ale ak niekto „praktizuje“ hriech (t. j. trvale má potešenie z hriechu bez toho, aby zvážil nasledovať Krista a Jeho Slovo), poukazuje na to, že nikdy nebol znovu narodený. Ježiš takým ľuďom povedal: „Vy ste z otca diabla a žiadosti svojho otca chcete činiť. On bol vrahom ľudí od počiatku a nestál v pravde, lebo nieto v ňom pravdy. Keď hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného, pretože je luhár a otec lži.“ (Ján 8:44). Božie deti na druhej strane už netúžia po uspokojení v hriechu, ale túžia spoznať, milovať a oslavovať svojho Otca.
Odměny a zodpovednosti Božích detí
Odměny pre Božie dieťa sú nekonečné. Ako deti Božie sme súčasťou jeho rodiny (Cirkvi), sľúbil nám domov v nebi a dal nám právo v modlitbe pristupovať k Bohu ako k Otcovi (Efezským 2:19, 1. Jánov 3:1). Odpovedz na Božie volanie k pokániu z hriechu a uver v Krista. Rozhodol si sa pre Krista po prečítaní týchto stránok?
Je jedno, či je človek Moslim a učí, že všetky deti sa rodia ako moslimské a potom sú zvedené diablom, alebo či je človek Mormon a učí, že každý na Zemi už predtým, ako sa narodil, existoval ako duchovné Božie dieťa. Väčšina náboženstiev, okrem kresťanstva, sa zhoduje v tom, že ľudia sa rodia ako Božie deti. Biblia jasne hovorí, že to tak nie je. Je mnoho pasáží v Biblii, ktoré hovoria o tom, že človek sa stáva Božím dieťaťom až v určitom období svojho života, nie bezprostredne pri narodení. Ján nám to jasne vysvetľuje v prvej kapitole svojho evanjelia. Slovo „stať sa“ v 12. verši je kľúčové, pretože nám poukazuje na to, že bolo určité obdobie v živote každého Božieho dieťaťa, kedy ním nebol. Tí, ktorí s pokorou prijali Krista, činili pokánie zo svojich hriechov a zistili, že zúfalo potrebujú, aby sa Ježiš stal ich Pánom, títo ľudia dostali právo stať sa deťmi Božími.
Doktrína Božieho adoptívneho prijatia je bezpochyby jednou z najkrajších doktrín v Biblii, ale nedávala by žiadny zmysel, keby sa ľudia rodili ako Božie deti. Namiesto toho nám vyvolenie a Božie adoptívne prijatie poukazuje na to, že sme boli oddelení od Boha. Efežanom 1:3-14 je úžasný zoznam všetkých požehnaní, ktoré dostávame ako Božie deti a to, čo robí tento list najkrajším, je, že toto dedičstvo dostávame nie na základe rodového práva ale výhradne len z milosti. Pavol jasá, keď myslí na Efežanov a na skutočnosť, že sa budú spolupodieľať na všetkých týchto požehnaniach. Spomína na to, ako chodil z domu do domu po celom Efeze (Skutky 20:19-20) a prosil ich so slzami v očiach, aby činili pokánie z hriechov a nasledovali Krista. Pavol pokračuje v 2. kapitole listu Efežanom, keď hovorí, že pred tým, ako sme sa stali deťmi Božími, sme boli deťmi hnevu. Biblia je veľmi jasná v tom, keď hovorí, že každý, kto sa narodí, je pod Božím hnevom. Boh nenávidí hriech, nenávidí pýchu a každé živé stvorenie bude zničené blížiacim sa Božím hnevom. Našou jedinou nádejou je, že nás On sám zo svojej nekonečnej milosti zachráni sám pred sebou. Kristus pretrpel hnev na kríži namiesto všetkých, ktorí sa stali Božími deťmi, aj namiesto tých, ktorý sa nimi ešte len stanú.
„Ježiš im povedal: Keby bol Boh vaším Otcom, milovali by ste ma.“ Ježiš tu vyslovil niečo veľmi znepokojujúce. Zachádza až tak ďaleko, že tých, ktorí ho nemilujú, nazýva deťmi diabla. Jeho vysvetlenie je veľmi jednoznačné. Ak by si bol Božím dieťaťom, tak by si Ho prijal pre to, kým skutočne je, veril by si v Trojicu a s láskou by si plnil Jeho rozkazy. Ak odmietaš Boha Biblie, tak jednoducho nasleduješ cestu tohto sveta, nasleduješ knieža mocností vzduchu, ako sa píše v Efezským 2:2, a my vieme, že tým kniežaťom je samotný diabol. V celom Písme je oveľa viac veršov, ktoré hovoria o tejto pravde.
Význam znovuzrodenia a Božej adopcie
Sú dva dôvody, prečo je doktrína znovuzrodenia tak dôležitá. Po prvé si musíme uvedomiť, že sa vôbec môžeme volať deťmi Božími, že s radosťou môžeme vyhlásiť Jánove slová z 1. Jánovho listu 3:1. Vidíte tú obrovskú lásku, ktorú nám dal Otec, aby sme sa mohli volať deťmi Božími! Doktrína Božej adopcie by nám mala pripomínať skutočnosť, že sa môžeme tešiť z niečoho, čo sme si vôbec nezaslúžili. Po druhé, doktrína Božieho adoptívneho prijatia nás vedie k evanjelizácii. Keď vidíme ľudí, ktorými nás Boh obklopuje, tak vidíme ľudí, ktorí nielenže nie sú súčasťou Božej rodiny, ale sú pod Božím hnevom a nasledujú svojho skutočného otca, samotného diabla. Náš súcit voči nim rastie, keď vidíme ich stav a plačeme nad ich situáciou. Zrazu, keď sa pozrieme na ľudí okolo nás, či už je ich hriech zrejmý alebo nie, pochopíme, že Boží hnev spočíva na nich a potreba ich spasenia je ohromná!
Rovnako, ako ostatné izraelské mestá, aj mesto Betlehem malo svoju synagógu, v ktorej sa ľudia schádzali, aby sa modlili (preto bola tiež nazývaná domom modlitby) a počúvali Mojžišov Zákon. Kňaz z kazateľne ho predčítal a vysvetľoval silným hlasom, aby ľudia mohli pochopiť jeho prikázania. V synagógach však neboli prinášané žiadne obety, to bolo vyhradené chrámu v Jeruzaleme, okrem prípadov, keď Pán rozhodol inak. Nebolo to ponechané voľbe ľudí, aby sa predišlo nebezpečenstvu modlárstva, ako je zmienené v Piatej Mojžišovej knihe (Dt 12,6). Kňaz, ktorý bol na týchto miestach učiteľom alebo služobníkom Zákona, bol zvyčajne tiež vyzvaný k tomu, aby vykonával obriezku. Niežeby to bola jeho zákonná povinnosť, pretože nielen kňaz, ale ktokoľvek mohol vykonať obriezku, ale zbožné matky pevne verili tomu, že dieťa je vystavené menšiemu nebezpečenstvu, pokiaľ je obrezané rukami kňaza.
Naša veľká Kráľovná si to však nepriala z obavy pred nejakým nebezpečenstvom, ale kvôli vznešenosti Dieťaťa. Kňaz prišiel ku vchodu jaskyne zrodenia Pána, kde vtelené Slovo odpočívalo v náručí panenskej Matky a čakalo naňho. S kňazom prišli ďalší dvaja úradníci, aby mu, ako to bolo obvyklé, pri obrade pomáhali. Hrubosť tohto príbytku najprv kňaza udivila a trochu vyviedla z miery. Ale najmúdrejšia Kráľovná k nemu prehovorila a uvítala ho s takou skromnosťou a láskavosťou, že sa jeho stiesnenosť čoskoro premenila na obdiv pokoja a najušľachtilejšieho majestátu Matky, a bez toho, aby poznal príčinu, bol pohnutý k úcte a rešpektu voči tejto neobyčajnej osobe. Keď kňaz pohliadol do tvárí Márie a Dieťaťa v jej náručí, bol naplnený veľkou zbožnosťou a nehou, pričom žasol nad kontrastom, s ktorým sa stretol uprostred takejto chudoby na takom skromnom a opovrhovanom mieste. Keď sa dotkol božského tela Dieťaťa, bol obnovený skrytou mocou, ktorá ho posvätila a zdokonalila. Aby svätý Jozef pri posvätnom obrade obriezky na tomto mieste prejavil čo najväčšiu vonkajšiu úctu, zapálil dve voskové sviece.
Kňaz požiadal panenskú Matku, aby odovzdala Dieťa do rúk dvoch pomocníkov a nachvíľu sa vzdialila, aby sa nemusela stať svedkom tejto obeti. Tento príkaz uviedol veľkú Paniu do rozpakov, pretože ju jej pokora a duch poslušnosti vyzývali, aby kňaza uposlúchla, zatiaľ čo na druhej strane ju zdržiavala láska a úcta k jej Jednorodenému. Aby sa neprevinila proti žiadnej z týchto cností, pokorne požiadala, aby mohla zostať. Povedala, že by si priala zúčastniť sa tohto obradu, pretože ho má vo veľkej úcte, a že bude mať dostatok odvahy držať Dieťa v náručí, pretože ho nechce v takejto chvíli opustiť. Všetko, čo požadovala, bolo, aby bola obriezka s ohľadom na útlosť Dieťaťa prevedená čo najšetrnejšie. Kňaz sľúbil vyhovieť jej žiadosti a dovolil, aby Dieťa mohla držať jeho Matka, čím bolo naplnené jedno tajomstvo.
Božia Matka potom rozvinula plienky, ktorými bol jej najsvätejší Syn zavinutý, a zo záňadria vyňala utierku, ľanovú tkaninu, ktorú tam predtým vložila, aby sa ohriala, pretože toho dňa bolo veľmi chladno. Zatiaľ čo držala Dieťa vo svojom náručí, podložila toto plátno tak, aby naň padli odrezaná čiastka i krv. Kňaz potom prikročil k vykonaniu svojej povinnosti a obrezal Dieťa, pravého Boha a človeka. Boží Syn tak súčasne s nesmiernou láskou priniesol večnému Otcovi tri obete takej veľkej ceny, že by každá z nich stačila k vykúpeniu tisícov svetov. Prvou obeťou bolo, že i keď bol nevinný a Syn pravého Boha, vzal na seba stav hriešnika (Flp 2,7) a podrobil sa obradu zavedenému ako liek na prvotný hriech a Zákonu, ktorým nebol viazaný (2 Kor 5,21). Druhou obeťou bola jeho ochota znášať bolesti obriezky, ktoré cítil ako pravý a dokonalý človek. Túto zbožnú obeť Ježiša, nášho Spasiteľa, večný Otec prijal a (naším spôsobom vyjadrovania) začal prehlasovať, že bol uspokojený a že boli splatené dlhy ľudstva. Vtelené Slovo obetovalo toto prvé ovocie svojej krvi ako prísľub toho, že ju preleje všetku, aby zavŕšilo vykúpenie a splatilo dlh Adamových synov. Všetky tieto vnútorné úkony a hnutia Jednorodeného jeho najsvätejšia Matka vnímala a svojou nebeskou múdrosťou prenikala tajomstvami svätých úkonov, pričom konala ako jeho Matka a v zhode so svojím Synom a Pánom vo všetkom, čo robil a čím trpel.
Božie Dieťa, verné svojej ľudskej prirodzenosti, plakalo rovnako ako iné deti. Aj keď bola bolesť spôsobená zranením veľmi krutá, a to ako v dôsledku citlivosti jeho tela, tak aj kvôli hrubosti noža, ktorý bol zhotovený z pazúrika, jeho slzy nevyvolávala ani tak prirodzená bolesť, ako skôr nadprirodzený smútok, ktorý v ňom vyvolávala znalosť tvrdosti sŕdc smrteľníkov. Tá bola hrubšia a nepoddajnejšia než pazúrik, pretože vzdorovala jeho najsladšej láske a božskému ohňu, ktorý prišiel zapáliť vo svete a vo verných srdciach (Lk 12,49). Aj citlivá a milujúca Matka plakala ako úprimná ovečka, ktorá pozdvihla svoj hlas v súzvuku s nevinným Baránkom. Dieťa sa vo vzájomnej láske a súcite túlilo k svojej Matke, zatiaľ čo ho ona láskavo hladila pri svojich panenských prsiach a zachytávala posvätný ostatok a stekajúcu krv do plátna. Potom to zverila svätému Jozefovi, aby mohla ošetriť Dieťa a znovu ho zavinúť do plienok. Kňaz bol trochu prekvapený slzami Matky.
Kráľovná neba bola pri všetkých týchto udalostiach taká múdra, obozretná a veľkomyseľná, že to vzbudzovalo obdiv anjelských zborov a najvyššie potešenie jej Stvoriteľa. Nechala zažiariť Božiu múdrosť, ktorá ju napĺňala, takým dokonalým vykonávaním každého skutku, že sa zdalo, akoby mala vykonať len ten jediný. Vo svojej túžbe držať Dieťa vo svojom náručí počas obriezky bola neústupná, nesmierne starostlivá pri zachovávaní ostatkov, nadmieru súcitná s jeho bolesťou a slzami, sama cítiaca jeho bolesť, neobyčajne milujúca v láskaní, preveľmi usilovná v zaisťovaní jeho pohodlia, horlivá v napodobňovaní jeho skutkov, vždy pozorná, aby s ním zaobchádzala s najvyššou úctou bez toho, aby pri tom zabúdala činiť úkony cností alebo aby jedna dokonalosť prekážala druhej. Obdivuhodný pohľad na pätnásťročné Dievča, poskytujúce i anjelom akési poučenie a dôvody k obdivu.
Kňaz sa medzitým spýtal rodičov, aké meno si pri obriezke prajú dať Dieťaťu. Veľká Pani, vždy dbajúca o úctu k svojmu snúbencovi, požiadala svätého Jozefa, aby oznámil meno. Svätý Jozef sa však k nej obrátil a s podobnou úctou jej dal najavo, že pokladá za vhodné, aby toto nežné meno vyšlo najprv z jej úst. Preto obaja, Mária a Jozef, vplyvom božského pôsobenia v rovnakú chvíľu povedali: „JEŽIŠ je jeho meno.“ Kňaz odpovedal: „Rodičia sa jednohlasne zhodujú a veľké je to meno, ktoré Dieťaťu dali.“ Potom zapísal meno do tabuľky či zoznamu ostatných detí. Keď ho kňaz zapisoval, cítil úžasné vnútorné pohnutie, takže prelial mnoho sĺz. Čudoval sa tomu, čo cítil, a nebol schopný vysvetliť prečo. Povedal: „Som si istý, že toto dieťa bude veľkým prorokom Pána.“
Keď zostali s Dieťaťom sami, najsvätejšia Mária a svätý Jozef znovu slávili tajomstvo obriezky, ospevovali ľúbeznými chválospevmi so slzami radosti sväté meno JEŽIŠ, ktorého plnšie poznanie (rovnako ako i iných tajomstiev, o ktorých som sa zmienila) je vyhradené ako ďalšie mimoriadne potešenie pre svätých v nebi. Nesmierne múdra Matka priložila na ranu spôsobenú nožom liek, ktorý sa v takýchto prípadoch zvyčajne u ostatných detí používal. V dobe, keď pretrvávali bolesti a rana sa hojila, nechcela sa Mária ani na okamih vzďialiť od Dieťaťa a vo dne v noci ho pestovala vo svojom náručí. Nežná láska nebeskej Matky prevyšovala všetko ľudské chápanie. Už jej prirodzená láska bola väčšia, než akej sú schopné iné matky, a jej nadprirodzená láska prevyšovala lásku všetkých anjelov a svätých dohromady. Jej úctu a uctievanie nie je možné porovnávať s úctou a uctievaním žiadnej inej stvorenej bytosti.
To bolo pre vtelené Slovo potešením (Prís 8,31), po ktorom túžilo a ktoré očakávalo medzi ľudskými deťmi, a to bola odmena, ktorú jeho milujúce srdce čerpalo z veľkej svätosti panenskej Matky za zármutok, ktorý mu spôsobovali ľudia svojím správaním. Aj keď v nej jedinej nachádzal viac potešenia než u všetkých ostatných tvorov a aj keď v nej našla jeho láska plné uspokojenie, pokorná Kráľovná sa snažila zmierniť jeho telesné bolesti všetkými prostriedkami, ktoré mohla zaobstarať. Preto prosila svätých anjelov, aby jej pomáhali a vyludzovali ľúbezné melódie pre ich vteleného Boha a jej trpiace Dieťa. Touto hudbou, takou ľúbeznou, že sa v porovnaní s ňou každá ľudská hudba zdá disharmóniou, nebeská Pani obveseľovala svojho najsvätejšieho Syna, pričom oveľa sladšou hudbou boli pre neho jej hrdinské cnosti, ktoré v jej duši vytvárali „zbory ako zomknuté šíky“, ako hovorí Pán a Ženích v Šalamúnovej Piesni.
Ľudské srdcia sú tvrdé a ťažkopádne v rozpoznaní a vďačnom uznávaní takých úctyhodných tajomstiev, ustanovených pre ich večnú spásu nesmiernou láskou ich Stvoriteľa a Vykupiteľa. Ó, najsladšie Dobro mojej duše a môjho života! Ako zle ti splácame úžasné vynálezy tvojej večnej lásky! Ó, nezmerateľná Láska, ktorú neuhasia ani burácajúce vody našej hrubej, nevernej nevďačnosti! Vskutku podstatná Štedrosť a Svätosť nemohla vo svojej blahosklonnosti z lásky k nám zájsť ďalej ani dokázať úžasnú lásku k nám inak než prijatím podoby hriešnika (Flp 2,7) a zaťažením svojej nevinnosti trestom za hriech, ktorý by sa k nemu inak nikdy nemohol priblížiť. Pokiaľ ľudia pohŕdajú takýmto príkladom a zabúdajú na takéto dobrodenia, ako môžu hovoriť, že používajú svoj rozum? Ako sa môžu domnievať a chváliť sa tým, že sú múdri, prezieraví alebo sądni?
M.Virag - Význam obriezky
Živé uvedomenie si toho, že sme Božími deťmi skrze naše spojenie s Kristom v krste a skrze pôsobenie Ducha svätého. Veriaci Opus Dei sa snažia, aby toto presvedčenie, ktoré je podstatným prvkom kresťanskej viery, preniklo do ich spôsobu života a prejavovala sa vo všetkých oblastiach. Členovia Diela sa snažia vykonávať svoju prácu tak, aby to z nich robilo Božie deti. Znamená to usilovať sa o ľudskú dokonalosť, o správny úmysel, hľadať len Božiu slávu a slúžiť ostatným. Rovnako aj modlitba sa obracia k Bohu ako k milujúcemu Otcovi, ktorému môže človek kedykoľvek a kdekoľvek otvoriť svoje srdce. Pri odpočinku a rekreácii si Božie deti uvedomujú, že ich Nebeský otec ich vždy vidí a pozerá na ne s láskou, a preto sa vyhýbajú všetkému, čo by Ho mohlo zarmútiť. Je to vlastne boj s vlastnými chybami a vlastnom obmedzenosťou, v ktorom sa snažíme plniť si svoje osobné, spoločenské, občianske a náboženské povinnosti s radosťou, ktorá pochádza z vedomia, že sme Božíme deťmi v Kristovi.
Podľa čoho sa poznajú Božie deti?
Ako veľmi nás náš nebeský Otec miluje! Prijal nás za synov a dcéry, a my nimi naozaj sme. Ľudia nás často nechápu, lebo nepoznajú Boha. 2 Áno, moji milovaní, už teraz sme jeho deťmi, ale nevieme si predstaviť, ako nás Boh ešte pretvorí. To však vieme, že Kristus príde a uvidíme ho v celom jeho majestáte, budeme celkom jemu podobní. 3 Každý, kto naňho upína svoju nádej, vyhýba sa všetkému zlu a usiluje sa byť čistý ako on. 4 Kto hreší, stavia sa proti Bohu, lebo hriech je porušením Božieho zákona. 5 Viete, že Boží Syn prišiel, aby nás oslobodil od hriechu. A uňho nemá nijaký hriech miesto. 6 Kto sa Krista drží, ten sa hriechu vyhýba. Kto si s hriechom zahráva, ten Krista nepozná ani mu nerozumie. 7 Deti moje, nedajte sa nikým oklamať. Podľa našich činov sa pozná, či sa podobáme Kristu, ktorý žil v zhode s Božou vôľou. 8 Komu sa hriech neoškliví, podobá sa diablovi, ktorý sa odjakživa stavia proti Bohu. Boží Syn prišiel preto, aby maril diablovo dielo. 9 Kto sa stal Božím dieťaťom, vyhýba sa hriechu, lebo v ňom pôsobí Boh. Ba ani nemôže hrešiť, lebo sa narodil z Boha. 10 Podľa toho sa pozná, komu patrí -- kto sa dopúšťa bezprávia a nemiluje brata, nepatrí Bohu.
Meradlo lásky
Keď ste prvý raz počuli o Kristovi, počuli ste takisto: milujte sa navzájom. 12 Pozrime sa na Kaina. Priklonil sa k diablovi a skončilo sa to bratovraždou. Prečo zabil svojho brata? Lebo mu bol tŕňom v oku jeho príkladný život a jeho vlastné skutky boli zlé. 13 Preto sa nečudujte, keď vás mnohí nenávidia. 14 Vieme, že už nepodliehame vláde smrti, ale vláde života, lebo sa navzájom milujeme. 15 Kto nenávidí, rozsieva smrť a stráca podiel na večnom živote. 16 Pravú lásku nám ukázal Kristus tým, že za nás obetoval vlastný život. To nás zaväzuje, aby sme aj my boli ochotní položiť za brata život. 17 Ak má niekto hojnosť a nedbá, že jeho brat trie núdzu, márne tvrdí, že miluje Boha. 18 Nemilujme iba slovami, ale opravdivými činmi. 19 Taká láska nám dá vnútornú istotu a upokojí naše svedomie. 20 Ale aj pri najväčšom úsilí sme odkázaní na Božie pochopenie a odpustenie. 21-22 Moji milovaní, ak zachovávame jeho prikázanie a robíme, čo sa jemu páči, svedomie nás neobviňuje a smieme Bohu s dôverou predkladať svoje prosby a očakávať, že ich splní. 23 Čo nám to teda Boh prikazuje? Aby sme verili, že Ježiš Kristus je Boží Syn, a aby sme sa milovali navzájom. 24 Kto si takto počína, zostáva v Bohu a Boh v ňom. A o tejto jednote s Bohom nás uisťuje Svätý Duch, ktorého nám daroval.
„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet… Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1, 12). To je veta z Jánovho prológu, ktorá nám pripomína, že byť Božím dieťaťom je spojené s mocou, ktorú nám dáva Pán. Dieťa v ľudskom svete je často bezmocné, no byť Božím dieťaťom so sebou nesie moc.
Keď svätý Tomáš uvažuje o téme Božích detí, opiera sa o Sväté písmo. Je pritom zrejmé, že téma Božích detí súvisí s témou Otca. Keď hovoríme o deťoch, predpokladáme, že je tu nejaký otec, a keď hovoríme o otcovi, predpokladáme, že sú tu nejaké deti. V Knihe Jób 38, 28) samotný Jób hovorí o Bohu ako o Mocnárovi búrok a povie aj toto: „Kde dážď teda (svojho) otca má, alebo kto splodil rosy kvapôčky?“ Boh, podľa Jóba, je otcom dažďa, kvapôčky sú deťmi Boha, lebo sú ním splodené. V Knihe Deuteronómium (32, 6) sa zasa dočítame toto: „Takto sa odplácate Pánovi, ľud zadubený a hlúpy?! A nie je on tvoj otec, ktorý ťa stvoril, nie on ťa stvárnil a pevne postavil?“ Označenie otec, a teda aj deti, je spojené so stvorením ľudí, s darovaním ich existencie. A napokon v Liste Rimanom (8, 16 - 17) nájdeme aj toto: „Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Vidíme, že pojem deti alebo synovia vo vzťahu k Bohu sa v Písme použije na rôznych úrovniach.
Mohli by sme odbornejšie povedať, že termín „deti“ alebo „syn“ (a teda aj dcéra) je analogický; má viacero úrovní. Keď o niečom hovoríme analogicky, tak to zjednodušene znamená, že je tu jeden plný, dokonalý význam tohto slova a ostatné významy, úrovne, sú od neho odvodené. V prípade našej témy „Božieho synovstva“, témy „Božích detí“ je tu len jeden dokonalý Syn Boha Otca, a tým je druhá božská osoba, Slovo, ktoré je Synom Otca podľa prirodzenosti, lebo Boh Syn a Boh Otec majú jednu prirodzenosť. Stávame sa Božími deťmi len vďaka tomu, že Boží Syn je Synom Otca a my na tom máme účasť. Preto napríklad v Jánovom evanjeliu sám zmŕtvychvstalý Ježiš rozlišuje medzi jeho vzťahom k Otcovi a našom vzťahu k Otcovi: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k mômu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20, 17). Preto napríklad v Nicejskom-carihradskom vyznaní viery hovoríme, že veríme v „jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi… splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom“.
Svätý Tomáš rozlišuje tri úrovne Božieho synovstva, tri módy Božích detí. Tá prvá, najnižšia úroveň súvisí so samotným stvorením. Všetko stvorené pochádza od Boha, má od neho bytie, ktoré je darom, a v tomto zmysle sa všetky stvorenia nazývajú Božími deťmi: anjeli, ľudia, zvieratá, stromy, kamene, dážď, sneh, kvapky vody. No nielen to, každé jedno stvorenie sa v istom zmysle podobá na Syna. Lebo tak ako Syn je Slovom Otca, ktoré nám zjavuje to, kto je Boh, tak každé jedno stvorenie, tým, že existuje, že je tým, čím je, hovorí o tom, ktorý ho stvoril: stvorenie poukazuje na Stvoriteľa. Boží Syn je teda akýmsi modelom, príkladom pre každé jedno stvorenie a stvorenie sa podobá Synovi. Preto môžeme pokojne povedať, že Syn je nielen zdrojom stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1, 15 - 16). Všetko stvorenie má tak synovský charakter, lebo má účasť v synovstve Božieho Syna k Otcovi. A z toho pre nás vyplýva povinnosť, sa k celému stvoreniu - Božiemu dieťaťu - zodpovedne správať. Keď teda za vami príde človek a začne vám rozprávať, že pes či mačka je Božím dieťaťom (a teda naším bratom alebo sestrou), že stromy, rieky či kamene sú Božími deťmi, vôbec to neznamená, že niečo s tým človekom nie je v poriadku.