Dnes je smutné výročie tragického prípadu, ktorý sa stal pred deviatimi rokmi v Nitre. Inak pozorný a starostlivý otec Jozef zabudol súhrou mnohých nešťastných náhod svoju dvojročnú dcérku Kristínku v aute, hoci bol presvedčený o tom, že ju odviezol do jaslí. Tmavý Volkswagen Passat bol zaparkovaný hodiny na priamom slnku, a keď dievčatko po telefonáte manželky otec s dospelým synom v aute našli, bolo dávno mŕtve. Prípad sledovalo celé Slovensko a rodina, ktorá sa zomkla, čelila prenasledovaniu a vyhrážkam.
„Jojo plakal, keď na súde hovoril, že svoju morálnu vinu za to bude niesť do konca života. Ťažko dýcha, keď dodá, že verí, že sa to už nikomu nestane. Pozerám sa okolo seba a vidím, že všetci si naozaj úprimne myslia, že sa to už nikomu nestane. Pripadám si ako jediný, kto po celý čas dával pozor a vnímal, čo povedali vedci o ľudskej psychike, a preto viem, že takéto nešťastia sa stanú aj v budúcnosti,“ tvrdí Dušan Budzak, ktorý bol priateľom rodiny a prežíval to celé s nimi.
Dušan Budzak bol jedným z prvých, kto prišiel večer osudného dňa aj k nim domov. Nebolo to jednoduché - našiel Jozefa, ako stál bosý pri stene a udieral do nej čelom dovtedy, kým tam nebola krvavá škvrna. Manželka Katka rezignovane hľadela na otáčajúci sa bubon práčky. Pred jeho očami sa začalo odvíjať najväčšie utrpenie rodičov, aké si len možno predstaviť.
Syndróm zabudnutého bábätka: Nešťastná súhra okolností
V ten deň 22. júla 2015, bolo veľmi horúco, píše Dušan Budzak vo svojej knihe Môj život s Jojom, ktorá vyšla v roku 2018. Jozef, otec už dvoch dospelých detí, ktorý mal po päťdesiatke ďalšie dve, v tom čase ešte malé deti so svojou druhou manželkou Katkou, človek, ktorý založil nadáciu na pomoc autistickým deťom a ich rodičom, a ktorý sám zachraňoval z cudzieho auta dve prehriate deti zamknuté vnútri, zabudol na svoju dvojročnú Kristínku. Bol presvedčený, že ju odviezol do jaslí, keď v osudný deň náhlivo vystúpil z auta na parkovisku pred svojou firmou, lebo zbadal svojho kolegu. Dieťa spalo v autosedačke na zadnom sedadle za sedadlom vodiča. Čierny Volkswagen Passat stál hodiny na slnečnom úpeku.
Neskôr sa súdnolekárskou pitvou zistilo, že dievčatko zomrelo následkom prehriatia zrejme už po dvadsiatich minútach v hlbokom spánku. V tom prípade bolo nesmierne veľa tragických náhod, ktoré sa zišli v jednom čase.
- Nedávno odpojený alarm auta, pretože húkal každú chvíľu a v servise ho nevedeli nastaviť na menšiu citlivosť.
- Nová autosedačka umiestnená do auta deň predtým, za sedadlo vodiča, pretože z tej starej sa malá Kristínka vedela odopnúť.
- Pôvodná sedačka zostala na vedľajšom sedadle a bola určená pre staršiu sestričku. Na tú sa otec vždy automaticky pozrel, keď vypol motor.
- Pracovné stretnutie, na ktoré mal ísť Jozef v ten deň autom, bolo zrušené. Ak by sa tak nestalo, našiel by dievčatko možno včas.
Auto parkovalo desať metrov od vchodu do vydavateľstva a päť metrov od terasy, na ktorej sedeli desiatky ľudí. A nikto si nič nevšimol.
Súdny proces a morálna vina
Jozef K. (uprostred) pred začiatkom pojednávania. Sám zomrel necelého poldruha roka po tejto tragédii. Zlyhalo mu srdce.
„A vieš, čo je na tom najhoršie?“ opisuje autor knihy ich preťažký spoločný rozhovor, keď sa otec už blížil ku kolapsu, ale potreboval to v ten deň dopovedať jednému zo svojich najlepších kamarátov. „Ja som si po celý čas myslel, že som ju do tej škôlky zaviezol! Volala mi Katka a ja som jej povedal, že malá je v škôlke. Ako som si mohol myslieť, že je v škôlke, keď som tam vôbec nebol? Ako je to možné?“ trýznil sa.
To, že dievčatko tam nie je, pochopil, až keď mu žena zavolala zo škôlky popoludní, vraj prišla po malú, ale oni jej povedali, že otec ju tam ráno predsa vôbec nedoviezol. Aj jej volali, ale nedovolali sa jej, alebo mali zlé číslo, tak to nechali tak. Ako je možné, že sa všetky tie veci stali naraz?
„Prežil som noc v spoločnosti najväčšieho utrpenia, aké si človek len dokáže predstaviť,“ píše autor knihy. „Vidím, aké lákavé je pre ľudí vychutnať si cudzí bôľ.“ K veľkému bôľu pribudlo štvanie. Otec Kristínky Jozef bol odsúdený na dva roky s podmienečným odkladom na dva roky. Zomrel v decembri 2016 počas behu na ceste medzi Pohranicami a Malantou neďaleko Nitry. „Primárka súdneho lekárstva povedala, že srdce a cievy mal v strašnom stave. Prekonal dva infarkty, ale evidentne o nich nevedel alebo ich zatajil. Lekárka povedala, že ich určite prekonal po tragédii svojej dcérky. Na to, aby na to prišli, museli by mu urobiť echokardiografiu alebo vyšetrenie s kontrastnou látkou. Mal zväčšené srdce,“ píše autor knihy Môj život s Jojom.
Jozefa K. uznal Okresný súd v Nitre 4. novembra tohto roka vinným z prečinu usmrtenia z nedbanlivosti, pretože vlani v lete zabudol svoju dvojročnú dcéru v rozpálenom aute. Tá po krátkom čase zomrela na prehriatie organizmu a zlyhanie centrálneho nervového systému mozgu. Súd uložil otcovi trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s odkladom výkonu trestu na dva roky. Jozef K. podal voči výroku o vine odvolanie.
Prevencia a osveta
Napriek osvete (od v júna robí osvetovú kampaň napr. zdravotná poisťovňa UNION) týchto prípadov pribúda, naposledy zomrelo dieťa v rozhorúčenom aute v pondelok 15. júla 2024 v Markušovciach na Spiši, aj keď okolnosti prípadu boli iné. Počas horúcich letných dní to preto treba neustále pripomínať - v rozhorúčenom aute nikdy nesmú ostať deti ani zvieratá.
Výrobcovia automobilov do novších modelov inštalujú upozornenie, aby sme si skontrolovali zadné sedadlá. Spustí sa vždy, keď šofér vypne motor. V prípade Jozefa K. sa ukázalo, že išlo o takzvaný syndróm zabudnutého bábätka. Dôležitá je preto prevencia a neustále pripomínanie, že v týchto horúcich dňoch nenechávať v aute svoje deti ani domácich miláčikov. Ani na pár minút.
Spisovateľ Dušan Budzák, ktorý bol Jozefovým najlepším priateľom, o celom nešťastí napísal knihu Môj život s Jojom. V nej opisuje aj svoju počiatočnú nepochopenie a neskoršie uvedomenie si, že takéto tragédie sa môžu stať aj mimoriadne starostlivým rodičom v dôsledku zhody viacerých okolností.
„Keby sme to brali tak, že toto bol osud a s tým nič nenarobíš, tak by sme museli prijať všetky tragédie sveta. Moje poučenie, ktoré som si po tom všetkom osvojil, je, že skôr než na základe vlastného názoru vyriekneme rozsudok, mali by sme získať vedomosť a poznanie. Pretože vyriecť rozsudok len na základe názoru je veľmi mylné. Lebo súdiť je ľahké, ale veci sa môžu stať bez toho, že by sme ich mohli ovplyvniť,“ píše Budzák.
Odkaz pre budúcnosť
Tragédia Kristínky a jej otca Jozefa je varovaním pre všetkých. Je dôležité pamätať na to, že aj tí najlepší rodičia sa môžu stať obeťami nešťastných náhod. Prevencia, osveta a najmä empatia voči ľuďom, ktorí prežili podobné utrpenie, sú kľúčové.
Aj napriek tomu, že Jozef K. bol odsúdený, jeho príbeh je predovšetkým o ľudskom zlyhaní a tragickej súhre okolností. Jeho smrť o rok a pol neskôr na infarkt, pravdepodobne spôsobenú stresom a psychickým nátlakom, len podčiarkuje devastujúci dopad tejto udalosti na jeho život.