Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Na ihrisku, v obchode alebo hromadnej doprave vídavam množstvo rodičov, kričiacich na svoje deti, podľa mňa aj za maličkosti. Tí istí rodičia sa potom hrozne divia, že ich dieťa rieši akýkoľvek spor krikom, alebo sú naopak zamĺknuté a nevedia sa brániť (zakríknuté).
Deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám. To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom. Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Často sa taktiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako ich rodič ľúbi. To je však veľká chyba. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom. Takisto je to s láskou.
Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako - Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš! - sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže chovať práve takým spôsobom - chovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Naučí sa, že láska je podmienená plnením potrieb iných a ak niekedy niekoho neposlúchne, nebude milované.
Ako dieťa vníma krik?
Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia. Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.
Krik deti desí. Keď kričíme, ich telíčka sa dostávajú do stresu a reagujú spôsobom útoč alebo uteč. Podľa vedcov v domácnostiach, kde sa veľa kričí, vyrastajú deti s nízkym sebavedomím a vysokým počtom depresií u tínedžerov. Krikom učíme dieťa tri veci. Tou prvou je, že rodičia strácajú kontrolu a aby k tomu došlo, stačí, ak stlačia ten správny gombík. Keď ste sa raz rozhodli, že zaradíte krik medzi svoje výchovné metódy, ukázali ste vlastne dieťaťu všetko, čo potrebuje vedieť o stláčaní gombíkov. Druhá vec, ktorú sa dieťa naučí je, že moc a sila je spôsob efektívneho riešenia vecí. Vlastne sa naučí, že premôcť toho druhého je najľahšia cesta ako mať veci hotové. Po tretie dieťa zistí, ako vás prestať vnímať. Jednoducho vás vypnúť, mentálne i emocionálne. Prestane počúvať v momente, keď začnete kričať.
Sú dve možnosti, ako sa počas hádky mentálne uzatvoriť a to buď prestať venovať pozornosť tomu druhému a odmietnuť, čo počujeme, alebo rovnako začať kričať. Keď ľudia kričia, necítia nič, okrem hnevu, nepriateľstva a frustrácie. Časom teda deti prestanú počúvať.
Časté ospravedlnenia a ich skutočný vplyv
Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Rodičia niekedy tvrdia, že keď kričia na svoje dieťa, ono skutočne prestane robiť to, čo rodičovi vadí. Rodičia chcú, aby deti robili to, o čo ich požiadajú a niekedy sa krik zdá byť najefektívnejšou alternatívou. Lenže takto sa deti nenaučia, ako zvládať vypäté situácie ani ako riešiť problémy. Nepochopia vzťah medzi zodpovednosťou a povinnosťou. Jediné, čo sa naučia je - Som väčší ako ty a som hlučnejší ako ty, a preto ty urobíš to, čo ti poviem. Odborníci tvrdia, že dôvod je zvyčajne ten, že sme jednoducho vyčerpali všetky ostatné možnosti riešenia problému. Preto použijeme svoju moc, aby sme naplnili svoje očakávania. Funguje to až dovtedy, kým je tá druhá osoba slabšia ako my. Lenže problém je, že raz sa dieťa naučí krikom odpovedať a náš vlastný krik tým úplne stratí moc. Krikom sa rodič navyše zmení na emocionálne rovného svojmu dieťaťu. Nemali by sme preto vôbec používať pri deťoch krik.
Krik na deti spôsobuje emocionálne odpojenie. V domácnostiach, kde sa veľa kričí, vyrastajú deti s nízkym sebavedomím a vysokým počtom depresií u tínedžerov. Krikom učíme dieťa, že rodičia strácajú kontrolu, že moc a sila je spôsob efektívneho riešenia vecí a že dieťa sa môže naučiť vás prestať vnímať, vypnúť vás mentálne i emocionálne.
Hnev a krik rozdeľujú
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako - Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš! - sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže chovať práve takým spôsobom - chovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Naučí sa, že láska je podmienená plnením potrieb iných a ak niekedy niekoho neposlúchne, nebude milované.
Čím sa dostávame k tomu podstatnému - hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva. Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť?
Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný. Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobňuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať. Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Odborníci odporúčajú niekoľko krokov. Môžete napríklad spraviť nástenku, kde vám dieťa dá za každý deň nálepku ako odmenu za to, že ste nekričali. Nástenky síce nie sú dobrý nápad, keď chcete motivovať správanie dieťaťa, ale pri dospelých fungujú trochu inak. Rodičia majú totiž všetku silu a týmto spôsobom sa o časť z nej podelia so svojim dieťaťom. Určite si s dieťaťom hranice ešte pred tým, než sa vám veci vymknú spod kontroly a ešte stále dokážete byť empatickí s trochou humoru. Všimnite si, že keď príde vypätá chvíľa, nekričať sa dá len ak si zahryznete do jazyka. Sme ľudia, takže jasné, že budete kričať, keď vás zatlačia do priepasti. Myslite na to, že deti sú deti a správajú sa ako deti. Ako budú vedieť, kde sú hranice, keď sa k nim nepriblížia a neotestujú ich? Ako vám dajú vedieť, že potrebujú vašu pomoc so zvládaním svojich pocitov, keď nespravia scénu? Vaša úloha je stanoviť hranice empaticky, láskavo a zostať s deťmi na jednej lodi, keď im je najťažšie. Nenechajte sa vyviesť z miery dramatickou scénou a neskĺznite ku kriku. Uvedomte si, že kričíte preto, lebo chcete zmeniť správanie dieťaťa, ale z dlhodobého hľadiska to nie je dobrá stratégia. Skôr sa pozrite na dianie očami vášho dieťaťa. Buďte k nemu empatickí a pátrajte po tom, akú potrebu si chcelo uspokojiť. Pretože len vtedy, keď budete reagovať na potrebu alebo emóciu za správaním, budete môcť zmeniť správanie.
Naučte deti ovládať svoje emócie. Ideálne je napríklad, ak zostanete pokojní a empatickí, keď ich vidíte v záchvate plaču. Ak svojmu synovi či dcére vtedy poviete: „Vidím, že si rozhnevaný/á. Povedz mi slovami, čo sa deje. Žiadne búchanie!“, naučí sa, že je v poriadku byť nahnevaný/á, že sa to dá slovom popísať a rodič chápe, ako sa cíti. To deťom pomôže ovládnuť nutkanie udrieť.
Hrajte sa s deťmi. Ony reagujú najmä na našu energiu. Keď vnímajú, že sme už na hrane, reagujú spôsobom útoč alebo uteč, a tak začnú zvyšovať hlas, hádať sa alebo sa rozplačú. Keď však pridáte do komunikácie humor a hru, deti reagujú lepšie a efektívnejšie spolupracujú. Napríklad namiesto prísneho rozkazu: „Povedal/a som, aby si sa išiel kúpať!“, skúste povedať mechanickým hlasom: „Som robot kúpania. Prišiel som ťa odprevadiť do kúpeľne“. Keď sa vám to celé vymkne z rúk a zrazu si uvedomíte, že ste uprostred situácie, v ktorej kričíte, spravte to najjednoduchšie - zastavte to. Aj keď ste uprostred vety. Keď kričíte, zatvorte ústa a choďte preč. Dýchajte zhlboka. Nič dieťa nenaučíte. Preto si radšej potichu povedzte: „Deti potrebujú lásku najviac vtedy, keď si ju zaslúžia najmenej.“ Počkajte, až sa upokojíte.
Čo robiť, keď nám krik ujde?
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti. Prirodzené je ospravedlniť sa. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal. Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím. A nie, že to urobím preto, lebo inak ma rodič prestane mať rád a podobne, ale to už je iná téma vynucovania si poslušnosti.
Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom. Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak. Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane.
Keď vám krik ujde, napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie. Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa.
Alternatívy ku kriku
Namiesto kriku môžeme použiť pozitívne posilnenie: nebudeme sa sústrediť na to, čo dieťa neurobilo, ako malo, ale naopak, pozrieme sa na to, čo urobilo tak, ako sme od neho očakávali, pochválime ho za to, oceňme ho za to. A to vedie k tomu, že v budúcnosti sa bude snažiť samo od seba, a teda sa bude prirodzene vyhýbať správaniu, ktoré by mohlo viesť k potenciálnemu kriku. Nebude to robiť preto, lebo sa bojí kriku, ale preto, že chce opäť zažiť niečo príjemné.
Je veľmi dôležité „dotiahnuť“ partnerove NIE a rešpektovať ho. Ak partner potrebuje odísť od dieťaťa, nechajte ho a ostaňte s dieťaťom vy ako láskyplná podpora. Buďte ten, kto rozumie jeho sklamaniu. Nie je dôležité jeho potrebu uspokojiť, dokonca by som povedala, že je dôležité nechať ju neuspokojenú. Prečo? Aby sa dieťa naučilo zvládať takéto situácie. Aby vedelo prežiť svoje sklamanie len ako emóciu, ktorá ním prejde a nenechá to v ňom krivdu alebo pocit nespokojnosti. Veď v živote ho čaká toľko situácií, kedy to bude potrebovať.
Svojou prítomnosťou mu pomôžete prestať si spájať to, že keď mu niekto neuspokojí jeho potrebu, tak ho nemá rád. A potom, keď už budete všetci pokojní a keď partner bude chcieť, porozprávajte sa, ako takéto situácie nevytvárať. Viem, nie je jednoduché pustiť svoje strachy a predstavy o tom, aké by vaše deti a partner mali byť, ale DÁ SA TO.
Ako sa vysporiadať s tvrdohlavým a vzdorovitým dieťaťom
