Partnerské vzťahy, manželstvo a rodičovstvo: Základy šťastnej rodiny

Stáli sme s mojím mužom v kuchyni pri presovare a vo vzácnom momente spoločnej prípravy kávy som si uvedomila, ako málo sme spolu. Práca, dieťa, domácnosť prevalcovali naše MY a ja som mu povedala: „Zo všetkých vecí, ktorým sa v živote venujeme, je naše manželstvo na poslednom, úplne poslednom mieste.“ Bez štipky horkosti, bez výčitiek, v tej chvíli to bolo naozaj tak.

Pri dvoch ľuďoch pracujúcich naplno sa ľahko môže stať, že týždne náročného projektu sa pretiahnu na mesiace, veľa si vyžadujúca starostlivosť o malé deti sa s ich zvyšujúcim počtom dá počítať na roky. Koľko môže partnerstvo zniesť, aby ho deti a práca nevyčerpali a nepochovali?

Odpovede som hľadala v knihe Andrewa G. Marshalla, ktorá ma oslovila nielen svojím názvom I love you but you always put me last (vo voľnom preklade Milujem ťa, ale pre teba som stále na poslednom mieste), ale aj aktuálnym podtitulom Ako ochrániť vaše manželstvo pred deťmi. Práve s ich príchodom totiž vyjdú najavo potláčané témy, emócie a spôsoby riešenia nezhôd.

Andrew G. Marshall, ktorý sa už takmer 30 rokov venuje párovej terapii a je autorom početných publikácií o partnerstve, knihu naplnil príkladmi z terapie svojich klientov. Často sa stáva, že s narodením dieťaťa partneri upadnú do stereotypných rolí muža a ženy. On sa doma cíti vyčlenený, možno sa nevie starať o bábätko. Uniká do práce, zabezpečiť rodinu je predsa jeho úloha. Ona je osamelá a primkne ešte viac k dieťaťu, lebo s ním sa cíti potrebnejšia a dôležitejšia. Stáva sa odborníčkou na dieťa, dáva to najavo a on je tým ešte viac vyčlenený a uzatvára sa v práci.

Volia radšej spoločné rodinné aktivity, aby vo dvojici problémy nevyplávali na povrch. Takto nalomený vzťah skrýva v sebe nielen veľa nevypovedaných krívd, partnerom chýba spoločná intimita a podpora, ale sú viac náchylní aj na neveru a krízu stredného veku.

Marshall prichádza s revolučnou myšlienkou: „Uprednostňujte svojho partnera pred deťmi!“ Samozrejme, zožal ňou vlnu kritiky. Je v rozpore so súčasným kladením detí na piedestál, ohrozuje vnímanie našej vlastnej identity, alebo to jednoducho pri pohľade na každodenný to do list považujeme za nereálne a neprirodzené.

Marshallovým kritikom vadí aj to, že on sám je bezdetný. Ako expert na partnerské vzťahy sa však stretáva nielen s pármi, s ktorými hľadá dôvody ich nalomených vzťahov. Počúva aj príbehy klientov z detstva, keď ich ovplyvnili nefungujúce partnerstvá ich rodičov. Argumentuje, že dôraz na partnerský vzťah má nielen výrazný pozitívny vplyv na jeho klientov, ale aj deti sú šťastnejšie, ak sú ich rodičia v harmónii.

„Deti len prechádzajú naším životom, ale manželstvo má byť navždy,“ hovorí Marshall a vysvetľuje, že aj v situácii, keď sa manželstvá a partnerstvá menia, spoločné rodičovstvo zostáva. Keď raz deti odídu a zostaneme s partnerom sami, chceme si byť stále blízki a nevyčerpať náš vzťah tým, že roky dávame do úzadia jeho potreby, ale aj potreby nás samotných ako jednotlivcov.

Andrew vysvetľuje, že uprednostňovanie detí je v poriadku, ak to tak vnímajú obaja rodičia. Problém nastane, ak sú deti prioritou len jedného, ktorý však to isté očakáva aj od druhého partnera.

Kde sa stala chyba?

V porovnaní s generáciou našich rodičov sme vyrastali v menších rodinách a nemáme toľko skúseností so starostlivosťou o deti. Tie máme o desať rokov neskôr, a tak sa nám aj dlhšie formujú vlastné zvyky a potreby. Často deti prichádzajú v čase, keď je minimálne jeden z rodičov na vrchole kariéry, v časovo aj psychicky náročnej pracovnej pozícii.

Popri pracovnej záťaži tlak na súčasné rodičovstvo vytvára aj kompetitívne nastavenie spoločnosti. Ak dieťaťu nedoprajeme to, čo iní, máme pocit, že nie sme dosť dobrí rodičia. Popri tom všetkom sa deťom venujeme viac ako naši rodičia.

Marshall uvádza, že podľa oxfordského Centre for Time Use Research sa čas, ktorý rodičia trávia s deťmi oproti predchádzajúcej generácii strojnásobil. Ako deti sme sa hrávali sami na ulici, dnes nás ako rodičov zamestnáva nielen rozvoz detí po škôlkach, školách a krúžkoch, ale aj vypĺňanie ich programu cez víkendy a vo voľnom čase.

Som odporca prístupu „zvládli to naši rodičia, tak to zvládneme aj my“. Namieste je otázka, ako to zvládli. Sú dnes spokojní spolu aj sami so sebou? Čo nás naučili o výchove, o tom, ako si udržať vzťah, riešiť problémy a nezhody?

Marshall píše, že deti prinesú frekventovanejšie stretnutia s našimi rodičmi, ale aj spomienky na vlastné detstvo, s ktorými sa musíme vyrovnať. Máme šancu zahojiť staré rany, pochopiť svojich rodičov, ich vtedajšiu situáciu, ich spôsob výchovy a komunikácie. Totiž, aj keď sa s nimi nesúhlasíme, často sa k svojim deťom a partnerovi správame rovnako.

Rodičovská dvojica tráviaca čas s dieťaťom

Sex, výchova a domáce práce

Cieľom knihy Andrewa G. Marshalla je tímové rodičovstvo a zdieľanie zodpovednosti. Sex, výchova aj domáce práce sú oblasti, za ktoré akoby niesol plnú zodpovednosť len jeden z partnerov a zároveň sú to témy, ktoré akoby volali po hádke. Práve pri nich máme rozdielne názory a potreby.

Pri domácich prácach narážame na zásadné nepochopenie ich vnímania mužmi a ženami. Pre ženu sú domáce práce spôsob, akým prejavuje svoju starostlivosť o rodinu, svoj domov vníma ako svoju vizitku a súčasť seba. Pre muža je to však len ďalšia úloha, ktorú treba splniť. Pred príchodom návštevy jednoducho nebude kontrolovať zarovnané knihy v knižnici ani leštiť vodovodné batérie.

Na pomoc v domácnosti môžeme motivovať partnera rovnako ako deti - popisnou pochvalou, o pomoc žiadame jasne a konkrétne. Naopak, ženy aj mužov odrádza a hnevá nekonštruktívna kritika a tendencia považovať ich prínos do chodu rodiny za niečo samozrejmé.

Ženy a muži pristupujú inak aj k výchove. Kým ženy prijímajú deti také, aké sú, muži ich povzbudzujú k väčším výkonom. Zároveň náš prístup k výchove ovplyvňujú aj zážitky z detstva. Marshall nás upozorňuje, aby sme plne akceptovali partnerov názor. Ak len pasívne prijíma naše názory, aby sme sa zaujímali o to, čo si naozaj myslí.

Vo výchove sa snažíme o kompromis, držíme spoločný front, partnera si zastaneme pred svojimi rodičmi a nezakladáme aliancie s deťmi.

Pre partnera, ktorý je doma a zabezpečuje starostlivosť o domácnosť, je zasa ťažšie prepnúť sa z roly rodiča do roly milenca alebo milenky. Častejšie sa to týka žien, ich chuť na sex ovplyvňujú hormonálne zmeny po pôrode, ale aj samo materstvo, ktoré je veľmi fyzické a potrebu intimity môže naplniť. Na vášeň a chuť sa už spoliehať nemôžeme, terapeut je však veľkým zástancom plánovania intímnych chvíľ a radí nám, aby sme do svojho života opäť vniesli romantické gestá, nové spoločné zážitky vo dvojici a flirtovanie.

Ilustrácia znázorňujúca rozdelenie domácich prác medzi partnerov

Zachránia nás nenáročné maličkosti

S úľavou som zistila, že dať partnera na prvé miesto vo svojom rebríčku priorít neznamená postaviť kvôli nemu celý život do pozoru. Stačí sa sústrediť na maličkosti, ktoré partnerovi dokazujú, že aj v bežných dňoch naplnených povinnosťami nám na ňom záleží.

Marshall odporúča po príchode domov pobozkať partnera skôr ako deti, ak niečo robíme, venovať mu chvíľku pozornosti. Naučiť deti, aby nás nevyrušovali, ak sa spolu rozprávame. Vždy povedať, kam ideme, aj keď je to len do obchodu po rožky. Ak sú deti väčšie, zamykať spálňu.

Marshall hovorí, že rodičom by ani nenapadlo vstúpiť bez klopania do izieb svojich tínedžerov, ktorí však do rodičovskej spálne chodia bez opýtania. Zdieľame svoje plány, obaja sa snažíme zariadiť si čas len pre nás dvoch.

Zabudnutú iskru obnovíme drobnými prekvapeniami a osobnými darčekmi, spoločnými spomienkami, vtipnými historkami z práce alebo detského ihriska, o ktoré sa večer podelíme.

Partnerské rady Andrew zhrnul do desiatich zlatých pravidiel, z ktorých ma najviac zaujalo to posledné: „Ak je niečo dosť dobré pre vaše deti, pravdepodobne je to dosť dobré aj pre vášho partnera.“ Vyjadruje všetky tie chvíle, keď deti pochválime aspoň za snahu upratať, zlepšiť si známku alebo vyčúrať sa do nočníka. To isté by sme mali spraviť pre partnera namiesto kritiky, ako to obliekol dieťa či brania za samozrejmosť, že je na stole večera a plná chladnička a zaplatené účty.

Keď si sadnem do auta po mojom mužovi a zistím, že je natankované alebo je v prehrávači moje obľúbené CD, viem, že na mňa myslel. A bola by som malicherná a nevďačná, keby som mu namiesto slova „ďakujem“ vyčítala napríklad zabudnutý téglik od kávy.

Dvojica si vymieňajúca si malé romantické gestá

Vplyv rodičovských vzťahov na naše vlastné

Nemusíme si to naplno uvedomovať, ale to, čo sme videli doma, si so sebou stále nosíme. Ak si predstavíte manželstvo svojich rodičov, aká spomienka, obraz, výjav, veta, charakteristika sa vám vynoria? Stalo sa vám, že ste si z detstva zapamätali niečo zo vzťahu svojich rodičov, čo vám dalo zmysel až v dospelosti, až keď ste sami mali skúsenosti s partnerským životom?

„Partnerský život našich rodičov má rozhodne vplyv na to, aké je alebo bolo naše manželstvo, partnerstvo, rodinný život, a to niekedy bez toho, aby sme si to naplno uvedomovali. Netreba zabúdať, že pre väčšinu ľudí bolo manželstvo ich rodičov dlhé roky jediným modelom spolužitia, ktorý vnímali a ktorý sa im vrýval do pamäti.

To však vôbec nemusí znamenať, že niekto bude mať presne také isté manželstvo, aké mali jeho rodičia. K takým patrí napríklad tolerancia k násilníckemu správaniu, k používaniu hrubých slov, k riešeniu konfliktov krikom a nadávkami. Ak niekto žil v „normalizovanom násilí“, je tiež menej schopný identifikovať, keď sa deje jemu, aj keď sa ho sám dopúšťa.

„Nastáva aj opačný efekt - poznáme napríklad situácie, keď sa synovia, ktorí videli grobianske spôsoby otca voči mame, zaprisahajú, že v živote takí nebudú a aj sa im to podarí. Sú ženy, čo si povedia, že neurobia to, čo ich mamy, a nenechajú sa presvedčiť, že bez muža sú nič a nič nedokážu. Tých variácií je samozrejme viac.

Ďalšou oblasťou partnerského vzťahu, kde sa dá vystopovať vplyv rodičov, je podľa psychológov aj to, ako navonok prejavujeme svoj vzťah k partnerovi či k partnerke. Ľudia, ktorí vyrastali s rodičmi, čo si navonok ukazovali city, sa zrejme budú podobne správať aj vo svojom vzťahu a vyhľadávať niekoho podobne naladeného. „V poradni mávam páry, kde sa rieši nedostatok vrúcnosti či problémy s intimitou. Stáva sa, že napríklad manželka povie, že jej manžel je chladný, a potom dodá, že on je z takej rodiny, u nich sa to nenosí.

Z manželstiev našich rodičov si ešte odnášame aj to, nakoľko dôverujeme partnerovi, ale napríklad aj to, či sme skôr typ, ktorý preferuje robiť všetko vo dvojici alebo potrebuje priestor pre vlastné aktivity. Ak napríklad rodičia žili tak, že mali čas a priestor aj pre seba, ale jednému z nich to v skutočnosti nevyhovovalo a dieťa cítilo jeho nespokojnosť, frustráciu alebo predstieraný súhlas, je celkom možné, že v dospelosti bude smerovať skôr ku vzťahu, kde partneri trávia čas výhradne spolu alebo s deťmi.

Pochopenie toho, čo naše konanie smerom k partnerom vyvoláva, je tiež niečo, čo sme sa čiastočne naučili vo svojich pôvodných rodinách. To by im mohlo dať dobré nástroje na to, aby sa vedeli zorientovať aj vo svojom citovom živote. „Stretávam aj páry, v ktorých sú jednotlivci veľmi dobre emocionálne vybavení a vyzretí, ale jednoducho im to spolu nejde. Partnerstvo je komplexná a komplikovaná záležitosť a niekedy je to naozaj aj otázka šťastia. Na druhej strane netreba byť fatalistický. To, že korene problémov hľadáme aj vo svojich prvotných rodinách, vzťahoch medzi rodičmi, je určite užitočné.

Rodinná fotografia ako symbol minulosti a vplyvu na súčasnosť

Rodičovstvo a jeho výzvy

Rodičovstvo je jednou z najnáročnejších, ale zároveň najobohacujúcejších úloh v živote človeka. Výchova dieťaťa si vyžaduje trpezlivosť, lásku, odhodlanie a neustále učenie sa novým veciam.

Mať dieťa so sebou prináša aj obavy a úzkosť. Rodičia sa často trápia o svoje dieťa, sledujú jeho vývinové míľniky, riešia problémy v škole a ťažkosti s priateľmi. Kniha "Ako prekonať rodičovskú úzkosť" ponúka návod, ako prekonať nadmerné obavy a užívať si rodičovstvo.

Výchova dieťaťa je proces, ktorý ovplyvňuje jeho osobnosť, hodnoty a správanie. Wallace poukazuje na to, že tlak na úspech môže mať negatívny vplyv na duševné zdravie detí. Je dôležité, aby deti cítili vlastnú hodnotu, ktorá je nezávislá na výkone a úspechoch.

Súrodenecké vzťahy sú dôležitou súčasťou rodinného života. Súrodenci sa učia spolupracovať, deliť sa, riešiť konflikty a navzájom sa podporovať. Kniha "Mit kezdjünk a testvérféltékenységgel?" (Čo robiť so žiarlivosťou medzi súrodencami?) ponúka praktické rady a návody, ako zvládať žiarlivosť a rivalitu medzi súrodencami.

Rodina je systém, v ktorom každý člen ovplyvňuje ostatných. Vzťahy medzi rodičmi, deťmi a súrodencami vytvárajú jedinečnú dynamiku, ktorá formuje osobnosť a správanie každého člena rodiny.

Prieskumy ukazujú, že po prvom roku života dieťaťa stúpa počet rozvodov. Na druhej strane sú aj v našej spoločnosti ešte stále živené mýty o tom, že keď sa vzťah pokazí, dieťa ho zachráni. Dieťa nie je lepidlo vzťahov. Keď to v partnerstve nefunguje, dieťa ho nezachráni. Myslieť si opak je chyba.

Príchod dieťaťa do rodiny je veľkou životnou zmenou a skúškou vzťahu. Dá sa na rodičovstvo pripraviť? Dieťa je veľkou skúškou vzťahu, pretože je pochopiteľné, že už nebude takým istým, ako do narodenia dieťaťa. Už to nie je o slobode a pozornosti medzi partnermi. Do úvahy prichádza tretí človek, ktorý je úplne závislý od druhých ľudí - to si vyžaduje zmenu fungovania a veľa rešpektu.

Narodenie dieťaťa a jeho príchod do rodiny je nielen veľkou životnou zmenou, ale aj príležitosťou k osobnému rozvoju oboch rodičov od mladíckeho „ja“ k dospelému „my“. Malé bábätko si vyžaduje veľa starostlivosti a pozornosti a keď to nedostáva, vynúti si to krikom. U oboch rodičov tak ich vlastné potreby na istý čas idú bokom a menia sa priority. Mnohé štatistiky a výskumy ukazujú, že pre páry nie je jednoduché ustáť narodenie svojho potomka a poriadne to s nimi zamáva.

Je to hlavne preto, že je to veľmi výrazná zmena, kde pribúda k partnerskej/manželskej role aj rola rodičovská. Menia sa dovtedajšie vzorce správania a pozornosť prechádza z partnera na dieťa. Pre matku je všetko nové (hlavne pri prvom dieťati), nechce urobiť chybu, je veľmi opatrná, často aj unavená, nalaďuje sa na režim dieťatka. Ľahko sa stane, že zabudne byť aj partnerkou/manželkou a je viac mamou.

Ide o veľkú životnú zmenu, ktorá zasahuje osobnú, partnerskú i spoločenskú rovinu. Vo všeobecnosti sa ľudia ťažko prispôsobujú zmenám. Kým niekto sa prispôsobí rýchlo, druhému to zas nejaký čas trvá. A vo vzťahu sú dvaja rôzni ľudia s rôznymi potrebami a schopnosťou sa prispôsobiť. Malé dieťa si vyžaduje veľa pozornosti, ktorá sa musí niekde ubrať - často na úkor seba a svojho partnera. To ale robí vo vzťahu neplechu, vytráca sa aj pocit osobnej pohody.

Vytúžené dieťatko sa narodí, endorfíny a radosť z jeho narodenia vystrieda nedostatok spánku a únava, ktorá sa podpíše aj pod vzťah partnerov.

Čo robiť, aby vzťah neochladol a aby rodičovstvo nezabilo partnerstvo? Všetko je to o prerozdelení úloh a o tom, aby každý prevzal za výchovu dieťaťa zodpovednosť. Niekedy sa stáva, že muži vychádzajú z presvedčenia, že ich partnerky sú zodpovedné za výchovu dieťaťa a oni za zarábanie peňazí. Musím však zdôrazniť, že starostlivosť o dieťa je rovnako náročná ako práca a tak sú žena aj muž na rovnakej úrovni, čo sa týka výdaja mentálnej energie. To, že muž nosí výplatu, nemôže byť kritériom na to, aby mal väčšie právo si po práci oddýchnuť.

Materstvo je nepochybne veľmi vyčerpávajúce a len málo matiek si to dokáže aj nahlas priznať. Nedá sa stále len vydávať a ísť na plný plyn. To je nezmysel, veď skôr či neskôr to matky dobehne v zdraví i psychike.

Po práci by bolo od partnera skvelé, keby sa opýtal partnerky, aký deň mala a či si nepotrebuje dať aspoň sprchu. Môže objednať jedlo (alebo ho uvariť) a pomasírovať partnerke nohy. Alebo ju môže jednoducho oceniť, ako to dnes zvládla a byť tu pre ňu, keď s ním chce zdieľať svoj deň.

Základom je komunikácia o tom, čo sa deje, ako sa partneri cítia, čo môžu spoločne urobiť pre to, aby im bolo ešte lepšie. Vzájomná podpora vychádzajúca z reality a nie z očakávania a predpokladov ako by to malo byť.

Malé bábätko prichádza na svet aj preto, aby nás viac ukotvilo do TU a TERAZ. Čím je dieťa staršie, tým je nezávislejšie (ak je vedené k nezávislosti). Tak sa vytvára časový priestor pre pár. Wellness, spoločný víkend iba pre rodičov a ich spoločné aktivity. Veľmi dôležitý je ich spoločný záujem. Spoločným záujmom sa nemyslí dieťa. Tiež je dôležitý aj čas, ktorý partneri trávia osamote. Matka má vlastné aktivity a otec svoje. Toto podporuje osobnú skúsenosť a prináša aj podnety k rozhovorom. Pre vzťahy, ktoré ochladli je totiž typické, že sa partneri nemajú o čom rozprávať. Dôležité je vzájomné ocenenie, pochvala aj partnerská podpora.

Prehnané nároky kladie na novopečené matky široké či blízke okolie i spoločnosť. Dokonalá domácnosť, dieťa ako zo škatuľky, bio strava a najlepšie hračky sú tie s prvkami montessori. A to nie je všetko. Matky sa medzi sebou porovnávajú a keď majú nedajbože pár kíl navyše, depresia je na svete. Predstavy verzus realita.

Na to mám len jedno odporúčanie a síce, prestaňme sa porovnávať. Ak to robíme a neveríme, že robíme to najlepšie, čo vieme, tak je úplne jedno, čo nám kto povie, budeme z toho frustrované. Pokiaľ ide o dieťa, to nepotrebuje toľko hračiek, koľko trh ponúka - zahrá sa aj s krabicou od topánok. Pokiaľ ide o stravu, všetko by malo byť s mierou. Ak ide o pár kíl navyše, ide o to, kde ich mamička nabrala - môžu byť aj sexi. A ak pre ženu sexi nie sú, môže pre to niečo urobiť - ale iba ak jej ide o jej dobrý pocit. Som si istá, že ak je spokojná žena - matka, bude spokojné aj dieťa a okolie nebude mať výhrady.

Predstavy a očakávania sa vytvárajú len v myšlienkach matky. A svoje vlastné myšlienky môže matka zmeniť, aby sa jej žilo lepšie a bola spokojnejšia. Vždy má totiž na výber čo číta, čo sleduje a s kým sa stretáva, akým podnetom sa vystavuje.

Zvlášť ženy potrebujú mať vo vzťahu istotu. Z pozorovania vnímam, že ak tomu tak nie je, necítia sa komfortne. Napríklad, veľa mojich priateliek žije v partnerstve bez manželstva a cítia sa tak, akoby si ich partner stále nechával otvorené zadné dvierka a nechcel sa viazať, hoci majú aj dve- tri deti.

Môžem odpovedať zo svojej psychologickej praxe, že ten rozdiel je tam hlavne pre ženy. Ide o pocit istoty. Keď sú matky vyčerpané, nenapĺňajú si svoju fyziologickú potrebu spánku, pretože to jednoducho nejde a vo vzťahu s partnerom sa cítia najviac neisté. Sú v psychickej nepohode. A tá sa samozrejme prejavuje vo vzťahu k partnerovi.

Úprimne, nemyslím si, že samotné uzavretie manželstva zabezpečí kvalitu. Kvalita vzťahu závisí od úrovne komunikácie, vzájomného rešpektu, ochoty počúvať jeden druhého a podieľať sa na spoločnom živote.

Veľmi častým prípadom je izolovanosť rodín. Keď mladé rodiny žijú v mestách ďaleko od svojich rodičov a svokrovcov a teda s ich pomocou so starostlivosťou o malé deti veľmi nemôžu rátať. Nájsť opatrovateľku zasa nie je také jednoduché.

Aj pri tomto probléme sa musí pár zhodnúť, ako to chce riešiť. Niektoré páry si nastavia skrátené, alebo polovičné úväzky a striedajú sa v starostlivosti o dieťa. V iných prípadoch sa o dieťa stará matka, zatiaľ čo otec pracuje. Niekde inde sa napríklad presťahuje babička bližšie, ale sú aj také páry, ktoré využijú služby profesionálnej opatrovateľky, či kamarátok.

Fungujúci partnerský vzťah je kľúčový pre zdravý vývin dieťaťa. Manželstvo je ideálny základ pre rodinný život. Tým najväčším darčekom, ktorým môžu rodičia obdariť svoje deti, je popri starostlivosti a láske fungujúci partnerský vzťah založený na láske, pozornosti, rešpekte, blízkosti… Zdá sa, že deti sú najviac uvoľnené a šťastné, keď sa mama a otec majú radi a zaujímajú sa jeden o druhého.

Partneri, ktorí spolu nie sú šťastní, nemôžu dať dieťaťu pocit bezpečného domova. Nemôžu deťom sprostredkovať model príjemného uspokojivého a funkčného vzťahu muža a ženy. Partneri v dysfunkčných rodinách na svoju partnerskú rolu často rezignujú a stotožňujú sa výhradne s rodičovskou rolou. Sústredia sa len na deti, pretože sa boja sústrediť jeden na druhého.

Môžeme sa on všemožne starať, pomáhať v raste, polievať, prihnojovať, ale aj nechať rásť burinu. Pokiaľ ju zanedbáme, objaví sa nebezpečenstvo. Je potrebné mať dosť času sami na seba a vyživovať svoju rastlinku manželstva. Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli našim deťom. My sme ich vzorom. Pozorujú nás ostrým zrakom a ukladajú si naše jednanie v mysli.

Zručnosti pre zdravé romantické vzťahy | Joanne Davila | TEDxSBU

tags: #partnerske #vztahy #manzelstvo #rodicovstvo