Nástup do škôlky je pre mnohé deti a ich rodičov náročným obdobím. Plač, odmietanie, hnev, vzdor… Niektoré rána keď dieťa nechce ísť do škôlky sú jednoducho ťažké. Rodičia niekedy odchádzajú zo škôlky s ťažkým srdcom, keď za sebou počujú krik svojho dieťaťa. Nie každé dieťa ide ráno do škôlky s úsmevom. A nie každému dieťaťu je v škôlke dobre každý jeden deň.
Z pohľadu dieťaťa je úplne logické, že nechce byť oddelené od mamy či otca. Dieťa nevníma dôvody, prečo musí rodič ísť do práce, nevidí logistiku rodinného rozpočtu ani potrebu „fungovať“. Vidí len to, že musí ísť niekam, kde to možno nie je celkom podľa jeho predstáv. Z pohľadu rodiča je zase často škôlka nutné riešenie, ktoré je zároveň aj to najlepšie dostupné riešenie. Rodič musí pracovať, živiť rodinu, niekedy si musí vydýchnuť, postarať sa o seba alebo o iné deti.
Mnohé deti vedia, respektíve skoro všetky, čo na svoje maminky platí. Takže väčšina detí svojich rodičov ranným plačom „vydiera“. Veľmi často sa to prejavuje cirkusom pri vstupe do materskej školy, nechcú sa od maminky odlúčiť, ale po pár minútach, keď zistia, že ich plač nemá účinok a nemá na koho vplývať, tak prestanú. Pokiaľ má dieťa pestrý program v materskej škole, veľa rôznych aktivít, po chvíli sa dokáže odpútať, prestane plakať a hrá sa.
Veľa krát deti plačú aj preto, aby donútili dospelych urobiť niečo podľa nich. Nechcú napríklad chlebík, nepovedia, že nechcú chleba, ale začnú plakať - akože za maminkou. Príkladov by som vedela dať veľa a veľa, ale netreba. Samozrejme, že v priebehu dňa si dieťa na maminku spomenie, ale potom je to o pedagogickom majstrovstve učiteľa, ako dieťa zaujme. Čím viac atraktívnych aktivít, tým menej dieťa rozmýšľa nad mamou.
Samozrejme sú aj deti, ktoré sú mimoriadne citovo viazané na mamu alebo otca, ale častokrát je to práve chyba rodičov, že dieťa ešte viac k sebe pútajú a nepodporujú jeho samostatnosť. Takže rada - určite ráno, keď dieťa plače, netreba ho utešovať, lebo vyvoláte ešte väčší plač. Skôr sa nám osvedčuje hovoriť o rôznych aktivitách. Čo budeme robiť, čo bude robiť doma, kde všade bol, čo zažil a podobne.
Taktiež často krát sa stáva, že väčší problém s odlucenim nemá dieťa, ale mamicka. Ako keby sa bála, že odputanim strati dieta. Takže nebojte sa, nestratíte ho, len sa dostane do inej vývinovej etapy a stane sa z neho samostatnejší jedinec. A podľa toho musí ísť vám, rodičom, a aj nám, učiteľom v materských školách. Ja pri deťoch vždy preferujem individuálny a citlivý prístup ku každému dieťaťu.
Ranné plače, neochota odlúčiť sa od mamy, či taty. Stres na oboch stranách, nie len deti plačú, plačú aj mamy. Takto to spravidla vyzerá pri nástupe dieťaťa do škôlky. Ako reagovať na detský plač, krik? Ťažká téma. Predstavte si sami seba, že by ste v neznámom prostredí potrebovali oporu vášho najbližšieho, chcete sa pritúliť a v tom vás z neho niekto „strháva“ alebo on sám vás od seba odstrčí. Hrozné, však? Presne takto to deti vnímajú, že mama či otec ich opúšťajú.
Dvoj, trojročné deti nemajú predstavu o čase a je to pre nich naozaj veľký stres z neistoty, či sa mama - otec vrátia. Preto si myslím, že deti potrebujú hlavne veľa podpory, akceptácie toho, že čo prežívajú, je legitímne. Rodičia by si mohli uvedomiť, že možno nezvolili vhodný čas na to, aby dieťa dali do škôlky. Že možno ani oni sami nie sú zrelí na to, aby sa od dieťaťa odlúčili.
Pokiaľ naozaj rodičia nemajú inú možnosť, napríklad kvôli práci, mohli by urobiť aspoň nejaké kroky vopred - adaptovať dieťa postupne. To, čo isto pomôže je, keď rodič strávi sprvu s dieťaťom v škôlke nejaký čas, niekedy i niekoľko hodín. Niekoľko hodín po niekoľko dní. Ak počas tejto adaptácie chce rodič z triedy odísť, mal by to urobiť tak, aby o tom dieťa vedelo a malo nad situáciou kontrolu. Nikdy teda nie „na tajňáša“. To by mohlo viesť k tomu, že vám dieťa jednoducho nabudúce neuverí, pretože ste ho predtým oklamali, opustili ste ho bez toho, aby vám ono na to dalo súhlas.
Čiže čo robiť, ak dieťa ráno plače? Upokojiť, utíšiť, veľa telesného kontaktu a aj osobnej prítomnosti po istý čas. A nájsť si k tomu všetkému takú škôlku, ktorá vám takúto adaptáciu umožní. Veľa rodičov rieši túto otázku. Majú pocit, že je lepšie to nepripomínať, nekomentovať… Ja by som to určite neignorovala. Emócie a prežívanie dieťaťa sú legitímne a treba ich tak brať. Pokúste sa minimálne pomenovať emócie dieťaťa („zdáš sa mi smutný, ráno si nechcela ísť do triedy, plakala si“…), skúste zistiť, ako dieťa prežívalo deň v škôlke - ale od neho samého. Nemusíme sa vypytovať obligátne „čo ste robili“. Skúsme pátrať troška inak. Jednoduchými otázkami - ako si strávil deň, bolo niečo, čo sa ti páčilo?
Niektoré deti stres a nepohodu viditeľne demonštrujú, iné vyzerajú, že sú v pohode a neriešime ich. Ale aj také dieťa môže prežívať stres. Ako sa to prejavuje? Niekedy deti svoj stres preklopia do tzv. stuhnutia. Prestanú plakať, v podstate prestanú odporovať - zvonka to pedagogickí pracovníci alebo rodičia hodnotia ako že sa „upokojilo“, „už neplače“, „už je v pohode“. Toto zdanlivé upokojenie je často zdrojom tráum, ktoré si detičky prenášajú aj do vyššieho veku.
Čo môžeme robiť? Nepodceňovať nepokoj, či plač dieťaťa. Ak vidím, že dieťa nie je v pohode, neopustím ho a neodídem. Zdá sa takmer nemožné určiť, aká je maximálna dĺžka adaptačnej fázy. Nie všetky deti sú zrelé na škôlku v rovnakom čase a preto by sa malo ku každému dieťatku pristupovať individuálne. Neriaďme sa preto dňami, či týždňami, ale skôr správaním dieťaťa a jeho prejavmi. Tie prejavy môžu byť veľmi rôzne - od záchvatov plaču, vešania sa na mamu, vykrikovania, až po úplné ticho a strnulosť.
Doma sa stres dieťaťa môže prejavovať od nepokoja, zmien nálad, až po istý regres, teda napríklad sa opätovne začne pocikávať, hoci už bolo dlho zvyknuté chodiť na toaletu, až po nočné mory. Mamy si pravdepodobne všimnú, že ich dieťatko je zrazu „iné“ a treba to spájať určite aj so zmenou prostredia, v tomto prípade s inštitúciou škôlky. Vy by ste tiež nechceli byť v prostredí, ktoré vám spôsobuje stres a isto by ste sa tam netešili každé ráno a tiež by ste zrejme mali nejaké prejavy - minimálne somatické.
Ak rodičia zvažujú, či chodenie do škôlky odložiť, prerušiť … zvažovala by som to, pokiaľ je dieťatko naozaj nezrelé, dlhodobo nepokojné, plačlivé. Samozrejme, stres oslabí dieťa a ono začne byť častejšie choré. Mohli by sme povedať, že vždy máme aj inú možnosť… ale dobre, berme to tak, že naozaj sa nemôže o dieťa počas dňa starať mama, ani otec, ani babička a je potrebné dieťa zaradiť do kolektívu. Doprajte tomu aspoň dostatočný predstih. Nerobte to tak, že vo svoj prvý pracovný deň odvediete dieťa do škôlky a aj preňho je to po prvý raz. A potom od neho utekáte, lebo vám ide autobus či už máte dohovorené stretnutia. Osobne by som odporúčala, aby maminy začínali s adaptáciou aspoň mesiac - dva predtým, než naozaj musia napríklad nastúpiť do práce.
Nechuť, odmietanie či strach z neznámeho. Nástup do škôlky môže byť pre dieťa veľmi stresujúci. Rodičia by preto mali zvážiť, kedy je dieťa pripravené odlúčiť sa od rodiny a na škôlku ho pripraviť. V prvom rade je dôležité, aby naše deti vedeli, že po ne po škôlke prídete. Keďže malé deti nemajú ešte tak dobre vyvinuté vnímanie času, fakt, že tam mama je a zrazu nie je, ich môže vydesiť, pretože pre ne to môže znamenať, že zmizla a už sa nikdy nevráti. „Pocit istoty a bezpečia je z psychologického hľadiska pre dieťa v predškolskom období výnimočne dôležitý,“ uviedla.
Nezabudnite deťom dopredu vysvetľovať, čo sa v škôlke bude diať, na čo sa majú pripraviť, ako bude prebiehať ich deň, na aké aktivity sa môžu tešiť aj aké prekvapenia ich tam čakajú či si pre ne pani učiteľky pripravili. Vysvetlite im však aj pravidlá správania sa. „Hovorte s dieťaťom o tom, čo sa v materskej škole robí a aké to tam je. Vyzdvihujte pozitívne veci, že sa veľa naučí, spozná nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami a dieťa sa do škôlky začne tešiť,“ odporúča aj učiteľka MŠ Alena.
Dieťa je podľa psychologičky pripravené navštevovať materskú školu vtedy, keď sa vie odpútať od rodiny a nebráni sa novému prostrediu. „Rodičia vedia a cítia, kedy je ich dieťa pripravené. V nerozhodných situáciách sa môžu obrátiť na detských psychológov a vstup do predškolského zariadenia prekonzultovať," zdôraznila.
Deti, ktoré navštevujú materskú školu, sa vedia zväčša rýchlejšie začleniť do kolektívu na základnej škole. „Majú skúsenosti zo života medzi rovesníkmi, s autoritami, s dodržiavaním pravidiel a majú aj prvé skúsenosti s cielenou prácou," poznamenala psychologička. Ako dodala, zaradenie sa je individuálne a závisí od viacerých faktorov. Ide napríklad o emocionálnu stabilitu, vzťahové väzby či zrelosť centrálnej nervovej sústavy.
Strach z neznámeho môže u dieťaťa viesť k tomu, že bude mať odmietavý prístup ešte pred nástupom do škôlky. Signály si dobre všímajte, pretože od toho, ako ich doma spracujete a ako sa k nim postavíte, môže závisieť aj priebeh následnej adaptácie na škôlku a cudzie prostredie. Je preto dôležité, aby rodičia dieťa neignorovali a jeho obavy nezľahčovali. Potrebujete vedieť vhodne a veku primerane dieťaťu vysvetliť, čo sa bude v škôlke diať, vyzdvihnúť pozitíva, oboznámiť ho s jeho povinnosťami, ale aj možnosťami, čo v škôlke robiť, ako sa správať, za kým ísť, ak sa cíti smutne.
1) Pozor na stres, má fyzické prejavy
Stres nikdy nepodceňujte: ako dôsledok sa môžu objaviť napríklad bolesti brucha, kŕče, zvracanie aj nevoľnosť, bolesti hlavy a nechuť ísť do škôlky. Vtedy by ste mali zistiť, kde strach pramení a s dieťaťom o všetkom hovoriť. Napríklad mu robia zle kamaráti, kričí pani učiteľka. Počúvajte dieťa pozorne, podporujte ho, dôvera, ktorú si vzájomne vybudujete, pretrvá až do obdobia školy. Oceňte úprimnosť, netrestajte a riešte problém (napr. sa stretnete s pani učiteľkou, riaditeľom škôlky). „Dajte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho prípadným obavám a uistite ho, že mu veríte, a že to určite zvládne. Zvýšite tak jeho sebadôveru. Zároveň mu dovoľte zobrať si so sebou niečo dôverné, napríklad obľúbenú hračku. Bude sa cítiť istejšie,“ radí ďalej pani učiteľka Alenka. Nezabúdajte však ešte na jednu maličkosť - detičky plačú aj vtedy, keď plačú ich mamičky. Podľa psychológov a psychologičiek by deti nemali vidieť rodičov plakať, keď ich nechávajú v škôlke, ani zúfalý výraz na ich tvárach.
2) Hra na zvieratká, idúce do škôlky
Ak to nejde podľa plánu, vezmite si na pomoc hru, napríklad zvieratká, ktoré čakajú na vláčik a majú sa odlúčiť - čo čaká zvieratko mamičku, ktorá uteká do práce, čo zvieratko dieťatko, ktoré ostáva v škôlke? Ako bude vyzerať program zvieratka mamičky a ako program zvieratka dieťatka? Presne časovo ohraničte, odkedy dokedy zvieratká budú tráviť čas separovane, kedy sa znovu uvidia. Ukážte, čo všetko zvieratko v škôlke bude čakať, ako sa môže zabávať, s kým sa hrať a zhovárať.
3) Čítanie kníh s tematikou škôlky
Ak sa vám zdá, že hra so zvieratkami či iná hra nepomohla, alebo to chcete doma ešte viac doladiť, vezmite si na pomoc detské knižky s tematikou škôlky, na trhu ich je neúrekom. Čítajte si spoločne, ukazujte obrázky, kto sa tvári ako a prečo, ako sa cíti, čo mu pomohlo, čo objavilo, aké dobrodružstvo zažilo, čo mu to dalo. Pýtajte sa dieťaťa, čo si o tom myslí, ako by sa správalo ono, keby je na mieste hlavnej postavy z knižky, čo by mu poradilo.
4) Ako si sa malo v škôlke?
Netreba na strach dieťaťa zabúdať ani po nástupe do škôlky. Musí cítiť záujem rodiča, teda by ste sa ho mali spýtať, ako sa v škôlke malo - ale nie konkrétne túto otázku, ktorá je pre malé deti nič nehovoriaca - pýtajte sa konkrétne na detaily - s kým sa hralo, akú hračku objavilo, čo robili pred obedom, čo papkali na obed, ako vyzerala pani učiteľka a ako sa tvárila, s kým sa zhováralo, čo robilo na preliezkach, bolo vonku? Pršalo?
5) Trpezlivosť
V neposlednom rade musia byť rodičia trpezliví, pretože dieťa si nemusí zvyknúť hneď. Adaptačné procesy a prvé mesiace v škôlkach často narušia aj choroby a blíži sa aj chrípková sezóna s chladnejším počasím, čo tiež deťom neuľahčuje zvykanie si. Obrňte sa trpezlivosťou a s deťmi pracujte počas celého školského roka, to znamená čítajte si, hrajte sa, trávte čas spolu a veľa sa pýtajte, zhovárajte a strach, smútok či stres nebagatelizujte ani neignorujte. Uznajte túto emóciu a priznajte, že ju cítite rovnako.
6) Keď nemôžete dieťa vyzdvihnúť, pošlite poň niekoho známeho
V neposlednom rade treba pripomenúť aj vec, ktorá sa rodičom občas stáva - vo víre povinností jednoducho dieťa zabudnú vyzdvihnúť, zle sa pochopia s druhým rodičom, alebo meškajú a dieťa ostáva v škôlke posledné. Pre deti to nie je dobrý pocit. Psychologička Gabriela Herényiová konštatuje: „Rodičia by sa mali držať toho, aby prišli pre dieťa čo najskôr, ako sa im bude dať. V žiadnom prípade by nemali deti zabúdať, lebo sú to veľmi silné negatívne zážitky, ak má dieťa pocit, že je v škôlke posledné a nikto pre neho nepríde. Pre dieťa by mal niekto z rodiny prísť do 15.30 až 16.00, aj keď nám to pracovné povinnosti nedovoľujú."
7) Ak to nejde, tak to nejde
Niekedy predsa len adaptačný proces nevyjde na jednotku a podľa vašich predstáv. Nebojte sa, ako sme vyššie spomínali, byť trpezlivý a s dieťaťom tráviť viac času, napríklad ho vyzdvihujte zo škôlky skôr, alebo ho nechajte vyzdvihnúť skôr starším a zodpovedným súrodencom, babkou, tetou, ak máte možnosť, alebo zvážte výmenu škôlky za menšiu, prípadne skúste opatrovateľku.
Ak máte tú možnosť, porozprávajte sa s pani učiteľkou prípadne vyhľadajte psychologickú pomoc a nebojte sa skúsiť to o rok znova a netrápiť sa zbytočne vy ako mamička a vaše dieťa. O rok (alebo aj skôr) možno bude pripravenejšie, zrelšie a aj vy budete mať čas pracovať s dieťaťom tak, aby sa do škôlky tešilo - na hry, kamarátov aj pani učiteľky.