Je smutné, že podstúpenie potratu a neskoršie ľutovanie je príliš častou skúsenosťou. Hoci to, čo sa stalo, sa nedá vrátiť späť, ženy môžu po potrate zažiť uzdravenie a zotavenie. Aj keď existujú faktory, ktoré zvyšujú riziko potratu, spravidla to nie je výsledkom niečoho, čo ste urobili alebo neurobili. Mnoho žien sa zmieri so stratou dieťaťa svojpomocne alebo s podporou blízkych. Odborníka vyhľadajú, ak už je pre ne samy situácia neúnosná. Prežívajú napríklad intenzívny smútok, nad ktorým nemajú kontrolu, ktorý ich prekvapí v hocijakej chvíli alebo na hocijakom mieste.
Strata nenarodeného dieťaťa je hlboko osobná a emocionálne náročná skúsenosť, ktorá môže vyvolať širokú škálu pocitov, vrátane viny. Tento článok sa zaoberá psychologickými aspektmi pocitov viny po potrate, či už spontánnom alebo umelom, a ponúka pohľad na to, ako sa s týmito pocitmi vyrovnať a nájsť cestu k uzdraveniu.
Spontánny potrat: Smútok a hľadanie viny
Ženy, ktoré zažili spontánny potrat, často opisujú svoju stratu tak, akoby im zomrel niekto blízky, s kým prežili roky, hoci dieťa nikdy nevideli, nedotkli sa ho, ani ho nedržali v náručí. Rozumejú bolesti aj nekonečným otázkam - kde som urobila chybu…? Na tom, že pocity straty, bolesti a smútku po spontánnom potrate sú normálne, sa zhodnú v podstate všetci, nie však už na tom, ako dlho majú trvať.
Individuálny proces smútenia je individuálny a závisí jednak od konkrétnej ženy a tiež od okolností, v ktorých sa nachádza. Inak smúti za dieťaťom žena, ktorá naň čakala roky, nedarilo sa jej otehotnieť a nakoniec ho stratila, a inak žena, u ktorej bolo neplánované a zvažovala dokonca umelý potrat.
Podpora okolia
Mnohé ženy po strate dieťaťa zažívajú, že ich okolie ťahá od toho, čo cítia, preč. Doslova im to zakazuje, lebo má pocit, že sa zbytočne trápi. Je nejaké obdobie, po ktorom už smútenie za nenarodeným potomkom naozaj môže byť problém? Je pravda, že niekedy je v najbližšom okolí ťažké nájsť poslucháča, ktorý je o tom ochotný dookola hovoriť. Pritom o dieťa prichádza aj otec a rodičia zase o vnúča. Niekedy sa blízki obávajú, že sa od nich očakáva nejaký výkon alebo nejaké riešenie, pritom to, čo pomáha najviac je jednoduchá blízkosť. Často práve tí, ktorí nás majú najradšej, najviac chcú, aby sme prestali smútiť. Blízki to s nami myslia dobre, ale občas použijú nevhodný spôsob podpory. Môže to byť preto, lebo sami nikdy nič podobné nezažili a nevedia, čo majú robiť. Alebo, bohužiaľ, aj preto, že je to pre nich po určitom čase nepohodlné. Mnohí sú nastavení tak, že keď nám už raz-dvakrát vyjadrili podporu, malo by to stačiť. Ale smútiaci človek je ponorený vo svojom smútku dlho, nestačí mu jednorazová podpora. Práve vtedy je dobré vyhľadať poradenstvo. Poradkyňa je tu na to, aby poskytovala podporu aj dlhodobo, keď je to potrebné.
Asi najťažšie je zvládnuť pocit zlyhania a viny, že sme určite urobili niečo zle, a preto sme o dieťa prišli, pričom ani na jedno nie je podľa odborníkov vo väčšine prípadov dôvod.
Pocit viny a materinský inštinkt
Je to prirodzená reakcia na neprirodzenú situáciu, ktorá sa stala. Určite je to umocnené aj materinským inštinktom, ktorý je biologickou záležitosťou. Žena má do svojej podstaty vpísané, že by mala svoje dieťa chrániť. Prvým krokom je to, že sa takéto pocity objavili, prijať. Niekomu následne pomôže racionálne si odôvodniť, že sa naozaj nedalo nič robiť. Veľký význam má aj uvedomenie, že vzťah s dieťaťom sa nekončí jeho fyzickou stratou a môže ďalej pretrvávať na inej úrovni. V poradenstve tiež pracujeme na tom, aby žena cítila súcit voči sebe samej.
Väčšine žien po strate dieťaťa pomôže, keď otehotnie znova. Nie len z vlastnej skúsenosti však viem, že toto tehotenstvo už nie je celkom „radostným očakávaním“, ako sa o gravidite zvykne hovoriť. Naopak, je to obdobie plné strachu, že sa všetko môže zopakovať. Celý náš život je ovplyvnený minulými skúsenosťami, takže určitá miera úzkosti v ďalšom tehotenstve je normálna. Pri ďalšom tehotenstve v poradí sa ešte mnohé ženy spoliehajú na to, že dvakrát za sebou sa im to predsa stať nemôže. Niekedy však žena potratí aj dva-, tri- a viackrát za sebou. Vtedy už nepomáha spoliehať sa na štatistiku. Je dobré určiť si, čo v danej situácii vieme riešiť, čo máme vo vlastných rukách. Tam patrí napríklad to, že absolvujeme vyšetrenia, kde sa môže odhaliť príčina potratov. Sú však prípady, keď sa nič nenájde. Vtedy už nastupuje len pokora pred životom a pred tým, že nevieme ovplyvniť všetko podľa svojich predstáv. Paradoxom je, že niekedy cítime výčitky aj za to, že tá bolesť, hlavne s príchodom ďalších ratolestí, prebolí. Je pravda, že čas lieči naše pocity v tom zmysle, že ich otupuje. Preto je normálne, že strata po čase prestane intenzívne bolieť. Hlavne vtedy, keď sa život začne vyvíjať pozitívnejším smerom, napríklad sa žene narodia ďalšie deti. Nechcem to zovšeobecňovať, každý sme iný, ale väčšinou je to tak.
Umelý potrat: Výčitky a izolácia
Ženy, ktoré podstúpili umelý potrat, môžu čeliť ešte komplexnejším pocitom viny. Na rozdiel od žien po spontánnom potrate, ktoré nachádzajú oporu u príbuzných, ženy po umelom potrate sa často dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, veď žiadny postabortívny syndróm neexistuje, ako píšu médiá. Boja sa odsúdenia, niekedy som dokonca prvý alebo druhý človek, komu o potrate povedia. Na jednej strane im konzervatívni ľudia niekedy povedia, veď si si to zaslúžila, tak teraz trp. Zástancovia pro-choice ich zas nechápu: urobila si dobré rozhodnutie, tak prečo sa trápiš? Tretia skupina sú neutrálni ľudia, ani jej čin neschvaľujú, ani neodsudzujú. Oni však nerozumejú, prečo by sa mala trápiť, keď predtým zákrok chcela. Takejto žene po umelom potrate len málokto rozumie, prečo má výčitky.
Mnohé ženy a dospievajúce dievčatá, ktoré sa rozhodnú pre interrupciu, sú vystrašené, zmätené, zúfalé a mimoriadne zraniteľné. Pri hľadaní odpovedí sa nechajú oklamať a veria, že nenarodené deti sú zbytočné „hrudky tkaniva“, a nie skutočne pred narodením ľudské bytosti.
Popotratový syndróm: Mýtus alebo realita?
Pojem popotratový syndróm sa používa skôr všeobecnejšie. Nepochybujem, že veľa žien sa s potratom vyrovná ľahko a už sa k nemu nevracajú. Iné to však neuzavrú takto ľahko a to, čo prežívajú, môže mať rôznu intenzitu aj prejavy. Napríklad strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť, spánkové poruchy a mnohé ďalšie. Sú aj ženy, ktoré to aj niekoľko rokov dusia v sebe a až potom vyhľadajú odborníkov. Dokonca som sa stretla s tým, že vyhľadali Alexis, lebo odborník, kam chodili dovtedy, sa touto témou odmietol zaoberať. Povedali im, že to už bolo dávno, je to len taká banalita, majú si to jednoducho odpustiť a podobne.
Zdá sa, že najvýznamnejšia premenná je v tom, aký má ona vzťah k tomu nenarodenému dieťaťu, či je to pre ňu len zhluk buniek alebo ľudská bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Podľa zahraničných štatistík okolo dvoch tretín žien udáva, že boli nejakým spôsobom dotlačené k zákroku. Takže vedia, že čakajú dieťa, aj sa na začiatku potešia, no potom zistia, že by s ním ostali samy a boja sa, že to nezvládnu. Aj my máme v poradni svedectvá, že partner ženu k potratu nútil. S tým súvisí ďalšia vec, ktorú si v poradni všímam. Ženy, ktoré idú na zákrok, väčšinou nie sú priebojné povahy. Nie sú v sebe vysporiadané s tým, že by išli na zákrok, no podľahnú tlaku okolia. Nemusí to byť hneď fyzické násilie, ale dajú napríklad na nejaké reči, niekto ich zmanipuluje alebo spochybní ich schopnosti.
O psychických dopadoch potratu sa vedie množstvo debát. Niektorí ľudia naznačujú, že ide o traumatizujúci zážitok, ktorý môže vyústiť v takzvaný postabortívny syndróm s trvalými dopadmi na duševné zdravie. Zastánci existencie postabortívneho syndrómu jej prirovnávajú k posttraumatickej stresovej poruche. Healthline píše, že ľudia často prežívajú intenzívne emócie tesne pred potratom a bezprostredne po ňom. Odborníci však zatiaľ nepreukázali, že by tieto stavy trvali dlhšiu dobu alebo mali trvalý dopad na duševné zdravie. Vplyv potratu na závažné problémy s duševným zdravím skúmajú vedci už desiatky rokov. Dřívější studie naznačovaly, že u žen, které interrupci podstoupily, existuje vyšší riziko řady negativních psychických následků - včetně deprese, úzkosti, posttraumatické stresové poruchy nebo zneužívání návykových látek, píše Blacková.
Pracovná skupina Americkej psychologickej asociácie pre duševné zdravie a potraty konkrétne vyhodnotila, že najspoľahlivejšie sú štúdie so ženami, ktoré otehotneli neplánovane, a porovnávajú skupinu, ktorá sa rozhodla pre interrupciu, s tou, ktorá v tehotenstve pokračovala. Zistila však, že výskumníci v mnohých štúdiách použili ako kontrolnú skupinu ženy s chceným pokračujúcim tehotenstvom a nezohľadnili skresľujúce faktory, ako je napríklad duševné ochorenie, chudoba a partnerské násilie. Na pocite úľavy po potrate nie je nič zlé. Je úplne normálne. Keď skupina do svojej analýzy zahrnula najsolidnejšie výskumy, nenašla žiadne dôkazy o zvýšenom riziku psychických problémov u žien, ktorých neplánované tehotenstvo skončilo potratom. Tiež rozsiahla americká štúdia zistila, že interrupcia nezvyšuje riziko výskytu posttraumatického stresu, depresie alebo úzkosti, a žiadne dlhodobé negatívne psychologické účinky sa neobjavili ani pri sledovaní skupiny žien v tejto štúdii po dobu piatich rokov.
Odborníci na duševné zdravie sa ničmenej zhodujú na tom, že emocionálne prežitky po potrate sa môžu u jednotlivých žien veľmi líšiť. „Reakcia každého človeka na potrat je iná, od komplikovanej až po úplne jednoduchú,“ vysvetľuje pre Healthline licencovaná poradkyňa v oblasti duševného zdravia Rachel Gabrielleová. Z výskumov z rokov 2018 a 2013 vyplýva, že medzi najčastejšie pocity po potrate patria úľava, smútok, pocit viny a ľútosť. „Tieto reakcie sú obvykle prechodné. Tiež ona ničmenej uznáva, že mnoho žien prežíva určité emocionálne reakcie na potrat, ktoré sú normálnou reakciou na významnú udalosť. „Je možné cítiť sa hlboko zasiahnutý a zároveň pociťovať úľavu. Celé spektrum pocitov od úľavy až po traumatický stres je normálne,“ uisťuje Gabrielleová.
Vôbec najčastejším pocitom je podľa výskumov úľava. „Na pocite úľavy po potrate nie je nič zlé. Je úplne normálne. Pocit úľavy ničmenej automaticky neznamená absenciu smútku - ten môže prísť aj v prípade, kedy necítite ľútosť. „Možno naopak žiadny smútok nepociťujete. Aj to je úplne normálne,“ uvádza Healthline. Niektorí ľudia po potrate zase pociťujú vinu - to môže prameniť aj z osobných pocitov týkajúcich sa potratu. Niektorí ľudia po potrate občas pociťujú vážnejšie emocionálne príznaky alebo pretrvávajúce trápenie, to však často súvisí s už existujúcimi obavami alebo problémami, ktoré sa vyskytli pred otehotnením či rozhodnutím podstúpiť interrupciu. Existuje niekoľko faktorov, ktoré môžu zvýšiť pravdepodobnosť, že človek bude v súvislosti s potratom prežívať stres, emočný zmätok a iné obtiažne pocity - medzi nimi napríklad chýbajúca podpora či jej nedostatok alebo tiež neistota ohľadom podstúpenia potratu. Aj keď viete, že máte plné právo rozhodovať o svojom tele a interrupcia je skrátka lekársky zákrok, môžete pociťovať negatívny dopad stigmatizácie potratu. Situáciu môže komplikovať aj fakt, kedy žena trpí fyzickým či psychickým ochorením. To už totiž samo o sebe nemusí byť vždy ľahké a neplánované tehotenstvo prináša ďalší stres.
„Aj keď necítite konflikt alebo neprežívate žiadne emocionálne napätie v súvislosti s potratom, samotné prežívanie stresovej situácie môže niekedy vyvolať pocity úzkosti, paniky alebo depresie. To však nutne neznamená, že potrat tieto pocity vyvolal. Môže sa tiež stať, že v pokračovaní tehotenstva alebo bezpečnom pôrode bráni váš zdravotný stav a vám nezostane nič iné, než podstúpiť interrupciu, aby ste si zabezpečila vlastné bezpečie. Magazín Medical News Today poznamenáva, že u niektorých ľudí sa po ukončení tehotenstva môžu objaviť pocity smútku, žiaľu, straty a ľútosti - ak sa ale príznaky postupne zlepšujú, pravdepodobne sa nejedná o depresiu. Pretrvávajúce, alebo dokonca zhoršujúce sa príznaky však na ňu môžu ukazovať a je nevyhnutné vyhľadať lekársku pomoc. „Je dôležité, aby ľudia vedeli, že potrat nespôsobuje problémy s duševným zdravím. Ak sa depresia predsa len objaví, ide o liečiteľný stav.
Viera a trauma
Nemyslím si, že viera by bola tým najdôležitejším faktorom, prečo žena považuje nenarodené dieťa za dieťa alebo nie. Ale určite k tomu prispieva. A určite pôsobí negatívne, keď sa žena obáva Božieho trestu. No to, že počatý život je už ľudská bytosť, je vedecký fakt, o ktorom sa učia deti v škole. Takže si nemyslím, že sa dá určiť, že veriaca žena bude trpieť a neveriaca nie.
Cesty k uzdraveniu: Ako prekonať pocity viny
Záleží, ako trápenie prežíva. No vždy veľmi pomáha, že sa konečne môže niekomu vyrozprávať. Niekomu, kto ju prijme a nebude ju odsudzovať. Potom pomáha to, keď rozoberáme, kto a ako ju ovplyvnil pri rozhodovaní, ale aj to, čo ľutuje na svojich vlastných vtedajších postojoch. Tiež pomáha prijať realitu, že to bolo jej dieťa, ktoré má brať ako súčasť svojho života. Má právo spomínať naň a hovoriť o ňom.
Pri ženách po spontánnom potrate niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Proste bude to bolieť, ale postupne to prejde. Tu by som podotkla, že málo žien vie, že si môžu vyžiadať pozostatky dieťaťa a pochovať ich, čo tiež pomáha vyrovnať sa s tým, čo sa stalo.
Praktické kroky k zmiereniu:
- Vyrozprávať sa: Nájdite si niekoho, komu dôverujete a kto vás nebude súdiť. Hovorte o svojich pocitoch, o svojich stratách a o tom, čo prežívate.
- Prijatie reality: Prijmite, že strata sa stala a že je v poriadku smútiť. Dajte si čas na spracovanie svojich emócií.
- Symbolické rituály: Urobte niečo, čo vám pomôže uctiť si pamiatku dieťaťa. Môžete mu dať meno, zasadiť strom, zapáliť sviečku alebo napísať list.
- Odpustenie: Pracujte na odpustení sebe samej a iným, ak cítite hnev alebo vinu. Odpustenie je dôležitý krok k uzdraveniu.
- Odborná pomoc: Ak sa cítite preťažení a neviete sa s pocitmi vyrovnať, vyhľadajte odbornú pomoc psychológa alebo terapeuta.
Pre každého, kto podstúpil potrat, existuje dobrá správa, a to, že Boh ponúka odpustenie každému, kto oň požiada. V liste Rimanom 3:22-23 sa píše: „Božia spravodlivosť skrze vieru Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Niet totiž rozdielu, lebo všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu.“ Nikdy nie je neskoro prísť k Bohu po uzdravenie. Neexistuje nič, čo by sme mohli urobiť tak zle, že by to bolo neodpustiteľné.
Boh chce, aby sme sa poučili z našich chýb a využili ich v jeho i náš prospech. Bude si to vyžadovať veľa modlitby, ktorá je jednoducho rozhovorom s Bohom. Tá a štúdium Biblie nám pomáhajú lepšie spoznať Boha, aby sme mu mohli dôverovať, že nás uzdraví, a aby sme boli lepšie vybavení na jeho prácu. Namiesto toho, aby sa žena zaoberala týmto činom, mala by byť povzbudená, aby využila svoju skúsenosť na pomoc iným. Možno bude musieť najprv prejsť kresťanským poradenstvom, ktoré jej pomôže prekonať túto skúsenosť, pretože môže byť traumatizujúca. Ak však po nej bude dôverovať Pánovi, bude silnejšia a duchovne zrelšia.