V dnešnej uponáhľanej dobe, plnej podnetov a neustálych zmien, sa stále viac rodičov obracia k princípom pomalého rodičovstva. Tento prístup nie je len ďalšou výchovnou metódou, ale predovšetkým reakciou na rýchly životný štýl, ktorý zasahuje aj do života našich najmenších. Cieľom je dať deťom priestor na prirodzený vývoj a rodičom viac času na prítomnosť a pozorovanie svojich detí.
Pomalé rodičovstvo (slow parenting) nie je o presnom návode, ale skôr o filozofii, ktorá zdôrazňuje uvoľnenie a umožnenie dieťaťu rozvíjať sa a spoznávať svet vlastným tempom. Zástancovia tohto prístupu uprednostňujú minimalizmus - menej hračiek, menej podnetov, menej krúžkov a menej termínov.
Princípy pomalého rodičovstva
Pomalé rodičovstvo sa opiera o niekoľko kľúčových princípov, ktoré pomáhajú vytvoriť harmonickejšie prostredie pre deti aj rodičov:
- Rodičovský minimalizmus: Menej hračiek a podnetov umožňuje deťom objavovať svet okolo seba a rozvíjať fantáziu.
- Dostatok času na hru: Hra je pre deti prirodzenou činnosťou, ktorá rozvíja ich charakter, schopnosti a vnútornú vyrovnanosť.
- Spontánne nápady a pohyb: Nechať deťom priestor na spontánne nápady a pohyb je kľúčové pre ich zdravý vývoj.
- Prítomnosť rodiča: Byť prítomný, ale nevstupovať do hry, pokiaľ o to deti nepožiadajú, podporuje ich samostatnosť.
- Obyčajné veci: Presýpanie piesku, nosenie vody vo vedierku, zbieranie trávy a trhanie kvetov sú v ranom veku dôležitejšie ako spievajúce knižky a najnovšie lego.
- Spomalenie pre celú rodinu: Ak dáte stopku množstvu programu a množstvu vecí, spomalí sa celá rodina.
- Nechať deti byť samými sebou: Dôležité je nechať deťom priestor, aby robili, čo ich baví.
Vplyv rodičovskej interakcie na deti
Deti nemôžu uniknúť atmosfére, ktorú vytvárajú rodičia kvalitou svojich interakcií. Všetky živé bytosti ovplyvňuje kvalita dýchaného vzduchu a deti nemajú kam odísť z rodičovského domu, kde vdychujú kvalitu emočnej dynamiky svojich rodičov. Dôsledky sú dlhodobé, pozitívne aj negatívne.
Zodpovednosť rodičov
Postarať sa o telesné potreby detí je základ, ale nestačí to. Postarať sa o dobrý vzťah medzi matkou a dieťaťom, otcom a dieťaťom je zásadné, ale nestačí to. Kvalita osobného priestoru medzi rodičmi je síce neviditeľná pre dospelých, ale veľmi viditeľná pre deti. Aby sme prevzali plnú zodpovednosť za svoje deti, musíme prevziať zodpovednosť za kvalitu vzťahu medzi rodičmi doma. Rodičovstvo znamená, že náš dospelý vzťah už nie je súkromnou záležitosťou.
Vplyv na správanie detí
Väčšina problémov v správaní a vo vzťahoch u detí v škole je produktom negatívnej dynamiky rodičov doma. Najúčinnejší spôsob, ako zlepšiť správanie a výkony dieťaťa v škole, je pracovať priamo s jeho rodičmi a zlepšiť vzťah dospelých doma.
8 spôsobov, ako vybudovať silnejšie rodinné vzťahy!
Princípy pre udržateľné vzťahy dospelých
Po mnohých rokoch vzťahového poradenstva boli skúsenosti skonsolidované do niekoľkých kľúčových princípov potrebných pre udržateľné vzťahy dospelých:
- Krízový manažment: Krízový manažment je najdrahšou a najmenej efektívnou formou riadenia.
- Normálnosť problémov: Zvyčajné pasce v dospelých vzťahoch sú predpovedateľné a vieme s nimi pracovať. Sú normálne, dajú sa očakávať a dá sa s nimi múdro zaobchádzať. Dospelý vzťah je ako záhrada: akokoľvek krásna je na začiatku, keď sa do seba zaľúbime, vyžaduje neustálu opateru, starostlivosť, kultiváciu. Musíme trhať burinu, prerezávať, presádzať, prihnojovať. Potrebuje dostatok slnka, vzduchu a vlahy.
- Plynutie času: Ak prenecháme vzťah plynutiu času, zomrie - pomaly či rýchlo. Zvieratá a rastliny musia niečo urobiť, aby prekonali gravitáciu, aby stáli vzpriamene alebo sa hýbali - náš duševný život sa odohráva v určitej „duševnej gravitácii“ a má tendenciu upadať, ak niečo nerobíme vedome, aby sme ho pozdvihli. Problém sa nedá vyriešiť z rovnakej úrovne vedomia, v ktorej bol vytvorený.
- Zneužitie prostredím: Konflikt nemusí byť smerovaný na dieťa a aj tak zasiahne dieťa! Čokoľvek robíme svojmu spolurodičovi, robíme aj svojmu dieťaťu, či už zámerne alebo nie. Potenciálne to môžeme mať pod kontrolou. Na tanec treba dvoch ale stačí, ak jeden z toho vystúpi a prestaneme tancovať. To isté platí pre hádky. V ktoromkoľvek okamihu, uprostred akejkoľvek hádky sa každý jeden z dvojice môže zastaviť, vystúpiť z nej, pozrieť sa na seba samého a „reštartovať“ z iného miesta v sebe.
- Očakávania: Nevzali ste si anjela, ale muža alebo ženu, komplexnú ľudskú bytosť, akou ste aj vy sám: kombináciu svetla, temnoty a všetkého medzi tým. Je to naivné a neinteligentné očakávať od kohokoľvek dokonalosť. Tým, že ste spojili svoj život so životom inej osoby, intímne a dlhodobo, vzali ste na palubu všetko čo žije v tej ľudskej bytosti, nie iba to, čo sa vám na nej páčilo. Prijali ste aj to, čo na nej neznášate, jej slabosti, rany, tiene, jej nespracované zlozvyky, celú jej biografiu a jej temnotu. Nemôžete si vybrať z partnera iba tie časti, ktoré sa vám páčia, ako keby to bol tovar v regáloch supermarketu, a ani nemôžete vrátiť to, čo sa vám nepáči, poštou späť do Amazonu. Oni vás dostali tiež celých, takých, akí ste. A teraz musíte pracovať so všetkým, čo je v tom balíčku, či sa vám to páči, či nie. Nemá zmysel s tým bojovať.
- Zmena: Princíp udržateľného, zdravého vzťahu je, že jediná osoba, ktorú môžete skutočne zmeniť, ste vy sám! Nie je možné zmeniť toho druhého. Kedykoľvek sa budete snažiť zmeniť niekoho iného, iba rozpútate ďalšiu vojnu. Väčšina domácich hádok je zapríčinená deštruktívnym predpokladom, že si môžete vynútiť, aby sa ten druhý zmenil. Keď sa o to pokúšame, iba lejeme olej do ohňa konfliktu.
- Uhol pohľadu: Každý má svoj vlastný uhol pohľadu, ktorý vytvára individuálnu realitu. Až keď akceptujeme tento princíp, až potom môžeme objaviť vyššiu pravdu a vytvoriť vyššiu realitu, bez toho to nie je možné.
- Sebapoznanie: Ak chceme zmeniť vlastný vzorec správania, musíme mu veľmi dobre porozumieť. Zmenu môžeme začať iba tam, kde stojíme. Osobnej zmene musí predchádzať sebapoznanie a osobná zmena je jediným základom pre zmenu vo vzťahu. Obranné reakcie dominujú v životoch všetkých zvierat, a to vrátane „ľudského zvieraťa“, ale nato, aby sme sa stali plne ľudskými, človek musí neustále pracovať na prekonávaní vlastných automatických reakcií. Nekontrolované, nutkavé, opakované obranné reakcie ničia ľudské vzťahy, intimitu, lásku, jemnosť, teplo, nežnosť, načúvanie, starostlivosť - všetko, čo deti potrebujú na to, aby dobre mohli rásť. Defenzívnymi reakciami doma - na svojich partnerov, naše deti, našu životnú situáciu - ich ničíme. Je to ťažká úloha, prekonať vlastné automatické reakcie, ale je to možné. Domáce hádky musia skončiť! Nikto v nich nikdy nie je víťazom. Každý prehráva. Počas hádky nikto skutočne nepočúva toho druhého a načo je dobré rozprávať, keď vás nikto nepočúva? Je to strata času a zničí to akúkoľvek láskyplnú atmosféru. Môžeme nesúhlasiť, naše reality sa môžu líšiť, ale domáce hádky sú hlúpe, sú urážkou intelektu. Proste ich zastavme hneď, ako sa nám to podarí.
- Vďačnosť: Je toľko vecí v živote, ktoré chceme mať inak, ale je aj množstvo toho, čo nás nesie a podporuje, za čo môžeme byť vďační. Je iba na našom rozhodnutí zastaviť sa a oceniť, čo máme vo svojom vnútri i vonku, naplniť sa vďačnosťou. Zážitok vďačnosti vyživuje dušu a pestuje lásku. Naše deti si nás vybrali za rodičov, to je mimoriadne privilégium a čin neuveriteľnej dôvery. Toľko nám toho prinášajú do života! Toto je dar pre nás rodičov: pripomenutie, že deti rastú v našom ľudskom priestore a dýchajú kvalitu nami tvoreného „emočného vzduchu“. Môžeme prevziať vedomú zodpovednosť za to, čím k tomu my prispievame.
Povzbudenie ako nástroj pomalého rodičovstva
Poznáte to, keď zabudnete niekoľko dní poliať kvety a zvädnuté listy vám nekompromisne naznačujú, aby ste ihneď chytili krhličku a dali im napiť? Napadlo Vás niekedy, že takto sa môžu mnohokrát cítiť aj naše deti, keď prežívame každodennú hektiku pracovných dní? Tiež ich zabudneme „poliať“ záujmom, láskou, porozumením? Čím ich privítame ako prvé, keď ich po celom dni stretneme? Nie je to najmä kontrola úspešnosti v škole, výkonov na krúžkoch a splnených povinností? Pýtame sa ich pravidelne pri tom všetkom zhone, ako sa vlastne mali a ako im je?
Povzbudenie detí
Témou zamyslenia je povzbudenie ako vedomý proces „zalievania“ našich kvetov - detí, v ktorom sa snažíme sústrediť na pozitívne vlastnosti a stránky správania nášho dieťaťa. Týmto mu dodávame základnú tekutinu- „vodu“ pre vybudovanie sebadôvery založenej na vedomí vlastnej hodnoty. Deti potrebujú povzbudenie tak, ako rastlina vodu. Predsa to poznáme aj z vlastnej skúsenosti. Aj my dospelí potrebujeme povzbudenie každý deň. Povzbudenie v práci vie robiť zázraky. Vie naštartovať kreatívny proces, vie dodať energiu pre ďalšie výkony. O čo viac potrebujeme povzbudenie a porozumenie od našich životných partnerov. V našich individuálnych životoch sa bez tejto energie nevieme zaobísť.
Paralela s výchovou
Koncepcia rodiča ako „policajta“ je v našich rodinách bežne zaužívaná. Prežili sme to my v našom detstve, robíme to podobne našim deťom. Rodič pôsobí ako kontrolór. Kontroluje úlohy, povinnosti, dodržiavanie hygieny, napĺňanie voľného času a kopec ďalších „drobností“. Miesto skutočného záujmu o dieťa skĺzneme do tejto štandardnej role. Koncept efektívneho rodičovstva učí úplne iným prístupom. K dieťaťu pristupuje ako k rovnocennému partnerovi so záujmom o jeho prežívanie skutočnosti.
Prístup k deťom
Pokiaľ sú naše deti malé striehneme na každú maličkosť, ktorou sa posúvajú vpred. Pri prvých krôčikoch či slovách nadšene tlieskame a celou bytosťou sa radujeme akoby ani nešlo o zručnosť, ktorú sa naučil každý zdravý človek. Zahŕňame ich láskou a záujmom, vytvárame si pre nich čas a priestor.
Poukazovanie na chyby
Väčšina rodičov, s ktorými o výchovných témach diskutujeme, má v sebe zakódovanú predstavu o tom, že ich úlohou je poukazovať na chyby, ktorých sa ich deti dopúšťajú. Skúsme si seba predstaviť v situácii, keď nám práve nevyšla práca, na ktorej sme tvrdo a usilovne pracovali. Pravdepodobne sa cítime sklamaní, ubití a možno aj znechutení. V tom momente nám zavolá blízky priateľ a po hlase rozozná, že sa niečo stalo. My mu ochotne a radi rozpovieme o čo išlo. On na to zareaguje kritikou a upozornením na chyby, ktoré si zväčša veľmi dobre uvedomujeme. Pravdepodobne sa budeme cítiť zradení a opustení a nebudeme mať veľkú chuť s ním ďalej diskutovať. Aký obraz nám o sebe tento priateľ pomohol dotvoriť? Prečo by naše deti mali byť na tom inak. My sme ich najbližší priatelia, ktorí im poskytujú signály o tom, kto vlastne sú. Deti sú podvedome presvedčené o tom, že sú také, za aké ich označíme. Je veľmi podstatné mať stále na pamäti, že obraz ktorý vytvárame o našich deťoch sa pomaly, ale iste stáva ich životom. Hovorí o tom aj známe príslovie:“ Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.“ Aj v intenciách tejto múdrosti je dobré si uvedomiť, koľko by sme pre naše deti mohli urobiť, keby sme s nimi zaobchádzali nie na základe toho, ako sa správajú v danom čase, ale podľa toho ako by sa mohli správať.
Konkrétny príklad
Konkrétne to ukazuje nasledovná reakcia rodiča na nevydarenú synovu písomku: „Asi si dosť nešťastný z tej známky, synu. Pamätáš sa, ako si sa pripravoval na tú písomku, z ktorej si dostal jednotku? - Hej, tá mi vyšla. - No vidíš, takže spôsob ako sa do toho pustiť poznáš, a to je základ.“ Nekarhá, ale obracia pozornosť dieťaťa na jeho vlastné zdroje smerom k želanej zmene.
Povzbudzovanie a kritika
Väčšina z nás sa v živote naučila, že cesta k múdrosti a zodpovednosti je vydláždená nemalými chybami a následkami, ktoré so sebou priniesli. Prečo nám však povzbudzovanie detí nejde tak prirodzene ako kritika, či kontrola výkonov? Ide o problém nášho rodičovského nastavenia, či prístupu k dieťaťu. Nech je naša odpoveď akákoľvek nič nemení na skutočnosti, že jedine bezvýhradné prijatie a podpora ich jedinečnosti umožní dieťaťu pocítiť, že je cenené a milované so všetkým, čo k nemu patrí. A to vytvára základnú podmienku preto, aby dieťa malo vôľu sa meniť a zdokonaľovať.
Praktické spôsoby povzbudenia
Najzdravšími a zároveň najmocnejšími typmi pre posilnenie pozitívnych prvkov charakteru dieťaťa je zaskočenie rodičovskou pozornosťou. Nie je žiadnou námahou pristaviť sa pri dieťati, ktoré sa hrá a povedať mu, že vidíte radosť, ktorú mu daná činnosť prináša. Práve tento druh pozornosti „dobíja baterky“ vzájomného vzťahu a ukazuje, že vnímame záujmy dieťaťa, že nám na ňom záleží.
Všimneme si, že naša dospievajúca dcéra sama od seba upratala kuchyňu po večeri. Povieme dieťaťu: „ Vyzerá, že na tomto projekte si sa riadne narobil. „Výborne Barborka, ešte kúsok a si na druhej strane preliezky.“
Zastavenie kritiky
Ďalším účinným spôsobom ako budovať vedomie vlastnej hodnoty u dieťaťa je zastavenie kritiky a negatívneho hodnotenia. Niektorí z rodičov môžu namietať, že toto je práve cesta, ktorá vychováva nekriticky sebavedomých, respektíve neznesiteľne egoistických jedincov. Avšak cieľom tohto prístupu je v skutočnosti pravý opak. Medzi pozitívne prístupy k dieťaťu patrí tiež riešenie konfliktov s rešpektom, pokojom a dôslednosťou, ktorá umožní dieťaťu okúsiť následky svojho správania.
Aké odkazy dostávajú deti cez naše nepretržité príkazy o tom, čo majú robiť? Rozoberme to na nevinne znejúcej vete: „Nezabudni slušne pozdraviť, predstaviť sa a až potom si vypýtať Ondreja k telefónu.
Testovanie hraníc
Naučili ste sa niekedy niečo bez toho, že by ste mali možnosť si to samostatne vyskúšať? Deti potrebujú otestovať svoje hranice, aby poznali svoje schopnosti a rozšírili svoje obzory. Deti vás prekvapia svojimi schopnosťami ak im dáte možnosť ich vyskúšať v čase, keď už sa cítia na to pripravení. Vašou úlohou ako rodiča je len rozoznať tento kritický moment a využiť ho na povzbudenie dieťaťa. Keď sa obávate neporiadku a nedostatku schopností dieťaťa, spôsobíte, že sa začne spochybňovať. V prípade, že si všímame dieťa s tým, že striehneme na jeho dobré nápady, i tie najmenšie úspechy a chvíle, kedy uplatňuje správne svoje schopnosti, dávame mu potrebné ocenenie a tým aj pocit dôležitosti pre rodinu.
„Veľmi mi pomáhaš, keď ožehlíš časť prádla, ušetrím si viac času na večerný čajík s tebou. Pozrimeže už aj košele skúšaš, tak to je výrazný pokrok!“
Chvála vs. Povzbudenie
Keďže teraz sme si priblížili účinné spôsoby, ako dieťa povzbudiť, je potrebné spomenúť i jedno dôležité rozlíšenie. Poviete si , čo je to za špekuláciu veď chvála je presne to, čo dieťa očakáva, keď sa mu niečo podarí. Prečo by malo byť čudné či zlé dať dieťaťu najavo, že sa nám páči, čo vykonalo alebo ako sa v danej situácii zachovalo. Samozrejme, že je namieste dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu. Ide však o to akým spôsobom to povieme. Rôzna forma má aj odlišné účinky. Chvála je slovným vyjadrením viazaným na predvedený výkon a výsledok. Príliš veľa takejto chvály môže viesť ku nežiadúcemu účinku na dieťa. Môže začať veriť tomu, že má hodnotu len vtedy, ak má úspechy. Ak má stále samé jednotky, ak má upratanú izbu, alebo vyhráva preteky. Okrem toho dieťa sa stáva závislé na hodnotení zvonka, na názore ostatných. Pri povzbudení ide o reakciu na pokrok, proces a snahu s ktorou dieť...
Počuli ste už spojenie lenivé rodičovstvo? Myšlienkou lenivého rodičovstva je, že svojím prístupom posilňujete sebadôveru dieťaťa. Poskytujete svojmu dieťaťu príležitosti, ktoré následne posilnia u dieťaťa nezávislosť a zodpovednosť. Umožňujete dieťaťu, aby na chvíľu bojovalo samo, než aby ste mu hneď bežali na pomoc. Tento výchovný prístup je v zásade protikladom prehnanej starostlivosti a ochrany detí a môže uľahčiť život mnohým rodičom. Celá podstata tohto spôsobu výchovy je v tom, že rodičia poskytujú svojmu dieťaťu čo najviac priestoru a príležitosti pre samostatnosť. Psychologička a autorka knihy Samostatné dieťa alebo ako sa stať lenivou mamou Anna Bykovova je presvedčená, že týmto štýlom výchovy dáva svojim deťom príležitosť stať sa samostatnejšími. Rodičovskou lenivosťou má Anna na mysli nerobiť všetko sama. Podľa nej sa v určitých momentoch dennodenne rodičia musia pri výchove rozhodovať, či spravia niečo sami a rýchlo alebo využijú šancu a dieťa niečomu novému priučia. Druhý variant má dve výhody, jednou je rozvoj dieťaťa a druhou je v konečnom dôsledku viac času pre rodičov do budúcnosti. Podľa autorky knihy majú rodičia jediné a najdôležitejšie poslanie - naučiť dieťa byť samostatným, a naučiť ho: samostatne uvažovať, samostatne sa rozhodovať sa, samostatne dokázať uspokojiť svoje potreby, samostatne plánovať a konať, samostatne hodnotiť svoju činnosť.
Dôverujte dieťaťu. Dôverujte sebe
Nemajte prehnané obavy, ak dieťa lezie na preliezačky. Neprehrávajte si vopred negatívne scenáre, čo sa môže stať, ak nezasiahnete. Dovoľte napríklad dieťaťu chodiť po schodoch, svoju stabilitu si precvičuje a zlepšuje každým novým krokom. Dohliadať samozrejme musíte, ale príde čas, keď vaše dieťa bude mať záujem kráčať samo bez vašej pomoci.
Neodmietajte dieťaťu pomoc, ak o ňu prosí
Pomáhajte dieťaťu len vtedy, ak niečo naozaj nedokáže spraviť samo. Dajte mu ale možnosť vyskúšať vlastné sily, je to kľúčový faktor vývinu dieťaťa. Je diametrálne odlišný prístup k výchove, keď dieťa neprosí o pomoc, pretože si vie poradiť, a keď dieťa neprosí o pomoc, pretože vie, že na jeho prosbu aj tak nikto nezareaguje. Vždy je potreba rozlišovať vyhodnocovať aktuálnu situáciu. Ak vidíte, že dieťaťu sa nedarí, nehovorte mu: „nechaj, ja to spravím“ a už vôbec nie „nechaj, radšej to spravím sama“. Je to ako zaucho detskej samostatnosti. Dávate dieťaťu jasný signál, že to samo nedokázalo.
Nechajte dieťa samo určiť, čo ho baví
Vypestovať v dieťati samostatnosť nie je možné bez toho, aby ste uznali, že je samostatná osobnosť, bez toho, aby ste mu priznali právo na sebaurčenie, čomu sa bude venovať, čo sa mu bude páčiť a čomu bude veriť. Nenúťte celú rodinu každú sobotu tráviť na hokeji či krasokorčuľovaní, kde dieťa trénuje od šiestej od ráno.
Nechváľte dieťa, ak sa výsledok nedostavil
Dieťa chápe, ak sa mu niečo nepodarí. Ak ho budete príliš chváliť, lebo ho chcete utešiť, môže si vyvodiť záver, že je šikovné a nie je potrebné sa nabudúce snažiť. Vašou úlohou je naučiť dieťa všímať si jeho úspechy z väčšej perspektívy. Možno sa mu nepodarilo zaviazať šnúrky, ale topánky si obulo správne.
Nepoužívajte často slová „nie“ a „nesmieš“
Keď sa vám budú najbližšie na jazyk tlačiť takéto slová najskôr sa zamyslite. Prečo dieťa niečo nesmie? Čie záujmy diktujú toto slovo „nesmieš“? Neznamená to náhodou, že vy potom budete musieť niečo poupratovať či oprať zašpinené detské oblečenie? Neobmedzuje takéto „nesmieš“ detský vývin? V záujme vypestovania samostatnosti občas treba obetovať zvyčajný poriadok, ale ako ukazujú následky, obeť za to stojí. Neporiadok je dočasný, ale získané schopnoti u detí sú trvalé. Rodičia musia byť pripravení dať dieťaťu voľnosť. Najskôr na samostatný pohyb po byte, neskôr na samostatný život. Hlavné je vypnúť prehnanú rodičovskú kontrolu, ustráchanosť a perfekcionizmus. Prijať svoje dieťa nie ako svoje pokračovanie, ale ako samostatnú bytosť, ktorá má svoje túžby a potreby.
Pomalé rodičovstvo v praxi
Mamička Ema, ktorá vychováva dvoch synov, má s pomalým rodičovstvom bohaté skúsenosti. Medzi najdôležitejšie zásady patrí podľa nej nechať deťom dostatok priestoru a času na spontánne nápady a pohyb. „Definícií pomalého rodičovstva nájdete viac. Ja mám najradšej motto: Nechaj deti, nech sú sami sebou. Svojich synov nechávam hrať sa prevažne doma na čerstvom vzduchu. Celé hodiny, dni, víkendy, bez obmedzenia. Nekupujeme nové hračky, namiesto toho si zostrojujú rybárske prúty, stavajú bunkre, lozia po stromoch. Ja len sedím na dvore a nechám ich pobehovať dookola. Jednou zo zásad pomalého rodičovstva je, že som poblízku, ale nevstupujem do hry, pokiaľ ma o to deti priamo nepožiadajú. U nás je to čoraz menej, ako chlapci rastú, sú samostatnejší. Pomalé rodičovstvo si vyžaduje veľa, naozaj veľa pohybu, lebo deti nebudú šťastné a vyrovnané, ak im bude chýbať behanie a skákanie. Známi sa ma pýtajú, kde na to beriem čas? Nuž, nesedíme za telefónom, nemáme televíziu, playstation. Chlapcom nechýba, lebo takto žijeme od začiatku.
Mamička Ema vysvetľuje, že spomaliť vo výchove treba napriek rýchlemu tempu doby. Deťom treba nechať priestor, aby robili, čo ich baví. Najmä obyčajné veci. „Nech presýpajú piesok, do omrzenia nosia vodu vo vedierku. Nech zbierajú trávu pre susedovie sliepky, hľadajú na prechádzke lístie a trhajú kvety. A nech sa takto hrajú pokiaľ možno celé dni. V ranom veku sú tieto obyčajné veci dôležitejšie ako spievajúce knižky a najnovšie lego. Ak dáte stopku množstvu programu a množstvu vecí - naozaj spomalí celá rodina. Jednak vy, lebo nebudete musieť neustále pracovať, aby ste toto všetko zafinancovali.
Rodičovstvo bez baby angličtiny a špeciálnych hračiek má svojich obdivovateľov aj kritikov. Tí mu vyčítajú nedostatok podnetov, ktoré ostatné deti zvýhodňuje a pomáha im lepšie sa pripraviť na život. Podľa mamičky Emy ide u mnohých rodičov predovšetkým o nepochopenie dôležitých hodnôt v živote. Všetko v prírode potrebuje čas. Rastliny, zvieratá, no aj deti. Zmena životného štýlu nezačína zo dňa na deň. Ak ich budeme uháňať a vezmeme im ho, celý život budú hľadať, kým sú a kam idú. Nie nadarmo sa dnes toľko poukazuje na detstvo. Nepotrebujem, aby z chlapcov raz boli úspešní ľudia v oblekoch. Ani aby sa fotili na sociálne siete zo super dovolenkovej destinácie. To je „šťastie“ podľa hodnotového rebríčka, ktorý nám do hlavy vtĺka spoločnosť. Deti nemusia byť stále zabavené a usmiate. Niekedy si rozbijú koleno, inokedy sa nudia, alebo sa pobijú. To je na detstve krásne, keď je skutočné.
Vášne rada píšem, inšpiráciu zbieram najmä doma. V tom mi pomáhajú moje dve malé slečny. Voľné chvíle trávim najradšej pri knihách, kvalitných filmoch a na dobrodružných výpravách s rodinou.
„Ako to, že je tak v pohode? Akoby sa u nich v domácnosti nikdy nezvyšoval hlas, akoby deti poslúchali a zároveň dokázali byť aj samostatné...“ Určite ste sa stretli s ľuďmi, ktorí pôsobia ako naozaj dokonalí rodičia, ktorých len tak hocčo nerozhádže. Aké je tajomstvo takejto pohody? Pohodové rodičovstvo je predovšetkým o pohodovom nastavení. Svojho času bola populárna kniha Lenivý rodič od Toma Hodkingsona, ktorej autor vysvetľoval, prečo je dobré príliš sa v úlohe rodiča nenamáhať a robiť v zásade veci tak, aby bol spokojný predovšetkým dospelý. Neznamená to, že máme celý deň vylihovať na gauči a nechať deti rovnako „ničnerobiť“. Na druhej strane ale ani netreba ich neustále o čomsi poúčať či ich vláčiť kade-tade, aby sme mali pocit, že sa im dostatočne venujeme a dávame zo seba maximum. Dôležité je nastaviť si pravidlá, s akými budeme k výchove a k deťom pristupovať, a všetko pôjde ľahšie.
Vcíťme sa do detskej duše
Ľahko sa nám skonštatuje: „Máš tu riadnu machuľu. Nabudúce by si to mal urobiť takto...,“ keď príde dieťa za nami s výkresom alebo nejakým písomným výtvorom v zošite, kde je viditeľná škrtanica. Predstavme si ale seba na mieste detí. Čo by sme radi počuli v takejto chvíli od rodičov my? A ako podané? Platí to aj pri iných situáciách - keď sa dieťa niečoho dožaduje, keď sa nahnevá, keď je sklamané... Nalaďme sa na vlnu dieťaťa, ľahšie si k nemu nájdeme cestu, ľahšie mu pomôžeme, zostaneme v pohode a ľahšie v nej bude i dieťa.
Dbajme aj na svoje potreby
V tomto prípade platí zlaté pravidlo kompromisu. Ak sa napríklad naša predstava o trávení voľného času práve nezhoduje s tou detskou, dohodnime sa, že polovicu času strávime podľa neho, druhú podľa nás. Nebojme sa zobrať si chvíľu pre seba ani zapratať deti do domácich prác. Skrátka normálne žime.
Odpusťme si chyby
Aj keď zvýšime hlas alebo tresneme dverami, prípadne zareagujeme tak, že to potom ľutujeme, jednoducho si priznajme, že rodičovstvo je občas náročné. Nik nie je dokonalý, ani rodič a ak dokážeme pred dieťaťom svoju nedokonalosť priznať a ospravedlniť sa za ňu, nemôžeme mu dať lepší vzor do budúcnosti ako práve tento.
Tešme sa z prítomnosti
Áno, nejde to vždy ľahko, najmä keď sme plní frustrácie či zo všetkého vyčerpaní. Skúsme sa však aj vtedy na seba, svoje deti a svoju rodinu pozrieť akoby zhora, z nadhľadu, znova si uvedomiť tú vzácnu jedinečnosť chvíle, dôverčivosť našich detí, ich prostú radosť napríklad z toho, že sme všetci spolu doma, že majú svoj obľúbený kútik v byte, obľúbený rituál v bezpečí domova, obľúbené hračky, knižky... Nepotrvá to dlho, deti sa zmenia, vyrastú, odídu z domu, pričom každá chvíľka strávená s nami môže byť pre nich niečím, čo v nich ostane po celý život. Myslime na to. Naša radosť zo spoločných (hoci tých najobyčajnejších) chvíľ sa s našimi deťmi ponesie až do ich dospelosti a z krásnych spomienok na detstvo budú môcť potom čerpať pri riešení vlastných problémov.
Vyzdvihujme silné stránky dieťaťa
Neznamená to chváliť nášho potomka za každú cenu, ani to, že ho budeme len chváliť. Vzhľadom na fakt, že každý z nás v niečom vyniká a v niečom je slabší, je ale dobré v dieťati vypestovať vedomie vlastnej hodnoty práve tým, že bude poznať svoje silné stránky. Nebudeme ho teda kritizovať, že nevie dobre kopať do lopty, no viac s ním budeme hovoriť o jeho nadaní hrať na klavíri a o možnostiach, ako túto prednosť rozvíjať.
