Pôrodná asistentka: Nenahraditeľná podpora matiek pri zrode nového života

Dnes si na Slovensku aj vo svete pripomíname Medzinárodný deň pôrodných asistentiek. Tento deň je príležitosťou vyjadriť úctu a poďakovanie tisíckam profesionálnych pôrodných asistentiek, ktoré dennodenne sprevádzajú ženy a ich rodiny na jednej z najdôležitejších životných ciest - pri zrode nového života. Sú súčasťou príchodu na svet toho najväčšieho zázraku. Sú veľkou podporou všetkých žien, ktoré sa rozhodli priviesť na svet nového človiečika.

História a vývoj povolania pôrodnej asistentky

V sta­rých civilizáciách poskytovali rodiacej žene pomoc predovšetkým staršie skúsené ženy, ktoré už samy rodili. Antickí Gré­ci si povolanie pôrodných babíc vyso­ko vážili a prejavovali im veľkú úctu. „Neskôr mala byť babica teoreticky a prakticky vzdela­ná, skúsená, nie príliš mladá. Mu­sela mať za sebou vlastné pôrody, byť skúsenou matkou, mala byť slušná, mlčanlivá, nesmela byť po­verčivá. Musela sa starať o to, aby jej ru­ky boli mäkké a nežné,“ hovorí Mgr. Blažena Bátovská, vedúca sestra na gynekologicko-pôrodníckom oddelení levickej nemocnice. Pôrodné babice radili ženám po­čas tehotenstva, pomáhali pri pôrode a okrem toho mali aj vedomosti o lie­koch potláčajúcich i vyvolávajúcich pôrodné bolesti. Boli tiež sprostredko­vateľkami sobášov, pretože sa im pri­pisovala schopnosť spájať páry, kto­rým by sa narodili zdravé deti.

Pôrod bol dlho považovaný za súkromnú záležitosť zdieľanú medzi že­nami. Muži sa v minulosti zaoberali pôrodníctvom iba v teoretickej rovine. Významný obrat nastáva v 16. st., kedy sa pôrodníctvo stáva súčasťou medicíny. V priebehu 17.-18. storo­čia sa postavenie pôrodných asisten­tiek v spoločnosti oslabilo aj v dôsled­ku zvýšeného záujmu o pôrodníctvo zo strany mužov - lekárov. Pôrodné asistentky však zastávali názor, že pôrod by mal prebehnúť tak prirodzene ako je to len možné a „umelé zásahy“ by sa mali vykonávať len vo výnimočných prípadoch.

„Až do polovice 20. storočia pracovali pôrodné asistentky samostatne a nie ako asistentky lekárov. Starali sa o tehotné ženy, radili im počas tehotenstva, pripravovali ich na pôrod. So ženami mali vytvorený blízky vzťah. Fyziologické rodičky, šestonedieľky a ich novorodenci patrili výhradne do starostlivosti pôrodných asistentiek,“ uvádza Mgr. Bátovská. Vzdelávanie pôrodných asistentiek prešlo v nasledujúcich desaťročiach výraznými zmenami. V druhej polovici 20.st. sa vzdelávanie pôrodných asistentiek presunulo do zdravotníckych stredných škôl. V roku 1965 bol zákonom zmenený názov študijného odboru a z povolania pôrodná asistentka sa stala ženská sestra. Až v roku 1993 sa opäť prinavrátilo pôvodné označenie pôrodná asistentka. V roku 2002 došlo k významnej zmene - povinným sa stalo vysokoškolské štúdium ukončené titulom bakalár.

Súčasná rola a výzvy

S pribúdajúcimi nárokmi a želaniami rodičiek rodiť čo najviac prirodzene v prítomnosti blízkej osoby aj pôrodná asistentka musela prejsť procesom zmeny. Dá sa povedať, že sa vrátila k praktikám starých pôrodných báb, ktoré verili, že každá žena dokáže porodiť, len treba jej a dieťaťu dopriať dostatok času. Do pôrodu nezasahovať, iba ho sledovať. V súčasnosti sú však pôrodné asistentky natoľko zaťažené administratívnymi činnosťami, ktoré ich od rodičiek vzďaľujú, že by bolo potrebné, aby každá pôrodná asistentka mala jednu maximálne dve rodičky vo svojej starostlivosti, ktoré prevedie procesom rodenia a zrodenia sa matkou.

„Ako vidíme prierezom histórie pôrodnej asistencie, rola pôrodnej asistentky sa menila v zá­vislosti od spoločenských, kultúrnych a politických podmienok. Jej hlavným poslaním však stále zostáva úcta k novému životu,“ upresňuje Mgr. Blažena Bátovská. Objektom práce pôrodnej asistentky je žena, rodina a komunita a očakáva sa od nej, že zvládne odborné zručnosti, používanie modernej techniky, fyzickú záťaž, rôzne administratívne úkony, vysporiada sa s pracovnými, zdravotnými a osobnými problémami.

Témou tohtoročného Medzinárodného dňa pôrodných asistentiek je: „Investícia do pôrodných asistentiek je investíciou do zdravšej budúcnosti“. Táto výzva zdôrazňuje potrebu systémovej podpory pôrodných asistentiek, adekvátneho vzdelávania, profesionálneho uznania a zabezpečenia podmienok na výkon ich náročnej a nenahraditeľnej práce.

Mýty a realita materstva

Rodičovstvo je u nás zobrazované veľmi idealizovane. Očakávame, že matka sa so svojím materským citom narodí, intuitívne bude vedieť, čo má robiť, s radosťou sa obetuje a bude sa starať o dieťa, muža, domácnosť. A zároveň bude „permanentne šťastná“. Narodenie dieťaťa je však v realite riadna výzva. Napríklad množstvo spánku, radikálna strata času pre seba, schopnosť plánovať si deň, mať pod kontrolou situáciu. Zlý pôrod môže tiež do partnerského vzťahu veľmi zasiahnuť. Ženy majú niekedy pocit, že ak nebol pôrod v poriadku, mal partner zasiahnuť a nedovoliť to, žena sa môže cítiť zradená. Ak má žena bolestivú jazvu po nástrihu, môže ju bolieť pri styku mesiace aj roky, a to je dosť zásadný zásah do intímneho života, ale aj sebavedomia. Tehotenstvo a dojčenie môžu znižovať chuť na sex a ani únava zo starostlivosti o bábätko tomu nepomáha.

Máme veľmi vysoko nastavený mýtus o tom, ako by mala vyzerať materinská láska. Realita je, že chvíľku trvá, kým si na tú zmenu partneri zvyknú. Je to veľký šok, máte službu 24 hodín, sedem dní v týždni. Nie je pauza, nie je tam nik, kto by to spravil za vás. Vždy, keď dieťa zaplače, musíte vstať, ak niečo robíte, musíte to prerušiť. Môže to byť pre človeka veľmi frustrujúce. Ženy majú pred materskou kariéru, majú rady, čo robia, a všetci očakávajú, že sa toho bez problémov vzdajú. Ale prečo by im za tým nemalo byť smutno? Bola to časť ich života a mohla tvoriť časť ich sebahodnoty. Niektoré ženy sa na materskú tešia, ale iné by radšej ostali v práci. Ale mýtus o materinskej láske je v našej kultúre nastavený tak, že sa žena musí obetovať a najradšej obetovať radostne. Pre niektoré je to veľmi ťažké, lebo keď sa takto necítia, majú pocit, že sú nenormálne. Všetky pocity, aj láska, aj frustrácia z dieťaťa, sú normálne. Základ je, aby si ženy svoje pocity pripustili, prijali ich. Ak je to ťažšie, ako očakávali, je dobré vedieť si to pomenovať a hľadať pre seba riešenie. Ak si pripustíme negatíva, uvidíme aj pozitíva.

Najčastejšie témy sú problémy s dojčením, starostlivosť o bábätko, veľmi plačlivé alebo nespavé dieťa. Máme tiež páry, ktoré prídu, lebo si potrebujú ujasniť, čo sa pri pôrode stalo, a porozprávať sa s niekým nezávislým o boľavých veciach. Častejšie chodia ženy individuálne, keď im napríklad jazva, bolesť či spomienky na pôrod zasahujú do partnerského života. Sú aj páry, keď bol muž pri pôrode a kvôli tomu zážitku prestal mať o ženu sexuálny záujem. Nie každý muž by mal ísť k pôrodu. Mýtus, že po pôrode musia byť všetci namäkko a šťastní.

Ženy sú k sebe často prísne a majú na seba veľmi vysoké nároky - doma má byť upratané, dieťa v poriadku, ona upravená. Pôrod je v prvej trojke najstresovejších zážitkov v živote, spolu so svadbami či s úmrtiami v rodine. Hovorím o tom aj na predpôrodných kurzoch, že materská nie je dovolenka. Že je pre ženu veľmi ťažké byť celý deň doma s dieťaťom. A preto sa aj tak tešia, keď príde muž z roboty, lebo sa majú s kým porozprávať. Muži si zas po práci chcú oddýchnuť.

V našej spoločnosti zameranej hlavne na výkon sú silné stereotypy. Sme nastavené, že byť tehotná a mama je skvelé, nemáte nárok na pochybnosti, zároveň výsledky vašej práce „projekt dieťa“ sú podrobené prísnej kritike. Prispieva k tomu, že sa za posledných 20 rokov rýchlo a zásadne mení spoločenská norma, ako sa „dobre“ starať o dieťa. Rodičia sú veľmi zneistení, lebo nie je jasné, čo je „správna výchova“. A potom sa hrá olympiáda, kto je lepší rodič. Nosíš dieťa v šatke - zle je, nenosíš - rovnako je zle. Dojčíš? Nedojčíš? Máš kočík? Nemáš? Spíš s dieťaťom? Nespíš? Všetko je zle. Dobré dieťa bolo to, ktoré bolo vidieť a nebolo ho počuť. Dieťa, čo malo umyté ruky, nemalo čierny golier, poslúchalo, neodvrávalo, plnilo úlohy, drelo doma, v škole, v práci. Bolo jasne stanovené, aká je vaša rodičovská úloha, kam sa máte dostať, a potom budete v rodičovstve úspešní. Teraz je výchovných smerov a odporúčaní príliš veľa a matky sú absolútne zneistené, k čomu sa majú dopracovať. Každý si hľadá svoju cestu, iné prístupy zhadzuje, odsudzuje a kritizuje. Preto je veľa zbytočnej zloby až nenávisti medzi ženami. Treba to brať menej vážne, celé rodičovstvo, dieťa aj seba samu.

Dnes čakáme, že žena bude mať dokonalé dieťa, tip-top upratané, navarené a zároveň kariéru a postavu, ako keď mala 16 rokov. Ak chce byť „dobrá“, musí sa o seba permanentne starať, lebo prvá hláška, ktorú po pôrode bude počuť, je, že už si matka, tak si sa opustila. Niekedy majú ženy pocit, že musia byť špecialistky vo výchove dieťaťa - od toho, že dostatočne včas začnú s prenatálnou komunikáciou, budú mať znalosti vývinovej psychológie, minimálne kurz Montessori pedagogiky, cez nenásilné riešenie konfliktov. Pomaly by mali učiť doma, a to nehovorím o dojčení, nosení a bezplienkovej metóde. Nároky sú veľmi vysoko, to nemôže jedna ľudská bytosť zvládnuť. Materstvo je dnes veľmi ťažké. Čím viac sú mamy neisté, tým viac kritizujú ostatných - tak sa chcú presvedčiť, že to, čo robia, je správne. Je oveľa viac informácií, čo je na jednej strane výhoda, na druhej strane je ich tak veľa, že neviete vytriediť, čo je naozaj dôležité a relevantné. Nájsť si spôsob, ako budeme vychovávať dieťa, je dnes veľmi ťažké. Je výrazne viac expertov na to, čo je správne - dnes je kurz na všetko. A nevieme, čo bude fungovať, lebo deti, ktoré týmito metódami vychovávame dnes nemajú ani 30. Nie je štandard, norma, je to celé v štádiu pokusu.

Stále ma to prekvapuje, kam to až zašlo. Pred pár rokmi som hovorila, aké dobré je nosiť a dojčiť, a teraz hovorím rodičom, aby nenosili až toľko, lebo dieťa občas potrebuje byť na zemi, aby sa naučilo chodiť. Idú často do extrému. To nie je výčitka či odsúdenie. Rozumiem im, že v tejto neistote idú za hranicu, lebo ju necítia, nevedia, kde je. Majú ideál materstva tak vysoko, že sa to ani nedá splniť. Určite. Vždy sa porovnávate, ale keď vám niekto povie, čo je norma, žije sa vám ľahšie. My si „v procese“ hľadáme najlepšiu cestu, ale sami nemáme vzory, lebo my sme často vyrastali v jasliach a škôlkach. Potom sa ťažko opýtať mamy, ako niečo riešiť, lebo tá s nami túto časť výchovy nemusela zažiť, keďže sme boli v inštitúcii. Ženy si musia pripustiť, že môžu robiť chyby, to je normálne. Ako rodič nemusí byť nikto dokonalý. Stačí byť „dosť dobrá“ matka.

Trauma z pôrodu a jej dôsledky

Časť žien hovorí, že pôrod je krásny zážitok, niektoré zasa majú z neho traumu. Slovenskú štatistiku nemáme. V zahraničných štúdiách sa uvádza, že u žien, ktoré zažili narodenie mŕtveho plodu, spontánny potrat, alebo predčasné narodenie dieťaťa, je posttraumatická stresová porucha medzi 25 až 41 percentami. Súvisí to najmä s priebehom pôrodu a jeho podmienkami. Príčina traumy môže byť strata kontroly nad sebou, pôrodom alebo nad dieťaťom, keď žena nechápe a nemôže spolurozhodovať o tom, čo sa s ňou a jej dieťaťom deje, alebo prežíva akútny strach o život svoj alebo dieťaťa. Niekto o nej rozhoduje za ňu, po pôrode odnesú dieťa a ona nevie, kam, prečo a či je bábätko v poriadku. U nás je to stále pomerne častá vec. Smutné je, že ženy často vnímajú takýto priebeh pôrodu ako normálny, lebo sa to vžilo ako štandard. A od mamy či kamarátok počujú, že to „majú nejak prežiť“.

Posttraumatická stresová porucha je diagnóza, ktorá je viazaná na akýkoľvek zážitok, pri ktorom má človek pocit ohrozenia života svojho alebo svojich blízkych a zároveň je bezmocný. Hlboko sa narušuje viera, že svet je bezpečné miesto a dobrým ľuďom sa stávajú dobré veci. Často sú spomienky na udalosť narušené, emócie bývajú často také ohrozujúce, že ich akoby „nie je možné cítiť“, žena si ani nevie presne spomenúť, čo sa dialo a v akom poradí, pamäť nevie spracovať zážitok do príbehu. Pamäť sa s týmito extrémnymi zážitkami snaží vyrovnať, a tak sa hocikedy vynárajú záblesky, obrazy, zvukové alebo čuchové stopy, ktoré znova aktivujú spomienku. Ženy sa veľmi často k udalostiam vracajú, opisujú celý dej dopodrobna, akoby ho prežívali znova „tu a teraz“, aj keď mohli rodiť pred 20 rokmi. Tesne po udalosti je prítomný pocit stáleho ohrozenia, poruchy spánku, potreba „byť v strehu“, majú veľký problém zveriť niekomu dieťa. Toto narušenie pocitu bezpečia sa môže rozšíriť na stratu dôvery v systém, v zdravotníctvo, v školstvo, možno aj tu sú korene antivakcinačných hnutí.

„Áno, bohužiaľ ženy s takouto skúsenosťou ma vyhľadávajú často. Dvanásť rokov vediem predpôrodné kurzy a počet žien, ktoré si uvedomili, že ich pôrod nebol v poriadku, rastie. Dnes pôrody kritizuje omnoho viac žien ako v minulosti,“ hovorí Hana Celušáková, klinická psychologička, psychoterapeutka a certifikovaná dula. „Keď sa pozriem o 14 rokov dozadu, situácia sa rapídne posunula k lepšiemu, aj keď, paradoxne, viac počuť kritiku. Keď som pred 12 rokmi s touto témou začínala, tak mať dieťa po pôrode pri sebe bolo čisté sci-fi. Prvé zmeny, ktorých sa ženy začali dožadovať, boli možnosť sprevádzajúcej osoby a voľnosť pohybu v prvej dobe pôrodnej. Druhá téma bola, aby bábätko po pôrode neodnášali, ale aby bolo pri matke neprerušovane v kontakte koža na kožu. Aj v tom sa posúvame, aj keď stále asi prevažujú pôrodnice, kde to ženám nie je umožnené. Niektoré áno, ale často nie.“

Potreba rešpektujúcej starostlivosti

Je to pre ne veľmi ťažké, otvára to ich vlastné smútky a straty. Prvá vec je vzdelávanie - keď máte na škole osem hodín psychológie a dve hodiny komunikácie s pacientom, tak sa to lekári musia učiť až v praxi. Gynekológia je stále vnímaná najmä ako chirurgický odbor, lekári tak majú tendenciu liečiť a zasahovať. Učia sa, čo majú robiť najmä pri komplikáciách, nie ako podporiť prirodzený pôrod. A väčšina lekárov videla len medicínsky vedené pôrody, nemali inú skúsenosť.

Zdravotníci sú pri rodičke v určitých časových intervaloch - prídu, vyšetria, odídu, vrátia sa o dve hodiny. Pre nich aj komplikácie prichádzajú častejšie „z ničoho nič“, pretože nevidia celý priebeh pôrodu, jeho dynamiku, psychický stav ženy v jednotlivých fázach. Keď ako dula sprevádzam rodičky, vidím, čo sa s nimi deje, keď niekto príde a „bodro - motivačne“ niečo povie. Často sa z toho ženy spamätávajú aj hodinu a až potom sa pôrodná činnosť vráti do normálneho rytmu.

Vyvolávanie pôrodov z nemedicínskych príčin, urýchľovanie pôrodu, obmedzovanie voľby polohy v prvej i druhej dobe pôrodnej, ktoré má vplyv na postup pôrodu a percento nástrihov, obmedzovanie pitia počas pôrodu, rutinný nástrih, odnášanie novorodenca… Zdravotníci by mali prijať, že ich pohodlie je menej dôležité ako pohodlie ženy pri pôrode. Pôrodnice, ktoré rešpektujú prirodzené potreby žien pri fyziologickom pôrode, ako je zachovanie intimity, prítomnosť blízkej osoby, voľnosť pohybu, minimalizácia zásahov, rešpektovanie prianí rodičky, majú lepšie výsledky. Ako je napríklad možné, že v Trenčíne je 14 percent cisárskych rezov a v Univerzitnej nemocnici v Bratislave na Antolskej 43,7?

Ženám veľmi uberá sily, keď zdravotníci komentujú „neuspokojivý“ priebeh alebo postup pôrodu. Keď žene niekto povie na bolesť, ktorú intenzívne cíti a ledva zvláda, že to ešte nič nie je, že to ešte len začne bolieť, koľko odvahy jej to zoberie. Alebo keď pohŕdavo hodnotia jej správanie, napríklad slovami, že sa zle na pôrod pripravila, že príliš kričí, straší medikov, zle dýcha, rodí príliš mladá alebo príliš stará… A to vynechám príklady naozaj sexistických komentárov, ktoré môžu hodnotiť jej intímny život, kvalitu partnera… Potom sú veľmi nebezpečné vety, ktoré sa vyhrážajú smrťou dieťaťa: „Ak takto slabo budete tlačiť, zabijete si dieťa“, „Takto to dieťa neporodíte“, „Tlačte, chcete vychovávať mrzáka?“ Ženy vtedy cítia strach o život svoj aj dieťaťa. To nie je motivujúce, ale je to poškodzujúce. Keď žene poviete, že si môže zabiť dieťa, tak si toto posolstvo vlastného zlyhania bude niesť celý život.

Nemám skúsenosť, že by žena, ktorá má podporu, bola pri pôrode hysterická. Je normálne, že sa v určitej fáze môže správať iracionálne. Napríklad keď pôrod trvá veľmi dlho, je unavená, kontrakcie idú veľmi rýchlo za sebou, je logické, že má v určitom okamihu dosť, siaha na dno svojich síl. Je to obdobie „motivačnej krízy“, zúfa si, nevládze. Veľmi často, ak ženu podporíte, o chvíľu porodí. Ale ak ju zneistíte ešte viac, rozsype sa. To nie je hystéria, ale normálny proces, lebo je tesne pred momentom, keď má dieťa vytlačiť. Je to taký zvláštny pocit, že najmä u prvorodičiek to môže vyvolať strach dieťa „pustiť“. Ale predstavte si to, prvýkrát rodíte, nemáte pri sebe nikoho blízkeho, dajú vám lieky a ani neviete aké, máte infúziu, ležíte na chrbte, nemôžete sa hýbať, ísť do sprchy, na toaletu, nerozumiete, čo sa s vami deje, čo máte robiť, neviete, kedy sa to skončí, ste v panike a ste sama… hodiny. Kto by si nezúfal? My by sme nemali riešiť, ako sa správať k hysterickej žene, ale mali by sme rozmýšľať, ako ju nedostať do takého stavu. A hovoriť jej vtakej situácii, že si zabije dieťa, je len recept, ako jej vyvolať posttraumatickú stresovú poruchu. Paradoxom je, že v rámci štokholmského syndrómu tieto ženy často najviac obhajujú rutinné postupy pri pôrode, lebo majú pocit, že zlyhali, že bez pomoci lekára je nemožné porodiť.

Jedna oblasť výhrad je monitorovanie bábätka a kontrakcií takzvaným kardiotokografom, ktoré sa u nás robí najmä ležmo na chrbte, žena nie je priviazaná doslova, ale nemôže z postele odísť. Úprimne neviem, prečo je u nás natoľko preferovaná na monitorovanie práve táto poloha. Keď sa na túto polohu pýtate v Brne, povedia vám, že nemonitorujú na chrbte už 20 rokov, pretože to nie je bezpečné. Kontrakcie sú v tejto polohe omnoho bolestivejšie ako pri akejkoľvek inej polohe. Je to úplne nelogické, žena sa nemôže pohnúť a nijako si nemôže uľaviť od bolesti, zle sa jej dýcha. Je to zastaraná praktika používaná v druhej dobe pôrodnej, keď žena tlačila bábätko v polohe ležmo. Nohy vyložené v strmeňoch pôrodnej postele boli niekedy fixované. V bratislavských pôrodniciach sa už, pokiaľ viem, od fixácie upustilo, je to skôr rutina na strednom a východnom Slovensku, ale nemožno zovšeobecňovať. Nie je jednoduché menovať konkrétne pôrodnice, pretože ženy si niekedy vie individuálne dohodnúť lepšie podmienky. Tento prístup ma irituje, pretože kvalitná zdravotná starostlivosť nemôže byť založená na tom, že si niečo vybavíte, ale mal by to byť štandardizovaný postup podľa jasne daných odporúčaní. Lebo ak si to vybaví jedna matka, neznamená to automaticky, že všetky nasledujúce ženy budú mať rovnakú starostlivosť.

tags: #porodny #asistent #index #respektovania #matiek #mor