Spontánny potrat je predčasné ukončenie tehotenstva, pri ktorom plod nejaví známky života. Je to traumatizujúca skúsenosť, ktorá môže viesť k širokej škále emócií, vrátane hlbokého smútku, pocitu prázdnoty, bezmocnosti, závisti, osamelosti a úzkosti. Ženy často pociťujú aj vinu alebo hnev voči sebe, okoliu, zdravotníkom či dokonca voči vyššej moci. V minulom roku zažili ženy na Slovensku spolu 11 241 potratov, z čoho spontánne potraty tvorili takmer polovicu (5107). Napriek tomu, že ide o pomerne častú udalosť, mnohé ženy sa po potrate cítia osamelo a majú pocit, že sú jediné, ktoré si tým prechádzajú.
„Na ten hrozný moment, keď som prišla o bábätko, nikdy nezabudnem,“ hovorí pôrodná asistentka Lucia o svojej skúsenosti so spontánnym potratom. „Najhoršia však bola vedomosť, že ešte musím odpracovať pár hodín v službe.“
Aj Natália zažila spontánny potrat, pričom takisto išlo o jej prvé tehotenstvo. „Dovtedy som žila v predstave, že hneď ako vám vyjde tehotenský test pozitívny, znamená to, že sa vám narodí zdravé bábätko a všetko bude okej.“
Tridsiatnička Jana si v priebehu štyroch rokov prešla tromi spontánnymi potratmi. „Mala som pocit, že som jediná, ktorej sa niečo také prihodilo. Spätne rozumiem prístupu zdravotníkov, ktorí to berú tak nejako normálne - ono to normálne je.“
Príčiny a prejavy spontánneho potratu
Vlani zažili ženy na Slovensku dokopy 11 241 potratov, z čoho spontánne potraty tvorili takmer polovicu (5107). Väčšina potratov je spôsobená prirodzenými a neodvrátiteľnými príčinami, najčastejšie problémami s genetickou výbavou plodu. Približne 50 percent potratov tvoria práve tieto problémy, ktoré sú nezlučiteľné so životom a telo tehotenstvo nepokračuje.
Najvyššie riziko potratu je počas prvých týždňov tehotnosti. Spontánnym potratom sa končí asi 10 percent včasných tehotností. Riziko potratu stúpa s vekom ženy; vo veku 35 rokov je to už 20 percent.
Medzi najčastejšie príznaky spontánneho potratu patrí krvácanie z rodidiel, ktoré býva zvyčajne silnejšie ako pri bežnej menštruácii. Môžu sa objaviť aj kusy tkaniva a väčšie krvné zrazeniny, niekedy sprevádzané výrazným poklesom krvného obrazu.
Zamĺknutý potrat a kyretáž
Spontánnym potratom sa považuje aj takzvaný zamĺknutý potrat (missed abortion), pri ktorom sa vývoj plodu zastaví, ale telo tehotenstvo samo neukončí. V prípade zamĺknutého potratu alebo iných komplikácií môže byť potrebný zákrok nazývaný kyretáž. Ide o krátky operačný výkon v celkovej anestézii, pri ktorom sa z maternice odstránia zvyšky tehotenstva. Získaný materiál sa odosiela na ďalšie vyšetrenia.
Emocionálne následky a podpora
Spontánne potraty vyvolávajú u žien celú škálu emócií. „Môžu byť v podstate akékoľvek. Čokoľvek, čo sa objaví, je v poriadku,“ približuje psychologička Lucia Záhorcová. Okrem smútku, pocitov prázdnoty a bezmocnosti sa často objavuje aj závistivé myslenie voči ženám, ktoré úspešne donosia dieťa.
„Mala som pocit, že som jediná, ktorej sa niečo také prihodilo,“ opisuje svoje pocity Jana. „Spätne rozumiem prístupu zdravotníkov, ktorí to berú tak nejako normálne - ono to normálne je.“
Ženy s touto skúsenosťou si pamätajú zraňujúce reakcie okolia niekedy aj roky. Potvrdzujú to aj osobné príbehy respondentiek, ktoré opísali, ako sa vyrovnávali s necitlivými komentármi a nepochopením.
„Ahojte..pred par dnami som potratila svoje vytuzene milovane dieťatko. Mam kamosky, ktore uprimne velmi lubim, ale obe maju zdrave male deti. neviem co sa so mnou stalo ale nedokazem sa snimi stretnut. Neustale mi pisu, volaju ma sem a tam, nech s nimi idem na preliezky, nech s nimi idem kočikať, nech pokecame ale mne to nejdd ja ich nemozem vidiet. Akoby sa vo mne prebudila zavist, preco oni otehotneli na prvi šup, mali bezporblemove tehotenstva a porodili zdrave deti..Preco to moje male muselo zomriet este v brusku. Citim sa ako zly clovek, nechcem mat tieto pocity voci nim, ale nemozem sa ubranit.“
V takýchto situáciách je dôležité vyhľadať podporu u blízkych, partnera, priateľov, ktorí si podobnou skúsenosťou prešli, alebo odborníkov. Existujú aj organizácie, ktoré pomáhajú ženám a párom po strate bábätka.
Závistivé myšlienky voči priateľkám
Je prirodzené, že po strate dieťaťa sa môžu objaviť pocity závisti voči priateľkám, ktoré úspešne otehotneli a porodili zdravé deti. Tieto pocity môžu byť veľmi bolestivé a viesť k dištancovaniu sa od blízkych.
„Celý čas nám všetko závidí, aj vzťah s manželom. Keď som absolvovala prvý potrat, tak som sa s tým musela vyrovnať a s nikým mi nebolo do reči. Ona ma vtedy obvinila, že mám určite niečo proti nej,“ opisuje jedna z respondentiek.
Je dôležité uvedomiť si, že závist je prirodzená emócia, no je potrebné s ňou konštruktívne pracovať. Vyhýbanie sa priateľkám môže vzťahy poškodiť. Namiesto toho je lepšie otvoriť sa a hovoriť o svojich pocitoch.
„Niekedy sa tešíme z vlastného šťastia, no zároveň cítime bolesť, keď vidíme, že iní, najmä naši blízki, prežívajú ťažké obdobie,“ vysvetľuje autorka článku. „Je dôležité si uvedomiť, že závisť je prirodzená emócia, ale je potrebné s ňou konštruktívne pracovať.“
Oporou sú blízki a odborníci
„Oporu som našla v kamarátkach, v mame aj v partnerovi. Avšak často táto opora bola naozaj len o zdôverovaní sa, nikto mi v podstate nevedel veľmi poradiť či pomôcť, a to je v poriadku,“ hovorí žena po zamĺknutom potrate.
„Veľmi mi pomohli rozhovory s kamarátkou a so sestrou, ktorá si prešla niečím podobným. A dostala som aj odkaz na organizáciu Tanana, ktorá pracuje so ženami a pármi po strate bábätka počas tehotenstva.“
Dôležité je obklopiť sa ľuďmi, ktorí nás podporujú a rozumejú našej situácii. Ignorovanie negatívnych komentárov a sústredenie sa na pozitívne aspekty života môže pomôcť prekonať ťažkosti.
Ako sa vyrovnať so stratou alebo smútkom za milovanými ľuďmi
Môže žena donosiť zdravé dieťa po viacerých potratoch?
Napriek tomu, že informácií neustále pribúda, súčasná medicínska veda má svoje limity. Niektoré ženy, ktoré prekonali viacero spontánnych potratov, napokon úspešne donosia zdravé dieťa.
„Prvé dieťa sme mali jednoducho: žiadne snaženie, žiadne problémy. Druhé sme chceli asi po dvoch rokoch. Snažili sme sa ďalší rok, kým som našla dva pásiky na teste. ... Opäť sme sa snažili ďalší bezmála rok. Konečne dva pásiky. Druhýkrát sa to stať nemôže, bola som presvedčená. Pokiaľ číslo dva bolo dôsledkom normálnej štatistiky, tak číslo tri by malo byť okej. Nebolo. Desiaty týždeň, bez tlkotu.“
„Po tomto sme absolvovali nejaké vyšetrenia, ale nikdy som sa nedozvedela nič smerodajné - zdravá, v tom čase som ešte nemala ani 35, kvalita manželových spermií laboratórne potvrdená.
Dobrý deň,asi sa len potrebujem vyrozprávať a skúšam nájsť, či nemal niekto podobný prípad ako ja a ako to vyriešil. Bola som dvakrát tehotná, a dvakrát som potratila. Po celú dobu mi kamarátka tehotenstvo nepriala. Podľa jej slov by neprežila, kebyže otehotniem skôr ako ona, je dosť súťaživá, všetko musí mať prvá. Ona je teraz tehotná, a patrične mi to dáva najavo, že je prvá. Neberie ohľad na moje pocity, je to ako keby mi vrážala nôž do srdca. Celý čas nám všetko závidí, aj vzťah s manželom. Keď som absolvovala prvý potrat, tak som sa s tým musela vyrovnať a s nikým mi nebolo do reči. Ona ma vtedy obvinila, že mám určite niečo proti nej.“
Do toho je to zároveň aj kolegyňa z práce. A viem ako všetko prežíva, ešte ani tehotná nebola, ale už mala nakúpenú výbavičku. Takže v práci o ničom inom nebude rozprávať. Zrovna tieto reči ťažko znášam od takýchto sebeckých ľudí.Nie že by som im to nepriala, nie som ten typ čo závidí. Ide len o ten spôsob akým so mnou komunikuje.
Vaša kamarátka potratila, cíti sa veľmi zle, je nešťastná, zúfalá, vkuse plače. Pozor! V snahe pomôcť, jej môžete ešte viac ublížiť. Toto je päť viet, ktoré jej môžu v utrpení pomôcť. Každá tretia žena prežije počas svojho života jeden alebo viac potratov. Psychický stres je enormný, napriek tomu o tom nechce hovoriť. Čo povedať človeku, ktorý sa na svoje bábätko tešil a odrazu musí prekonať stratu? Existuje veľká neistota. Nechcete jej sypať soľ do rany, ale nepovedať nič tiež nie je dobré riešenie. Monika (26), ktorá potratila v jedenástom týždni tehotenstva, nám prezradila, čo jej osobne v ťažkých chvíľach najviac pomohlo. Môj kamarát mi poslal pohľadnicu s týmito slovami. Znamenalo to pre mňa veľa, pretože môj smútok potvrdil ako niečo skutočné. O svoje dieťa som prišla skoro, mnohí z mojich priateľov o mojom tehotenstve ani netušili. V procese smútenia som sa čiastočne cítila izolovane. Pomáhalo mi počúvať príbehy ostatných žien, ktoré prežili niečo podobné. Jedna známa mi povedala, že prežila dva potraty, kým sa dočkala zdravej dcérky. Tehotenstvo je dlhý zoznam toho, čo smieme a čo nie, lekári radi a často zdôrazňujú zodpovednosť, ktorú máme nielen za seba, ale aj za ešte nenarodené dieťa. Po potrate sú výčitky na „dennom poriadku“, bojujete s tým, čo ste mali spraviť inak, hľadáte, kde ste vlastne spravili chybu. Občas mi dobre padlo, keď ma navštívila priateľka, sadla si vedľa mňa a spýtala sa ma, o čom chcem rozprávať. Niekedy som nechcela povedať nič. Napriek tomu ostala sedieť, hladkala ma po chrbte a pozerala so mnou televízor. Sme tu a teraz. Som tu ja a môj žiaľ. Nepotrebujem počúvať o tom, čo bude, čo sa možno prihodí. Ja ešte nemyslím na ďalšie dieťa - to je v tejto chvíli naozaj to posledné. Išla som z tehotenskej poradne a pred nemocnicou som stretla jednu kamarátku, ktorú som už dlho nevidela. Plakala. Práve jej na ultrazvuku v ranom štádiu tehotenstva oznámili, že jej dieťaťu, na ktoré sa už veľmi tešila a malo sa narodiť ako prvé, nebije srdiečko. Má prísť na hospitalizáciu… Shutterstock Aj jej sa to stalo, aj mnohým ďalším. Len sa o tom tak veľmi nehovorí. Je to citlivá záležitosť a okolie väčšinou nevie, čo povedať. Čo sú príčiny, koľko tehotenstiev sa takto končí, kedy sa možno pokúsiť o ďalšie dieťa? O zamĺknutom potrate s MUDr. Karolom Javorkom. Zamĺknutý potrat, príčiny Mnoho žien ide s nadšením na prvý ultrazvuk, už sa vidia s tehotenskou knižkou v ruke a namiesto toho im na lístoček z ultrazvuku napíšu: missed ab. Čo to je a aké sú príčiny? Missed abortion alebo zamĺknutý potrat je jednou z foriem spontánneho potratu. Rozdiel oproti bežnému potratu je v tom, že sa u ženy neprejavuje krvácaním a bolesťami podbruška, teda príznakmi vypudzovania potrateného embrya z maternice. Príčin môže byť niekoľko. Zo strany matky (napríklad hormonálne príčiny, malformácie maternice, zápaly, imunologické faktory, poranenia maternice a podobne) a tiež zo strany embrya. Tie sú z hľadiska zamĺknutého potratu významnejšie. Ide najčastejšie o abnormality v genetickej výbave. Ako sa odhalí zamĺknutý potrat? Ženy častokrát označujú oznámenie tejto smutnej udalosti za veľmi necitlivé zo strany lekára. Dozvedia sa len „surovú“ informáciu, že „tam nie je akcia“… V ranom štádiu tehotnosti je možné pomocou ultrazvukového vyšetrenia posudzovať prítomnosť aktivity základu srdcového svalu embrya. Limitácia tohto vyšetrenia sa posúva do nižších týždňov tehotnosti vďaka zdokonaľujúcej sa zobrazovacej technike najmä pri transvaginálnom vyšetrení. Napriek tomu sa v nízkych týždňoch tehotnosti všeobecne odporúča uvedené vyšetrenie aj niekoľkokrát opakovať, najlepšie s odstupom aspoň 48 hodín. Samozrejme podmienkou je nekomplikovaný priebeh. Ďalším faktorom je zastavenie vývoja embrya. Pokiaľ sa opakovaným ultrasonografickým vyšetrením preukáže neprítomnosť akcie srdca embrya a zastavenie jeho ďalšieho vývoja, musí vyšetrujúci lekár bohužiaľ konštatovať diagnózu zamĺknutého potratu. Uvedenú informáciu je nutné podať citlivo, s jasným vysvetlením stavu a ďalšieho postupu. Existujú nejaké oficiálne štatistiky, aké percento žien takto potratí svoje dieťatko? Zamĺknutý potrat sa štatisticky radí k potratom spontánnym. Ich frekvencia je rôzna. Podľa literárnych údajov sa takto končí približne 10-15% diagnostikovaných tehotností. Hospitalizácia pri zamĺknutom potrate Musí byť žena hospitalizovaná a ako prebieha zákrok? Čo sa deje s neživým plodom po vybratí z maternice? Hospitalizácia je pri diagnóze zamĺknutého potratu nevyhnutná. Hrozí totiž riziko rozvoja rôznych komplikácií, ktoré by mohli spôsobiť okrem iného aj následky komplikujúce následnú tehotnosť. Pri potvrdení diagnózy zamĺknutého potratu je nutné indikovať a previesť inštrumentálnu revíziu dutiny maternice. Jedná sa o odstránenie materiálu z dutiny maternice v celkovej anestézii pacientky. Tento výkon je najúčinnejšou prevenciou komplikácií spontánneho, zamĺknutého potratu. Zabezpečí sa ním aj dokonalá regenerácia sliznice maternice a príprava na možnú ďalšiu tehotnosť. Materiál dutiny maternice (embryo a ostatné štruktúry) sa histologicky vyšetrujú, aby sa vylúčili menej časté a závažnejšie príčiny zastavenia vývinu tehotnosti. Kedy sa môže žena pokúsiť o ďalšie dieťa? Shutterstock Prakticky je to možné hneď v ďalšom cykle po spomínanom výkone. Odporúča sa však počkať aspoň tri nasledujúce menštruačné cykly, zabezpečujúce zregenerovanie sliznice dutiny maternice pred ďalšou implantáciou oplodneného vajíčka. Čo ak žena potratila viackrát? Za opakované potrácanie je považovaný stav, keď žena potratí tri a viackrát. V takom prípade je namieste indikovať vyšetrenia, ktoré by pomohli stanoviť príčinu opakovaného vývoja tehotnosti. Netreba pritom zabúdať na vyšetrenie partnera. V nasledovnej tehotnosti sa musí k sledovaniu takejto tehotnej pristupovať prísnejšie. Samozrejmosťou je zaradenie tehotnej na rizikovú graviditu s dodržiavaním všetkých režimových aj preventívne- terapeutických opatrení. Pre mnohé ženy nastáva touto skúsenosťou veľmi bolestivé obdobie, nedokážu sa pozrieť na malé dieťa, matku s kočíkom, všetko v nich vyvoláva pocity smútku a u niektorých aj viny (prečo sa to stalo mne, to nedokážem ani donosiť dieťa…). Čo by ste im odporučili? Aj napriek, bezpochyby, veľmi smutnému a negatívnemu zážitku, straty všetkých nádejí a radostného očakávania dieťatka, je nutné postaviť sa tejto skutočnosti tak silno, ako to len ženy vedia. Zmierňujúco môže pôsobiť aj fakt, že je to možno priaznivejší osud ako by mal mať vyvíjajúci sa plod v neskoršom štádiu tehotnosti komplikácie nezlučiteľné so životom. V každom prípade sa netreba vzdávať nádejí na zdravý priebeh ďalšej tehotnosti. Skúsenosti to len potvrdzujú. Život je veľmi silný a tiež spravodlivý. Pokiaľ niekto po dieťatku veľmi túži, túžba sa mu určite spravodlivo vyplní. Podľa Ročenky potratov v Slovenskej republike (vydalo Národné centrum zdravotníckych informácií ‒ Potraty 2016), v roku 2016 bolo na Slovensku 5892 spontánnych potratov. Tieto potraty sú len z tehotenstiev, ktoré boli potvrdené lekárom alebo tehotenským testom. Pri spontánnom potrate je smútok taký veľký, ako keď nám umrie niekto, kto s nami prežil niekoľko rokov. Janka: Veľmi. Hlboko. Nech o tom počúvaš a čítaš, všetko je to povrchné a ty más stále v sebe tú klamnú istotu, že tebe sa to nestane. Prišli sme o štyri detičky. Každú tú stratu som prežívala trošku inak. Pri prvom som mala pocit, že som ako žena absolútne zlyhala. Pri druhej strate som si chcela ublížiť. Tá bolesť bola tak strašná, že aj teraz sa mi kotúľajú slzy. Všetky ďalšie tehotenstvá som prežívala už inak. Je jedna krásna pieseň, volá sa Borrowed angels a tá mi pomohla nájsť tú svoju rolu v živote. Lujza: Toto naše dieťatko bolo nečakané, bolo to naozaj takým Božím darom. Doma sme mali už dve maličké deti, najmenšie malo 5 mesiacov. Bol to šok, bolo to neplánované dieťa a keď sme sa s tým vysporiadali a prijali ho, dozvedeli sme, že naše dieťa nežije. Toto bol veľmi ťažký moment. Lenka: Zažila som štyri potraty. A každý bol úplne iný a každý som prežívala úplne inak. Pre mňa je dieťa stále obrovský dar, o ktorom ja nerozhodujem, možno aj preto som to spracovávala s pocitom, že nerozhodujem o živote svojho dieťaťa, a tým pádom som tú stratu dokázala ľahšie prijať. Hľadala si zmysel tejto udalosti? Janka: Teraz po rokoch si myslím, že tie deti boli pre mňa takým špeciálnym darom. Zmenili moju osobnosť. Nebola by som takou, akou dnes som. Povedala som si, že Boh si ma vyvolil. Chcel moje detičky poslať na zem len na pár týždňov a chcel im dať mamu, ktorá ich bude milovať, aj keď sa nenarodia, ktorá ich bude nosiť v srdci navždy. Lujza: Áno, moje prvé PREČO išlo k lekárovi. Lenka: Určite sme hľadali príčiny aj z medicínskeho hľadiska. Bola to pre nás skúška a lekcia pokory. A viera? Janka: Bez viery by som tu už nebola. V čase, keď sme prišli o našu dcérku, som mala krízu viery. Nechodievala som v tom čase pravidelne do kostola, ani na svätú spoveď. Tá bolesť, že sa to stalo opäť, ma dohnala k silným depresiám. Plakávala som všade. V trolejbuse, v práci na záchode, doma. Nevládala som sa starať o naše žijúce dieťa. Trpela som a týrala samu seba. Už som nevládala, a tak bol čas prestať s tým. Lujza: Nedokázala som to prežívať z pohľadu viery. Nevedela som to odovzdať Bohu. Cítila som smútok, jedla horkú čokoládu, pila kávu a upratovala som. Po pár dňoch som zavolala kamarátovi ‒ kňazovi. Navrhol mi, aby som dieťatku dala meno a dala zaň odslúžiť svätú omšu. Lenka: Viera mi priniesla pokoj. Spontánny potrat je traumatizujúca udalosť, ovplyvnila nejako vaše manželstvo? Janka: Toto je najbolestnejšia časť mojich strát. Môj manžel veci príliš nerieši, rieši funkčné veci, nefunkčné opraví alebo vyhodí. Tým, že zrazu to dieťatko v brušku nežilo a potom tam ani nebolo, bola to preňho ukončená záležitosť. Nedá sa to opraviť, nedá sa to vrátiť. Po prvej strate sme sa veľmi rýchlo snažili o ďalšie dieťatko ‒ forma opravy. Po našom dievčatku som takto na to nechcela ísť. Chcela som si to odsmútiť, odplakať. Môj manžel tomu nerozumel. A tak sme handlovali. Smiem mesiac smútiť, ale potom už budem fungovať. V neskorších tehotenstvách som už išla do toho inak, že mojou najväčšou oporou má byť Boh, a nie môj manžel. Lujza: Smútok sme prežívali obaja. Manžel smútil svojím spôsobom a ja svojím. Veľmi sme sa o tom rozprávali a on ma počúval. Tie prvé dva týždne boli také, že som chcela byť doma so svojimi dvoma detičkami a neriešiť reakcie druhých, chcela som smútiť doma. Manžel ma rešpektoval a po dvoch týždňoch som sa aj na jeho popud prestala v smútku rýpať. A to som potrebovala. Lenka: Každý z nás mal svoje chvíľky, kedy sa išiel vyplakať. Najmä pri tom prvom bábätku a potrate. Ale vždy sme to prežívali spolu, rozprávali sme sa o tom, ale nerozpitvávali sme to, vedeli sme, že to každého z nás bolí. Vraciate sa k tejto udalosti? Rozprávate sa o dieťati, pripomínate si deň, kedy bábätko odišlo, kedy sa malo narodiť? Janka: Väčšinou sa o nich rozprávam s deťmi pri večernej modlitbe, pozdravujeme ich do neba a hovoríme si, že sa tam musíme dostať aj kvôli tomu, aby sme boli opäť všetci spolu. Tie konkrétne termíny sú skôr mojou súkromnou vecou. Lujza: Naše dieťatko je stále s nami a spomíname naňho. Máme to na očiach, že aké by bolo, aké veľké by bolo, pretože ťažkosť do tejto situácie vniesla skutočnosť, že veľmi blízka osoba v rodine mala termín pôrodu len deň odo mňa. Keď sa toto dieťatko narodilo, bola som sa napriek mojej nesmiernej bolesti a obave pozrieť na novorodeniatko v pôrodnici. A tam nastal zlom. Takto by mohlo vyzerať aj naše bábätko. Vtedy to zo mňa spadlo. Janka: Áno aj nie. Povinnosti každodenného dňa ma často pohltia natoľko, že si až večer uvedomím, že tie moje deti, ktoré stále odo mňa niečo potrebujú, sú tie vymodlené, vytúžené, tie požičané a že by som si chcela ten čas naplno vychutnávať. Lujza: Naozaj vnímam, že dieťa je Boží dar. Do tejto udalosti som deti vnímala ako samozrejmosť. Ale dieťa naozaj nie je samozrejmosť, je to dar od Boha. Aj to, že je živé a zdravé. Lenka: Je veľa takých chvíľ, kedy si uvedomím, že naozaj musím byť vďačná za naše narodené bábätko. Zažila som a viem, že dieťa nie je samozrejmosť. Lujza: Pomohlo mi upratovanie doma, starostlivosť o moju rodinu a o môj domov. Veľmi ma to ťahalo za deťmi, za manželom. Musela som ísť jednoducho domov za nimi. Vedela som, že si smútkom musím prejsť. Lenka: Plakať. Pre mňa sa bolesť odplavuje najlepšie plačom. Ako sa dá vyrovnať sa so situáciou, že si nevidela svoje dieťa, že si ho neobjala, že si možno ani nevedela, či je to chlapec alebo dievča. Ako sa vyrovnať s predstavou, že nevieš, ako dieťatko vyzerá? Čo vtedy prežíva žena? Janka: Skúšala som sa s tým vyrovnať bez Boha a za mňa ‒ nefungovalo to. Kým som to neodovzdala úplne Bohu ‒ alebo naopak ‒ kým som to neprijala od Boha ako dar, tak ma to strašne gniavilo. Kým som vyratúvala, koľko by mal môj syn alebo moja dcérka rokov, bolo mi do plaču. Teraz nechcem, aby si čitateľky mysleli, že na takéto správanie nemajú právo. Majú. Je prirodzené. Len si treba ustrážiť, či človek smúti alebo sa už umára. Lenka: Ja som si deti neskonkretizovala, potom pri ďalších potratoch som si ani nechcela predstavovať, ako vyzerajú. Nechceli sme sa naviazať na deti, vedeli sme, že o ne môžeme prísť. Janka: Mne práve pomohlo skonkretizovať si to dieťatko. Dať mu meno, priznať, že existovalo. V tomto čase smútenia si sa modlievala k nejakému svätému, svätej? Janka: Modlila som sa počas tehotenstiev k rôznym svätým. No stále mi je bližšia Panna Mária Sedembolestná. Ona prežila smrť vlastného Syna. Lenka: Modlila som sa k sv. Rita. Viem, že je to patrónka nemožných vecí a tiež prišla o dve deti, síce narodené. Ale je mi blízka tým, že prežila to, čo som zažila ja. Nosím aj pásik sv. Ľudia často nevedia, ako majú a či vôbec majú zareagovať, keď sa dozvedia, čo sa vám prihodilo. Ako by teda mali zareagovať? Janka: Ťažko povedať. Asi najhoršie bolo, keď nevedeli, že sme o dieťatko prišli a pýtali sa tie tradičné: „Kedy bude (ďalšie) bábo?“ Potom bolo boľavé, keď sa ma snažili utešiť spôsobom, že „bude ďalšie“ alebo že „to je tak lepšie, určite by bolo choré, príroda si to vyriešila“. A čo by som odporučila? Aby povedali: Neviem si predstaviť, čo prežívaš, ale keď mi o tom chceš povedať, som tu. Lujza: To závisí od toho, v akom vzťahu som s konkrétnym človekom. Či je to susedka, či je to môj rodič alebo kamarátka. Najhoršie je počuť: „Ale máš doma ešte ďalšie deti.“ Aj toto bábätko bolo moje dieťa! Ja by som povedala, že najvhodnejšia je stručnosť v prejavovaní spolupatričnosti a v prejavovaní emócií. Žiadne objímanie či slová pochopenia. Tichá spoluúčasť, žiadne veľké slová, žiadne vysvetľovanie, žiadne rady, len slová: „Je nám to ľúto, budeme sa za vás modliť.” Možno objatie. Ako sa na túto životnú cestu pozeráš z odstupom času? Janka: Každé jedno dieťatko obohatilo môj svet, môj život. Moje straty ma doviedli späť k Bohu. Som za to vďačná. V poslednej dobe cítim aj povolanie k službe ‒ byť tu pre iné ženy, ktoré možno majú pocit, že sú samé na svete a nikto nevie, čo prežívajú. Moja bolesť mi dáva priestor pochopiť iných. Lujza: Vždy sme s úsmevom hovorili, že chceme „dva a pol dieťaťa“. Dve určite a to tretie s otáznikom. Lenka: Vedomie toho, že mám deti v nebi, mi prináša pokoj. Mám štyri deti s Bohom, už sa o ne nebojím. Ako sa spieva v jednej pesničke: „Máš právo dať aj vziať”. Spontánny potrat je bolestivý a zasahuje veľa žien, veľa manželských párov a skutočnú odpoveď o živote týchto malých bábätiek narodených pre nebo nemáme. Chcem sa poďakovať za úprimné rozhovory týmto ženám ‒ matkám. Chcela by som sa spýtať všetkých snažiliek, ako prekonávajú také situácie keď im kamarátka, známa alebo niektorá žena z rodiny oznámi že je tehotná...neviem ako vás ale mňa vtedy prepadne samozrejme aj radosť z tej novinky a to úprimná, ale potom doma keď nad tým rozmýšľam tak mi to príde tak ľúto, že prečo aj ja nemôžem zažiť také šťastie, a som z toho potom taká akási smutná...no a potom ma najviac dorazí otázka a vy kedy budete mať už bábo...ako to prosím vás prekonávate? možno u mňa je to preto, lebo čakáme už roky na bábo a čím ďalej tým strácam viac a viac nádej...