Nemajú ma radi. Nechcú sa so mnou hrať. Takto to vidí outsider. Môžeme ho vypočuť, spolu s ním hľadať dôvody, pomôcť mu „zapadnúť“, ak je to jeho túžba. To, čo musíme urobiť je ubezpečiť ho o svojej láske a pozornosti.
V takmer každej triede sedia jeden až dvaja žiaci, ktorí sú z najrôznejších dôvodov inými deťmi z kolektívu vylúčení. Spolužiaci často ani nevedia vysvetliť, prečo to a to dieťa nemajú vlastne radi. Deti vedia byť kruté, tento všeobecne známy výrok sa, žiaľ, neustále potvrdzuje, lebo deti bývajú vo svojich vyjadreniach veľmi priame a neberú ohľad na to, že je niekto iný. Takéto správanie však patrí k normálnemu vývoju, lebo deti sa až časom naučia pohybovať sa ohľaduplne a pozorne vo svojom sociálnom okolí.
Byť osamelý medzi inými je ťažký pocit aj pre dospelého človeka, pre dieťa dvojnásobne.
„Moje dieťa je outsider!“ - ak vyslovia rodičia túto vetu, jedná sa vo väčšine prípadov o problematickú situáciu tak pre dieťa ako i pre rodinu. Outsiderom sa totiž dieťa nestáva cez noc, ale vývoj tohto problému sa tiahne dlhšiu dobu, kedy sa dieťa dostáva či už v triede alebo inom okolí do sociálneho ústrania.
Prečo sa dieťa vlastne stáva outsiderom?
Dôvodov môže byť viacero. Rodičov mimoriadne trápi, keď vidia, že práve ich vlastné dieťa má takýto problém. Najskôr by bolo treba objasniť, prečo sa dieťaťu ostatní vyhýbajú alebo ho zosmiešňujú.
Príkladom môže byť dieťa s problémami v učení, ktoré má často problémy samo so sebou. Vidí, že je iné ako ostatní, neustále má takú skúsenosť, že „všetci ostatní“ už „všetko“ vedia, len ono samo sa vníma ako hlúpe alebo lenivé. Má pocit, že nepatrí k zvyšku triedneho kolektívu a kompenzuje toto správanie nezriedka posilnením svojej „inakosti“ tým, že vedome provokuje učiteľov alebo sa stáva triednym klaunom. Ale aj iné ťažkosti so správaním môžu viesť k vyčleneniu z triedneho kolektívu. Takto vyčlenené deti potom reagujú obzvlášť agresívnym správaním voči ostatným, ale i voči sebe samému.
Vývinová zaostalosť týkajúca sa sociálnej alebo telesnej oblasti môže byť tiež vinná za vyčlenenie dieťaťa z kolektívu. Najmä v prvom ročníku ešte niektoré deti zaostávajú. Nezaujímajú sa ešte o také veci, ktoré sú už pre väčšinu triedy fascinujúce. Niektoré nie sú ešte telesne tak zrelé, možno sú menšie ako ostatní a možno aj bacuľatejšie. Takéto deti bývajú potom menej úspešné na hodinách telocviku.
Typy outsiderov
- Zrelí outsideri: Títo deti sa na okraji skupiny cítia lepšie ako v centre diania. Niektoré deti sú pokojnejšie, tichšie alebo skromnejšie. Niektoré sa radšej vyhýbajú konfliktom (alebo ich vyriešia) tým, že sa odmietajú hádať.
- Nezrelí outsideri: Títo deti, ktoré trochu zaostávajú vo vývoji a potrebujú čas. Alebo deti, ktoré sú doma (alebo v škole) preťažované a v skupine oddychujú tak, že zaujímajú pasívnu pozíciu.
- Nefer vyčlenené deti: Títo deti, ktoré sú vytlačené na okraj kvôli bezvýznamným veciam. Dôležitú úlohu tu zohráva sociálny pôvod, alebo ak je dieťa telesne iné, má rečovú vadu, pehy, ryšavé vlasy a pod.
Prevencia a riešenia
Najlepšie by bolo nenechať zájsť tieto záležitosti až tak ďaleko. Každý z nás pozná svoje dieťa najlepšie. Predovšetkým, ak ide o nápaditosti týkajúce sa telesnej stránky, môžeme dieťa ochrániť pred vyčlenením zo strany jeho budúcich „kolegov“ ešte pred začiatkom povinnej školskej dochádzky.
Pri obzvlášť rastom malých a nedostatočne zrelých deťoch sa odporúča potlačiť svoje vlastné ambície a požiadať o odklad povinnej školskej dochádzky. Dieťa teda nastúpi do prvého ročníka o rok neskôr, keď vo svojom vývoji dobehne ostatných.
Aj výchova, ktorú dieťaťu poskytujeme, môže mať súvis s tým, ako sa dieťa správa v kolektíve. Za problémami pri kontaktoch v kolektíve sa často skrýva jednostranný výchovný štýl. Tento môže byť obzvlášť prísny, dieťa obmedzujúci alebo aj veľmi ochraňujúci a rozmaznávajúci.
Na druhej strane ale treba povedať, že „vinu“ za problém s vylúčením dieťaťa z kolektívu nezohráva len výchova rodičov. Niektoré deti, žiaľ, trpia určitými predsudkami - a to majú odpozorované zo sveta nás dospelých a vyčleňujú potom deti zo svojej prítomnosti preto, lebo sú deťmi prisťahovalcov, alebo nie sú tak majetné ako ony samé. Iných označia ako absolútne nemožných preto, lebo sa neobliekajú tak moderne alebo nemajú rovnaké záľuby ako väčšina triedy.
Spolupráca a podpora
Spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi je tu samozrejme veľmi dôležitá, takže z malého problému nemusí vôbec vzniknúť problém veľký. Aj ozajstné počúvanie dieťaťa, keď nám rozpráva niečo o škole, môže poskytnúť dostatok informácií.
Psychológovia sa domnievajú, že nápomocní môžu byť najmä učitelia prvého stupňa základnej školy, lebo sprevádzajú triedu väčšiu časť vyučovania. Poznajú svojich žiakov veľmi dobre a majú niekedy i špeciálne sociálno-pedagogické znalosti a vie tak veľmi dobre narábať s rôznymi sociálnymi problémami. Bolo by dobré, keby učitelia podporovali túto sociálnu vzájomnosť v triede, a to tým, že by ju zaradili do vyučovania a nevyužívali na to iba triednické hodiny. Učiteľ môže napríklad vytvoriť pracovné skupiny z rôznych detí, ktoré plnia úlohy (napr. vzájomné diktáty, pravopisné cvičenia, projekty…), ktoré vyžadujú dlhšiu časovú prípravu - napr. týždeň. Tak je možné vyhnúť sa už dopredu problémom outsiderstva a zničiť ho už v zárodku. Nezriedka potom vzniká z antipatie priateľstvo.
Zmena školy, napr. kvôli sťahovaniu, môže viesť tiež k veľkým problémom. „Nový“ alebo „nová“ to nemajú často práve najľahšie, keď vniknú už do zohratého kolektívu.
Niektoré deti bývajú určitým spôsobom „handicapované“, vidia napr. „iba“ zle a musia preto nosiť okuliare. Psychológovia tvrdia, že aj pri takomto probléme pomáha posilnenie sebavedomia dieťaťa. Ak sa dieťa žaluje, že ho prezývajú „okuliarnikom indickým“, treba si ho zobrať bokom a spolu s ním sa o okuliaroch a poruche zraku porozprávať. Môžete mu vysvetliť, že veľmi veľa ľudí nosí okuliare, najrôznejších foriem a farieb. Venujte mu pozornosť a ukážte mu, že ho beriete s jeho problémom vážne - v každom prípade nechajte dieťa vybrať si okuliare samo. Nie mame sa musia okuliare páčiť, ale v prvom rade dieťaťu. Proti posmeškom nech dieťa vyrukuje argumentmi ako: „Áno, vidím zle.“
Iné deti pochádzajú zo sociálne slabšej rodiny alebo z rodiny s relatívne starými rodičmi, kde dieťaťu sprostredkúvajú iné hodnoty, ako sú dnes moderné alebo cool, alebo z rodiny, ktorá má svoj pôvod v inej krajine s inými zvykmi a obyčajami.
Zabudnúť by sa nemalo ani na veľmi nepokojné, ale aj utiahnuté, veľmi citlivé alebo vysoko nadané a často podceňované deti. Uvoľňovacie cvičenia môžu u nervóznych detí priniesť zázraky. Rodičia by sa nemali hanbiť vyhľadať odborníka, ktorý poradí, ako upokojiť takéto dieťa a navrhne mu individuálne relaxačné cvičenia. Utiahnutým a bojazlivým deťom, ktoré majú často veľmi nízke sebavedomie možno pomôcť práve tým, že mu pomôžeme zvýšiť sebavedomie. Vysoko nadaným deťom môžeme uhasiť „smäd po vedomostiach“ doma alebo ho podporovať v škole tým, že mu zadávame ťažšie úlohy, aby si tak svoju „nevyťaženosť“ nevyrovnávalo pomocou agresívneho správania voči ostatným.
Deti, ktoré poznáme ako „mamičkiných maznáčikov“, zaujímajú svoje miesto v triednom kolektíve obzvlášť ťažko. Pre deti, ktoré sú veľmi naviazané na matku, to znamená, že sa musia od nej odpútať a ukázať viac samostatnosti.
Úloha odborníkov
Silvia Érseková je psychologička z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Bratislave. Jej každodennou prácou je aj zlepšovanie problematických vzťahov žiakov v triedach, teda práca s deťmi a učiteľmi.
Psychologička Érseková vysvetľuje, že pri práci s triedou sa snaží vytvoriť priateľskú a dôvernú atmosféru, kde sa deti môžu zdôveriť, ak chcú. Vypočujú si ich, neodsudzujú, nebagatelizujú ich problémy, ale nepoúčajú ich. Vyjadrujú pochopenie a spolu sa snažia prísť na riešenie problémov.
Učiteľ vo väčšine prípadov pri práci s triedou nie je prítomný. Je to menej ohrozujúce pre deti, nemusia sa báť reakcií učiteľa. Psychológovia potom dajú spätnú väzbu učiteľovi, ale skôr na všeobecnej úrovni, vyhýbajú sa konkretizovaniu kvôli tomu, aby nezradili dôveru detí. Konzultujú s učiteľom a dávajú mu spätnú väzbu o tom, ako vnímajú fungovanie triedy samotné deti.
Čo je šikanovanie? pre deti | Ako zastaviť šikanovanie | Národný mesiac prevencie šikanovania | Twinkl USA
Mgr. Denisa Maderová, psychologička z Centra pedagogicko-psychologickej prevencie v bratislavskej Dúbravke, hovorí o tom, že šikanovanie je násilie, ktoré sa cielene, opakovane a sústavne deje. Môže mať rôzne formy, od verbálnych útokov a kyberšikany až po fyzické násilie a krádeže.
Maderová zdôrazňuje, že kľúčová je spolupráca rodičov, učiteľov a školy. Rodičia by mali informovať školu o akýchkoľvek podozreniach na šikanovanie a škola má povinnosť to riešiť. Dôležité je, aby sa obeť šikany cítila bezpečne a vedela, že nie je sama a že ju niekto chráni.
Psychologička tiež upozorňuje, že konfrontácia obete s agresorom nie je vhodným riešením, rovnako ako mlčanie. Deti, ktoré sú svedkami šikany, by mali vedieť, že majú možnosť o tom niekomu povedať a zastať sa obete.
Úžasné je to vtedy, ak je tento neformálny vodca pozitívna osobnosť. A čo ak je tento vodca negatívna osobnosť? Samozrejme, stáva sa to. Môže to byť vyslovene aj agresor. Deti ho môžu nasledovať, lebo im imponuje jeho správanie, alebo preto, že sa ho boja. Deťom môže imponovať práve preto, že odvráva učiteľom, porušuje pravidlá, nezáleží mu na známkach, nerešpektuje autority, nemá disciplínu, sebakontrolu. Keď niečo vymyslí, vie pre to získať veľa spolužiakov.
Úplne najhoršia vec, čo sa dieťaťu v triede môže stať je, ak je prehliadané. Nikto o neho ani nezakopne, nikoho nezaujíma, nikomu nechýba.
Útecha pre všetkých rodičov, ktorých dieťa zaujíma v triede pozíciu „outsidera“ - máte jednoducho výnimočné dieťa. A lepšie je byť outsiderom ako tzv. „insiderom“. Takíto ľudia bývajú obzvlášť prispôsobiví, nevedia vysloviť svoj názor, lebo si nedôverujú, aby náhodou nepovedali niečo iné ako ostatní, dávajú pozor na to, aby boli „pekní“ v očiach iných.
