Strata dieťaťa patrí k najhlbším a najbolestivejším skúsenostiam, aké môže človek v živote zažiť. Pre rodiča znamená smrť dieťaťa pocit, akoby sa celý svet zrazu rozpadol. Všetko, čo doteraz dávalo zmysel, sa otrasie. Rodičia často opisujú, že v týchto chvíľach nemajú len pocit smútku, ale aj dezorientácie - akoby sa stratili sami v sebe. Na tomto „rozbitom svete“ sú potom nútení znovu a pomaly stavať svoj život od základov. Bez mapy. Bez návodu.
Je potrebné mať na pamäti, že každá strata v živote človeka je pre neho tou najväčšou stratou, a preto nie je vhodné porovnávať, ak žena po strate dieťaťa na konci tehotenstva bagatelizuje ženu po potrate v prvom trimestri začínajúcej gravidity. Strata dieťaťa je jednou z najťažších životných udalostí, ktorá navždy mení život rodičov a ich blízkych.
Každý príbeh je jedinečný - či už ide o stratu dieťaťa „narodeného v spánku“; dieťaťa, ktoré ste nosili pod srdcom, ale nikdy nedržali v náručí; dieťaťa, ktoré ste držali, ale neodniesli si ho domov; alebo dieťaťa, ktoré s vami síce prišlo domov, ale nevideli ste ho vyrastať. Strata dieťaťa môže mať množstvo podôb a príčin. Môže sa udiať pri spontánnom potrate na začiatku tehotenstva, pri smrti novorodenca alebo pri tragickej strate staršieho dieťaťa v dôsledku choroby, úrazov či iných nepriaznivých okolností. Každá situácia je jedinečná, no všetky spája obrovská bolesť a nezodpovedané otázky, ktoré si často rodičia kladú a ich základom je „prečo?“
Tabuizovaná téma v spoločnosti a zdravotníctve
Strata dieťaťa v tehotenstve alebo pri pôrode je na Slovensku stále tabu. Hoci sa s ňou stretávajú tisíce žien, systém im často nevie poskytnúť adekvátnu pomoc. Mnohé pôrodnice nemajú presne stanovené postupy pre tieto situácie a prístup personálu sa môže výrazne líšiť. Niektoré ženy sa stretávajú s láskavosťou a podporou, zatiaľ čo iné sú ubytované na izbách s matkami novorodencov alebo im nie je ponúknutá žiadna psychologická pomoc.
„Veď ste mladí, ešte budete mať dieťa. To treba zabudnúť a ísť ďalej. Radšej teraz, ako neskôr.“ Takéto nevyžiadané rady z okolia v tomto náročnom období určite nikomu nepomôžu. Skôr naopak - vsypú soľ do vašich otvorených rán.
Strata ako zlyhanie. Jedným z dôvodov tabu okolo straty dieťaťa je atmosféra takzvanej víťaznej medicíny, ktorá bojuje proti chorobe a smrti. Stratu berieme ako zlyhanie, spája sa s ňou pocit viny či hanby, aj v situáciách, ktorým zabrániť objektívne nevieme. O to je dôležitejšie, aby sme prestali mlčať a otvorili priestor pre diskusiu.
Štatistiky, ktoré zostávajú v tieni
Napriek tomu, že sa o prenatálnych a pôrodníckych stratách hovorí málo, nejde o zriedkavé prípady. V roku 2023 sa na Slovensku vyskytlo 5 107 spontánnych potratov, väčšina z nich v prvom trimestri. Takmer šesťsto žien prežilo potrat medzi 13. a 28. týždňom tehotenstva. Ďalších 156 detí sa narodilo bez známok života a 44 zomrelo do 24 hodín po pôrode. Tieto čísla poukazujú na potrebu zvýšenia povedomia o tejto problematike a zabezpečenia dostupnej podpory pre rodiny, ktoré stratili dieťa.
Podľa údajov Birminghamskej univerzity až 15 až 25 percent tehotenstiev končí potratom a 25 až 50 percent žien zažije aspoň jeden spontánny potrat počas svojho reprodukčného života. Znamená to, že ho možno zažila vaša mama, kamarátka, susedka alebo kolegyňa a vy o tom ani netušíte. Zo štatistík Union zdravotnej poisťovne vyplýva, že väčšina potratov nastáva pred 12. týždňom tehotenstva. V roku 2024 bolo na Slovensku hlásených 4 642 spontánnych potratov, 519 umelých prerušení tehotenstva zo zdravotných dôvodov, 460 prípadov mimomaternicového tehotenstva a od roku 2017 sme mali 146 poisteniek s viacnásobnými potratmi.
Príbehy, ktoré otvárajú oči
Príbehy žien, ktoré prežili stratu dieťaťa, sú rôznorodé. Martina, ktorá v 15. týždni tehotenstva zistila, že jej dieťa má závažnú genetickú poruchu, spomína na nedostatok empatie a psychologickej pomoci v nemocnici. Kristína, ktorá o dieťa prišla pri pôrode, sa stretla s podporou, ale skôr improvizovanou ako systematickou. Tieto príbehy zdôrazňujú potrebu štandardizovaných postupov a citlivého prístupu zdravotníckeho personálu.
Dôležitosť empatického prístupu a psychologickej podpory
Psychologická pomoc, profesionálny prístup a možnosť rozlúčiť sa s dieťaťom sú pre ženy v náročných chvíľach kľúčové. Odborný a zároveň ľudský prístup zdravotníkov má zásadný vplyv na to, ako sa žena, partner či rodina so stratou vyrovnajú.
Každá strata dieťaťa ženu významne ovplyvní po psychickej stránke. „U niektorých žien sa rozvinie úzkostná alebo depresívna porucha, pričom podľa štúdií 10 až 20 percent žien má klinicky významné príznaky depresie po potrate. Môže sa tiež objaviť posttraumatická stresová reakcia (PTSD) - napr. nočné mory, flashbacky, vyhýbanie sa tehotným ženám či nemocniciam. Tieto reakcie sú bežné a zhoršujú sa najmä po neskorších potratoch či opakovaných stratách,“ uvádza revízna lekárka Ingrid Dúbravová. Dodáva, že je však veľmi oslobodzujúce vedieť, že v tom nie ste samy.
Ženu po potrate je veľmi dôležité podporiť aj po psychickej stránke. Po takejto strate je prirodzené vyhľadať človeka, ktorý jej pomôže po duševnej stránke - rozhovorom, poradenstvom alebo jednoducho tým, že bude pri nej, tak ako to práve potrebuje. Psychika a prežívanie síce nespôsobujú potraty, no výrazne ovplyvňujú, ako žena vníma seba, svoje telo aj ďalšie tehotenstvo. Smútok je potrebné prežiť a prijať, dopriať si čas na hojenie, no zároveň si uchovať vedomie, že cesta vpred existuje - aj keď je niekedy kľukatá.
Chýbajúci štandardný postup
Aktuálne existuje štandardný postup pre zdravotnícky personál len pre prípady včasného potratu, teda do 12. týždňa tehotenstva. Je dôležité, aby vznikol štandardný postup aj pre vyššie štádiá tehotenstva a pôrodnícku stratu. Pomáha to zdravotníkom poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť založenú na dôkazoch a zabezpečiť rovnakú úroveň starostlivosti pre všetky ženy na Slovensku.
Pomoc pre rodiny po strate bábätka
Na Slovensku existujú organizácie, ktoré sa zameriavajú na pomoc rodinám po strate bábätka. Občianske združenie Tanana poskytuje psychologickú pomoc a podporné skupiny. Dôležité je, aby ženy, ktoré zažili stratu, vedeli, že nie sú samy a majú možnosť vyhľadať odbornú pomoc a podporu.
V Čechách už niekoľko rokov existuje spolok Dlouhá cesta (www.dlouhacesta.cz), ktorý pomáha rodičom ktorí prišli o svoje dieťa. Desatoro pre pozostalých (Autorka: PhDr. www.plamienok.sk - Detský hospic Plamienok ponúka poradenstvo a psychologickú pomoc rodinám, deťom a adolescentom, ktorí prežívajú ťažké obdobie po strate svojho blízkeho. www.kolobehzivota.sk - Poslaním Občianskeho združenie Kolobeh života je poskytovať poradenstvo v smútení, „sprievodnú ruku", priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť prostredníctvom rôznych aktivít. www.nezabudneme.sk - Projekt občianskeho združenia Želaj si, ktorý je pomocnou rukou pre všetkých rodičov, ktorí prišli o svoje deti. www.tanana.sk - Cieľom združenia je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami. Aj oni sú naše deti! - Projekt Detského fondu SR, ktorého cieľom je umožniť personálu nemocníc a rodičom, aby čo najprijateľnejšie a najefektívnejšie zvládali poskytovanie a prijímanie správu o ťažkej diagnóze resp. úmrtí dieťaťa a tiež podať pomocnú ruku v prvej, najťažšej fáze smútenia.
Mimo poriadku: Vyrovnanie sa so smrťou dieťaťa
Príčiny neplodnosti a možnosti riešenia
Neplodnosť sa na Slovensku stáva čoraz častejšou témou. Podľa údajov neštátnej zdravotnej poisťovne sa problém počatia dieťaťa prirodzenou cestou týka už približne 20 % párov.
Príčiny neplodnosti u mužov a žien
Štatistiky hovoria, že príčiny neplodnosti sú rozdelené približne rovnakým dielom medzi mužov a ženy. U mužov ide najmä o nízky počet spermií alebo ich zníženú kvalitu, hormonálne poruchy alebo následky zápalov. U žien sú najčastejšími príčinami nepriechodné vajíčkovody, endometrióza, hormonálna nerovnováha, poruchy ovulácie či genetické faktory.
Vek a riešenie neplodnosti
Ženy začínajú riešiť neplodnosť už od 26 rokov, pričom najvyšší počet žien začína liečbu vo veku 31 rokov. Mnohé ženy netušia, koľko vajíčok im ešte ostáva a na riziko neplodnosti po liečbe zdravotných ťažkostí ich nikto neupozorní.
Mrazenie vajíčok ako možnosť zachovania plodnosti
Mrazenie vajíčok zachraňuje budúcu plodnosť a v medicínsky indikovaných prípadoch reálne uchováva vajíčka, ktoré by sa stratili v dôsledku liečby. Ide o možnosť urobiť si zásobu vajíčok v čase, keď sú ešte kvalitné.
Finančná podpora pri liečbe neplodnosti
Zdravotné poisťovne sa snažia pomáhať zmierniť finančnú záťaž spojenú s liečbou neplodnosti. Niektoré poisťovne prispievajú na liečbu až 1200 eur a to na metódu ICSI, vyšetrenie spermiogramu či predimplantačnú genetickú diagnostiku. Príspevok je možné využiť aj na zmrazenie vajíčok zo zdravotných dôvodov.
Predčasné pôrody a ich následky
Vďaka pokrokom vo vede a v medicíne sa darí prežiť čoraz väčšiemu počtu predčasne narodených detí. Na jednej strane je to úžasné, avšak na druhej strane má to aj iný efekt.
Štatistiky predčasných pôrodov
Deti, ktoré sa narodia mamičkám už v 24., 25. alebo 26. týždni tehotenstva, majú dnes podstatne väčšiu nádej na prežitie ako kedysi. Avšak percento detí, ktoré sa narodili predčasne a v detstve trpia vážnymi zdravotnými problémami, sa nezmenilo k lepšiemu. Počet detí a dospelých, ktorí sú dlhodobo zdravotne postihnutí v dôsledku predčasného narodenia, naopak, stúpa.
Dôsledky predčasných pôrodov
Mnohé deti, ktoré sa narodili pred 27. týždňom tehotenstva, bojujú so životom s dlhodobými zdravotnými problémami - pľúcnymi chorobami, poruchami učenia a mozgovou obrnou.
Príčiny rastúceho počtu predčasných pôrodov
Dôvodov pre rastúci počet predčasných pôrodov je niekoľko. V prvom rade je to životné prostredie, chemikálie, s ktorými prichádzame pravidelne do styku, a tiež životný štýl. Tiež si treba uvedomiť, že mnohé ženy odkladajú pôrod na neskôr a vo vyššom veku rastie riziko predčasných pôrodov a komplikácií počas tehotenstva.
Budúcnosť a predčasné pôrody
Odborníci varujú, že rastúci počet zdravotných postihnutí kvôli predčasným pôrodom ovplyvní v budúcnosti nielen zdravotníctvo, ale rovnako aj školstvo a oblasť sociálnej starostlivosti. Najväčší význam má teda v súčasnej dobe zamerať sa na podstatu a dôvody predčasných pôrodov a riešiť ich.
Otázky týkajúce sa ťažko postihnutých detí
Niektoré ženy sa pýtajú, čo vedie rodičov k tomu, aby donosili ťažko postihnuté dieťa, ktoré bude od narodenia napojené na hadičkách a vyhliadky na život sú nulové. Nerozumejú, prečo spôsobovať dieťaťu len bolesť a utrpenie, a či by nebolo lepšie dieťa nepriviesť na svet, aby sa ušetrilo bolesti. Táto otázka je mimoriadne citlivá a individuálna a neexistuje na ňu jednoznačná odpoveď.
Syndróm náhradného dieťaťa
Každé dieťa má právo narodiť sa ako nová osobnosť, nie ako náhradné dieťa. Môj priateľ je náhradné dieťa... Nikdy nebudem dosť dobrý, ani ty nebudeš? Keď som ho prvýkrát spoznala, bol ako kameň - navonok chladný, odťažitý, nepriehľadný. Až keď sa rozhodol, že som dostatočne hodnotný človek, aby ma k sebe pustil o trošku bližšie, som sa dozvedela, ako veľmi je jeho múr prerastený minulosťou. Bol „náhradným deťom“ - ide o emocionálny a psychický syndróm, fenomén, ktorý prvýkrát popísali v r.1964.
Náhradné dieťa je termín, ktorý prvýkrát popísali v r.1964 Albert C. Cain a Barbara S. Cain a tento fenomén súvisel práve s deťmi narodenými ako náhrada celej generácie, zahynutej počas holokaustu, alebo náhrada, ktorá má zaplniť prázdne miesta po deťoch zosnulých počas druhej svetovej vojny.
Problém nastáva, pokiaľ si rodičia neprejdú všetkými štádiami smútku, žiaľu a smrť dieťaťa, tak neprestaviteľnú, bolestivú a devastujúcu stratu, si nespracujú hoci aj prostredníctvom odbornej pomoci (všetci sa zhodneme, že zo straty dieťaťa sa rodič len tak ľahko nespamätá), ťažko si vybudujú dobrý vzťah s deťmi nasledujúcimi a ovplyvní to nielen celú rodinu, jej život, ale aj komunitu.
Kto vlastne som JA?
Definícia náhradného dieťaťa znie - ide o dieťa, ktoré je narodené, aby zaujalo miesto zosnulého dieťaťa. Túto definíciu podľa webu PsychologyToday rozšírili výskumníci na akékoľvek dieťa, ktoré má túto prázdnotu za úlohu zaplniť - teda aj adoptované, narodené tesne po smrti súrodenca, mladší súrodenec, starší, alebo preživšia dvojička. Niektoré deti toto bremeno prevezmú na svoje plecia sami od seba.
Spoločný problém týchto detí, ktorý psychológov tak zaujíma, je vývoj identity - mnohé totiž akoby preberali identitu zosnulého dieťaťa (vytvoria si pseudoidentitu), alebo mali kvôli psychopatologickému správaniu rodičov problém s jej budovaním. Nevedia, kto vlastne sú, aké sú, aké sú ich „vlastné“ vlastnosti a črty.
Ty môžeš za smrť nášho dieťaťa?
Emocionálne nevyrovnaní rodičia dokážu zvaľovať vinu za stratu dieťaťa na náhradné dieťa, idealizujú si zosnulé a postavia ho na piedestál a náhradné s ním porovnávajú, tvrdia, že nikdy nebude také dobré, milé, inteligentné, talentované. Majú problém nadviazať s náhradným dieťaťom plnohodnotný vzťah, v ktorom by rešpektovali jeho práva a akceptovali jeho identitu - individualitu, osobnosť a špecifické črty. Niektorí rodičia náhradné dieťa ignorujú. Iní ho prehnane ochraňujú:
3 typy náhradného dieťaťa
V r.1980 psychiatri Robert Krell (prežil holokaust) a Leslie Rabkin definovali tri typy náhradného dieťaťa:
- Prvým typom je dieťa žijúce v rodine premoženej vinou a tichom - mŕtve dieťa akoby rodinu prenasledovalo, strašilo.
- Druhým je dieťa, ktoré rodičia prehnane chránia, viažu si ho na seba, držia tesne pri sebe, pretože svet považujú za nebezpečné miesto, kde sa dá všade zraniť, prísť o život.
- A tretí typ, „vzkriesené“ dieťa rodičia považujú za reinkarnáciu toho zosnulého.
Problémy, ktorými náhradné deti často trpia
Že došlo k pomenovaniu a identifikácii „náhradných“ detí, považujú za kľúčové práve dospelé deti narodené ako náhradné. Mnohé totiž trpia depresiou, úzkosťami, perfekcionizmom, nízkym sebavedomím, sebaúctou, menejcennosťou, presvedčením, že musia uspokojiť svojich rodičov, vyhovieť im, mnohí dokonca obsedantno-kompulzívnymi poruchami vyplývajúcimi z tohto presvedčenia. Trápia ich strašné pocity viny (že oni „prežili“ a súrodenec nie), čo sa podpisuje pod životnú spokojnosť, vzťahy s partnermi, rodičmi, vlastnými deťmi. Cítili sa ako „krutá pripomienka zosnulého dieťaťa“. Terapeuti liečili nezriedka „len“ ich depresiu a úzkosti, nevedeli, že korene ležia v syndróme náhradného dieťaťa - mnohé náhradné deti to samé nevedia. Psychológovia dokonca hovoria, že na to prídu až v dobe, keď už pracujú s treťou generáciou náhradných detí - teda ich vnúčatami - takéto negatívne dôsledky má syndróm na ďalšie generácie.
Slávne náhradné deti
Vedeli ste napríklad, že mnoho slávnych osobností bolo náhradnými deťmi? Píše o nich v oceňovanej knihe aj koautorka Rita Silverman (huffpost.com, Replacement Child: The Unconscious Script). Patrili sem napríklad americký hudobník a spevák Elvis Presley (dvojička bez dvojičky), holandský maliar Vincent van Gogh (narodil sa rok po smrti brata, dokonca mu dali identické meno), španielsky maliar Salvatore Dalí (tiež dostal po zosnulom súrodencovi rovnaké meno)... Ale aj americká herečka Katherine Hepburn (narodeniny zosnulého brata si vzala za svoje), švajčiarsky psychiater a psychoanalytik Carl Gustav Jung či britský herec z Ružového pantera Peter Sellers.
Trauma a jej vplyv na život
Trauma je skúsenosť, ktorá nás emočne alebo psychicky zasiahne tak hlboko, že ovplyvní spôsob, akým vnímame svet, sami seba a naše vzťahy. Môže byť výsledkom jednorazovej udalosti, ako je napríklad autonehoda, alebo opakujúcich sa situácií, ako sú zanedbávanie alebo emocionálne zneužívanie v detstve. Bessel van der Kolk, autor knihy „The Body Keeps the Score“ hovorí, že trauma nie je len to, čo sa nám stalo, ale aj to, ako naša myseľ a telo reagujú na situácie, ktoré považujeme za ohrozujúce. Trauma nezmizne sama od seba. Je to ako rana na duši, ktorá zostane otvorená, pokiaľ sa ňou nezaoberáme. Gabor Maté dodáva, že trauma nie je len udalosťou, ale predovšetkým emocionálnou reakciou - spôsobom, ako sa naše vnútorné Ja bráni pred bolesťou. Ak je táto bolesť nevyriešená, sprevádza nás aj v dospelosti a môže sa prejavovať rôznymi spôsobmi.
Aké sú časté príčiny traumy v detskom veku?
Detstvo je obdobím, kedy sme najviac zraniteľní, a tak aj najcitlivejší na rôzne negatívne skúsenosti, pretože sa ešte len učíme rozumieť svetu a nášmu miestu v ňom. Traumy môžu pochádzať z fyzického alebo emocionálneho týrania, zanedbávania, alebo zo situácií, kde dieťa cíti, že nie je v bezpečí. Gabor Maté často zdôrazňuje, že aj keď sa rodičia snažia, nemusia byť vždy emočne prítomní pre svoje deti, čo môže byť pre dieťa traumatizujúce. Hovorí, že traumy z detstva často pramenia z prostredia, kde chýba láska, bezpečie a podpora. Hana Vojtová, odborníčka na psychotraumatológiu a neurobiológiu, pridáva, že strata blízkej osoby, rozvody, alebo chronická choroba v rodine sú ďalšie faktory, ktoré môžu zanechať trvalé stopy na detskej duši. Všetky tieto faktory môžu vytvoriť prostredie, kde sa dieťa cíti bezmocné, nepochopené a opustené. Je dôležité poznamenať, že to, čo môže byť pre jedno dieťa len nepríjemnou skúsenosťou, môže pre iné znamenať zdroj dlhodobej traumy.
Aké sú príznaky traumy z detstva v dospelosti?
Dospelí, ktorí prežili traumu v detstve, často nevedia, že ich súčasné problémy majú korene práve v detstve. Trauma sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Bessel van der Kolk vysvetľuje, že telo si pamätá všetko. Chronická úzkosť, problémy so spánkom, flashbacky alebo neschopnosť udržať zdravé vzťahy sú bežné znaky. Mnohí ľudia sa cítia odpojení od svojho tela, akoby nežili prítomnosť. Tento pocit môže prameniť z toho, že ich myseľ bola nútená vytvoriť si „ochrannú bariéru“ proti bolestivým spomienkam. Gabor Maté navyše upozorňuje na fakt, že trauma často vedie k „seba-sabotáži“, pretože človek sa môže cítiť nehodný lásky, úspechu alebo šťastia. Sebavedomie je krehké, ak je duša zranená. Nespracovaná trauma sa môže prejavovať ako depresia, chronická únava, problémy so spánkom, nízka sebaúcta, pocit bezmocnosti alebo problémy s reguláciou emócií. Často sa u dospelých objavujú problémy s dôverou vo vzťahoch ako napríklad strach z opustenia, alebo naopak, prehnaná potreba kontroly.
Čo všetko môže ovplyvniť nespracovaná trauma z detstva v dospelosti?
Nespracovaná trauma z detstva má tendenciu ovplyvniť mnohé oblasti života. Najvýraznejšie sa prejavuje na našom emocionálnom zdraví - pocity neistoty, úzkosti alebo depresie sú častými spoločníkmi. Mnohí ľudia s traumou majú problém stanoviť si zdravé hranice. Môže to viesť k vyhoreniu v práci, pretože nevedia povedať „nie“, alebo naopak k chronickému odkladaniu úloh kvôli neustálemu strachu zo zlyhania. Trauma môže ovplyvniť aj naše fyzické zdravie. Ako hovorí van der Kolk, „telo si pamätá“. To znamená, že traumy môžu spôsobovať chronické bolesti, problémy s trávením alebo dokonca autoimunitné ochorenia. Nevyliečená trauma môže mať dopad aj na našu schopnosť zvládať stres a náročné životné situácie. Trauma mení spôsob, akým naše mozgy fungujú, čo môže viesť k problémom s pamäťou, koncentráciou a schopnosťou riešiť problémy. Trauma často vedie k maladaptívnym copingovým mechanizmom, ako je závislosť na alkohole, drogách, alebo jedle, ktoré nám pomáhajú uniknúť pred bolesťou, ale zároveň nám ešte viac ubližujú.
Ako môže trauma z detstva ovplyvniť naše vzťahy v dospelosti?
Vzťahy sú často oblasťou, kde sa následky detskej traumy najviac prejavia. Ľudia s traumou sa často boja, že budú vo vzťahoch zranení alebo odmietnutí. Môžu mať problémy s dôverou a intímnosťou, čo môže viesť k izolácii alebo konfliktom vo vzťahoch, pretože majú oslabenú schopnosť vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy. Ľudia s traumou môžu mať tendenciu vyhýbať sa emocionálnym väzbám, inými slovami emocionálne sa uzavrú alebo naopak, môžu byť prehnane závislí na svojich partneroch, čo sa môže prejavovať ako potreba neustáleho uisťovania. Taktiež sa môžu opakovane ocitnúť v toxických alebo zneužívajúcich vzťahoch, pretože nevedia rozpoznať zdravé hranice a vzorce správania. Nevyriešené traumy môžu viesť k opakovaniu vzorcov z detstva - môžeme si vyberať partnerov, ktorí nám neponúkajú emočnú stabilitu, a pritom túto nestabilitu podvedome vyhľadávame. Podľa Gabora Maté je dôležité pochopiť, že naše vzťahy sú často zrkadlom nášho vnútorného sveta a nezhojené rany z detstva môžu nevedomky ovplyvňovať naše voľby a správanie vo vzťahoch. Ak teda prežijeme traumu, môže to ovplyvniť spôsob, akým komunikujeme, ako vnímame blízkosť a dôveru.
Aké sú možnosti liečby psychickej traumy z detstva?
Dobrou správou je, že trauma sa dá liečiť. Cesta k uzdraveniu je individuálna, čo znamená, že môže trvať rôzny čas. Jej liečenie si vyžaduje komplexný prístup - do procesu uzdravovania je vhodné okrem mysle a emócií zapájať aj telo. Terapie založené na práci s telom, ako napríklad metóda EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing) alebo Somatic Experiencing sú obľúbené práve pre svoju schopnosť prepájať emocionálnu a telesnú stránku traumy. Bessel van der Kolk často hovorí o tom, že na to, aby sme sa uzdravili, sa potrebujeme naučiť znovu nadviazať kontakt so svojím telom. Poukazuje na význam integrácie tela do liečebného procesu, pretože trauma je uložená nielen v našom mozgu, ale aj v našom tele. Taktiež je dôležité vytvoriť bezpečné a podporujúce prostredie, kde sa človek môže cítiť pochopený a prijatý. Okrem klasickej psychoterapie sú tu aj ďalšie možnosti ako napríklad mindfulness, jóga alebo práca s dýchaním, ktoré pomáhajú ľuďom získať kontrolu nad svojimi telesnými reakciami. Gabor Maté zdôrazňuje dôležitosť vzťahu medzi terapeutom a klientom, pretože bezpečné prostredie a dôvera sú kľúčové pre spracovanie traumy. Liečba traumy z detstva si vyžaduje čas. Najdôležitejšie je začať - získať podporu a porozumenie, že minulosť nemusí definovať našu budúcnosť. Záverom by som rada dodala, že nespracovaná trauma z detstva má hlboký dopad na našu psychiku, vzťahy a celkové životné fungovanie. Ale aj keď je táto bolesť skutočná a ťažká, existuje cesta von. Vytvorenie priestoru pre liečbu a spracovanie týchto starých rán môže byť oslobodzujúce a umožní nám prežívať plnší, zdravší a šťastnejší život. Trauma je len jednou časťou našej histórie, nie je to celá naša identita.