Je vôbec možné povedať, kedy je ten najlepší čas na druhé dieťa? Asi je to veľmi individuálne.
Keď je žena na materskej, je celý deň len s dieťaťom. Večer príde manžel domov, a to sú všetky jej spoločenské kontakty. Keď žena pracovala, mohla byť predtým veľmi aktívny človek. Teraz sa môže cítiť často veľmi sama.
Vie, že by sa mala odreagovať aj ona medzi ľuďmi. Môže tak nanajvýš ísť na prechádzku. Viac toho nie je. Chodiť s malými deťmi po návštevách sa tiež nehodí. Je to nevhodné a najmä nepraktické.
Každá rodina má svoje záujmy a málo času. Mnohé ženy si síce nesťažujú, keď majú jedno, ale keby boli už dve deti pri nich, mohli by začať. Znamenalo by to pre ne, ešte viac byť stále doma, veľa ďalšej práce, čoho sa asi boja najviac a ďalšie odcudzenie normálnemu životu. Predstavte si ale, že niektoré ženy zostávajú s deťmi doma aj desať rokov!
Na druhej strane premýšľajte: keby ste odišli po prvom dieťati do zamestnania, nebude potom odchod na ďalšiu materskú ešte horší? Dieťa nemusí prísť vtedy, ako si to naplánujete. Takže, keď si to všetko premyslíte, zvážte, či nie je výhoda mať dieťa radšej teraz, než neskôr.
Spomeňte si len, aké to je mať o štyri roky staršiu sestru alebo o osem. Ktoré sa skôr navštevujú, ktoré si budú viac rozumieť?
Vhodný vekový odstup medzi deťmi
Aký je teda najvhodnejší odstup medzi deťmi? Určite by nemal byť veľmi veľký. Pokiaľ má mať súrodenec význam ako súrodenec, nemal by byť vekový odstup väčší ako osem rokov.
Súrodenec starší ako osem rokov sa potom stáva akousi ďalšou rodičovskou náhradou. Pri veľkom vekovom odstupe sa môže stať, že zo staršieho súrodenca vznikne tzv. "rodičovské dieťa", teda dieťa, ktoré má zastupovať rodiča a mladší súrodenec sa stane jeho bremenom, ktoré si so sebou bude musieť brať, napríklad aj na rande.
Ideálny vek rodičov
Kedy je najvhodnejšie mať dieťa z hľadiska rodičov? Keď uvážite všetky predpoklady (biologické, duševné, ekonomické), je najlepší vek niečo medzi 20. a 30. rokom života.
Zakladať rodinu pred 18. rokom nie je múdre. Takmer všetky tieto manželstvá sa rýchlo rozpadajú. Starší rodičia zase bývajú úzkostliví, majú tendenciu dieťa veľmi ochraňovať, a tým môžu brzdiť jeho vývoj k samostatnosti.
Jedno dieťa alebo dve?
Je lepšie mať dve deti alebo jedno? To je individuálne. Bezdetné manželstvá sú pre niektorých ľudí uspokojivejšie ako manželstvá s deťmi.
Manželia, ktorí nemajú deti sa k sebe správajú ohľaduplne, dokážu sa do seba dobre vcítiť, starajú sa jeden o druhého. To, čo iní manželia dávajú deťom, to tí bezdetní dávajú jeden druhému.
Bezdetné manželstvá však zle znášajú konflikty. Ich manželské puto je o to krehkejšie, preto ich konflikt aj viac ohrozuje.
V rodine s jedným dieťaťom je na dieťa sústredená prílišná pozornosť. Dieťa sa obyčajne silnejšie naviaže na jedného z rodičov. Dieťa nemá k sebe partnera na hru, na debatu na rovnakej úrovni. Samo sa nezabaví.
Rodina s dvoma deťmi je zase viac zaťažená povinnosťami, hlavne v čase, keď sú deti malé. Rodičia prichádzajú o svoje súkromie.
Demografické trendy a výzvy
Na Slovensku voľakedy platilo, že povinnosťou detí je postarať sa o rodičov v starobe. Aj preto mávali toľko ratolestí. V roku 1974 sa v bývalom Československu narodilo 194 215 živých detí, najviac od druhej svetovej vojny. Podobne dopadol aj rok 1975.
V Čechách sa začal potom pokles pôrodnosti a už sa nezastavil. Na Slovensku však trval baby boom takmer do konca 70. rokov, každoročne sa vtedy narodilo okolo 100-tisíc detí. Pre porovnanie, v ostatných rokoch to býva zhruba polovica z tohto počtu.
Kto očakával, že lockdowny a karantény prinesú skok v pôrodnosti, musel byť sklamaný.
V roku 1974 zaznamenali štatistici aj najvyššiu úhrnnú plodnosť - 2,6. V reči demografov to znamená, že na jednu ženu počas jej reprodukčného obdobia pripadalo 2,6 dieťaťa. Nazvali ich Husákovými deťmi, lebo prišli na svet počas normalizácie.
Dnes majú reprodukčný vek už za sebou, stále však zarábajú na súčasných dôchodcov. Lebo ide o generáciu, ktorá sa vyznačovala nízkou pôrodnosťou. Vari príroda po baby boome oddychuje? Nevedno.
Zásadný zlom v populačnom vývoji na Slovensku nastal po nežnej revolúcii. „Stačilo niekoľko rokov a ukazovateľ úhrnnej plodnosti klesol z 1,9 na 1,1,“ priblížil demograf Milan Olexa. „Všetky prognózy populačného vývoja sme mohli zahodiť, lebo v sčítaní z roku 2001 vyšli výrazne iné čísla,“ priznal Olexa.
V roku 2001 zaznamenalo Slovensko prvý raz vo svojej novodobej histórii prirodzený úbytok obyvateľstva. Určitá zmena k lepšiemu nastala až o tri roky neskôr, keď sa začalo rodiť viac detí.
Tomu všetkému predchádza rozpad trojgeneračnej rodiny. Chlapi na slovenskom vidieku nastavali v 70. a 80. rokoch nové rodinné domy v nádeji, že raz ich naplnia džavotom ich vnuci. Pre seba, takpovediac na dožitie, si opravili dedovizeň, vzadu učupený domček. Kedysi sa tomu hovorilo „odísť na výmenok“.
Keď sa však deti vyučili alebo doštudovali, spravidla sa k rodičom nevracali. Vlastné rodiny si chceli založiť a aj zakladali na inom mieste, spravidla v meste a v nejakom paneláku.
Podľa českého demografa Josefa Koubka sa viaceré z návrhov na zmenu populačnej politiky zrodili už vtedy. Už vtedy mali propopulačné opatrenia predovšetkým ekonomický cieľ - vytvoriť materiálne podmienky pre uplatnenie silných povojnových ročníkov v národnom hospodárstve. Na začiatku normalizácie sa k tomu pridružil politický cieľ. Dať mladým ľuďom nespokojným s okupáciou náhradný pozitívny program - založiť si rodinu, vychovávať deti, zamerať sa na pracovnú kariéru.
V roku 1974 sa na Slovensku odovzdalo do užívania 48 200 a v roku 1975 to bolo 47 600 bytov. Ale koľko z nich je dostupných pre bežné mladé rodiny? Pred 50 rokmi prebiehala na Slovensku najintenzívnejšia bytová výstavba v celej Európe. Prednosť pri prideľovaní nových bytov mali mladé rodiny.
O trojizbový byt sa však mohla uchádzať len rodina s dieťaťom alebo manželia s potvrdeným tehotenstvom partnerky.
Pani Anna bola vtedy učiteľkou na základnej škole a s manželom zarobili spolu iba o čosi viac vzhľadom na svoje nízke nástupné platy. „Ale dalo sa aj z toho pokojne vyžiť,“ spomína. „Nájomné bolo nízke, spolu s energiami sme platili mesačne 270 korún. Bolo príznačné, že ľudia sa do bytov pridelených národnými výbormi sťahovali ešte pred úplným dokončením sídliska. Nezriedka tam vládol stavebný ruch, chýbali chodníky, predajne, jasle a škôlky. Ľudia frflali na nedorobky a „holobyty“, zároveň však boli radi streche nad hlavou, kúpeľni, teplej vode, horúcim radiátorom.
V súčasnosti je na Slovensku bezmála 500 zariadení pre seniorov a v nich vyše 35-tisíc „obyvateľov“. Za 20 rokoch sa počty zvýšili 2,5-krát. Pritom tisíce žiadateľov sú na čakacej listine. Existujú domovy, kde jeden opatrovateľ pripadá na troch seniorov. Inde je však tento ukazovateľ aj dvakrát vyšší v dôsledku akútneho nedostatku ošetrovateľov.
Súčasná slovenská realita: Detí sa rodí menej, ako pribúda seniorov. Pokles pôrodnosti sa prejavil už v polovici 80. rokov, pravda, viac v Česku ako na Slovensku. Už v roku 1979 sa znížili štátne dotácie na detský spotrebný tovar (oblečenie i obuv) a o niečo neskôr sa spomalila bytová výstavba. Pôvodne propopulačné opatrenia sa zrazu menili na protipopulačné. No nielen to. Aj u nás sa začala šíriť moderná antikoncepcia.
Zásadná zmena v pôrodnosti na Slovensku prišla s nežnou revolúciou. V roku 1994 sa na Slovensku narodilo 66-tisíc detí, kým v roku 1990 to bolo ešte bezmála 80-tisíc a v roku 1985 približne 90-tisíc. O nejakých opatreniach štátu podporujúcich rast populácie nemohlo byť ani reči.
Prečo bolo v minulosti viac detí? V minulosti sa na Slovensku rodilo viac detí, čo bolo ovplyvnené viacerými faktormi. Po druhej svetovej vojne nastal tzv. "baby boom", ktorý priniesol prudký nárast pôrodnosti. Tento trend pokračoval až do konca 70. rokov.
V tomto období bolo tiež viac mladých rodín, ktoré mali možnosť získať bývanie a štátne podpory na deti. Po nežnej revolúcii však došlo k poklesu pôrodnosti, ktorý sa čiastočne spomalil až po roku 2000.
V súčasnosti je trend opačný - detí sa rodí menej, ako pribúda seniorov. Tento jav je spôsobený najmä neskorším vekom rodičovstva a menším počtom detí v rodinách.
Kto sa postará o starnúcu populáciu? S nárastom počtu seniorov rastú aj obavy o to, kto sa o nich postará. Mnohí ľudia už v súčasnosti nepočítajú s pomocou svojich detí a spoliehajú sa skôr na zariadenia pre seniorov.
Počet zariadení pre seniorov sa za posledných 20 rokov výrazne zvýšil, no stále existujú dlhé čakacie listiny. Nedostatok ošetrovateľského personálu je tiež vážnym problémom.
Osveta a podpora rodinnej politiky
Ak naozaj chceme, aby ženy nechodili na interupcie, začnime sa ich nielen pýtať, prečo tak robia, ale robme rodinnú politiku, osvetu v školách, nebráňme zdravovede - vrátane sexuálneho správania, podporme denné stacionáre, pre deti, ktoré sa rodia postihnuté a ich rodičia im chcú dať život, ale potrebujú vedieť, že nebudú na všetko sami.
Vykrikovať o práve na život a búchať pästičkou po stole vie každý. Ponúknuť také riešenia, aby ženy stáli pred takouto ťažkou dilemou čo najmenej, nie.
Aj keď priviesť na svet dieťa je prirodzená schopnosť ženy, praktické znalosti starých národov v tomto smere boli rozsiahle, najmä z empirických skúseností a znalostí samotných žien. Gravidita, ako aj samotný pôrod sa spájali s množstvom magických a náboženských predstáv.
V predkresťanskom období v rôznych kultúrach nad životom tehotnej ženy a jej budúceho dieťaťa bdeli bohyne. Staroegyptské výtvarné umenie nám zanechalo viaceré svedectvá zobrazujúce gravidné, rodiace či dojčiace ženy. Počas pôrodu ženy kľačali alebo sedeli v podrepe na tehlách, ktoré sa používali ako svojrázne pôrodnícke kreslá.
Gravidná žena v starom Egypte mohla počas tehotenstva svoj stav konzultovať s lekárom, ale praktickú asistenciu pri pôrode poskytovali pôrodné babice alebo iné skúsené ženy. V starovekej Mezopotámii pomáhali ženám v „ťažkej hodinke“ pôrodné baby, ktoré Sumeri nazývali ženy „poznajúce materské lono“.
Pôrodníctvo má dlhú tradíciu aj v kultúre starovekej Indie, kde bola starostlivosť o tehotnú ženu na vysokej úrovni. Rodičky z vyšších kást odchádzali v deviatom mesiaci za zložitých náboženských rituálov do zvláštnych pôrodných chyží. Pri samotnom pôrode pomáhali dve až štyri ženy.
Pupočníková šnúra sa podväzovala vo vzdialenosti ôsmich prstov od podbruška. Jedným z prvých úkonov po pôrode bolo umytie rodičky i dieťaťa. Zaujímavosťou je, že v prvých dňoch života dostával novorodenec na svoju výživu iba rozpustené maslo s medom, na dojčenie ho priložili až tretí deň. Matka mohla vstať až desiaty deň po pôrode, keď jej dieťa dostávalo meno, ale ešte šesť týždňov musela dodržiavať prísnu diétu, aby bolo jej mlieko určené na dojčenie vhodné pre dieťa. Dieťa sa zvyklo odstaviť od matkinho prsníka ako trojročné, ale už od pol roka sa mohlo prikrmovať.
Vieme oveľa viac o tom, ako neotehotnieť, než o tom, ako priviesť na svet svoje vlastné dieťa, hovorí šéfka občianskeho združenia Bocian Denisa Priadková. Ženy sa dnes, podľa nej, príliš spoliehajú, že ak prídu problémy s plodnosťou, moderná medicína to vyrieši za ne, ale ani asistovaná reprodukcia nie je zárukou na dieťa.
Neplodnosť, to je slovo, ktoré začína desiť čoraz viac a viac párov túžiacich po svojom vlastnom dieťati. Zatiaľ čo WHO odhaduje, že problémom počať a donosiť dieťa trpí každý siedmy až ôsmy pár, na Slovensku má problémy s plodnosťou už zhruba každý šiesty pár.
Aké sú dôvody tohto negatívneho trendu a bude sa už v krátkej budúcnosti rodiť viac detí asistovanou reprodukciou než prirodzenou cestou? A prečo vieme viac o tom, ako neotehotnieť, než o tom, ako sa starať o svoje vlastné reprodukčné zdravie?
O potratoch debatovali štyria muži. To je ako keby o problémoch prostaty debatovali štyri ženy. - Milan Lasica, Večera s Havranom, 2.6.2020, RTVS. Milan Lasica je výborný humorista, ale toto nebol vtip. Práve naopak - len smutné konštatovanie stále sa opakujúcej slovenskej reality v debate aj o tom, čo ho počas koronakrízy zaujalo v televízii.
Pre mňa je celá téma o umelom prerušení tehotenstva zvláštne načasovaná. Prichádza v čase, kedy sú ľudia frustrovaní a dosť vysilení na to, aby sa venovali ďalšej ťažkej otázke. A tiež v čase, kedy sa jej nemôže dostávať toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila… lebo korona a s ňou milión problémov, ktoré prehlušujú všetko a ktoré treba riešiť naraz a hneď. Preto je práve teraz veľmi nebezpečné otvárať aktuálny zákon o umelom prerušení tehotenstva.
Aktuálne na Slovensku platí, že žena môže podstúpiť interupciu najneskôr v 12. týždni. Lenže to je moje nastavenie dnes. Názor, ku ktorému smerujem ostatné roky, súvisiaci s vedomím 35-ročnej ženy, človeka, viac ekonomicky nezávislého a tiež s rodinným zázemím. To, že som veriaca (praktizujúca len v zmysle domácej modlitby, v tom nehrá žiadnu rolu). Pred pätnástimi rokmi som do kostola chodila, ale názor na toto som mala paradoxne liberálnejší.
Zmena prišla teda vekom a navyše som bohatšia o jednu podstatnú skúsenosť: som mama. Čo mi ale chýba, je napríklad reálna skúsenosť ženy, ktorá je týraná a má priviesť na svet nechcené dieťa, otehotnela po znásilnení, alebo čaká postihnuté dieťa. Som vďačná, že takýto zážitok za sebou nemám a práve preto si ani nedovoľujem kázať o tom, že zákon treba viac priškrtiť. Lebo to je ako škrtiť tieto ženy, ktoré by asi mali mať právo rozhodnúť samé a nemala by som za ne rozhodovať ja, alebo niekto iný.
Nepáči sa mi ani debata o tom, či je niečo ešte plod a či už dieťa. A skoro každá diskusia na tému interupcií sa začína práve definíciami toho či onoho. Mám za sebou dva spontánne potraty v prvom trimestri. Nikdy, keď som o tom hovorila som nepovedala: “prišla som o dva plody”, vždy to boli a budú moje deti. Považujem teda za “divné” v akejkoľvek fáze tehotenstva nazývať dieťa plodom, ale to je zase iba môj pocit a názor a nikomu ich nevnucujem.
Chápem, že zástupcovia cirkvi a konzervatívneho krídla hovoria o vražde, lebo to tak naozaj vnímajú a s touto formuláciou existuje väčšia šanca uspieť pri zmene zákona. Odporcom sprísňovania sa zasa hodí hovoriť o tom ako o plode, lebo z ich “marketingového” hľadiska je to lepšie na udržanie aktuálneho stavu. Asi aj pre ženu, ktorá uvažuje o interupcii, alebo ju má za sebou, je to komfortnejšie. Pre jedných aj druhých mám pochopenie.
Rada by som v diskusii - niekedy filozofickej inokedy s nádychom teológie, ale skoro vždy plnej moralizmu povedala, že mi chýba príspevok o tom, čo a kto tie ženy vlastne núti zvoliť si potrat. A čo s tým vieme urobiť.
Rok som žila a študovala na strednej škole v meste Blytheville v americkom štáte Arkansas. Krátko po príchode ma šokovalo, koľko mojich konškolákov už má deti a koľkým spolužiačkam sa zaguľatilo v priebehu roka brucho. Písal sa školský rok 2003/2004 a Blytheville bol na popredných miestach v počte gravidity a rodičovstva mladistvých.
Druhé, čo ma šokovalo bolo, že sa to bralo ako niečo “čo priniesol život”. Nebol to dôvod na posmešky o „prespankách“, vylúčenie zo školy, polepšovňu, izolovanie alebo rodinnú hanbu. Budúce mamy a otcovia nemali úľavy v škole - práve naopak, učitelia veľmi dbali na to, aby zvládli školu a získali vzdelanie. Zvlášť sa im venovali psychológovia a okolie sa s nimi nebavilo ako s lúzermi ani ich nepranierovalo. Bolo to zvláštne v porovnaní s tým, ako sa o týchto dievčatách hovorí u nás a na aký okraj spoločnosti patria.
Vierovyznaním, to boli prevažne baptisti, kde tu nejaký metodista a svedkovia jehovovi, katolíkov málo. Prevažne išlo o afroameričanov z chudobných rodín, kde s výchovou detí pomáhali často starí rodičia. Rodiny boli často nekompletné a rolu tam hrali aj nezamestnanosť, alkohol či drogy. Žiadna americká selanka.
O škole, kde deťom zriaďovateľ platil obedy, aby neboli hladné bez rozdielu na príjem rodičov a všetci sme nosili lacné uniformy, aby sme medzi sebou stretli príjmové rozdiely, škole, kde boli hliadky na každej chodbe by sa dalo veľa hovoriť. A dalo by sa hovoriť aj o tom, ako napriek ťaživej životnej situácii bol život nenarodeného dieťaťa posvätný. Nebolo to ale na príkaz. Oni tomu nejako verili, mali to v sebe hlboko zakorenené.
Tiež to nebolo preto, že by tu boli interupcie zakázané. V tomto štáte na juhovýchode USA môže žena absolvovať zákrok do 11. Nebolo to ani tak, že na interupcie nešli, kvôli chýbajúcemu zdravotnému poisteniu, alebo cene zákroku. Veď živiť dieťa tiež nie je lacné a čierny trh s touto komoditou prekvitá všade tam, kde je prísny zákon, alebo nie sú peniaze.
Za všetko hovoria čísla WHO z rokov 2010 - 2014, že ročne sa celosvetovo vykoná 55,7 milióna interupcií. Viac ako polovica z nich - 54% bola klasifikovaná ako bezpečná, 31% bolo menej bezpečných a 14% riskantných/problémových. To znamená, že pri hodnote 45% ide o 25 miliónov umelých potratov - z toho 24 miliónov v rozvojových krajinách.
Práve tam nie je dostatočná zdravotná starostlivosť a nízke povedomie o rizikách „domácich“ potratov. Ďalej: najmenej 22 800 žien zomrie ročne v dôsledku komplikácií zle vykonaného zákroku a od dvoch do siedmich miliónov žien ročne má v dôsledku takéhoto zákroku dlhodobé zdravotné komplikácie.
Organizácia zdôrazňuje, že interupcie sú bezpečnejšie v krajinách, kde sú legálne. The British Medical Bulletin uvádza, že v roku 2003 zomrelo ročne vo svete 70 000 žien v dôsledku neodborného zákroku. Samozrejme, presné čísla nepoznáme, lebo tieto “nepodarky” sú často evidované ako „spontánny potrat“, „regulácia menštruácie“ a pod.
Trend na Slovensku je dobrý: počet interupcií klesá. V porovnaní s rokom 1997 je ich 3,6 násobne menej. Na čom sa asi zhodneme všetci - toto je veľmi dobrá správa.
Viete si napríklad predstaviť, že sa vrátime do obdobia spred roku 1989, keď každá žena, ktorá by z akýchkoľvek príčin chcela absolvovať interupciu, bola predmetom skúmania odbornej komisie? Extrém, poviete si, toto predsa nikto nenavrhuje. Zatiaľ.
Na druhej strane, ak už žena v minulosti musela podstúpiť takýto krížový výsluch, asi si to dobre premyslela a zvážila. Jednu takú poznám. Nakoniec sa teda rozhodla dať prednosť životu pred smrťou. Dať život je lepšia voľba ako dať smrť.
Lenže viete, medzi životom a smrťou akoby ešte niečo viselo. Lebo dať život je úžasné. Priviesť na svet zdravé dieťa do rodiny, kde je očakávané, kde je dostatok lásky aj prostriedkov, to znie idylicky.
Tam, kde je veľa hladných krkov, nie vždy dieťa vítajú. Tam, kde je jasné, že dieťa bude vážne postihnuté často vypukne panika. Strach. Hrôza. Z nepoznaného, z toho, či to zvládneme. Duševne, fyzicky, ekonomicky. Zrazu máte v hlave asi milión otázok… Čo je to za diagnóza? Ako dlho takéto deti žijú? Ako sa o svoje dieťa postarám, keď mám hrôzu aj rozbitého nosa? Neopustí ma manžel? Čo s nim bude, keď sa pominieme? Koľko to celé stojí? Budeme mať na hypotéku? …
Netvárme sa, že na to tí ľudia nemajú v tomto štáte plnom bariér, kde je problém so starostlivosťou o chorých a postihnutých takí ako u nás, právo. Je príliš ľahké hodnotiť ľudí z pohodlia bratislavskej kaviarne, parlamentnej lavice, či spred oltára. Je ľahké odcudzovať ženy, ktoré sa ocitli v situácii, v ktorej možno preklínajú samé seba, lebo sú úžasne ľahkým terčom.
Aj ja som súdila podľa seba: mám známu, ktorá otehotnela už na strednej škole, má za sebou dve interupcie, po tej ostatnej jej lekár oznámil, že ak chce mať niekedy dieťa, bola jej posledná. Dlho som o tých jej interupciách nevedela a potom, keď som sa to dozvedela, dralo sa mi na jazyk: keď vieš na čo je pohlavný orgán, máš vedieť aj to, ako nesplodiť dieťa keď ho nechceš.
Dnes už nad tým takto neuvažujem, lebo viem, že ľudský mozog je absolútne nedokonalý orgán, ktorým sa nedá všetko vysvetliť a emócie či láska idú úplne mimo neho. Tá mladá žena napokon našla lásku svojho života a s manželom pekne vychovávajú všetky deti.
Dnes už takto neodsudzujem, lebo viete čo milí moji, to kresťanské nie je.