Pod mohutným Devínskym hradom, priamo pri Dunaji, prebýval kedysi mladý devínsky vodník. Hoci ešte nebol ani storočný, jeho telo neustále napĺňala energia a nohy ho priam vyzývali k tancu. Keď si niekedy v svojom vodnom dome zadupkal a zadubasil, dunajské vlny sa spolu s ním rozvírili, hojdali sa a narážali na skalnaté steny hradu.
Vodník sa často potajomky, spoza kríkov, prizeral, ako sa na neďalekej lúke mládenci a dievky veselo vrtia a vykrúcajú v tanci. Veľmi túžil pridať sa k nim, no obrovské množstvo mládencov na jednom mieste bolo preňho priam pohromou, a tak sa radšej držal v ústraní. Avšak ráno, keď ženy odchádzali do mesta predávať svoju úrodu, si vodník občas nejakú vybral a pretancoval s ňou kus cesty.
Tieto vodníkove zábavky však miestnym Devínčanom neboli po vôli. Považovali ho za príliš drzého, že sa ide vykrúcať s ich ženami. Dohodli sa preto, že ho chytia a poriadne zmlátia. A tak sa raz, keď sa vodník s jednou vydatou ženou na ceste zabával, ozval hvizd - to si už muži dávali znamenie. Vodník bleskurýchlo zazrel smer, kade tečie Dunaj, no v tej chvíli si uvedomil, že práve z tej strany sa k nemu blížia v hustých radoch a obkľučujú ho.
„Vodník! Chytajte ho!“ kričali muži. Vodník v tej chvíli pochopil, že je zle. Zastal, potriasol hlavou a v okamihu sa zmenil na nádherného koňa so zelenou hrivou. Tento prenádherný kôň sa dostal až do úzkych uličiek bratislavského Podhradia.
„Pozrite, kôň so zelenou hrivou!“ zvolali prekvapení ľudia. „To je určite ten vodník!“ A tak sa milého koňa, ktorý bol naozaj nádherný, keď sa tak pyšne vypínal, pokúsili chytiť. Bol hnedý a ligotal sa, akoby sa bol v mesačnom svetle okúpal. Dlhá zelená hriva sa mu rozprestierala okolo tela ako vejár.
„Čo s ním teraz urobíme?“ pýtali sa ľudia medzi sebou. „Akože skántriť takúto krásu?“ „Ešte len skántriť!“ vykríkol krčmár. „Ja si tohto koňa odvediem.“ „Ale nebojíš sa? Veď je to vodník, nečistá sila!“ namietali ostatní. „Viem ja, ako ho skrotiť,“ odpovedal krčmár, no ako to urobí, to už nepovedal.
Kôň so zelenou hrivou začal slúžiť u krčmára. Bol neuveriteľne silný, čo mnohých prekvapovalo. Gazda sa však postaral o to, aby sa kôň nikdy nedostal k vode. Ani k malému potôčiku, ani k hlbokej studni, a dokonca ani k obyčajnej mláke. Bez vody kôň pomaly chradol a chudol. Jeho oči boli čoraz smutnejšie, akoby sa každú chvíľu mali rozplakať.
Krčmárov paholok, mladý Matúš, sa už nemohol pozerať na toto trápenie. A tak jedného večera, keď napájal ostatné kone, potajomky priložil putňu s vodou aj koňovi so zelenou hrivou, hoci to mal prísne zakázané.
Kôň sa z plných pŕs napil, s radosťou potriasol hlavou a v tom okamihu sa na jeho mieste zjavil opäť vodník. „Ďakujem ti, Matúško, že si mi zachránil život,“ povedal vodník. „Nikdy ti na to nezabudnem.“ Siahol do svojho vrecka, vytiahol tri zlaté dukáty a vraví: „Postav si mlyn na Devínskom ramene.“ Matúš potom od krčmára odišiel a s pomocou dukátov si postavil mlyn. Bol to výnimočný mlyn, ktorý mlel obilie aj vtedy, keď všetky ostatné mlyny stáli.
Vodník [CZ]
