Robin Hood je jednou z najznámejších postáv anglickej ľudovej tradície, ikonický hrdina, ktorý sa stal symbolom odporu proti nespravodlivosti a ochrany utláčaných. Jeho príbeh, hoci zahalený rúškom tajomstva a legendy, rezonuje naprieč stáročiami a inšpiroval nespočetné množstvo príbehov, filmov, kníh a iných umeleckých diel.
Robin Hood bol anglický bájny ľudový hrdina, šľachetný zbojník, pomstiteľ bezprávia a ochranca chudobných, ktorý údajne žil v Sherwoodskom lese v Nottinghame v strednom Anglicku v čase vlády kráľa Richarda I. Levie srdce. Ospevovali ho anglické ľudové povesti zo 14. a 15. storočia, a bol hrdinom mnohých filmov, kníh, komiksov a hier, napríklad aj Scottovho románu Ivanhoe.
V mnohých príbehoch je Robinovým úhlavným nepriateľom šerif z Nottinghamu. V najstarších legendách je to len z toho dôvodu, že šerif je prirodzeným nepriateľom zbojníkov, ale v neskorších verziách tento despotický šerif vážne zneužíva svoje postavenie, privlastňuje si pôdu, vymáha neúnosné dane a nespravodlivo prenasleduje chudobných. V iných príbehoch je jeho protivníkom princ Ján Bezzemok, ktorý sa údajne neoprávnene zmocnil trónu svojho zbožného brata Richarda.
V najstarších variantoch, ktoré sa dochovali, je Robin Hood sedliak, no podľa iných to zase bol šľachtic, knieža z Locksley, ktorému neprávom odobrali jeho pozemky. Niekedy sa zúčastnil na križiackych výpravách a po návrate do Anglicka našiel svoje zeme vydrancované podlým šerifom.
Príbehy o Robinovi Hoodovi sú rozličné v každom období svojej histórie. Postava Robina je sama o sebe neustále pretváraná, čím názorne vyjadruje, aké hodnoty sú dôležité pre rozprávača toho-ktorého obdobia. Táto viacznačnosť ukazuje, že je zbytočné zaoberať sa „pravosťou“ alebo „skutočnosťou“ Robina Hooda. Aj keby sme dokázali identifikovať historického Robina Hooda, zodpovedal by len z malej časti ohromnej legende, ktorá sa viaže k jeho menu.
Počiatky legendy
Najčastejšie sa spomína ako legendárny hrdina a ochranca chudobných. Ide však len o ľudový mýtus, alebo má korene v skutočne žijúcej osobe? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a dodnes sa ju snaží vyriešiť mnoho historikov.
Príbehy o Robinovi Hoodovi sa spočiatku šírili ústnou formou v podobe rôznych piesní a balád. Tie ho popisujú ako zbojníka, ktorý so svojou družinou žil v Sherwoodskom lese za vlády Richarda I. Levie srdce. Čo sa týka jeho života, najstaršie príbehy hovorili, že išlo o chudobného sedliaka, ktorý stratil aj to málo, čo mal, a pridal sa k zbojníkom.
Neskoršie verzie ale tvrdia, že Robin bol knieža z Locksley a zúčastnil sa aj križiackych výprav. Keď sa vrátil do rodného Anglicka, zistil, že stratil všetok majetok, ktorý mu ukradol princ a budúci kráľ Ján Bezzemok za pomoci krutého šerifa z Nottinghamu.
Práve druhý menovaný je Hoodovým nepriateľom v mnohých príbehoch. Členmi zbojníkovej družiny boli ďalšie známe postavy ako Malý John, páter Tuck či Will Scarlet. Zabudnúť tiež nemôžeme na Robinovu lásku - pannu Marion, ktorá v niektorých verziách vystupuje ako jeho manželka.
Ak by sme si pozreli všetky príbehy o Hoodovi chronologicky, videli by sme, ako sa postupne jeho osobnosť menila. Rané texty ho popisujú ako prchkého, nezriedka agresívneho muža, ktorý sa neštítil krvavého násilia (často aj na nevinných). Zmieňujú sa aj o jeho veľkej sile a výbornom šermiarskom a lukostreleckom umení.
Neskôr sa z Robina stal udatný hrdina, ktorý bojuje proti bezpráviu a zastáva sa chudobných. Práve tých vysokými daňami a krutosťou ničil obávaný šerif z Nottinghamu, a preto sa stal Robinovým úhlavným nepriateľom. Je jasné, že balady a príbehy o Robinovi padli na úrodnú pôdu, a najmä chudobní Angličania si ich mimoriadne obľúbili. V Hoodovi videli symbol, ideálneho hrdinu, ktorý stojí na ich strane proti krutým boháčom a panovníkom.
Prvé zmienky a historické korene
Úplne najstaršia zmienka o tomto hrdinovi pochádza približne z roku 1377 z básne Piers Plowman od Williama Langlanda. Hood je v nej však len okrajovou postavou. Prvý príbeh, ktorý sa mu venoval podrobnejšie, je balada Robin Hood and the Monk (Robin Hood a mních), ktorá pochádza asi z roku 1450.
V tomto čase a následne aj v 16. storočí naberali príbehy o Robinovi Hoodovi svoj dnešný tvar. Postupne sa z neho stal šľachtic, hrdina bezbranných a v príbehoch sa začala objavovať aj jeho láska panna Marion. Tú by sme v raných spisoch hľadali márne, prvýkrát sa objavuje až v 16. storočí.
Od roku 1227 sa na anglických súdnych zvitkoch objavujú mená 'Robinhood', 'Robehod' alebo 'Hobbehod'. Väčšina týchto záznamov sa datuje od neskorého trinásteho storočia. Medzi rokmi 1261 a 1300 sa dochovalo minimálne osem zmienok o 'Rabunhodovi' v rozličných regiónoch Anglicka, od Berkshire na juhu, až po York na severe. Tento „termín“ sa pravdepodobne používal ako určitý druh pomenovania pre akéhokoľvek utečenca či človeka stojaceho mimo zákon. Toto použitie pretrvalo počas celého stredoveku. V žalobe podanej parlamentu v roku 1439 bolo znovu použité ako označenie túlavého zločinca.
Prvý odkaz na literárnu tradíciu príbehov o Robinovi Hoodovi sa nachádza v Petrovi Oráčovi Williama Langlanda, v ktorom sa Sloth, lenivý kňaz priznáva, že síce neovláda bezchybne Otčenáš, ale pozná verše o Robinovi Hoodovi. Prvú zmienku o kvázi-historickom Robinovi Hoodovi môžeme nájsť v kronike Orygynale Chronicle Andreja z Wyntounu, pochádzajúcej približne z roku 1420. V rokoch 1377-1384 vytvoril John Fordun Scotchcronicon, ktorú v roku 1440 upravil jeho žiak Walter Bower. Jednou z mnohých Bowlerových vsuviek bola aj pasáž, ktorá sa priamo týka Robina Hooda. Bowler ju vložil po Fordunovom opise porážky Simona de Montforta a potrestaní jeho prívržencov a Robina v nej popisuje ako bojovníka za de Montfortovu vec a jedného z jeho „vydedených“ nasledovníkov, ktorých ľud rád oslavuje v tragédiách, komédiách a baladách.
Ďalší zaujímavý odkaz, aj keď omnoho novšieho dáta dodáva o Robinovi Hoodovi Thomas Gale, dekan z Yorku (c. 1635-1702), podľa ktorého bol Robin Hood kniežaťom z Huntingtonu a zomrel 18. decembra 1247 vo veku asi osemdesiatich siedmich rokov. Nápis s rovnakými údajmi sa tiež objavil na hrobe nachádzajúcom sa na pozemkoch Kirkleeskeho Bratstva blízko Kierkleeskej sály. Avšak aj napriek zdaniu a autorovom uistení o starodávnosti nápisu, existujú presvedčivé dôvody neprikladať náhrobnému kameňu veľa hodnovernosti. Jednoznačne nemôže pochádzať z trinásteho storočia. Odhliadnuc od toho, že je vysoko nepravdepodobné, aby bol náhrobný monument v trinástom storočí napísaný v angličtine, jazyk použitý na nápise je sám osebe podozrivý. Jeho pravopis sa vôbec nezhoduje s písomnou formou strednej angličtiny. Epitaf skôr pripomína súčasnú angličtinu, ktorú niekto zámerne napísal v archaickom štýle. Preto je Robin už v prvých záznamoch z veľkej miery fiktívnou postavou. Galeove spisky sú doslova fikciou. Stredoveké texty sa o ňom nezmieňujú priamo, ale sprostredkúvajú svoje narážky skrze iné opisy a správy (pre Langlanda existuje Robin hlavne vo veršoch, pre Bowera v komédiách a tragédiách...) Dokonca aj v súdnych spisoch, kde by človek očakával, že nájde overiteľné poznámky o Robinovi, je viac symbolom, zovšeobecnením postavy vyhnanca ako konkrétnou osobou.
Mohol ale Robin Hood naozaj existovať? Nejde len o mýtus ako v prípade kráľa Artuša? V tomto prípade by to tak nemuselo byť. Na rozdiel od Artuša totiž máme niekoľko oficiálnych historických dokumentov, ktoré zmieňujú hneď niekoľko ľudí tohto mena. Najstaršie pochádzajú z 13. storočia, konkrétne z roku 1226. Uvádza sa v nich, že istý Robert Hod prišiel o majetok kvôli šerifovi z Yorkshiru, mal sa dopustiť nejakých trestných činov a bol na úteku. Zdroje sa však nezmieňujú o tom, že by bol zbojníkom. Treba dodať, že Robin je zdrobnenina mena Robert, takže onen Robert Hod naozaj mohol byť predobrazom pre skutočného Robina Hooda. A to aj napriek tomu, že pôsobil v Yorkshire a nie v Nottinghame. Jeho príbeh vykazuje mnoho paralel s legendárnym zbojníkom.
Celé je to však trochu komplikovanejšie. V oficiálnych spisoch sa totiž objavuje viacero mužov tohto mena, prípadne jeho variantov: Robert Hood, Robehod, Robbehod, Robyn Hode či Rabunhod. Je jasné, že nešlo o jednu a tú istú osobu, ale o viacero ľudí, ktorí mali byť nebezpečnými kriminálnikmi.
Kandidáti na Robina Hooda
Britskí historici považujú za jedného z horúcich kandidátov istého Rogera Godberda. Pochádzal z Nottinghamu a žil v 13. storočí. V skutočnosti nebol dobrý lukostrelec a bohatým nebral a chudobným nerozdával. Do lesov sa uchýlil ako lupič, keď sa nezhodol s jedným zo svojich rivalov - so šerifom z Nottinghamu.
Za španielskeho Robina Hooda sa pokladá Jaime el Barbudo - lupič v oblasti Valencie v 19. storočí.
Anglický spisovateľ Róbert Munday v roku 1599 napísal román Život a pád grófa Róberta z Huntingdonu. Miesto grófa z Locksley, je tu gróf Róbert z Huntingdonu. Munday sa inšpiroval historickou postavou kniežaťa Davida, ktorý žil počas vlády Richarda I. Levie srdce. V románe je Róbert blízky priateľ kráľa Richarda, s ktorým odíde na križiacku výpravu. Po návrate domov jeho pozemky skonfiškoval nenásytný nottinghamský šerif. Tak sa z grófa Róberta stál zbojník Robin Hood.
Nie je vylúčené, že práve knieža Dávid z kráľovského rodu Huntingdonu zohral podstatnú úlohu pri odhalení podvodov princa Jána a šerifa Viliama de Wandelovi. Síce nebol to zbojník, ktorý behal s lukom po lese, ale nie je vylúčené, že zjednotil všetkých zbojníkov v Sherwoode a Barnsdale.
Historicky je potvrdené, že v roku 1194 došlo ku prudkému nárastu zbojníctva v Sherwoodskom a Barnsdalskom lese. Cestovať týmito lesmi bolo ako cestovanie v dnešnom Brooklyne, či Bronxe. Nedá sa poprieť, že Dávid bol dobrodruh. Mohol zjednotiť štvancov v Sherwoode a Barnsdale pod svojím vedením, a tak dať mužom stojacim mimo zákona zmysel, bojovať proti útlaku a za ich kráľa.
Niektoré povesti hovorili o Robinovi Hoodovi ako o obyčajnom lupičovi a vrahovi. Niekoľko historických postáv by bolo vhodných kandidátov na Robina Hooda.
Pravdivý príbeh Robina Hooda
Robin Hood v kultúre a umení
Robin Hood strieľa z luku so sirom Guyom. Postava Robina Hooda je dodnes vďačným námetom pre rôznych umelcov a jeho príbeh bol aj mnohokrát sfilmovaný. Jeho popularita pretrváva vďaka filmom, knihám, komiksom a videohrám.
V najstarších legendách je to len z toho dôvodu, že šerif je prirodzeným nepriateľom zbojníkov, ale v neskorších verziách tento despotický šerif vážne zneužíva svoje postavenie, privlastňuje si pôdu, vymáha neúnosné dane a nespravodlivo prenasleduje chudobných.
V iných príbehoch je jeho protivníkom princ Ján Bezzemok, ktorý sa údajne neoprávnene zmocnil trónu svojho zbožného brata Richarda.
V najstarších variantoch ktoré sa dochovali je Robin Hood sedliak, no podľa iných to zase bol šľachtic, knieža z Locksley, ktorému neprávom odobrali jeho pozemky. Niekedy sa zúčastnil na križiackych výpravách a po návrate do Anglicka našiel svoje zeme vydrancované podlým šerifom.
Príbehy o Robinovi Hoodovi sú rozličné v každom období svojej histórie. Postava Robina je sama o sebe neustále pretváraná, čím názorne vyjadruje, aké hodnoty sú dôležité pre rozprávača toho-ktorého obdobia.
Táto viacznačnosť ukazuje, že je zbytočné zaoberať sa „pravosťou“ alebo „skutočnosťou“ Robina Hooda. Aj keby sme dokázali identifikovať historického Robina Hooda, zodpovedal by len z malej časti ohromnej legende, ktorá sa viaže k jeho menu.
Johannes Bückler, známy aj pod menom Schinderhannes, má dnes veľa obdivovateľov, ktorí ho pokladajú za nemeckého Robina Hooda. Vykresľujú ho ako dobráckeho darebáka, ktorý porušoval zákon, aby robil dobré skutky. I preto ho dnes mnohí vnímajú skôr ako symbol než skutočného človeka z mäsa a krvi.
Začiatky Ako to pri temných postavách býva, Johannesovo detstvo je zahalené rúškom tajomstva. Predpokladá sa, že sa narodil v nemeckom meste Miehlen v druhej polovici 18. storočia. Presný dátum narodenia je však nejasný, hovorí sa o roku 1778, respektíve 1783.
Podľa historikov Bückler nebol žiadnou postavou pripomínajúcou anglického a skôr mýtického Robina Hooda. Naopak, išlo o darebáka motivovaného chamtivosťou. Do karát mu však zahralo, že lúpil v oblastiach, ktoré v tom čase patrili Francúzsku, takže ho miestni Nemci začali oslavovať aj ako bojovníka proti utláčaniu.
Legenda o Johannesovi Bücklerovi ako o ľudovom hrdinovi vznikla po jeho úteku z väzenia vo veži Simmern v rovnomennom trhovom meste v oblasti Hunsrück pri Rýne. V tých časoch západný breh rieky okupovali Francúzi a chudobní roľníci oslavovali kohokoľvek, kto ignoroval zákon.
Schinderhannesov gang asi dvadsiatich darebákov nebol však taký súdržný, ako by sa očakávalo. Jeho členovia sa menili takmer na dennej báze. Ich motiváciou bol zisk a peniaze, podľa historikov to určite nebola snaha pomáhať chudobným sedliakom.
Mladého Bücklera zatkli. Po zadržaní skrotol a bol ochotný vypovedať rakúskej polícii o svojich zločinoch a o členoch svojej skupiny. Rakúšania ho vydali s niektorými jeho komplicmi 16. júna 1802 francúzskym úradom v Mohuči, kde ho zatvorili do väzenia v takzvanej drevenej veži.
Nasledoval výsluch a vyšetrovanie trvajúce až šestnásť mesiacov. Bückler sa ku všetkému priznával, aby získal čo najmiernejší trest. Počas vypočúvania udal najmenej sto osôb, ktoré podľa neho takisto páchali zločiny na oboch brehoch Rýna.
Išlo o jeden z najväčších procesov toho obdobia. Samotný súd takmer so šesťdesiatimi obžalovanými sa začal 24. októbra 1803 a prilákal veľa zvedavcov. Prečítanie hrubej obžaloby trvalo pred súdom jeden a pol dňa. Predsedom súdu bol obávaný právnik Georg Friedrich Rebmann. Počas procesu predvolali viac ako 400 svedkov. Vedenie súdu zabezpečoval početný stroj sudcov, vojakov, tlmočníkov a právnikov.
Výsledkom bolo oslobodenie dvadsiatich obžalovaných, osemnásti dostali trest odňatia slobody alebo ich vyhostili z krajiny a dvadsiatich obžalovaných odsúdili na trest smrti. Uznali ich za vinných z rôznych trestných činov vrátane tuláctva, nedovoleného nátlaku, podvodu, krádeže potravín a dobytka, vydierania či vraždy.
Schinderhannes dostal tiež hrdelný trest. Jeho otca poslali na 22 rokov za mreže, no zomrel niekoľko mesiacov po synovej exekúcii. Poprava sa konala 21. novembra 1803 v Mohuči pred veľkým davom približne 30-tisíc ľudí. Pre veľký počet zvedavcov umiestnili úrady gilotínu pred hradby mesta. Odsúdených prevážali z väzenia v piatich otvorených vozoch. Úderom jednej hodiny popoludní bol Bückler prvý, ktorý vystúpil na lešenie s gilotínou. Stínalo sa rýchlo. Poprava všetkých dvadsiatich odsúdených netrvala dlho, iba okolo polhodiny a bola príležitosťou pre miestnych lekárov na skúmanie. Tí zisťovali, či hlavy oddelené gilotínou ešte žijú a či dokážu prejaviť zmenu výrazu. Nakoniec sa zhodli, že nie. Skutočné miesto, kde sa nachádza Schinderhannesovo telo, sa dnes nedá určiť. Na nemeckej univerzite v Heidelbergu v anatomickej zbierke je telo označené jeho menom, v skutočnosti mu podľa historikov nepatrí. Podľa dobových správ lekárov, ktoré sa dochovali, mal povestný lupič v čase popravy tuberkulózu v poslednom štádiu.
Tomu, že sa z Bücklera stal ľudový hrdina, napomohlo obdobie romantizmu v nemeckej literatúre. Už v roku 1832, teda tridsať rokov po jeho smrti, vznikol prvý román s názvom Schinderhannes: Lupič Rýna z pera škótskeho spisovateľa a novinára Leitcha Ritchieho. Jednu z básní v slávnej zbierke Alkoholy (1913) mu venoval francúzsky básnik Guillaume Apollinaire. Nemecký dramatik Carl Zuckmayer napísal hru Schinderhannes v roku 1927 a v tomto období natočili prvé filmy, jeden z nich pod názvom Princ darebákov z roku 1928, v ktorom si hlavnú postavu zahral Hans Stüwe.