Hnev a agresívne prejavy u detí sú častou výzvou pre mnohých rodičov. Či už ide o udieranie, hryzenie, alebo kričanie, tieto prejavy môžu byť frustrujúce a znepokojujúce. Je dôležité pochopiť, že takéto správanie často pramení z nezrelosti nervového systému dieťaťa a jeho neschopnosti adekvátne spracovať silné emócie.
Malé deti nedokážu ovládať svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. V zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Príčiny agresívneho správania u detí
Deti často hryzú z viacerých dôvodov. Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať. Dieťa môže byť prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou. Môže tiež experimentovať so zubami a zaujímajú ho reakcie. Dieťa sa môže nudiť a potrebovať viac hry, alebo byť unavené. V neposlednom rade, dieťaťu môžu rásť zuby.
Niekedy sa agresívne správanie prejavuje, keď dieťa nie je ako chce. Ak mu niečo nedáte alebo vezmete, aby sa s tým nesmelo hrať, celý sa napne a kričí, potom príde a znovu udrie po tvári. Deti v tomto veku ešte nie sú schopné ovládať svoje emócie a potrebujú k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré majú, zatiaľ nedokážu adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím.
Ako nastaviť hranice a reagovať na agresivitu
Pre väčšinu rodičov je toto doslova výchovný rébus. Ako nastaviť hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Možno to tiež zažívate. Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť.
Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.”
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu (tj. mozgovej kôry).
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.”
Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné.
Niektorí odporúčajú dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami.
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií.
Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja.
Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“
Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik.
Alternatívy k telesným trestom
Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu. Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť v minikurze Zvládni svoj hnev na deti, v ktorom sa naučíte s ním zdravo pracovať a osvojíte si stratégie, ako predchádzať výbuchom hnevu.
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2. potláčaním emócií.
Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané.
Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Keď si rodič uvedomí, že jeho dieťa má problém s agresivitou, mal by vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ alebo pedopsychiater môže pomôcť identifikovať príčinu správania a navrhnúť vhodné stratégie na jeho zvládnutie.
Kedy hľadať odbornú pomoc
Ak máte pocit, že správanie vášho dieťaťa je neprimerané jeho veku, alebo ak sa tieto prejavy objavujú často a sú intenzívne, je na mieste vyhľadať odbornú pomoc. Včasná intervencia môže zabrániť rozvoju vážnejších problémov v budúcnosti.
Ako si deťom stanoviť hranice | Dr. Becky Kennedy a Dr. Andrew Huberman
V mnohých krajinách je telesné trestanie detí zakázané. Napriek tomu, že na Slovensku a v Česku je zákon neprimerané násilie na deťoch zakázané, definícia "neprimerané" je často subjektívna. Odborníci sa zhodujú, že akékoľvek bitie dieťaťa je škodlivé a môže viesť k psychickým problémom, agresivite a narušenému sebavedomiu.
Je dôležité si uvedomiť, že dieťa sa učí opakovaním. Ak rodič rieši konflikty bitkou, dieťa si osvojí tento model správania a bude ho aplikovať voči slabším. Namiesto fyzických trestov je dôležité zvoliť iné metódy, ako je dôsledné vysvetľovanie, stanovenie jasných pravidiel a dôsledkov, a predovšetkým, byť dieťaťu dobrým vzorom.