Príbeh legendárneho terchovského zbojníka Juraja Jánošíka pozná každý Slovák. Mladík z gazdovskej rodiny sa pridal k vojsku Františka Rákocziho, potom skončil v cisárskej armáde. Vykúpil ho otec, Jánošík sa vrátil domov a stal sa zbojníkom. V zbojníckej družine si vybojoval miesto na jej čele a zbíjal. Chytili ho, mučili, odsúdili a popravili obesením na hák.
Juraj Jánošík bol pokrstený 25. januára 1688. Hoci je s jeho menom spojená najmä Terchová, kde sa narodil, zviazané s ním sú aj ďalšie dve obce na juhu stredného Slovenska - Klenovec a Kokava nad Rimavicou. Sú to miesta, kam sa vraj rád vracal a pred svojím dolapením asi aj nejaký čas skrýval.
25-ročného Jánošíka súdili v Liptovskom Mikuláši, tam ho aj 17. marca 1713 obesili (ako deň úmrtia sa uvádza aj 18. marec).
Vznik obce Terchová súvisel s kolonizáciou na valašskom práve. Zakladajúca listina pochádza z 22. apríla 1580. Obec na území Trenčianskej stolice mala od svojho vzniku pastiersko-roľnícky charakter. Počas druhej polovice 17. storočia ju začlenili do strečnianskeho panstva, ktorého centrom bol Hrad Strečno. S jeho novými majiteľmi prišli do Terchovej aj noví usadlíci - valasi z tešínsko-kysuckých vrchov.
Otcom Juraja Jánošíka bol Martin Jánošík, matkou Anna Jánošíková, rodená Cesneková. Podľa zápisu farára Michala Smutka v matrike vo Varíne možno usudzovať, že Juraj uzrel svetlo sveta niekedy pred 25. januárom 1688 (deň jeho krstu). Vieme, že mal štyroch súrodencov: staršiu sestru Barboru (pokrstená 14. januára 1687), mladších bratov Jána (pokrstený 19. novembra 1689), Martina (pokrstený 18. mája 1692) a Adama (pokrstený 13. októbra 1697). O detstve a mladosti Juraja Jánošíka a jeho súrodencov archívne pramene mlčia.
Začiatok 18. storočia bol v znamení protihabsburských povstaní Františka II. Rákociho, ktorý v júni 1703 s výdatnou francúzskou podporou začal najdlhšiu a najrozsiahlejšiu proticisársku vojnu. Pod kuruckými zástavami bojoval aj Juraj Jánošík. Neskôr padol do zajatia a vzápätí, už v cisárskych službách, strážil na Bytčianskom zámku väznených vzbúrencov a rebelov. Medzi nimi bol tiež zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík, s ktorým sa spriatelil a zrejme mu pomohol utiecť zo zámku.
Zbojnícka družina pod Jánošíkovým vedením prepadávala šľachticov a bohatých mešťanov v Liptovskej, Trenčianskej, Oravskej, Turčianskej, Nitrianskej a Gemersko-Malohontskej stolici, na Morave aj v Sliezsku. Keď prišla zima, zbojníci sa roztratili po dedinách a pravidelne striedali miesto svojho úkrytu. Ich kapitán Juraj Jánošík trávil najviac času v Terchovej, na kysuckých lazoch a v Klenovci, kde pod falošným menom Martin Mravec žil Tomáš Uhorčík (mal tam krčmu).
Práve v Klenovci začiatkom roka 1713 Jánošíka chytili a uväznili v kaštieli Vranovo (Liptovský Mikuláš-Palúdzka). Počas vypočúvania Jánošík vyvrátil, respektíve spochybnil veľkú časť obvinení a kategoricky poprel závažnú žalobu zo zabitia farára z Domaniže Juraja Vrtíka. Pri výsluchoch, ako i v priebehu krutého mučenia sa správal čestne a statočne. Na tortúre nepovedal nič o svojich priaznivcoch a podporovateľoch.
Obhajca Baltazár Palugyay dokonca žiadal pre Jánošíka milosť. Bezprostredne po útrpnom výsluchu bol zo strany liptovského stoličného súdu vyrieknutý exemplárny rozsudok trestu smrti. Z prokurátorom navrhovaných spôsobov vybrali ten najzákernejší a najbolestnejší - zavesenie na hák. Jánošíka obesili na popravisku Šibeničky v Liptovskom Mikuláši ešte v deň vynesenia ortieľa, 17. marca 1713, aby náhodou v dôsledku ťažkého mučenia nezomrel a takto neunikol potupnému zabitiu. Druhým dôvodom zvoleného rýchleho konania mohol byť fakt, že Liptovská stolica nemala vlastného kata. Musela si ho požičiavať zo Spiša alebo Žiliny.
Rodičia Martin a Anna Jánošíkovci prežili dve svoje deti; okrem Juraja aj mladšieho syna Jána, ktorého popravili 22. decembra 1713. Dvadsaťštyri ročného Jána Jánošíka obvinili z ukrývania staršieho brata, s ktorým sa vraj zúčastňoval na zboji.
Jánošík v umení a tradíciách
„Jánošíka nemôžete zabiť. Bolo by zbytočným vozením dreva do pomyselnej slovenskej hory, keby sme sa mali zaoberať tým, ktoré umelecké žánre a koľko ich protagonistov nedokázalo odolať pokušeniu ľubozvučného spevu Jánošíkových Sirén.
Pavol Jozef Šafárik ako jeden z prvých už v roku 1814 vo svojej básnickej zbierke Tatranská múza s lýrou slovanskou začal prerážať novú citovosť, viazanú na slovanský i slovenský svet. Za ideál v tomto ohľade považoval zbojnícku, teda jánošíkovskú slobodu, ktorá vyvolávala pocity národnej hrdosti. A tak mnoho pokolení spontánne očaril revoltujúci junák, ktorý si nerobí ťažkú hlavu s rešpektovaním všeobecných noriem, ale striktne dodržiava a uplatňuje vlastné - romantické. Preto sa milióny filmových divákov, čitateľov a priaznivcov výtvarného umenia v oblúku desaťročí nechalo dobrovoľne unášať katarznou legendou šviháka s valaškou. Mládenca, ktorý s charizmou spravodlivého vodcu a aurou milosrdného brata chudobných slabých ochraňuje a zlých trestá. Navyše, keď všetko, čo konal, robil frajersky, so šarmom a zľahka.
Najmä filmový Jánošík sa stal všeobecne zrozumiteľným a pre mnohých súčasníkov je azda poslednou postavou, ktorá v ich zaneprázdnenej mysli ostala ešte z čias školských lavíc.
Za všetky umelecké diela s priamymi väzbami na Jánošíka opätovne spomenieme film z roku 1935. Titulnú rolu v ňom stvárnil jedinečný Paľo Bielik. (Prakticky zo dňa na deň sa z tohto divadelného ochotníka stala skutočná filmová hviezda.) Titul českého režiséra Martina Friča mal aj svetový ohlas, k čomu výrazne dopomohlo uvedenie snímky - napriek tvrdošijnému odporu Maďarov - na IV. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Predpokladá sa, že iba v roku 1936 videlo film Jánošík okolo 100 miliónov divákov; do roku 1980 ho premietli v 32 štátoch sveta! Súčasné generácie slovenských filmárov môžu o niečom podobnom zatiaľ len snívať...
Tvorba sochy Juraja Jánošíka (1963)
Legenda zvaná Jánošík. Ako sa vlastne rodí legenda? Zrejme ide o kombináciu človečenskej potreby a absencie ideálu. Božie mlyny sa kdesi pozabudli, boli ďaleko, a spravodlivosť nie a nie sa dostať. Neprišla včera, dnes a nikto už neverí, že by mohla prísť zajtra. Jednotlivé národy si úzkostlivo ochraňujú a pestujú svoju ľudovú tradíciu, ktorá zvykne bývať spájaná s konkrétnou historickou postavou. Slováci majú „zbojníckeho kapitána“, „hajtmana hôrnych chlapcov“ Juraja Jánošíka.
Jánošíkovská legenda, neodmysliteľne spätá s obcou Terchová, významne prispela k prehlbovaniu národného povedomia a vlastenectva. Vždy, keď bolo Slovensko v existenčnom ohrození, inšpirovala a burcovala odpor proti neslobode, zrade, utrpeniu a poníženiu. Za všetky obdobia uvedieme aspoň meruôsme roky 1848 až 1849, Slovenské národné povstanie z leta a jesene 1944, či okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Okrem spomenutého jánošíkovská tradícia nezmazateľnými literami vstúpila do dejín slovenskej kultúry a umenia. Interesantne tiež prenikla do poľského, moravského a českého prostredia. Táto tematická línia patrí už tristo rokov medzi najcharakteristickejšie súčasti slovenskej ľudovej kultúry a folklóru, literárnej a dramatickej spisby, širokospektrálneho výtvarného umenia, kinematografie, hudby, spevu, tanca, divadla, muzikálu, baletu...
Príbeh terchovského zbojníka prežil v ľudovej tvorbe v podobe povestí, rozprávok a piesní. Ujali sa ho aj básnici, spisovatelia a ďalší umelci.
Literárne a umelecké stvárnenie Jánošíka
Postava Juraja Jánošíka inšpirovala mnohých slovenských spisovateľov a básnikov. Medzi najznámejšie diela patria:
- Janko Kráľ - báseň Výlomky z Jánošíka
- Ján Botta - báseň Smrť Jánošíkova
- Samo Chalupka - báseň Likavský väzeň
- Pavel Beblavý - historicko-dobrodružný román Jánošík
- Ferko Urbánek - hra o Jánošíkovi
- Pavol Országh-Hviezdoslav - báseň Jánošíkova stupaj
- Jonáš Záborský - dráma Jánošíkova večera
- Gustáv Maršall-Petrovský - román Jánošík, kapitán horských chlapcov
- Dušan Taragel - komiks Jánošík!
Výtvarné umenie tiež nezabudlo na Jánošíka. Jeho podobu zvečnili mnohí významní slovenskí umelci, medzi ktorými nechýbajú: Janko Alexy, Miloš Bazovský, Martin Benka, Ľudovít Fulla, Fraňo Štefunko, Koloman Sokol.
Príbeh zbojníka sa dostal aj na filmové plátno a divadelné javisko. Prvý film o Jánošíkovi vznikol už v roku 1921 v réžii Jaroslava Siakeľa, ktorý sa spolu s bratom Danielom (kameraman) podieľal na jeho tvorbe. Ďalšie filmové spracovania vznikli v rokoch 1935 (Martin Frič), 1963 (Paľo Bielik) a v roku 1976 poľský režisér Jerzy Passendorfer natočil televízny seriál. V roku 2009 mala premiéru veľkofilm Jánošík. Pravdivá história od Agnieszky Hollandovej a Kasie Adamikovej.
Legendárny muzikál Na skle maľované poľského autora Ernesta Brylla mal premiéru v Činohre Slovenského národného divadla (SND) v roku 1974. Hra sa dočkala obrovského úspechu, hrala sa takmer 30 rokov a zaznamenala vyše 600 repríz. V roku 2005 tento muzikál naštudovalo aj Divadlo Nová scéna.
Postava Jánošíka sa objavuje aj v hudobnej tvorbe. Mikuláš Schneider-Trnavský je autorom diela Svadba Jánošíkova z roku 1921. Jeho meno sa spája aj s ďalšími hudobnými dielami a prekladmi.
Na Slovensku nájdeme množstvo hotelov, reštaurácií a krčiem pomenovaných po Jánošíkovi, čo svedčí o jeho trvalom mieste v národnom povedomí. Socha Juraja Jánošíka, dielo akademického sochára Jána Kulicha, je dominantou obce Terchová. Bola odhalená v roku 1988 pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia.
| Udalosť | Dátum/Obdobie | Miesto |
|---|---|---|
| Narodenie (pravdepodobné) | Máj 1688 | Terchová |
| Krst | 25. január 1688 (podľa jednej matriky) / 16. máj 1688 (podľa inej) | Varín (matrika) |
| Účasť v povstaní Františka II. Rákociho | Okolo 1706 - 1708 | Územie Uhorska |
| Služba v cisárskej armáde (strážca na Bytčianskom zámku) | Po 1708 | Bytčiansky zámok |
| Začiatok zbojníckej činnosti | Od jesene 1711 | Územie Uhorska, Morava, Sliezsko |
| Zatknutie a väznenie v kaštieli Vranovo | Začiatok roka 1713 | Palúdzka (Liptovský Mikuláš) |
| Súdne konanie a rozsudok | 16.-17. marec 1713 | Liptovský Mikuláš |
| Poprava (zavesenie na hák) | 17. marec 1713 (niekedy uvádzaný aj 18. marec) | Liptovský Mikuláš (Šibeničky) |
| Poprava brata Jána | 22. december 1713 | Miesto neznáme |