Na Slovensku žije etnikum, ktoré sa od ostatného obyvateľstva odlišuje antropologickými znakmi, spôsobom života, temperamentom, jazykom - Rómovia. Ich zdravotné aj iné problémy sú svedectvom negatívnych dopadov vývoja počas celého storočia. Tam, kde sú najhoršie životné podmienky, nezdravá výživa ako dôsledok sociálnej biedy, sú aj najvýraznejšie negatívne prejavy súvisiace s kvalitou rómskej populácie. Výsledkom mnohých antropologických výskumov je zistenie, že rómska populácia je kvalitatívne odlišná.
Súčasná Slovenská republika patrí etnickou skladbou k najviac heterogénnym krajinám v Európe. Multietnický charakter dokumentuje minimálne 20% podiel iného ako slovenského obyvateľstva. Zároveň sa svojou rómskou minoritou zaraďuje na prvé miesta v jej absolútnej početnosti (spolu s Rumunskom a Maďarskom). Problémy Rómov v postkomunistických krajinách sú v mnohom podobné.
V Československej republike neboli Rómovia evidovaní ako národnosť. Ich postavenie riešil zákon o potulných cigánoch z roku 1927. Ale aj za prvej republiky boli Rómovia prenasledovaní, o čom svedčí viacero historických svedectiev. Getizácia narušila tradičné etické normy. Príkladom je svadba medzi príbuznými. Najťažší hriech u slovenských Rómov bol partnerský vzťah medzi bratrancom a sesternicou.
Po roku 1945 identifikujeme v bývalom Československu jednotlivé etapy rôznych foriem asimilačnej politiky voči Rómom. Ich podstatou je neakceptovanie etnickej odlišnosti Rómov a popretie ich vlastného etnokultúrneho a etnoemancipačného rozvoja. Aj keď sa v počiatkoch koncipovania socialistickej národnostnej politiky o týchto otázkach búrlivo diskutovalo, ideologické dogmy a marxistické politické prístupy k téme sa nedali prekročiť.
Komunistický režim predpokladal, že ak dôjde k vyrovnaniu životnej úrovne Rómov s priemernou životnou úrovňou ostatných, bude odstránená príčina ich odlišností. Malo sa to uskutočňovať prostredníctvom rozptylu Rómov v rámci Slovenska i zo Slovenska do Čiech, rozkladom prirodzených rómskych komunít, sťahovania Rómov z vidieka do miest, necitlivého a násilného prideľovania bytov Rómom zo sociálne znevýhodneného prostredia (Rómovia dostávali byty prednostne, chatrče im vypaľovali), donútenia k plneniu všeobecnej pracovnej povinnosti pod hrozbou odňatia slobody, vynucovanej povinnej dochádzky detí do škôl a povinnej účasti Rómov na zdravotnej prevencii. Tieto zdanlivo pozitívne výsledky boli dosahované násilnou formou, bez participácie a akceptácie samotných Rómov. Komunistický režim zabezpečil prispôsobenie sa nátlakom, neuvažoval o symetrickom systéme integrácie, tak v sfére práce, ako aj v oblasti vzdelávania. V dôsledku toho si Rómovia postupne zvykli na štátny paternalizmus, ktorý nahradil tradičnú rodinnú solidaritu.
V súčasnosti sú Rómovia druhou najpočetnejšou menšinou na Slovensku. V roku 1991 sa k rómskej menšine prihlásilo 75 802 obyvateľov, v roku 2001 sa prihlásilo 89 920 obyvateľov, v súčasnosti ich na našom území žije okolo 400 000. Odlišná kultúra rómskej menšiny a celkový spôsob života Rómov sú majoritnou populáciou vnímané väčšinou negatívne.
Vzťahy a súdržnosť v rómskej rodine v posledných generáciách výrazne zoslabli. Mladá rómska matka si často nevytvorí vzťah k svojmu novonarodenému dieťaťu a nechá ho v pôrodnici, dieťa sa dostane do detského domova a získa rovnaký deficit. Ide o sociálnu dedičnosť. Percento rómskych detí v detských domovoch sa každoročne mnohonásobne zvyšuje, v niektorých domovoch dosahuje až 70 %. Ak porovnávame súčasný stav s predchádzajúcimi skúsenosťami s rómskymi matkami, ktoré len s problémami nechali svoje dieťa v nemocnici, ide o nečakaný jav.
Prax však odhaľuje nový fenomén; fenomén odkladania rómskych detí do nemocnice. Čoraz častejšie sa stretávame s prípadmi nezáujmu rómskych matiek o svoje deti. Počas hospitalizácie ich nenavštevujú a po vyliečení pacienta je problém s navrátením dieťaťa do domáceho prostredia. Často tieto prípady riešime prostredníctvom sociálnych sestier alebo v prípade úplného nezáujmu aj umiestnením rómskych detí do dojčeneckých ústavov, prípadne detských domovov.
Problémom môže byť chýbanie osvety v zdravotníckej oblasti u týchto problémových komunít. V pediatrii túto úlohu v minulosti plnili detské terénne sestry, ktoré zistili a eliminovali množstvo problémov hneď pri ich zrode. Zánikom terénnych sestier zanikla i prevencia a do ambulancií prichádzajú rodičia s deťmi neraz až v život ohrozujúcom stave.
Dlhodobá nezamestnanosť, závislosť od sociálnej pomoci a vysoká pôrodnosť udržujú závislosť Rómov od spoločnosti. Napriek všetkým formám pomoci poskytovanej štátom sú podmienky ich života nevyhovujúce, v mnohých prípadoch zdravie, ba až život ohrozujúce. Podmienky, v ktorých Rómovia žijú, nesú so sebou bremeno ochorení, ktoré sú zodpovedné za značný počet predčasných úmrtí nielen dospelej rómskej populácie, ale aj detí.
Ak máme diskutovať o tom, čo je príčinou zlej situácie v rómskych rodinách, musíme si položiť otázku, či príčinou zlých sociálnych pomerov v rómskych rodinách je zmena kultúrnych pomerov v rómskom etniku, alebo je zmena kultúrnych pomerov príčinou zlej sociálnej situácie Rómov. Mnoho odborníkov rieši problém, čo spôsobilo zmenu tradičnej rómskej kultúry. Bola to len násilná asimilácia Rómov, ktorá paradoxne mala zlepšiť život Rómov? Alebo to bola séria mnohých nesprávnych krokov v dlhšej histórii sociálnej starostlivosti o Rómov?
Rómske deti a predškolské vzdelávanie
Rómske deti sa do škôlky často nedostanú preto, že im v tom bránia každodenné prekážky. Hoci nám chýbajú oficiálne údaje, podľa zistení Svetovej banky navštevuje materské školy na Slovensku iba 18 percent spomedzi všetkých rómskych detí. Okrem toho účasť rómskych detí v materských školách má aj medzigeneračne klesajúci trend. V súčasnosti má prístup k predškolskému vzdelávaniu v porovnaní s generáciou rodičov a prarodičov nižší počet rómskych detí.
Prvý problém spočíva v nedostatočnej kapacite a geografickej nedostupnosti materských škôl. Pritom v predškolskom veku je dôležité, aby materské školy boli k deťom čo najbližšie. Žiaľ, vyskytujú sa aj prípady segregácie, keď vzdialenosť v rámci jednej obce nepredstavuje žiadny problém. No materskú školu napriek tomu postavia v bezprostrednej blízkosti chudobného osídlenia.
Ďalším problémom je, že mnohé obce nemajú vysporiadané pozemky, na ktorých by škôlku mohli postaviť. Alebo prostriedky z obecných daní na ich prevádzku nie sú účelovo viazané. Používajú sa napríklad na budovanie verejných osvetlení, opravu ciest a chodníkov. Napokon, účasť starostov na čerpaní peňazí z eurofondov (ministerstvo vnútra, výstavby) pre výstavbu a rekonštrukciu škôlok je čisto dobrovoľná.
Aj keď je posledný ročník materskej školy na Slovensku bezplatný, chudobní rodičia nedokážu uniesť skryté finančné náklady spojené s ich návštevou. Často im chýbajú peniaze na to, aby kúpili deťom vhodné oblečenie alebo obuv.
Ďalšiu prekážku súvisiacu so zápisom detí do materskej školy stručne ilustrujem na príklade obce z východného Slovenska: Informácia o termíne zápisu do materskej školy odznela v obecnom rozhlase s tým, že rodičia si prihlášku môžu vyplniť a stiahnuť na internete. Rodičia v miestnej segregovanej osade však nemajú prístup k internetu, nevyznajú sa v každodennej byrokracii a mnohí z nich nevedia čítať a písať. Obec nemá sociálneho pracovníka, ktorý by im mohol pomôcť. Ak by aj rodič prihlášku vyplnil, nemá peniaze na to, aby vycestoval do mesta a získal potrebné potvrdenie od súkromného pediatra, ktorému za služby treba tiež zaplatiť.
Ak aj rómske deti navštevujú materské školy, nedostáva sa im potrebná kvalita vzdelávania. V mnohých škôlkach chýbajú asistenti učiteľa, ktorí by ovládali rómsky jazyk a podporovali spoluprácu rodičov na predškolskej príprave ich detí.
Na Slovensku platí už rok nový štátny vzdelávací program pre materské školy. Ten umožňuje učiteľom „šiť na mieru“ individuálne programy pre deti tak, aby naplnili ich vzdelávacie potreby. Podľa zistení školských inšpektorov však učitelia takéto programy zhotoviť nevedia, ich prístup k rôznym deťom je rovnaký a stále direktívny. Jedným dychom však treba dodať, že ani samotných učiteľov materských škôl nemá kto pre nové požiadavky predškolskej praxe dostatočne vytrénovať. Metodicko-pedagogické centrá sú personálne a finančne podvyživené.
Problémy, ktoré som len okrajovo načrtol, sa z veľkej časti dotýkajú všetkých detí. Platí to aj o požiadavke zaviesť na Slovensku povinnú predškolskú prípravu. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz presadzuje povinnú škôlku pre rómske deti od piatich rokov. Splnomocnencov predchodca Peter Pollák však v diskusii s ním oponuje a navrhuje zaviesť povinnú škôlku pre rómske deti čo najskôr. Najlepšie už od tretieho roku. Problém však spočíva v tom, že avizovaný zákon o povinnosti chodiť do materskej školy nemôže byť selektívny a prikazovať iba jednej skupine detí chodiť povinne do školy. V praxi to znamená, že povinnosť absolvovať predškolskú prípravu sa bude vzťahovať na všetky deti bez rozdielu. Zaujímavé pritom je, že diskusia o tom, či je väčšina (majoritných) rodičov ochotných dať svoje dieťa povinne do rúk štátu už od piatich rokov, na Slovensku neprebehla. Zrejme zostane tento návrh aj naďalej v rovine tichého súhlasu.
Ak konsenzuálne zotrváme na hranici piatich rokov, ktorú navrhuje aj školský reformný dokument Učiace sa Slovensko, politici to pravdepodobne vyvážia výnimkou: napríklad tak, že do zákona súčasne zavedú inštitút domáceho vzdelávania.
Dalo by sa, žiaľ, vymenovať množstvo ďalších problémov, ktoré súvisia s celkovým systémom vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve, ktoré Slovensko komplexne zatiaľ nerieši. Isté je, že avizované zavedenie povinnej materskej školy prinesie so sebou výhody. Výchova budúcich generácií by tak už nemusela závisieť od svojvôle starostov. Všetko za predpokladu, že sa materské školy stanú prenesenou kompetenciou ministerstva školstva. Takto by sa mnohé problémy začali riešiť celoplošne, za priamej zodpovednosti štátu a investícií zo štátneho rozpočtu. Ministerstvo školstva mnohé z týchto problémov v súčasnosti riešiť nemusí.
Rómske diéty v rodine
V tomto článku by sme radi predstavili charakteristiky práce s deťmi z rómskej menšiny, s ktorými sa ako zdravotníci stretávame v našom území pôsobnosti veľmi často. Tak ako aj všetky deti na svete, aj rómske dieťa potrebuje byť v rodine milované a prijímané. Dieťa v rómskej rodine znamená dar od Boha. Jeho zdravý vývin závisí najmä od získania pozornosti od rodičov a súrodencov, možnosti rozhodovať a byť zodpovedný za svoje správanie a regulovať svoje potreby a túžby. Pre rómske dieťa je jeho rodina so svojimi zvykmi, tradíciami, hodnotami celým svetom. Výchova detí je najmä povinnosťou ženy napriek tomu, že sa na nej podieľajú aj ostatní členovia. Hlavné poslanie matky je však výchova detí. Matky sa starajú o dcéry, učia ich najmä to, ako sa majú starať o mladších súrodencov. Výchova v rodine je súrodenecká.
Všimli sme si, že v našej spoločnosti nájdeme aj také rómske rodiny, ktoré sa veľmi ľahko asimilovali k majorite a pokladajú vzdelanie ich detí za dôležité. Ich deti navštevujú školu pravidelne a začiatok ich školskej dochádzky začína už v materskej škole.
Čo možno vnímať ako negatívnu súčasť vzdelávania rómskeho dieťaťa je fakt, že vo väčšine rómskych rodín sa nededí rodičovský jemnocit, ako ho poznáme. Rodičia rómskych detí sa často s deťmi nerozprávajú o tom, čo ich zaujíma, nekupujú im nové hračky, knihy a chýba im pomoc pri vzdelávaní. Tieto deti často netušia, že im niečo chýba, až kým sa s tým nestretnú priamo. Nemajú osobnú skúsenosť a ani neprichádzajú do kontaktu s prvkami domácnosti majority.
Rómske deti vynikajú šibalstvom, neposednosťou, nedokážu sa sústrediť, ich pozornosť je krátkodobá, často odbehujú, zaujíma ich vždy niečo iné. Rómske deti ale disponujú mnohými inými pozitívnymi vlastnosťami osobnosti, na ktoré by sme sa mali zamerať a rozvíjať ich. Rómske deti majú záujem o spev, tanec, pohybové hry a výtvarné práce. U týchto detí by sme mali do procesu edukácie zaradiť práve aktivity, ktoré rozvíjajú ich talent a zručnosti. Pri práci s rómskymi deťmi by sme mali využívať hru ako dominantnú metódu. Tanec a spev neodmysliteľne patrí k rómskej kultúre. Všetky významné udalosti v živote Rómov sú sprevádzané hudbou a tancom. Práve preto rómske deti často inklinujú k aktivitám s hudbou a hudobno-pohybovým vyjadrením. Estetické aktivity a estetická výchova môže byť cestou pre skvalitnenie života a vzdelania rómskeho etnika. Rómske deti sa javia ako živšie, hravejšie, emocionálne uvoľnenejšie. Deti sú často ponechané, aby sami objavovali svet, experimentovali a učili sa pozorovaním. To môže byť príčinou skráteného obdobia detstva. Vo vývine rómskeho dieťaťa tak môže chýbať obdobie dospievania.
Na základe vlastného pozorovania sme sa už viackrát stretli s tým, že deti nerómske sa častokrát odmietajú hrať s rómskymi deťmi z viacerých dôvodov. Vylučujú ich z kolektívu, nechcú im dať hračky, nechcú sa s nimi kontaktovať, dotýkať sa ich. U niektorých z nich sa môžu javiť aj známky šikany alebo začínajúceho rasizmu.
Kultivujeme a podporujeme jeho aktivity pričom sme pre neho prirodzenou autoritou. Vyjednávame s ním pravidlá spolupráce, vyberáme pre dieťa optimálne ciele, metódy a formy. Poskytujeme dieťaťu istotu, podnety a slobodu aby mohlo uplatniť svoje vnútorné zdroje. Vedieme ho vhodnou motiváciou k aktívnemu a samostatnému učeniu sa a pri tom vytvárame pozitívnu klímu založenú na dôvere, bezpečí, vzájomnej úcte, tolerancii, empatii. Podporujeme jeho prirodzenú zvedavosť, činorodosť a tvorivosť. Sme jeho partnerom, sprievodcom, facilitátorom jeho učenia. Poskytujeme mu možnosť výberu viacerých zdrojov učenia, no najmä učíme dieťa - učiť sa. Sme citliví k potrebám dieťaťa, pričom berieme do úvahy jeho vývinové predpoklady na učenie /štýly učenia, inteligenciu, temperament, vôľové, charakterové a sociálne kvality osobnosti/. Vzdelávanie detí z prostredia rómskej menšiny a práca s ním je naozaj výnimočná. Pri snahe rozlúsknuť to, ako k nemu pristupovať je potrebné mať na zreteli všetky tieto fakty.
Rómske dieťa vyrastá v úplne inej realite, s inou úrovňou existenčných problémov a aj to ovplyvňuje jeho chápanie sveta. „Mali sme prípad chlapca, ktorý sa dostal na stredoškolský internát a hanbil sa jesť s ostatnými v jedálni, pretože nevedel používať príbor. Radšej ostal hladný,“ hovorí Mária Lichvárová z nášho komunitného centra v Kojaticiach. Možno sa pýtate, čo má táto zvláštna príhoda spoločné s tým, či dieťa uspeje v škole. Možno vám podobná situácia príde ťažko predstaviteľná. Vedieť sa najesť príborom je predsa samozrejmé. Tak ako sú pre majoritu samozrejmé určité úkony, ktoré by malo dieťa ovládať už pred nástupom na základnú školu.
„Tie decká z vylúčených komunít prídu do školy a musia sa najprv naučiť, ako to funguje. Ako si majú sadnúť do lavice, ako pracovať s aktovkou, ako si pripraviť veci, ako si umyť ruky. Ako ísť na záchod a kam vôbec. Toto horko-ťažko zvládnu, zároveň s tým sa učia slovenský jazyk, čo je veľmi náročné. Logicky začnú zaostávať a niektoré veci už nedobehnú,“ hovorí odborníčka na rodovú rovnosť a sociálnu prácu Monika Bosá.
Deťom z nepodnetného prostredia je v ideálnom prípade potrebné venovať sa už od útleho veku, a tu môžu byť nápomocné predškolské kluby. „Deti v nich učíme sebaobslužným činnostiam, aby sa vedeli sami obuť, obliecť a umyť, používať vodu z vodovodného kohútika. Učia sa základom spoločného stolovania, držať ceruzku v ruke, spoznávať geometrické tvary a farby, vnímať prírodu, počítať alebo sa učiť logickému mysleniu. Učíme ich ale aj komunikovať, pracovať v kolektíve, rešpektovať jeden druhého, poprosiť či poďakovať. Keď potom tieto deti idú do školy, nemajú už taký veľký strach z neznámeho prostredia,“ približuje význam aktivít, ktoré pre deti realizujeme aj v našich komunitných centrách, Mária Lichvárová.
Medzi deťmi z vylúčených komunít však, ako aj u iných častí populácie, prirodzene existujú rozdiely. A aj tu je stále veľa rodičov, ktorí sa svoje deti snažia podporovať a rozvíjať v rámci vlastných možností. Nie všetky deti však majú to šťastie, že sa im pred nástupom do školy intenzívne venujú rodičia alebo pracovníci komunitného centra. Pokiaľ sa im podarí postúpiť do vyšších ročníkov, často si v sebe nesú pocity nepatričnosti až hanby za veci, ktoré stále neovládajú, podobne ako chlapec, ktorý sa bál jesť s ostatnými v jedálni. Presadiť sa v spoločnosti s takýmto vnútorným nastavením môže byť násobne ťažšie než pre niekoho, kto dostal do vienka väčší sociálny a kultúrny kapitál.
Čo však v prípade, keď sa o osude dieťaťa rozhodne už na začiatku školskej dochádzky? „Segregácia rómskych detí v rámci slovenského systému výchovy a vzdelávania je systémová. Testy školskej zrelosti sú totiž založené na zvládaní úloh (ako napríklad skladanie kociek), s ktorými sa deti z prostredia generačnej chudoby nemali predtým kde stretnúť, a tak je pochopiteľné, že v nich zlyhávajú.
„Rómovia, ktorí predčasne vypadli zo vzdelávania, častokrát nechápu význam vzdelávania tak, ako to vnímame my. Že keď sa vzdelám, budem mať viac zručností a lepšiu prácu, nevidia súvis medzi vzdelaním, zamestnaním a reálnym životom. Tu na Slovensku ich 30 rokov vzdelávame, zapojíme ich do programu, ktorý ich má pripraviť na trh práce, ale prácu nedostanú. A to by nikoho nebavilo,“ poukazuje na ďalší rozmer problematiky Michaela Mudroňová, vedúca pre zamestnávanie a prípravu na trh práce na našom oddelení Programov sociálnej integrácie.
„Bežne sa o hodnote vzdelania uvažuje v dvoch rovinách. Jedna z nich je humanizujúca, že keď máme vzdelanie, tak sme lepšími ľuďmi, otvárajú sa naše obzory, kultivujeme svoju dušu a podobne. Druhý význam vzdelania je zlepšenie situácie, pozície v spoločnosti. Teraz sa môžeme pozrieť na to, do akej miery vzdelanie, ktoré je poskytované v prostredí, ktoré úplne nezohľadňuje kultúrne špecifiká alebo možnosti a limity ľudí z vylúčených komunít, plní tú humanizujúcu funkciu. A druhá vec: vzdelanie, ktoré by im prinieslo hodnotu alebo vidinu zlepšenia sociálnej pozície, je v kontexte generačnej chudoby a skúsenosti s tým, že aj tak nemajú šancu, tiež diskutabilné,“ uzatvára Monika Bosá.