Skúsenosti žien so spontánnym potratom a jeho následkami

Spontánny potrat je hlboko traumatizujúca skúsenosť, ktorá postihuje ženy na fyzickej aj psychickej úrovni. Často je spojená s pocitmi viny, smútku a straty. Kým niektoré ženy sa s touto stratou vyrovnávajú v tichosti, iné hľadajú podporu a zdieľajú svoje príbehy, aby pomohli ostatným. V tomto článku sa zameriame na osobné skúsenosti žien, ktoré prešli spontánnym potratom, a na to, ako táto udalosť ovplyvnila ich životy.

Príbehy žien, ktoré prežili spontánny potrat

„Koncom roka 2020 som mala spontánny potrat. Doteraz sa čudujem, že som stále medzi živými - pre prístup doktorov, nie vďaka doktorom,“ uvádza svoju skúsenosť 35-ročná Ivona. Po návšteve viacerých zdravotníckych zariadení napokon potratila sama doma a následne si privolala záchrannú službu. „Prišli dvaja mladí chlapci. Po tom, ako som im pokojne rozpovedala, čo sa stalo, sa ma spýtali, či som si to spravila sama.“

Sára potratila tento rok v marci a doteraz si pamätá, aký stres zažívala pred vyčistením maternice kyretážou. „Cítila som sa ako na výstave, ibaže ja som bola to dielo, na ktoré sa všetci pozerali. Otrasný zážitok, hoci všetci tam boli veľmi milí. Kým ma uspávali, plakala som.“

„Spontánny som potratila tento rok v marci. O týchto témach by sa malo viac hovoriť, aby si potom tá žena, ten pár nemysleli, že sa to deje len im alebo že sú v tom sami. Tiež by sa malo viac pýtať mužov, ako to berú, vnímajú a prežívajú. Môjho priateľa to veľmi zasiahlo, miestami som mala pocit, že viac ako mňa, preto by sme mali myslieť aj na nich.“

„S priateľom sme spolu dva roky a chceme si založiť rodinu. Veľmi sme sa tešili, keď sa na teste objavili dve čiarky. Test som si robila v práci, lebo som bola nedočkavá a nevedela som vydržať, kým prídem domov. Takže priateľovi som to oznámila cez telefón, vtedy sme spolu ešte nebývali. Boli sme v stave, keď by sme najradšej vykričali do celého sveta, že čakáme bábätko, ktoré sme veľmi chceli.“

„Prvú kontrolu som mala 8. marca a doktor mi povedal, že je všetko v poriadku. Aj mi na sone ukázal, ako embryu bije srdiečko. O dva týždne v piatok som prišla k doktorovi na krv a na ďalšiu kontrolu. Tam sa to celé začalo. Ľahla som si k sonu, aby sa mohol pozrieť, ako naše bábätko (stále len embryo) rastie. Povedal mi, že to nevyzerá dobre. Zle som ho počula, tak som sa začala tešiť, že super. V tom ma pohladkal po kolene a povedal, že nie, nevyzerá to dobre, je mi to ľúto, ale budeme musieť urobiť kyretáž. Pýtala som sa ho, prečo sa to mohlo stať, či som mohla niečo zle spraviť, zlý pohyb, niesť niečo ťažké alebo tak. U neho v ordinácii som sa ešte ako-tak držala, nepustila som emócie von. No už som sa neudržala pri sestričke, keď mi brala krv v súvislosti s kyretážou, na ktorú som mala ísť v utorok. Nedokázala som ju úplne vnímať. Keď mi dávala papiere a vravela, že mám prísť v utorok ráno, tak som sa jej celá uplakaná opýtala, kedy ráno. Veľmi neempaticky mi povedala: „Však vidíte na papieri, že o siedmej ráno tam máte byť!“ Tento prístup mi v tom stave vôbec nepadol dobre. Nemusím vám asi hovoriť, ako som sa cítila celý víkend, keď som nikdy nebola v nemocnici, nikdy som nemala nič zlomené, nebola som uspatá a zrazu som mala ísť na takýto zákrok. Veľmi ma to stresovalo. Od momentu, ako som sa po návšteve doktora upokojila, som to embryo nechcela mať v sebe. Chcela som to už mať von, už som to celé chcela mať za sebou, bolo to strašné. V utorok ráno ma tam mamina odviezla. Spolu s mojím priateľom si všetkým prechádzali so mnou, stále som ich mala nablízku. Prijali ma na jednodňovej chirurgii a išla som na sálu ako prvá. Sestričky boli veľmi milé, ale pre mňa to bol veľmi stresujúci zážitok. Musela som si vyzliecť nohavičky aj s vložkou, a to hodiť do koša, ktorý bol pri operačnom stole. Bola som ako na výstave, ibaže ja som bola to dielo, na ktoré sa všetci pozerali. Otrasný zážitok, hoci všetci tam boli veľmi milí. Kým ma uspávali, plakala som, lebo to bolo niečo príšerné, a bála som sa všetkého, čo ma čakalo. Celý zákrok mal trvať desať minút, ale u mňa trval vyše hodiny. Aj môj doktor povedal, že som taká „raritka“, až museli skontrolovať laparoskopicky, či je všetko v poriadku, lebo tam nastali komplikácie. Keď vám toto píšem, som opäť tehotná. Dúfame, že to bude do zdarného konca.“

„Koncom roka 2020 som mala spontánny potrat. Doteraz sa čudujem, že som stále medzi živými - pre prístup doktorov, nie vďaka doktorom. O svojom tehotenstve som sa dozvedela asi mesiac po tom, čo som manželovi po roku manželstva oznámila, že bude najlepšie, ak sa rozvedieme, pretože sa zľakol mať dieťa „vďaka“ svojim kamarátom, ktorí sa po lockdowne sťažovali na pive, aké to bolo doma s deťmi a manželkou hrozné. Spontánny potrat prišiel približne v 10. týždni. Práve som menila gynekológa; ten starý ma už nechcel vyšetriť a ten nový povedal, že ešte je skoro a nemajú ma zakapitovanú (teda nedostávajú za pacientku mesačnú paušálnu platbu od poisťovne - pozn. red.).“

„Som z Bratislavy a pracovné povinnosti ma odviali v strede týždňa do Košíc. V piatok som začala trochu krvácať, tak som si povedala, že domov pôjdem až v sobotu. Nemala som sa kam a za kým ponáhľať. Všade sa dočítate, že mierne krvácanie nemusí nič znamenať, no články o potrate som nečítala, nechcela som sa zbytočne stresovať - veď potrat by hádam bolel. Krvácať som začínala viac a viac, tak som sa rozhodla, že pôjdem na pohotovosť. Namiesto toho, aby sa ma sestrička spýtala, s čím by mi mohla pomôcť, sa ma drzo a vytočene spýtala, či som potrebovala prísť o 21. hodine na pohotovosť a či nemám v piatok večer čo na práci. Odobrala mi krv na zistenie hodnoty hCG hormónu a zavolala lekárku. Pod tým rozumejte, že zobudila asi 70-ročnú pani, ktorá ma takmer ani nevyšetrila. Strčila do mňa sondu bez toho, aby na ňu naniesla lubrikačný gél. Oči mi skoro vypadli z jamiek, no bola som ticho, lebo som ju ešte „potrebovala“.“

„Nasledovalo vyšetrenie a chladné oznámenie s výsmešným podtónom, že to je len nejaký „zhluk buniek“ a že mám prísť nalačno na ôsmu hodinu ráno s vecami a spravia mi kyretáž. Ráno som prišla na príjem, na oddelení nikoho, vybrala som sa chodbou a zrazu vyšla sestrička. Pýta sa ma, čo tam robím, hovorím jej, že som prišla na kyretáž. Prosím pekne, pani sa zasmiala, že čo si myslím, či mi to tam spraví nejaká upratovačka, veď tam nie je žiadny doktor a že mám prísť v pondelok. Povedala som si, že už toho bolo dosť a idem naspäť do Bratislavy. Vypýtala som si všetky papiere a poprosila som ju, aby sa pozrela na hodnoty z laboratória, na čo mi povedala, že žiadne papiere jej nikto z „labáku“ nepriniesol a že nevie. Pani však ešte netušila, že ja tiež robím v zdravotníctve, a preto viem, že každá nemocnica má svoj systém, kam sa výsledky zasielajú. Neuveriteľné v 21. storočí, však? V pondelok som mala dohodnuté vyšetrenie u nového lekára v súkromnej renomovanej klinike. Doktor ma vyšetril, odobrali mi krv a išla som do práce. Poobede mi volali, že doktor mi predpisuje tabletky na udržanie plodu, podľa neho bol vraj živý. Dva dni som ich brala, no všetky symptómy tehotenstva odzneli a cítila som, že tehotná už nie som. Doktor sa pomýlil a plod mi ležal v tele. Vo štvrtok večer som išla ku kamoške na večeru. Nebolo mi najlepšie, tak som sa pobrala domov. Zaparkovala som na parkovisku pod domom, vysadila som psíka, že sa s ním ešte prejdem, no zrazu sa to stalo. Potratila som. Na parkovisku. Nebolelo to, iba trochu ako silnejšie menštruačné kŕče. Nebola som si úplne istá, čo sa stalo, tak si hovorím, že ešte dám psíka vycikať. Vliezla som hneď do vane, všade samá krv. Plod sa ocitol vo vani, bola to taká párcentimetrová zrazenina. Krvácanie ani po hodine neprešlo, naopak, stupňovalo sa a pribudli už neznesiteľné kŕče. Keďže bolo 23 hodín večer a ja som bola doma sama, rozhodla som sa zavolať na 155, aby som si preverila postup, čo ďalej, či stačí ísť k lekárovi na ďalší deň. Hneď po mňa poslali záchrannú službu. Spýtala som sa, či si mám niečo zbaliť a zabezpečiť psíka, alebo ma pošlú naspäť. Ilustrácia - F. S. No vrátim sa k záchranárom - prišli dvaja mladí chlapci. Po tom, ako som im pokojne rozpovedala, čo sa stalo, sa ma spýtali, či som si to spravila sama. Zobrali ma do nemocnice a pýtali sa doktora, či ma majú čakať a zaviezť domov. Lekárka na pohotovosti ich vysmiala so slovami „táto dnes neodíde“ a vyšetrila ma. Až keď ma začal doktor prijímať na oddelenie a diktovala som mu údaje, usúdil, že si zaslúžim nejakú dôstojnosť. Zisťoval, čo som spravila s plodom, a potom sa nadšene spýtal, kam ho záchranári dali. Volal na príjem, nech pošlú vzorku, aby sme zistili, čo sa stalo. Prišlo na rad vyšetrenie na kresle. Neskutočne to bolelo a lekár na mňa kričal, keď do mňa strčil ruku, aby som sa uvoľnila. Žena by sa k tomuto výroku asi neuchýlila. Pre operáciu sa rozhodli až nasledujúce ráno, lebo som mala večer jedlo. Dali ma do izby k žene, ktorá práve porodila a rozhodla sa dať dieťa na adopciu. Teda jej svokra rozhodla za ňu, bývala u nej už s piatimi deťmi a jej manžel pracoval vo Veľkej Británii. Snažila sa ma utešiť, že aj ona si prešla potratom. Zrazu sa mi začali neskutočné kontrakcie, až mi zdvíhalo hrudník. Spolubývajúca zisťovala, či chcem otvoriť okno, súhlasila som. Radila mi, aby som dýchala ako pri pôrode, no ja som bola tehotná prvýkrát a na predpôrodnú prípravu som mala ešte pár mesiacov čas. O pár minút sa bolesti vystupňovali tak, že spolubývajúca sa ma v panike spýtala, či má zavolať sestru. Zmohla som sa iba na súhlasné kývnutie hlavou. Operácia, ktorá sa začala o tretej ráno, mala trvať pätnásť minút, no prebudila som sa až o šiestej ráno. Keď som sa pýtala na dôvod, nikto mi nechcel povedať prečo. Po prebudení pri mne sedela pani, ktorá na mňa dozerala. Na tvári som mala látkové rúško - to, čo som si brala pri odchode z domu o 23. hodine (dialo sa to počas pandémie - pozn. red.). Bolo celé premočené a ja som sa začala dusiť. Ešte som len začínala vnímať a nevedela som sa pohnúť. Dusiac sa pod rúškom som začala hyperventilovať a pani na mňa začala kričať, nech sa upokojím a či si myslím, že si týmto pomôžem. Pochopila som, že si zas musím pomôcť sama, a tak som sa sústredila, aby som dokázala zdvihnúť ruku a dať si rúško dole. Rukou som si buchla do tváre, podarilo sa mi rúško nadvihnúť, no gumička cez uši mi ho hneď prilepila naspäť. Spolubývajúca mi celá natešená pri príchode na izbu oznámila, že zlomila svokru, aby si mohla dcéru nechať. Doktorka totiž porušila pravidlá, na jej naliehanie jej ukázala dieťa hneď po pôrode a svokra sa dozvedela, že sa malá podobá práve na ňu. Keď prišli doktori do izby spraviť vizitu, všetci boli ku mne zrazu prehnane milí, starostliví a ponúkali mi lieky na upokojenie, ktoré som odmietla. Ja som sa už so stratou plodu vyrovnala, toto bolo už len praktické doriešenie stavu. Prepustili ma enormne rýchlo. Pod domom máme drogériu, išla som si kúpiť hygienické potreby, s ktorými som pre tehotenstvo ešte pár mesiacov nerátala. Prišla som dovnútra a predavačka na mňa začala ziapať, že je desať hodín a či som seniorka (bol covid a hodiny vyhradené pre seniorov). Podotýkam, že v drogérii okrem mňa a dvoch predavačiek nikto nebol. Tak som ju poprosila, či by mi mohla podať dva balíčky vložiek. Poslala ma kade-ľahšie, že mám prísť o dve hodiny. A tu už pohár mojej trpezlivosti pretiekol. Povedala som jej, že som prišla rovno z nemocnice, kde som potratila, a že si želám dva balíky hygienických potrieb. Vytiahla som peňaženku a čuduj sa svete, peňaženka prázdna, 90 eur sa premiestnilo počas mojej narkózy na operačnom stole do peňaženky spolubývajúcej. Prišla som domov, tam ma zbesilo vítal psík, vyzula som sa, vyzliekla si bundu, išla som sa napiť vody a čo nevidím „sedieť“ na kuchynskej linke - môj plod. Počas operácie sa však podarilo zobrať kúsok vzorky a poslali ju na rozbor. O mesiac som sa mala ozvať kvôli výsledkom. Výsledky boli napokon až o dva mesiace a musela som ísť po ne osobne. O necelý rok som stretla svojho terajšieho manžela, milujúceh...“

„Ahoj všetci, Hoci som potratila pred viac ako rokom, práve som objavila toto fórum a rada by som sa podelila o svoje skúsenosti. Asi pred rokom a pol som týždeň pred Vianocami zistila, že som tehotná. Mala som 18 rokov. Bolo to úplné prekvapenie, keďže som brala antikoncepciu a s priateľom sme si dávali pozor. Ale potom sa to stalo. Môj priateľ nevedel, ako na to reagovať, a zakázal mi, aby som o tom povedala rodine, takže to vedel len on a moja najlepšia priateľka. Bol proti tomu, aby sme si dieťa nechali, a myslel si, že interrupcia bude pre nás najlepším riešením. V tom čase som mu verila. Práve som začala študovať na technickej vysokej škole a mala som len 18 rokov. Počas sviatkov som pred rodinou všetko tajil. Potom som v januári minulého roka podstúpila potrat. Bol to môj prvý chirurgický zákrok v živote. Najhoršie na tom bolo, že som to prežívala bez rodiny. Cestou na kliniku som neprestajne plakala; bola som z toho rozhodnutia nesmierne smutná, hoci som si bola istá, že je to správne. Teraz, asi po roku a pol, stále premýšľam o tom, aké to bolo. Neustále premýšľam, aký by bol život s týmto dieťaťom. Ešte stále ležím v noci v posteli a plačem, pretože ľutujem, že som si dieťa nenechala.“

„Potrat je pre každú ženu traumatizujúci, no rovnako dokáže traumatizovať aj ich životných partnerov,“ hovorí 27-ročná Lenka. „Spätne je mi veľmi ľúto, že som nevedela brať ohľad na manžela a jeho pocity. Vytesnila som ho." Ako Lenka ďalej opisuje, tento „medzipriestor“ trval ešte dva mesiace po spontánnom potrate. „Napokon ma to všetko dobehlo a ja som sa zložila - psychicky aj fyzicky.“

„Na prelome jedenásteho a dvanásteho týždňa, keď sme si s manželom konečne dovolili tešiť sa na naše dieťatko, žartovali sme o rastúcom brušku a tešili sa, ako to oznámime našim najbližším, prišla ďalšia rana. V to ráno, keď som mala ísť na rutinnú kontrolu, som si na nohavičkách objavila tmavohnedý výtok. Vyľakaná som volala sestričke, vysvetlila som jej svoju situáciu a spýtala sa, či by som nemohla prísť hneď,“ opisuje svoju skúsenosť so spontánnym potratom Gabika. A pokračuje:„Sestrička mi do telefónu necitlivo povedala, že keď prídem o dve hodiny skôr či neskôr, už sa na tom nič nezmení. Žiaľ, mala pravdu. Po príchode ma nechala čakať hodinu a pol v čakárni. V ten deň mi doktorka chladne oznámila, že môjmu dieťatku už nebije srdiečko a nevyvíja sa. Povedala, nech neplačem, a dala mi lístok s tým, že ráno mám ísť do nemocnice na kyretáž.“

Gabika pochádza z tradičnej katolíckej rodiny a v čase štúdia na cirkevnom gymnáziu sa zoznámila so svojím manželom. Po piatich rokoch spoznávania sa rozhodli prijať sviatosť manželstva. Po roku a pol zistili, že Gabika je tehotná. Po deviatich mesiacoch bezproblémového tehotenstva sa im narodilo krásne a zdravé dievčatko. Gabika v tom čase úspešne ukončila magisterské štúdium na vysokej škole a všetko nasvedčovalo tomu, že jej manželstvo aj rodičovstvo budú ideálne. Ďalšie tehotenstvo zatiaľ neplánovali. „V čase, keď mala dcérka dva roky, som začala bojovať so svojím trávením. Objavili sa rôzne zdravotné problémy. Keď sme po vyše polročnom zápase zistili, že som tehotná, veľmi sme sa potešili, ale mali sme aj obavy.“ Mladá rodina sa v tom čase sťahovala za prácou na miesto vzdialené 450 kilometrov. „Keďže nás čakali veľké zmeny spojené so sťahovaním a zmenou zamestnania, najbližšia rodina nezareagovala s nadšením ako pri prvej dcérke, to ma zranilo. Približne dva týždne pred rutinnou kontrolou u doktorky som postupne pociťovala ústup tehotenských príznakov a, žiaľ, nástup príznakov, ktoré v čase tehotenstva neznamenajú nič dobré. V deň, keď mi doktorka povedala, že dieťatku nebije srdiečko, som mala pocit, že sa mi zrútil svet. V deviatom týždni som v prítomnosti manželovej mamy, sestry a malej dcérky spontánne, doma na toalete, potratila naše druhé dieťatko, ktorému som dala meno Olívia.“

„Keď mi doktorka povedala, že dieťatku nebije srdiečko, mala som pocit, že sa mi zrútil svet.“ Po roku a pol od tejto udalosti manželia zistili, že čakajú ďalšie dieťa. „Ja som to vedela ešte skôr, ako to ukázal test, keďže tehotenské nevoľnosti nastúpili v plnej sile,“ spomína Gabika. „Keďže sme už boli zabývaní na novom mieste a ja som sa už cítila lepšie, s manželom sme boli maximálne pripravení na ďalšie dieťatko. Snažila som sa potláčať strach, ktorý sa vo mne opakovane prebúdzal, a tiež sme sa snažili priveľmi sa netešiť. Rozhodli sme sa, že tentokrát rodine nič nepovieme, kým neubehne prvý trimester.“ Gabika mala už od začiatku tehotenstva komplikácie, ktoré ju priviedli na pohotovosť. „Brala som svedomito lieky na udržanie tehotenstva. Neskôr mi diagnostikovali syndróm miznúceho dvojčaťa, ale stále som verila, že aspoň druhé dieťatko to zvládne.“ Žiaľ, aj toto druhé tehotenstvo sa skončilo u Gabiky spontánnym potratom. „Manžel ma vtedy čakal v aute a zavolal rodičom, ktorých to veľmi zasiahlo, keďže o tehotenstve nevedeli. Všetci blízki plakali s nami. V nemocnici som sa na kontrolnom ultrazvuku modlila a verila v zázrak, ktorý sa však nekonal. Prišli sme tak o ďalšie dieťatko, ktorému som dala meno Rafael. Stále myslím aj na to, že celkom na začiatku mali byť dvaja.“ Najväčšou oporou bol pre Gabiku jej manžel. Spoločná strata a manželkina bolesť ho veľmi ranili, aj keď o tom spolu veľmi málo hovorili. Gabika mala v tom čase aj podporu rodiny a blízkeho okolia. Jej rodičia, mama jej manžela aj mnohí ďalší priatelia si totiž prešli podobnou stratou a chápali jej bolesť. Hovorí, že dodnes je pre ňu bolestivá každá nová správa o tehotenstve v rodine alebo blízkom okolí. „Vždy je v nás tá túžba prijať do našich životov ďalšie dieťatko. Keďže od poslednej straty ubehli takmer dva roky, sme odovzdaní Bohu a veríme, že on vie, čo je pre nás najlepšie.“

„Strata dieťaťa v ktoromkoľvek štádiu tehotenstva nikdy neprebolí. Na otázku, či s odstupom času prežíva stavy bolesti a smútku s menšou intenzitou, Gabika odpovedá, že strata dieťaťa v ktoromkoľvek štádiu tehotenstva neprebolí nikdy. Veľa ľudí im hovorilo, aby sa tešili z dcérky, ktorú majú. Prípadne im hovoria o pároch, ktoré sú neplodné a nemôžu mať deti vôbec. Takéto slová sú však podľa nej len slabou náplasťou. „Pre mňa je najťažšie to, že táto téma je v spoločnosti stále tabu. Veľakrát som mala pocit, že nemôžem o našej strate hovoriť. Že je to okoliu nepríjemné. Nikto však nehľadel na to, aké nepríjemné sú pre mňa otázky o tom, či neplánujeme ďalšie dieťa. Je veľmi ťažké tváriť sa, že tieto naše deti nikdy neboli. Neprejde jediný deň, aby som na ne nemyslela.“

„Do manželstva sme vstupovali s tým, že deti určite chceme, ale nie hneď. Potrebovali sme sa spolu ako pár zžiť, keďže sme pred svadbou spolu nebývali, a trochu si ešte vychutnať čas bez detí.“ Po trištvrte roku Veronika otehotnela a na príchod dieťatka sa obaja tešili. Prvý trimester bol bezproblémový a Veronika nepociťovala ani tehotenské nevoľnosti. Komplikácie nastali až v druhom trimestri, keď skončila na rizikovom tehotenstve. „Počas najbližších dvoch mesiacov som bola trikrát hospitalizovaná. Na konci piateho mesiaca som začala pociťovať miernu bolesť v krížoch. Neprikladala som tomu veľkú váhu, ale po porade s gynekologičkou som pre istotu išla do nemocnice. Tam zistili, že hodnoty pohybu maternice sú mierne zvýšené, a tak si ma tam nechali. Každým dňom sa bolesti stupňovali a po pár dňoch už dosahovali hodnoty reálnych kontrakcií.“

„Lekárka chcela vedieť, či moje dieťa majú oživovať, ak po narodení nebude javiť známky života.“ Vtedy Veronike prvýkrát povedali o možnosti predčasného pôrodu. „Pamätám si, ako som volala svojej mame, a hoci som nechcela, veľmi som sa do telefónu rozplakala.“ Po prevoze do druhej nemocnice sa lekári snažili jej kontrakcie stlmiť liekmi, ale ani tie po čase nezaberali. Ich synček sa pýtal na svet. „Spomínam si, ako sa ma jedna doktorka opýtala, či si želáme intenzívnu alebo len čiastočnú starostlivosť o naše dieťa. Nerozumela som, čo tým myslí. V podstate chcela vedieť, či ho majú oživovať, ak po narodení nebude javiť známky života. Môj materinský cit mi nedovolil odpovedať inak ako v tom zmysle, aby urobili všetko pre to, aby dieťatko žilo. Našťastie sa synček po narodení sám nadýchol.“ Ilustračné foto - TASR/Milan Kapusta Pri predčasnom pôrode bol aj Veronikin manžel, ktorý jej bol veľkou oporou. Ich synček bol následne umiestnený v inkubátore. Mal 32 centimetrov a 730 gramov. „Počas tých momentov po pôrode som bola celý čas ticho. Nevedela som, čo mám povedať, každé slovo mi pripadalo zbytočné. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo, že som povedala manželovi, že konečne cítim fyzickú úľavu a žiadnu bolesť. Synček sa prvé dni držal veľmi statočne, dokonca dýchal sám a nepotreboval byť na prístroji. Keďže sme s manželom obaja veriaci, ešte v deň narodenia ho prišiel nemocničný kaplán pokrstiť.“ Veronika v tomto kontexte opisuje aj neľahkú skúsenosť budovania puta s dieťatkom. Keďže jej ho vzali hneď po pôrode, hovorí, že materinské puto k nemu bolo slabé. „S odstupom času to vnímam tak, že som pri inkubátore netrávila dlhý čas. Mám pocit, že zdravotnícky personál sa tomu trochu čudoval. Bolo to aj tým, že po čase strávenom na JIS som začala pociťovať úzkosť a vždy som mala chuť plakať. Bála som sa, že tými pocitmi prídem o materské mlieko, ktoré som synčekovi nosila do nemocnice. Teraz by som, aj po skúsenosti materstva s dcérkou, presedela oveľa viac času pri synčekovi, nedbajúc na pocity či popôrodné bolesti.“

„Teraz by som presedela oveľa viac času pri synčekovi, nedbajúc na pocity či popôrodné bolesti.“ Po pár dňoch sa stav ich synčeka začal zhoršovať, prestal sám dýchať a musel byť na prístrojoch. Po jedenástich dňoch zomrel. „Hneď ako nám to oznámili, som pocítila bolesť aj úľavu zároveň. Deň neistoty sa skončili a akoby za nimi niekto urobil bodku. Ten pocit úľavy som si neskôr vyčítala. Môj spovedník mi povedal, že je v poriadku to, čo prežívam, a ja som si napokon prestala vyčítať svoje pocity.“ Podľa Veroniky je potrebné smútok naplno prežiť a oplakať. Veľmi jej pomohla nádej a viera, že svojho synčeka uvidí v nebi. Veronika je tiež presvedčená, že aj pohreb ako forma rozlúčky je z psychologického hľadiska dôležitý. Dáva totiž človeku možnosť v pokoji uzavrieť istú kapitolu života a otvoriť sa pre nové veci. „Diera v srdci nám ostane stále. Slzy a smútok sa objavia zakaždým, keď intenzívne myslím na synčekov príbeh.“

„Keď mi doktorka povedala, že dieťatku nebije srdiečko, mala som pocit, že sa mi zrútil svet.“ V manželstve je už osem rokov a obaja s manželom pochádzajú z veriacich rodín. Momentálne je na rodičovskej dovolenke, ale predtým pracovala v oblasti špeciálnej pedagogiky a psychológie dieťaťa. Dvakrát po sebe zažila spontánny potrat, prvý v deviatom a druhý v dvanástom týždni tehotenstva. „Keď sa nám narodila prvá dcéra, veľmi sme túžili po ďalšom dieťatku. Otehotnela som znova, ale v deviatom týždni som začala krvácať. Pri kontrole zistili, že bábätko už nežije. Hneď na ďalší deň ma objednali na zákrok.“ V nemocnici to podľa jej slov bolo zo strany manažmentu veľmi rýchle. Spomína aj na to, ako im bolo v oboch prípadoch vydané telíčko dieťatka. Mohli mu tak urobiť aspoň malý pohreb v kruhu rodiny. „Obom bábätkám sme dali mená a dodnes sa pri večernej modlitbe s deťmi za ne modlíme. Napísala som im aj list a aj to mi veľmi pomohlo pri rozlúčke.“

„V istom období pociťovala hnev na Boha a pýtala sa ho, prečo práve ona.“ Katarína hovorí, že hoci odvtedy ubehli už štyri roky, keď vidí na ihrisku deti, o ktorých vie, že sa narodili v rovnakom čase, ako by sa mali narodiť tie jej, tak premýšľa, ako by asi vyzerali a čo by už dokázali v takom veku robiť. Plakávala aj pri pohľade na akúkoľvek malú novorodeneckú vecičku, čiapku či ponožky. V istom období pociťovala aj hnev na Boha a pýtala sa ho, prečo práve ona. „Považovala som sa za menejcennú, keďže nedokážem vynosiť ani vlastné dieťa.“ Katarína hovorí, že tieto pocity postupne ustúpili a ona sa naučila, že v živote nemá všetko vo vlastných rukách. „Dieťa nie je niečo, čo si vyžiadaš a dostaneš to.“ Po návrate z nemocnice Katarína často plakávala. Niekde vnútri cítila hlbokú dieru, prázdnu náruč. „Moji najbližší nevedeli, ako so mnou o tom komunikovať. Väčšinou sa o potrate ani nezmienili a premlčali túto tému.“ Najčastejšou poznámkou, ktorú si musela vypočuť, bolo: „Veď si ešte mladá, budete mať ďalšie dieťa“ alebo „Máš už jedno dieťa, tak ži preň!“ Podľa nej to ľudia mysleli v dobrom, ale vôbec nepochopili, že ona smúti za týmto konkrétnym dieťaťom. Veľkou oporou jej bol manžel, ktorý ju vždy vypočul a nechal vyplakať. „Videla som, že smúti aj on, no inak.“

„Pri každej kontrole u gynekológa som sa s malou dušičkou pýtala, či tam vidí činnosť srdca.“ Tieto potraty podľa nej poznačili aj priebeh jej ďalších tehotenstiev. Prvé týždne myslela len na to, aby bolo všetko v poriadku. „Pri každej kontrole u gynekológa som sa s malou dušičkou pýtala, či tam vidí činnosť srdca. Keď som v hlave pomaly začala počítať s dieťatkom, ozval sa môj výstražný systém: „Hej, ešte nič nie je isté, pozor!“ S ostatnými ženami sa zhoduje na tom, že o téme spontánnych potratov sa stále hovorí málo. Taktiež jej veľmi pomohlo rozlúčiť sa s dieťatkom tak, že im bolo vydané jeho telo. Katarína hovorí aj o potrebe dať dieťatku konkrétne meno. „Vybrali sme im také, ktoré nám ich budú pripomínať a vďaka ktorým sa budeme tešiť, že už máme deti v nebi.“

Príčiny a priebeh spontánneho potratu

Spontánny potrat je strata plodu do 22. týždňa tehotenstva. Väčšina spontánnych potratov sa vyskytuje v prvých 12 týždňoch gravidity. Niekedy k potratu dôjde skôr, ako žena zistí, že je tehotná. Riziko potratu sa po 13. až 20. týždni znižuje, no naďalej pretrváva. Až dve z desiatich tehotenstiev končia spontánnym potratom.

Príznaky spontánneho potratu zahŕňajú krvácanie, ktoré môže pripomínať silnejšie menštruačné krvácanie, a silné kŕčovité bolesti v podbruší. Dĺžka krvácania je individuálna, no malo by postupne ustupovať a ideálne nepresiahnuť sedem dní.

Existuje viacero príčin spontánneho potratu, ktoré môžu byť na strane ženy alebo plodu. Medzi príčiny na strane ženy patria:

• Endometrióza
• Tvar a vady maternice
• Nepriaznivý stav krčka maternice
• Nádory maternice
• Infekcie
• Hormonálne príčiny
• Prekonaná otrava alebo drogová závislosť
• Ochorenia ako poruchy štítnej žľazy
• Poruchy zrážanlivosti krvi
• Problémy po cisárskom reze

Príčiny na strane plodu zahŕňajú vývojové a metabolické vady.

Po spontánnom potrate lekár skontroluje, či sa maternica úplne vyčistila. Ak áno, odporúča sa počkať jeden až dva menštruačné cykly pred ďalším pokusom o otehotnenie. Ak maternica nie je úplne čistá, môže byť potrebná kyretáž, teda chirurgické vyčistenie maternice. Pri prvom spontánnom potrate sa zvyčajne nepristupuje k rozsiahlejším opatreniam. Pri opakovaných potratoch sú potrebné ďalšie vyšetrenia.

Zamĺknuté tehotenstvo je špecifický typ spontánneho potratu, pri ktorom sa vývoj plodu zastaví bez zjavných príznakov. Často sa odhalí až pri lekárskej prehliadke. V takom prípade sa lekári zvyčajne rozhodnú pre kyretáž alebo farmakologické vyvolanie potratu (v niektorých krajinách).

V roku 2022 bol na Slovensku podpísaný štandardný postup, ktorý zahŕňa aj farmakologickú možnosť liečby spontánneho potratu pomocou lieku Mizoprostol. Tento liek sa používa na vyvolanie potratu v prípade, že plod nemá srdcovú aktivitu alebo sa nevyvinul. Je dôležité odlíšiť ho od interrupčnej tabletky, ktorá obsahuje Mifepriston a používa sa pri umelom prerušení tehotenstva.

Kyretáž je chirurgický zákrok spojený s rizikami, ako sú komplikácie súvisiace s celkovou anestéziou, poškodenie krčka maternice, Ashermanov syndróm (zrastanie maternice) alebo problémy s placentáciou v ďalšom tehotenstve.

Psychologické a emocionálne následky

Spontánny potrat má hlboký dopad na psychiku ženy. Môže viesť k úzkostným stavom, depresiám, častému plaču, nespavosti a vyčerpaniu. Strata nenarodeného dieťaťa je situácia, ktorá si vyžaduje čas, priestor a pokoj na spracovanie.

Ako uvádza psychologička Lucia Záhorcová, priebeh potratu a prístup zdravotníckeho personálu môžu významne ovplyvniť spracovanie zážitku a následné uzdravenie. Necitlivý a nedôstojný prístup personálu, ktorý žene neposkytne čas a priestor na spracovanie informácií alebo bagatelizuje jej skúsenosť, môže byť veľmi bolestivý.

Je dôležité, aby žena v tejto situácii zažila pocit kontroly a mala možnosť vybrať si spôsob riešenia spontánneho potratu. Podpora partnera, rodiny a blízkych je kľúčová.

Partneri žien prežívajú spontánny potrat tiež, hoci iným spôsobom. Ich emócie, smútok a trauma sú rovnako dôležité a mali by byť brané do úvahy.

Prekonávanie smútku po strate nenarodeného dieťaťa je individuálny proces. Môže trvať mesiace, dokonca roky. V niektorých prípadoch môže pomôcť ďalšie tehotenstvo, no nie vždy je to tak. Dôležité je vyhľadať odbornú pomoc, ak sa psychický stav ženy nezlepšuje.

Prevencia a osveta

Hoci nie všetky spontánne potraty možno predísť, existujú faktory, ktoré môže žena ovplyvniť. Patrí sem zdravý životný štýl, vyvážená strava, primeraná hygiena a obmedzenie kontaktu s chorými osobami. Dôležité je tiež zvládanie stresu a psychickej pohody.

Osveta o spontánnych potratoch je nevyhnutná. Je potrebné hovoriť o príznakoch, príčinách, priebehu a následkoch, aby sa ženy necítili osamotené a aby sa poskytla adekvátna podpora.

V roku 2022 bolo na Slovensku zaznamenaných 7092 prípadov spontánnych potratov. Napriek tomu je táto téma stále tabuizovaná a mnohé ženy sa o svojej skúsenosti nedokážu rozprávať.

Podľa Zuzany Strakovej z poradne ALEXIS, ženy, ktoré sa obracajú na ich poradenstvo, tvoria okolo 10-15 % z celkového počtu klientok. Mnohé ženy spracujú zážitok spontánneho potratu v samote alebo v kruhu najbližších.

Podpora pre ženy po spontánnom potrate

Pre ženy, ktoré prežili spontánny potrat, je kľúčové nájsť podporu. Môže to byť v podobe terapie, podporných skupín alebo rozhovorov s blízkymi.

V poradni ALEXIS ženám pomáhajú odkrývať a pomenovať ich prežívanie a hľadať spôsoby, ako sa od negatívnych emócií postupne vzdialiť. Je dôležité, aby sa ženy nebáli hovoriť o svojich pocitoch a hľadali pomoc, keď ju potrebujú.

Spontánny potrat je hlboko osobná a bolestivá skúsenosť. Je nevyhnutné, aby spoločnosť vytvorila prostredie, kde sa o tejto téme môže otvorene hovoriť a kde ženy dostanú potrebnú podporu a empatiu.

Na Slovensku je legislatíva týkajúca sa ukončenia tehotenstva špecifická. Umelé prerušenie tehotenstva z vlastného rozhodnutia je možné len do konca 12. týždňa tehotenstva. Od 13. do 24. týždňa je možné len zo zdravotných dôvodov (závažná vývojová vada plodu, ohrozenie života ženy). Od 25. týždňa už tehotenstvo nie je možné umelo ukončiť.

Chirurgická interrupcia sa vykonáva v celkovej anestézii a môže zahŕňať vákuumexhauciu (odsatie plodu) alebo kyretáž (manuálne vybratie plodu). Farmakologický potrat pomocou tabletky, ktorý je bežný v mnohých iných krajinách, na Slovensku z legislatívnych dôvodov nie je možný.

Cena umelého prerušenia tehotenstva, ak nie je zo zdravotných dôvodov, sa pohybuje okolo 400-500 €. Zákrok môže byť sprevádzaný bolesťou prirovnateľnou k silnejšej menštruácii.

Je dôležité rozlišovať medzi potratovou tabletkou a tzv. „tabletka po“ (postkoitálna antikoncepcia), ktoré majú odlišné účinky.

Spontánny potrat je odlišný od umelého prerušenia tehotenstva. Spontánny potrat je prirodzené ukončenie tehotenstva, zatiaľ čo umelé prerušenie je zákrok vykonaný na žiadosť ženy.

Po spontánnom potrate je dôležité dodržiavať odporúčania lekára týkajúce sa rekonvalescencie, ktorá zahŕňa obmedzenie sexuálneho styku, vyhnúť sa tampónom a kúpeľom vo vani počas určitého obdobia.

V prípade opakovaných spontánnych potratov je dôležité podstúpiť genetické a iné vyšetrenia, aby sa zistila príčina.

Po strate dieťaťa, či už ide o spontánny potrat, zamĺknuté tehotenstvo alebo umelé prerušenie, je dôležité umožniť žene prežiť proces smútku a poskytnúť jej adekvátnu podporu.

Keď hovoríme o spontánnom potrate, ide o stratu plodu, najčastejšie pred dovŕšením 20. týždňa tehotenstva. Veľká časť spontánnych potratov prebehne v prvých 12 týždňoch gravidity. Riziko potratu sa s postupujúcim tehotenstvom znižuje.

Príčiny spontánnych potratov sú rôznorodé a často sa nezistia. Medzi neovplyvniteľné faktory patria vek ženy a genetické chyby plodu. Ovplyvniteľné faktory zahŕňajú životný štýl, stravovanie a psychickú pohodu.

Rekonvalescencia po spontánnom potrate závisí od spôsobu, akým k potratu došlo. Po chirurgických zákrokoch je potrebná dlhšia doba na zotavenie.

Psychické následky spontánneho potratu môžu byť dlhodobé. Je dôležité, aby žena mala možnosť hovoriť o svojich pocitoch a vyhľadala odbornú pomoc, ak je to potrebné.

Po spontánnom potrate by sa mali partneri o ďalšom tehotenstve rozhodovať spoločne a zvážiť svoju psychickú pripravenosť.

Spontánny potrat predstavuje významnú emocionálnu a fyzickú záťaž pre ženy. Podpora zo strany okolia, pochopenie a prístup k odbornej pomoci sú kľúčové pre proces zotavenia.

tags: #skusenosti #zien #potrat