Soňa Valentová, jedna z najvýznamnejších postáv slovenskej hereckej scény, zanechala nezmazateľnú stopu v divadle, filme i televízii. Jej život, poznačený osobnými tragédiami i umeleckými úspechmi, bol naplnený vášňou pre herectvo a oddanosťou umeniu.
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave. Jej detstvo bolo poznačené hlbokou tragédiou - obe jej staršie sestry, Vierka a Emka, zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime. Táto strata navždy ovplyvnila jej život a zanechala v nej hlboký, pretrvávajúci smútok, ktorý často rezonoval v jej herectve a dodával jej postavám osobitný, melancholický podtón. Jej rodičia, ktorí mali židovské korene, sa počas vojny ukrývali a v snahe ochrániť svoje dcéry pred prenasledovaním ich dali do evanjelického internátu. Bohužiaľ, napriek snahám, boli odhalené a ich životy vyhasli. Po vojne, keď prežili len vďaka skrývaniu, sa pre rodičov, ktorí v tom čase už boli v pokročilejšom veku, stala Soňa vytúženým darom od Boha. Robili pre ňu všetko, aby jej zabezpečili čo najlepší život a vzdelanie, často predávajúc rodinné šperky na pokrytie nákladov na jej štúdium.
Už od malička sa u Soni prejavovali umelecké vlohy. Rodičia spoznali jej talent a podporovali ju v rozvíjaní jej záujmov. Naučila sa hrať na klavíri a navštevovala hodiny baletu. Po štúdiách na gymnáziu sa rozhodla pre herectvo a v roku 1967 úspešne absolvovala Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Vďaka svojej príprave v hre na klavíri, balete, ale aj v speve a znalosti viacerých jazykov bola už na začiatku svojej kariéry mimoriadne pripravená.
Hviezdna kariéra na javisku i pred kamerou
Po absolvovaní VŠMU v roku 1967 začala Soňa Valentová svoju profesionálnu hereckú kariéru v Slovenskom národnom divadle (SND), kde sa rýchlo zaradila medzi popredné herecké osobnosti. Na doskách činohry SND stvárnila desiatky nezabudnuteľných postáv. Zaujala hneď v úvode svojho pôsobenia, keď stvárnila postavu Alison Porterovej v inscenácii "Obzri sa v hneve". Valentová bola dlhoročnou a váženou členkou Činohry Slovenského národného divadla. Jej poznávacím znamením bol uprený pohľad veľkých očí, ktoré pôsobili akoby boli plné záhadného smútku. Tento výraz sa stal akoby súčasťou jej hereckého prejavu, najmä pri stvárňovaní postáv poznačených zlom alebo vnútorným konfliktom.
Okrem divadla sa Soňa Valentová uplatnila aj vo filme a televízii, kde sa stala jednou z najobsadzovanejších herečiek. Prvýkrát sa pred kameru postavila v roku 1969 pod režisérskym vedením Otakara Vávru v historickej dráme "Kladivo na čarodejnice". V tomto filme stvárnila obeť inkvizície - kuchárku Zuzanu. Film "Kladivo na čarodejnice" bol silným odkazom na politické procesy z 50. rokov 20. storočia na Slovensku a v Československu.
Soňa Valentová sa zaradila medzi významné predstaviteľky úspešnej slovenskej hereckej generácie. Od začiatku dostávala úlohy zložitých ženských charakterov, ktoré dokázala precízne a autenticky stvárniť. Na javisku uplatnila svoj pôvab, ale i schopnosť komediálnej nadsádzky. Vďaka tanečnej príprave z mladosti obsiahla aj pohybovo náročné postavy a prejavila tiež svoje spevácke vlohy.
Svoj talent predviedla v 15 celovečerných filmoch a približne 150 televíznych snímkach a inscenáciách. Medzi jej ďalšie významné filmové úlohy patria:
- Paleta lásky (1976)
- Koncert pre pozostalých (1976)
- Noční jazdci (1981)
- Perinbaba (1985)
- Kam, pánové, kam jdete? (1987)
- Requiem pro panenku (1991)
- Zapomenuté světlo (1996)
- Lea (1996)
Počas 90. rokov 20. storočia sa Soňa Valentová začala výraznejšie venovať aj muzikálom. Na bratislavskej Novej scéne stvárnila primabalerínu Grušinskú v muzikáli "Grand Hotel" (1993). Neskôr sa predstavila ako Matka Johnstonová v "Pokrvných bratoch" (1993), Matka predstavená v "Mníškach" (1999) a ako Golda vo "Fidlikantovi na streche" (2007). Pohybový a spevácky talent naplno uplatnila aj v kultovom muzikáli "Na skle maľované" (1974/1975), kde stvárnila postavu Smrť. Táto rola bola výnimočná - Smrť v podaní Soni Valentovej bola krásna, utancovaná a v bielych šatách, čo symbolizovalo jemný odchod.
V Divadle P. O. Hviezdoslava sa Soňa Valentová s úspechom predstavila v úlohe Adriany v dráme "Koncert na svätého Ovídia". V inscenácii "Antigona" (1971/1972) si po boku Emílie Vášáryovej zahrala jej sestru Ismenu. V hre "Mačka na horúcej plechovej streche" (2001/2002) stvárnila postavu Mae. V muzikáli "Kabaret" (2005) sa objavila v úlohe starnúcej Slečny Schneiderovej.
Spolupráca s Pavlom Hasprom: Umenie a osobný život
Významnú časť hereckej kariéry Sone Valentovej tvorila dlhoročná spolupráca s jej manželom, významným divadelným a televíznym režisérom Pavlom Hasprom. Spolu vytvorili množstvo nezabudnuteľných divadelných a filmových inscenácií. Ich zoznámenie prebehlo, keď bola Soňa poslucháčkou posledného ročníka VŠMU. Manželstvo Pavla Haspru a Sone Valentovej trvalo 38 rokov, kým ho nepretrhla zákerná choroba, ktorej režisér v roku 2004 podľahol.
Soňa Valentová musela celé roky čeliť narážkam okolia, že na výslní svojej profesie sa vyhrieva práve preto, že je manželkou úspešného režiséra. V mnohých rozhovoroch otvorene na túto tému reagovala, že predsa spolupracovala aj s mnohými inými renomovanými režisérmi, ako boli Otakar Vávra, Juraj Jakubisko či Jiří Krejčík. Podľa jej slov je prirodzené, že ak si ľudia veľmi dobre rozumejú v súkromí, tak spoločnú reč nachádzajú aj na poli pracovnom. Na druhej strane, ako sama priznala, často plnila funkciu "hromozvodu" a musela znášať zlú náladu svojho muža na pracovisku. Postupne si na to zvykla a vycibrila sa v spolupráci s ním tak, že nakrúcať s inými režisérmi pre ňu bolo potom vcelku jednoduché.
Ich manželstvo prežilo aj dramatické obdobia. Režisér na svoju krásnu mladú ženu, s ktorou mal o sedemnásť rokov vekový rozdiel, žiarlil. Napriek tomu sa vedel zachovať ako profesionál. Nahé scény v množstve filmov nielen toleroval, ale dokonca jej ich odporúčal a v niektorých prípadoch ju sám ako režisér nechal vyzliecť. Už vo svojej prvej snímke "Kladivo na čarodejnice" (1969) sa vtedy mladá Soňa vyzliekla úplne donaha. Nebola to ľahká posteľná scéna, ale scéna, kde ako podozrivá čarodejnica musela znášať pohľady celej inkvizičnej komisie, pričom Jozef Kemr jej dokonca prehmatával nahé telo, aby našiel dôkazy o bosoráctve. Neskoršie nahé scény vo filmoch ako "Paleta lásky" (1976), "Útek zo zlatej krajiny" (1977), "Oddychový čas pre sudcu" (1982) a vo filme jej manžela "Zločin a pokánie" (1982) boli vždy zmysluplné a dopomohli zvýrazniť silu celého príbehu.
Ocenenia, uznanie a osobný odkaz
Počas svojej bohatej hereckej kariéry získala Soňa Valentová viacero ocenení a uznaní, ktoré potvrdzujú jej výnimočný talent a prínos slovenskému umeniu. V roku 1969 jej bola udelená divadelná Cena Janka Borodáča. V roku 1975 získala televíznu cenu Zlatý krokodíl. V roku 1988 bol jej udelený titul zaslúžilá umelkyňa. V roku 2006 bola ocenená jedným z najvyšších štátnych vyznamenaní - Radom Ľudovíta Štúra II. triedy.
Napriek úspechom a uznaniam, život Soni Valentovej bol poznačený hlbokým smútkom, ktorý sa odrazil aj v jej herectve. Ladislav Chudík o nej hovoril, že má na svojich krásnych očiach akýsi smutný závoj. Herečka sama priznala, že do jej pohľadu sa zapísali tragédie, ktoré musela prežiť ako dieťa, ale aj neskôr v dospelosti. Bez povšimnutia nenechal jej výrazný talent ani režisér svetového mena Juraj Jakubisko, ktorý jej zveril úlohu zlej macochy v legendárnej filmovej rozprávke "Perinbaba" (1985). V českom filme "Requiem pro panenku" (1991) stvárnila zákernú lesbickú vychovávateľku, kde krv v žilách divákom tuhla pri jej stvárnení.
V marci 2016 postihla skvelú herečku náhla cievna mozgová príhoda, ktorá zasiahla ľavú stranu jej tela. Zotavenie po porážke si vyžadovalo veľa času a rehabilitácie. Soňa Valentová sa zotavovala s podporou svojich blízkych. Jej život bol dôkazom sily ľudského ducha, nezdolnej vôle a hlbokej oddanosti umeniu, napriek všetkým osobným tragédiám.
Soňa Valentová nás opustila vo veku 76 rokov. Legendárna slovenská herečka Soňa Valentová zanechala nesmrteľný odkaz v podobe nezabudnuteľných hereckých výkonov, ktoré budú inšpirovať ďalšie generácie.
