Miroslavov pohľad na svet: Cestovateľské zážitky a inšpirácie

Oči sú zrkadlom našej duše. Niektorí hovoria, že sú oknom do duše. Ak máme problém v duši, signalizuje ju zmena nášho videnia. V očiach máme celý svoj vnútorný svet. Dajú sa z nich čítať pocity. Očami vieme niekedy povedať viac ako slovom. Tie Mirove sú sivomodré a vidíte v nich oblohu nad vysokými štítmi, sú čisté ako voda vysokohorských plies, sú jasné ako jeho životné ciele, sú úprimné ako jeho vzťah k prírode a k ľuďom.

Miroslav sa narodil 14. augusta 1951 v Martine. Po prežitom detstve v Banskej Bystrici, časť života strávil na Morave a v Čechách, aby sa začiatkom 80. rokov minulého storočia vrátil na Slovensko. Predtým absolvoval všetky typy detských a dorasteneckých vzdelávacích zariadení v československej ľudovej demokracii i rozvinutom socializme, ktoré ukončil vyštudovaním vysokej školy so zameraním na ekonomiku prevádzky spoločného stravovania. Viac ako tridsať rokov žije v Žiline. Dlhé roky pracoval v štátnej službe, aby po jej opustení zakotvil v žilinských firmách papierenského priemyslu. V posledných rokoch žije ako rentiér na „voľnej nohe" a venuje sa svojim koníčkom - fotografovaniu a filmovaniu, ale najmä cestovaniu po horách.

V jeho typickom letnom či zimnom oblečení červenej farby ho môžete stretnúť na chodníkoch Malej a Veľkej Fatry, Javorníkov, Roháčov, Nízkych Tatier, Slovenského raja. Samostatnou kapitolou sú jeho milované Vysoké Tatry, ktoré považuje za svoj druhý domov, a práve tu trávi pravidelne niekoľko týždňov v roku. Napriek presviedčaniu známych zo svojho okolia tvrdošijne odmieta návštevy Álp. Má na to svoj osobný dôvod, o ktorom ale nechce hovoriť.

Na svojich cestách prešiel niekoľko európskych pohorí - grécky Olymp (Skolio-2611 m), Korzika (Mt.Rotondo-2622 m), Sicília (Etna-3343 m), Sardínia, Dolomity (Piz Boé-3152 m), cyperský Mount Olympus-1951 m, francúzske Hautes Alpes-Queyras (Pain de Sucre-3208 m), Pyreneje - Španielsko (Pico de Aneto-3404 m), Andorra (Pic de Coma Pedrosa-2942 m), Liparské ostrovy (Stromboli-926 m), s potešením a najmä úsmevom udáva aj svoj „vrchol" u južných susedov, teda budapeštiansky Géllert so svojimi 235 metrami nadmorskej výšky.

Niektoré kopce ho tak zaujali, že sa na tie miesta opakovane vracia, napríklad grécky Olymp a andorrské Pyreneje navštívil trikrát, Dolomity dokonca štyrikrát a určite to nie sú konečné čísla.

Samostatnou kapitolou života, splnením sna a srdcovou záležitosťou sa stali v prvom desaťročí tretieho tisícročia jeho štyri návštevy Nepálu a Himalájí, z toho tri v oblasti národného parku Sagarmatha pod Mount Everestom (8850 m), kde sa mu podarilo zdolať „nevýrazný" kopec pod východnými stenami Lhotse (8516 m) v blízkosti trekového Island Peaku-Imja Tse (6189 m) - Chhukung (5845 m) a jedna cesta v oblasti Kangchenjungy (8586 m), kde sa pre určité zdravotné problémy dostal „len" do výšky pár desiatok metrov nad 5000 metrov.

Jeho ďalšie ciele sú jasné. Opäť navštíviť známe i menej neznáme miesta talianskych Dolomitov, andorrských Pyrenejí či napríklad francúzskych Hautes Alpes. Ale samozrejme aj nezabúdať na tatranské či fatranské chodníčky. Veď na Slovensku má ešte toľko neprechodených miest.

Himalájske sny a realita

Zo svojich ciest napísal niekoľko krátkych reportáží. Zážitky z prvých dvoch ciest opísal v knihe „Himalájske sny", ktorú vydal v roku 2004 a dodnes je, dovolím si tvrdiť, na Slovensku prvou a zatiaľ poslednou knihou s tematikou vysokohorských trekov. Zo všetkých štyroch himalájskych návštev postupne spracoval dokumentárne filmy - „Himaláje - sen alebo skutočnosť", „Vysoké údolia Himalájí", „Pod strechou sveta" a „Päť pokladníc večného snehu". Film Vysoké údolia Himalájí bol v roku 2005 ocenený na cestovateľskom festivale Camera Slovakia druhou cenou.

Nasledovné riadky v jednotlivých kapitolách deň po dni mapujú poslednú návštevu Nepálu vo východnej časti Himalájí s jeho osobnými zážitkami, ale aj so strasťami a slasťami ďalších dvoch spolupútnikov. Takmer päť týždňov ďaleko od domova poukazuje na dni prežité v lone exotickej prírody, ale aj na realitu, s ktorou sa musel vyrovnať po príchode na Slovensko.

„… Nádherné hory sa stále dotýkajú nebies a prostí ľudia sú tu stále pohostinní. Štyrikrát som sa o týchto slovách v praxi presvedčil. Moje návraty do Nepálu sa stali určitým symbolom a aj úctou pred touto horolezeckou legendou. Pre napísanie nasledovných riadkov a strán ma prinútila túžba po ďalšej ceste do Nepálu. Dnes, s odstupom určitého času, však viem, že tá jubilejná piata, sa zrejme už neuskutoční, a tak sa aspoň týmto spôsobom vraciam v spomienkach do miest, kde som strávil niekoľko týždňov v nádhernej himalájskej prírode, tisícky kilometrov od Slovenska. Ale priznám sa, že aj keď som bol v Nepále štvrtý raz, tak zážitky z cesty pociťujem dodnes."

Čo však tejto ceste predchádzalo a aké boli prípravy? Nie vždy sa všetko dobre začína, a tak aj keď nechcem, musím začať nepríjemnými spomienkami na obdobie príprav na dlhú a ďalekú cestu. Tentoraz to neboli žiadne zdravotné, prípadne iné problémy, ktoré sa občas pri takýchto akciách vyskytnú, ale obyčajná ľudská závisť, s ktorou sa v našej krajine stretávame na každom kroku. Totiž táto cesta sa stala tŕňom v oku pre môjho vtedajšieho zamestnávateľa, o čom som sa presvedčil dva mesiace po návrate, kedy sa vedenie firmy rozhodlo uznať ma za nepohodlného, „perspektívne" a podľa platných zákonov zrušili moju funkciu a musel som svoje miesto poskytnúť „vyvolenému odborníkovi" pána majiteľa a ja som skončil na úrade práce. Ale tých päť týždňov v Nepále neľutujem. Tí páni vo firme vôbec netušili a ani netušia o čom taká cesta je. Povedal som si, radšej mať pokoj v duši, ako sa niekomu večne strkať do análu, čo dosť často robili a robia pätolízači až tak, že som mal pocit, že majú hnedé nosy! Najhoršie na tom však bola realita, že svoj podiel na tom mal aj môj spolupútnik na prvých dvoch trekoch.

Možno bude pre niekoho zaujímavá informácia, že tieto riadky som začal písať pred pár rokmi a dopísal nedávno. Asi je dosť neobvyklé po takom čase si pamätať niektoré detaily „výletu", ale v mojom prípade sa to stalo realitou. Pri písaní názvov kopcov, dedín či osobných zážitkov a postrehov mi výdatne pomohli mapy a najmä denník, ktorý som aj pod Kangchenjungou denne poctivo dopĺňal.

V mimoriadne horúcom dni neskorej jari, presnejšie to bolo v polovici mája, čiže desať dní po návrate z Nepálu som začal tvoriť tieto riadky opisujúce zážitky z môjho štvrtého himalájskeho pobytu. Spomínal som vtedy na časy z pred dva a pol roka po návrate z poslednej výpravy. Ľudia z môjho najbližšieho okolia veľmi často vyslovovali otázky, či tretia návšteva národného parku Sagarmatha bude mať ešte niekedy pokračovanie. Vtedy to boli ešte čerstvé spomienky na oblasť pod Everestom v národnom parku Sagarmatha, a tak som vyhýbavo odpovedal svojským snáď, prípadne možno. Do toho času som pravidelné dvojročné odstupy návštev Nepálu dodržiaval, no ďalšiu, teda štvrtú výpravu sa mi v podobnom termíne nepodarilo zorganizovať.

Keď ma asi rok po návrate z tretieho himalájskeho „výletu" začali prenasledovať určité neplánované zdravotné problémy, nevedel som si predstaviť, že by som do Nepálu už nešiel. Dosť ma to psychicky zobralo, pretože túžba ešte aspoň raz navštíviť túto ázijskú krajinu bola veľmi silná, čo by bolo pre mňa určitým osobným, ale najmä v tom stave psychickým povzbudeníme do ďalších rokov. Na nejaký čas som vynechal turistické aktivity organizované začiatkom toho roku, teda obľúbený tradičný „ponovoročný" výstup na vyše deväťstometrový kopec Čipčie nad dedinou Turie pri Žiline, ale aj zimný prechod roklinami Slovenského raja. Najväčšiu radosť som mal vtedy z otvorenia turistickej sezóny v apríli na hrade Lietava, kde som sa už cítil medzi známymi turistami celkom fit, aj keď určité zdravotné problémy ostali. Nádherné jarné počasie len podfarbilo úspešnú akciu.

Aspoň čiastočnou úpravou životosprávy som dospel k záveru, že určite skúsim okrem návštev Tatier vycestovať na nejaký zahraničný zájazd. Na prelome augusta a septembra som absolvoval sedemnásťdňový vysokohorský „relax" vo francúzskych a španielskych Pyrenejach, a keď som po návrate domov zistil, že som bez väčších problémov zvládol aj pár kopcov v tomto pohorí, vrátane najvyššieho Pico de Aneto (3404 m), tak návšteve Himalájí by som predsa nemohol odolať. Píšem síce, že Pyreneje boli bez problémov, ale „pošťastilo" sa mi tam zrealizovať menší zdravotný problém. Pri zostupe z práve najvyššieho Pico de Aneto som prišiel k drobnému úrazu, čo ma ale neodradilo od rozhodnutia ísť do Nepálu. Paradoxom bola skutočnosť, že úraz sa mi nestal niekde na ľadovci či v skalnatom teréne, ale pri banálnom preskakovaní potoka, keď som si v členku „vyrobil" menší výron.

Cesta do srdca Kangchenjungy

Pri výbere himalájskeho regiónu som vychádzal z presvedčenia, že tentoraz už určite vynechám Sagarmathu, turistami hojne navštevovaná Annapurna to taktiež nebude, ale najviac ma lákala oblasť pod Manaslu, prípadne okolo Dhaulagiri. O tom, že som dva roky sníval o niečom inom ako o klasickom treku, snáď ani nemusím písať. Miestom môjho ďalšieho himalájskeho pobytu mala byť totiž oblasť, ktorú doposiaľ navštevovalo len veľmi málo turistov a je ešte veľmi málo objavená trekármi, ale na druhej strane je tam nádherná príroda, kde žijú sympatickí ľudia národov Limbu, Rai a Šerpov. Je to najvýchodnejšie miesto krajiny ležiace v jednej zo štrnástich nepálskych administratívnych zón, Mechi, v regióne Taplejung, na nepálskej hranici susediacej s indickým štátom Sikkim.

V niektorých prameňoch sa dočítate, že Sikkim je indickým kniežatstvom. Toto nechám na čitateľa, nech si o tom pozrie podrobnosti v konkrétnych zdrojoch. Možno ste poznali, že píšem o oblasti pod tretím najvyšším kopcom sveta, Kangchenjunga (8586 m). Nachádza sa v Sikkimských Himalájach v horskom masíve Kangchenjunga Himal. V literatúre či mapách sa môžete stretnúť aj s rôznymi skomoleninami tibetských či nepálskych názvov vyšperkovaných českými alebo slovenskými ukážkami ľudovej tvorivosti Káčaňďžunga, Kanchedzönga, Kangchanfanga, Khangčhendžanga, prípadne Kangchanjunga a u nás dosť často uvádzaným výrazom Kančendžonga.

V jazyku národa Limbu, ktorý žije na úpätí tejto hory, sa nazýva Sewa Lungma, čo znamená v preklade Hora, ktorú pozdravujeme. Názov Kangchenjunga pochádza z angličtiny. Krkolomne vyslovované slovo znamená v preklade z tibetčiny Päť pokladníc veľkého snehu. Doslovne znamenajú Kang - päť, chen - pokladnica, jun - veľký, ga - sneh. A prečo päť pokladníc? Na tomto území žijúci Tibeťania a Šerpovia, ktorí sú vyznávačmi tibetského budhizmu, si vážia poklady prírody a ducha. Pre nich päť pokladníc tvoria zlato, striebro, krištáľ, drahokamy a modlitebné knihy, pokladnice zdroja duševného bohatstva a nakoľko žijú v nadmorských výškach na úrovni večného, teda veľkého snehu, tak preto tento názov.

Ich pojem pokladníc bohatstva človek z našich zemepisných šírok považuje za nepochopiteľné. Málokto z nás si vie predstaviť, že pre nich slovo zlato má úplne iný význam. Zlato v duši, zlato v pomoci druhému človeku, krištáľ uložený v srdci človeka s túžbou čistého vzťahu k živej bytosti. Žiadna nenávisť alebo závisť. Všetko je riadené prírodou, ktorej sa plne oddávajú. Niekde som sa dočítal, že jeden z pokladov, drahokamy je mylne uvádzaný a namiesto neho tam patrí obilie. Myslím, že toto zaradenie je logickejšie. Ale nebudem o tom polemizovať.

Na rozdiel od piatich pokladníc má Kangchenjunga štyri vrcholy - Kangchenjunga Main (8586 m), Kangchenjunga West - známejší pod názvom Yalung Kang (8505 m), Kangchenjunga Central alebo aj Middle (8482 m) a Kangchenjunga South (8494 m). V niektorých literárnych prameňoch je uvádzaná pri hlavnom vrchole aj nadmorská výška 8598 m, tá však teraz nie je podstatná či je kopec o dvanásť metrov vyšší alebo nižší. O Evereste sú taktiež niekoľko rokov vedené laické, ale aj odborné diskusie či má guľatejších 8850 alebo „len" 8848 metrov. Aj ja som už o tomto probléme v predošlých článkoch či svojej knihe Himalájske sny písal. Je to prosto vec názoru a zvyku.

Kangchenjunga tvorí najrozsiahlejší masív zo všetkých osemtisícoviek. Rozkladá sa na ploche 18×13 kilometrov. Prví ľudia, ktorí vôbec stáli na vrchole Kangchenjungy boli členovia britskej horolezeckej výpravy George Band a Joe Brown. Podarilo sa im to 25. mája 1955 zo sikkimskej strany. Pred samotným výstupom sikkimskí duchovní predstavitelia požiadali členov výpravy, aby v prípade úspechu nevystúpili až úplne na vrchol, pretože by znesvätili posvätnú pôdu a pohnevali si tam sídliacich bohov. Horolezci sľub splnili. Dôkaz však neexistuje. Doteraz tak údajne robia všetci, ktorí boli na vrchole. Neviem, či v skutočnosti boli dodržané priania duchovných.

Zo slovenských horolezcov sa ako prvým podaril výstup v roku 1981 Juzekovi Psotkovi a Ľudovi Záhoranskému, čo bol v tom čase v celkovom poradí len deviaty výstup. Z úspešnej výpravy vtedy natočil Ján Piroh celovečerný dokument „Kančendžonga", ktorý získal niekoľko významných medzinárodných ocenení. Psotka tri roky na to zahynul pri zostupe z vrcholu Everestu, na ktorý vystúpil spolu so Zolom Demjánom a Šerpom Ang Ritom.

V roku 1997 pod Kangchenjungou pôsobila slovenská horolezecká expedícia vedená Jarýkom Stejskalom. Jej cieľom bolo vyliezť na vrchol slovenským variantom Japonskej cesty z roku 1981. Účastníkmi boli, dovolím si povedať, hviezdy vtedajšieho slovenského horolezeckého neba, ale ešte aj dnes aktívni Maťo Gablík, Stano Glejdura, Tibor Hromádka, Ďuro Kardhordó, Jindro Martiš, Vlado Plulík, Jaro Vonderčík, Paľo Barabáš, Pavol Francisci a Bohuš Mládek. Bohužiaľ, niektorí z nich sa na nás pozerajú už len z horolezeckého neba.

Jaro Vonderčík a Ďuro Kardhordó museli pre zlé počasie svoj výstup neuveriteľných osemdesiat metrov pod vrcholom skončiť a zostúpiť do základného tábora (BC). Z celej akcie natočil filmár a cestovateľ Paľo Barabáš nádherný dokument „80 metrov pod vrcholom", o ktorom povedal: „Kangchenjunga. Jedna z najťažších himalájskych osemtisícoviek. No nie je to len výška, ktorá horu bráni pred votrelcami. Je to aj počasie, strmosť všetkých jej stien chránených obrovskými lavínami a ľadovými bariérami. Film „80 metrov pod vrcholom" vás zavedie na dobrodružnú cestu horolezcov na tretiu najvyššiu horu sveta, otvorí vám bránu do Himalájí a možno vo vás prebudí obdiv k dielu prírody i k odvážnym ľuďom v horách a pochopíte, prečo majú hory tak radi."

Keď som písal tieto riadky, tak práve z Nepálu prišla informácia, že 15. mája na vrchol Kangchenjungy vystúpila rakúska horolezkyňa Gerlinde Kaltenbrunnerová. Bola prvou ženou na svete, ktorá stála na vrcholoch deviatich osemtisícoviek bez použitia kyslíka.

Pre náš konkrétny cieľ treku som zvolil dve cesty do základných táborov, severného B.C., ktorý sa volá Pangpema a južný B.C. Oktang. Prvou cestou sme sa mali dostať údoliami riek Tamur Khola a Ghunsa Khola do Pangpemy a odtiaľ sa pokúsiť za priaznivých podmienok vystúpiť na tzv. View Point Drohmo Peak alebo v miestnom jazyku Drohmo Ri. Jeho vrchol sa dotýka takmer sedemtisícovej hranice, ale spomínaný poin...

Austrian Airlines ponúka Slovákom dve alternatívy, ako sa rýchlo a komfortne dostať do Ameriky či exotiky. Západ Slovenska môže využiť ponuku priamych letov z Viedne a pre cestujúcich z východu krajiny je ideálnym spojením ponuka z letiska Košice, kde absolvuješ kratučký prestup vo Viedni a ceny sú ešte atraktívnejšie.

V cene letenky v ekonomickej triede Austrian Airlines na dlhých letoch máš okrem online check-inu aj palubný servis a 2 príručné batožiny (spolu do 10kg). Už v ekonomickej triede ide v prípade rakúskych aeroliniek o výborné služby na palube - či už sa bavíme o jedle alebo o multimediálnej zábave počas letu.

Ergonomické sedadlá s unikátnou relaxačnou funkciou zaisťujú väčšie pohodlie na diaľkových letoch. Tesne pred odletom si môžeš online rezervovať miesto v lietadle, ktoré uprednostňuješ. Počas letu ťa čaká viacero kulinárskych chodov. Hneď po vzlietnutí ťa v ekonomickej triede posádka privíta chutným občerstvením v závislosti od času odletu. Ak lietadlo pristáva ráno, vopred ťa posilnia chutné raňajky alebo snack. Späť je aj rozmanitá ponuka nápojov počas celého letu.

Austrian Airlines majú v ponuke rozsiahly multimediálny zábavný systém, ktorý zaistí rozmanitosť pri dlhých letoch. Okrem až 400 hodín filmov a televízie môžu dospelí, deti a mladí ľudia tráviť voľný čas aj pri hudbe a elektronických časopisoch.

Bezdrôtový internet v lietadle nie je samozrejmosť. A ak je aj Wi-Fi pripojenie v lietadle dostupné, väčšinou je za príplatok. Letecká skupina Lufthansa si však už povedala, že to ide zmeniť a v spolupráci s operátorom Telekom ponúka na svojich európskych letoch bezplatné pripojenie na internet. Ponuka však platí nielen pre zákazníkov Deutsche Telekomu, ale aj pre súkromných a obchodných zákazníkov spoločností Magyar Telekom, Hrvatski Telekom, Slovak Telekom a T-Mobile Czech Republic. Títo zákazníci sa pripoja prostredníctvom aplikácie One App. Ponuka sa vzťahuje na všetky lety v rámci Európy a na lety do Nemecka na lietadlách vybavených WiFi. Využiť ju môžu aj zákazníci Austrian Airlines.

Kto sa rozhodne cestovať o čosi komfortnejšie, vyberá z ponuky prémiovej ekonomickej triedy, ktorá cestujúcemu poskytne niekoľko výrazných benefitov. Jedna dvadsaťtrikilová podpalubná batožina totiž niekedy nestačí a Austrian Airlines v prípade upgradu do Premium Economy umožňujú cestovať rovno s dvomi 23 kilogramovými batožinami v cene. To človek ocení najmä ak ide do exotiky na dlhší čas, prípadne si plánuje vziať napríklad potápačskú výstroj a iné športové vybavenie.

Komfortne sa budeš cítiť už od samotného začiatku, hneď po nástupe do lietadla ti prinesú tvoj welcome drink. Niečo také je pri mnohých aerolinkách výsadou len pre cestujúcich v biznis triede.

Sedenie je jednou z hlavných devíz Premium Economy od Austrian Airlines. Všimneš si to ihneď po usadení. Množstvo priestoru pre nohy a kolená, špeciálna opierka na chodidlá, ergonomické opierky na lakte, hlavu a krk a možnosť sklopiť sedadlo do 40° uhlu v ktorom sa cestuje omnoho príjemnejšie. Napokon veľa napovie aj fotografia nižšie.

Ak chceš čas strávený na palube využiť pracovne, Premium Economy je na to pripravená. Opierky na lakte sa v priebehu pár sekúnd zmenia na funkčný stolík schopný udržať tvoj laptop. Napokon si počas letu môžeš dobiť aj svoje mobilné zariadenia či počítač a každý cestujúci prémiovej ekonomickej triedy môže využiť USB zásuvky a taktiež plne funkčnú 220V zásuvku.

Dvanásť palcové dotykové obrazovky, diaľkové ovládanie, špičkové odhlučnené slúchadlá a USB porty spravia z tvojho sedadlá improvizované kino (alebo skôr pohodlný priestor na nikým nerušený spánok?). Vyber si z obrovskej ponuky filmov, seriálov a hudby. Dostupnosť obľúbených filmov a seriálov si skontroluješ aj priamo na stránke Austrian Airlines.

Troj- až štvorchodové menu a možnosť vybrať si z 3 typov hlavných jedál. Catering v prémiovej ekonomickej triede Austrian Airlines možno v porovnaní s ostatnými aerolinkami umiestniť na najvyššie priečky. Samozrejmosťou je snack pred vzlietnutím, prípadne raňajky v závislosti od času, kedy cestuješ. V ponuke nápojov máš k dispozícii rakúske vína, pivo, kávu, čaj a destiláty - počas celého letu a bezplatne. Pitný režim v podobe fľaše s vodou nájdeš ihneď po príchode na svoje miesto.

Vieš čo je amenity kit? Je to malý, vkusný, praktický balíček plný užitočných maličkostí, ktoré sa ti na tvojej ceste budú hodiť. Obsahuje napríklad štuplíky do uší, ponožky, zubnú kefku a množstvo ďalších vecí pre osobnú potrebu.

Ako upgradnúť na Premium Economy? Sú dve možnosti. Môžeš si rovno zakúpiť letenky vo vyššej ekonomickej triede z našej ponuky v članku alebo tak môžeš urobiť po kúpe letenky v ekonomickej triede cez Pelikán aj neskôr - toto však môže vyjsť omnoho drahšie. Pri takomto upgrade treba mať tiež na pamäti, že je to možné len 47 hodín pred odletom a požiadať o lepšiu triedu možno len prostredníctvom online check-inu. Všetky výhody Premium Economy si plne uvedomíš až vo chvíli, keď ich uvidíš. A ešte predtým, ako si ich pozrieš naživo, môžeš využiť 360° pohľad priamo z lietadla.

Schwechat patrí medzi tie najobľúbenejšie letiská Slovákov. Ak sa v tvojom ruksaku skrýva letenka do biznis triedy Austrian Airlines, čakanie na let nemusí byť nutné zlo. Navštív biznis salónik leteckej spoločnosti, nabi sa energiou ešte pred letom pod zelenými stromami v čalúnenom foteli medzi maľbami takých rakúskych umelcov ako Schiele, Klimt alebo Romako.

Okrem toho, že úroveň zariadenia biznis triedy Austrian Airlines zvyšuje výber materiálov s nádychom luxusu, dizajnéri vyberali farby tak, aby si sa počas letu trošku cítil ako na výlete v Rakúsku. Použili totiž odtiene bielej a červenej (farby rakúskej vlajky, ale aj spoločnosti Austrian Airlines), k nim sa pridala ešte aj upokojujúca modrá.

Sedadlá vieš premeniť na posteľ (full-flat bed) dlhú skoro 2 metre, dostaneš tzv. „vzduchový“ vankúš a deku, ktoré boli vyrobené inovatívnym spôsobom s cieľom dosiahnuť najvyšší možný stupeň komfortu, môžeš využiť masážnu funkciu svojho „kresla“, k dispozícii budeš mať aktuálny palubný zábavný systém.

Ku komfortu biznis triedy patrí aj tzv. komfortný balík. Austrian Airlines ponúka milú zostavu základných vecí, ktoré počas dlhej cesty lietadlom môžeš potrebovať. Komfortný balík majú k dispozícii cestujúci do/z týchto destinácií: Chicago, New York, Washington D.C., Miami, Los Angeles, Kanada, Maurícius, Maldivy, Thajsko, Čína, Japonsko a Južná Afrika.

Po zapnutí obrazoviek adekvátnych rozmerov a slušnej kvality sa dostaneš do zábavného systému, ktorý rozptýlenie ponúka až na 350 hodín (takže biznis trieda Austrian Airlines by kľudne mohla byť tvojim prechodným bydliskom až na 2 týždne). O zvuk sa postarajú slúchadlá s aktívnym potlačením hluku.

Letecká spoločnosť ponúka 14 rôznych jedál, toto menu obsahuje chody aj pre tých, ktorí majú špeciálnu diétu (môže ísť o potravinové alergie, náboženské alebo etnické presvedčenie, vo výbere je aj detská strava). Na tvoju tácku sa dostane nielen veľmi chutné, ale aj čerstvo pripravené jedlo.

Ak si kávičkár, tak sa môžeš tešiť na tzv. lietajúcu kaviareň (Kaffeehaus mit Flügeln). Ak sa nebojíš nespavosti, ochutnať môžeš až 10 druhov čerstvo pripravených viedenských kávových nápojov.

tags: #stolik #pre #dieta #ku #zachodu