Po 20-ročnom manželstve a rozvode som si neskôr našiel partnerku, s ktorou som strávil sedem rokov a mal s ňou aj dcérku. Neskôr sa so mnou rozišla a frustráciu z nášho vzťahu riešila tak, že ma od dcérky odstavila, hoci sme spolu mali silný vzťah. Odvtedy sa usilujem, aby som s ňou mohol mať normálny kontakt. Preto som začal bojovať.
Známi ma najskôr nakontaktovali na Ligu otcov. Odvtedy viem, že je tu veľa rodičov, ktorí majú rovnaké či ešte väčšie problémy ako ja. Nadobudol som však pocit, že slovník tejto organizácie je na môj vkus príliš militantný. Vzhľadom na frustráciu tých, čo nemôžu vidieť svoje deti, je síce pochopiteľný, ale vyšlo mi z toho, že ide len o tvrdý boj typu „kto z koho“ medzi matkou a otcom či naopak, prípadne medzi rodičmi a úradmi. U nej ide najmä o boj otcov za to, aby boli s dieťaťom. Treba však objektívne povedať, že Liga otcov splnila svoju historickú úlohu v tom, že výrazne nastolila veľký spoločenský problém a ukázala, že tu funguje silná rodová diskriminácia pri rozhodovaní o tom, ako usporiadať vzťahy po rozchode či rozvode rodičov.
Ja to nazývam syndróm matky - hrdinky. V Sovietskom zväze a Rumunsku kedysi dávali štátne vyznamenania za to, že matka porodila 10 detí. Bola teda hrdinkou. Nik však nebral do úvahy rolu otca, že tú ženu aj deti musí uživiť. Bol bagatelizovaný, kým matku spoločnosť vytesnila do úlohy tej, čo stojí za sporákom a vymieňa deťom plienky. Áno. Mrzne to na rodovej diskriminácii a rodových stereotypoch. Že ktorý z nich je lepší. Uniká im, že je to zvrátené, že v skutočnosti majú skúmať, prečo by dieťa nemalo tráviť rovnaký čas s oboma. Máme pritom dobré zákony, len ich ignorujú. Legislatíva akoby predbehla dobu o 20 či 30 rokov.
Systémové týranie detí
Tvrdíte, že na Slovensku funguje systémové týranie detí. Cez osobnú skúsenosť. Zo školy ju eskorta úradníkov a policajtov vzala len v papučiach. Malá kričala, aby ju tatinko zachránil, hodila sa mu okolo krku. Ženská zo sociálky ju trhala za nohy, advokát jej rozťahoval ruky, nasilu ju vtlačili do auta.
Tvrdíte teda, že tí, čo u nás riešia rodovú rovnosť, zámerne preferujú tému týraných žien a ignorujú rovnaký problém u mužov? Som o tom presvedčený, a ak na to niekto nájde peniaze, som schopný urobiť výskum, ktorý to určite potvrdí. Rozdiel nebude väčší ako päť až desať percent. Nezabúdajte tiež na to, že ak je týraný muž, len málokedy sa k tomu otvorene prizná, lebo sa za to hanbí. Spoločnosť by ho totiž vysmiala a kládla by mu otázky typu „čože si? Týraný ženou?
Prípady z praxe
Rozoberme si pár prípadov, ktorým ste sa venovali. Napríklad otca, ktorý prišiel na rodičovské združenie, lebo sa zaujímal o dcéru, a odviedla ho polícia, aby ho dva dni držala v cele. Tomu človeku súd po rozvode určil, že dcéru môže vídať len každý párny víkend. Otec predsa prišiel na rodičovské združenie, lebo matka mu napriek rozhodnutiu súdu bránila v styku s dcérou, a tak o nej nemal informácie. Viete, čo to robí s psychikou otca? Keď ju dlho nevidí, potešia ho predsa aj dve či tri krátke drobnosti o nej, o tom, ako sa jej darí. Keď ho tam zbadala učiteľka, zavolala ho na chodbu, aby počkal na riaditeľa. Urobil tak, ten prišiel a tvrdil, že tam nemá čo robiť. Vraj dcéra je v objekte školy, hoci bolo päť hodín poobede, a keby ju tam náhodou stretol, išlo by o porušenie nariadenia súdu. Riaditeľ však už preventívne zavolal políciu, a tá prevzala jeho rétoriku. Otec sa bránil, tak ho vylákali von a odviezli ho na stanicu, kde ho na 48 hodín strčili do cely predbežného zadržania. Až v noci o jednej či druhej ho vypočuli, dali to prokurátorovi, a ten rozhodol, aby ho pustili. Nejaká mladá prokurátorka sa mu však ešte stihla s krikom vyhrážať, že ak to urobí znovu, zavrú ho. Veď to aj spĺňa všetky jeho znaky. Cieľom predsa bolo obmedzenie ľudských práv otca, kde môže byť sadzba až 20 rokov.
V meste na juhu Slovenska súd predbežným opatrením vzal dieťa z normálnej rodiny a dal ho sestre jeho otca. Udialo sa tak na základe lživého podania, sudkyňa si to neoverila a rozhodla cez telefón, keď ležala doma na PN. Nazvime si tých ľudí nejakými menami. Povedzme, že chlap Dežo mal za manželku Emu a k tomu sestru Janu. Jana s Dežom boli v spore o majetok po mŕtvom otcovi, navyše Jana s mamou sa na neho hnevali za to, že si vzal Emu, s ktorou mal syna so syndrómom ADHD (porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou, pozn. Lekár rozhodol, že dieťa má byť hospitalizované, liečba mu totiž pomáhala. Jana to však využila a požiadala súd, aby jej ho pridelili, vraj sa oň dokáže postarať lepšie ako rodičia. Argumentovala aj tým, že rodičia dali dieťa do ústavu, hoci to nebola pravda, dokonca si vymyslela aj to, že Ema má ešte jednu vyživovaciu povinnosť z prechádzajúceho vzťahu. Sudkyňa teda vydala predbežné opatrenie, Jana utekala do nemocnice, vzala chlapca domov a držala ho, kým sme nezasiahli my. Bolo jej jedno, že dieťa neustále plakalo a chcelo ísť domov, navyše s ním manipulovala. To by bol ešte stále len príbeh z ružovej záhrady, skutočnosť je horšia. Sudkyňa mala vážny zdravotný problém, ležala doma, ale keď príde návrh na predbežné opatrenie, musí konať rýchlo, najmä ak ide o dieťa. Telefonovala jej preto vyššia súdna úradníčka, a ona pekne z postele, možno pri kávičke, rozhodla, nech dieťa zoberú, že tým nič nepokazia, nebudú predsa riskovať, aby sa mu niečo stalo. Vstúpili sme do konania, hoci súdy zúria, keď nás tam vidia, dostalo sa to na kraj, a ten, keď videl, že je tam aj istá forma verejnej kontroly, predbežné opatrenie zrušil. Potom nastalo bežné pojednávanie. Keď sa sudkyňa konečne oboznámila s prípadom a videla aj stanovisko lekárov, ako dieťaťu poškodila, obrátila sa na rodičov a verejne sa im ospravedlnila. Keď videla, aká je situácia, návrh na odobratie dieťaťa stiahla späť, a tým sa príbeh akože uzavrel.
Trikrát ušli od matky za otcom. Opäť nikto nič nepreveroval, a tak otca zatkli a posadili do vyšetrovacej väzby. Nahlásila ho matka dieťaťa. Je to najúčinnejší spôsob, ako otca navždy odpísať. Predstavte si, že ste otec a partnerka vás obviní, že sexuálne zneužívate dcéru. Nikdy sa to nepreukáže, ale ten biľag na vás ostane. Mnohí si totiž pomyslia, že bez vetra sa ani lístoček nepohne, niečo na tom teda musí byť. Matka zneužila tento osvedčený trik a otec bol vďaka prieťahom väznený snáď 450 dní. Nič sa nedokázalo, tak ho nakoniec pustili, ale dodnes sa mu nik neospravedlnil, ani ho neodškodnil. Keby ten človek nebol inteligentný chlap a nenaštudoval si všetky právne kroky, možno by sa odtiaľ ani nedostal. Môžem vás s ním zoznámiť.
Chlap dostal sedem rokov basy za údajné týranie svojej ženy. Viete, čo jej mal robiť? Prepínal jej vraj televízor a kázal, aby si kúpila vibrátor s tým, že sa pred ním musí ukájať. Samozrejme, spoločné dieťa bolo prisúdené matke, hoci ho otec miloval a mali výborný vzťah. Od matky však opakovane utekalo, a keď ho stále vracali domov, nakoniec sa vyhrážalo, že skočí pod vlak. Až vtedy sa tým konečne začali zaoberať súdy. Najvyšší súd dokonca pri dovolaní zistil, že obvinenie otca je vymyslené, a že matka to urobila, lebo si našla milenca a chcela získať byť. Otca teda po polroku oslobodili.
Jedna matka odišla za milencom do Česka a vzala so sebou aj deti. Tie však od nej trikrát ušli a vrátili sa k otcovi. Stále ich však naložili a odviezli späť. Hodili sa pod vlak. Spomínali ste rodinu, kde matka v zahraničí spôsobila nehodu so smrteľnými následkami, preto dnes sedí v tamojšej vyšetrovacej väzbe. V takých prípadoch dieťa zvykne skončiť u otca. Toto však zrazu získala jej babka a rodina vraj pripravuje útek do zahraničia. Vstúpili sme do súdneho konania, lebo sme získali indíciu, že sa niečo také pripravuje. Echo je od dôveryhodného zdroja, ale detaily naozaj nebudem prezrádzať, aby druhá strana nezistila, čo všetko máme v rukách. Podstatné je, že súd nateraz predbežným opatrením zakázal, aby rodina cestovala za hranice.
Tam išlo o to, že matka si dva roky pred rozvodom našla milenca. Medzi dcérou a otcom síce panovalo veľmi silné puto, dcéru však prisúdili jej. Diali sa tam také flagrantné porušenia zákona, až som si istý, že sociálke skôr či neskôr dokážeme trestné činy. Viete, detaily, ako prebiehalo odovzdávanie dcéry matke? Doobeda dorazila pred školu eskorta šiestich ľudí na troch autách. Boli tam policajti, ale aj predsedníčka súdu, o ktorej máme indície, že má pomer s advokátom matky. A ono je teda mimoriadne nezvyčajné, aby sa výkonu rozhodnutia osobne zúčastňovala aj šéfka súdu. Decko nasilu vybrali z triedy len v papučiach. Keď to videl riaditeľ, okamžite privolal otca. Malá kričala, aby ju tatinko zachránil, dokonca sa mu hodila okolo krku. V takomto stave ho vrazili do auta a odviezli, hoci plakalo a tĺklo do okien, aby ho niekto zachránil. Riaditeľ školy potom napísal svedeckú výpoveď, kde uviedol, že za 28 rokov v školstve nič podobné nezažil. Plakal on, plakali aj iní. Tomu ani neuveríte. Ten znalecký posudok mám k dispozícii. Podľa znalkyne totiž treba budovať vzťah dcéry s matkou, preto jej treba zakázať styk s otcom. Keď sa tomu príbehu začnete venovať, zošediviete, otec vám o tom nepochybne porozpráva. Do právnikov vrazil už viac ako 10-tisíc eur. Sám vraví, že na ňom už nezáleží, ale musí pomôcť decku.
Spomeniem aj ďalší príklad, keď má otec solídny vzťah so synom. Matka mu však bráni v kontakte, hoci naň má nárok dvakrát mesačne. Prišiel teda na sociálku, lebo tá je povinná mu pomôcť. Viete, čo tie úradníčky urobili? Poslali ho domov, aby si v prípade, že sa to bude opakovať, robil o tom záznamy. Doniesol ich 34! Až vtedy sa rozhýbali a urobila pokus o výkon rozhodnutia.
Podľa vás sa na Slovensku deje aj inštitucionálne kupčenie s deťmi, keď sociálky majú dohadzovať deti do krízových centier, aby si objektivizovali finančnú bilanciu. Zatiaľ je to len indícia, ale nebude ďaleko od pravdy. Preto ani nebudem nikoho menovať, lebo dokázať to je mimoriadne prácne. Systém funguje nasledovne - existuje zákon, na základe ktorého krízové centrá dostávajú dotácie od štátu. Ak si krízové centrum požiada o dotáciu na 50 detí, ale je ich len 40, potrebuje nejako zohnať 10 chýbajúcich duší. Riešime už dva prípady, kde je podozrenie, že sociálky umiestnili do krízového centra deti, ktoré tam nikdy nemali čo robiť. Spolupracujeme na tom aj s kriminálkou.
Pamätáte si na prípad Natálky s mentálnou anorexiou, ktorý medializovala Markíza? Mentálna enorexia má rôzne sprievodné javy, jedeným z nich je precitlivenosť. Zavadíte o stôl a hneď máte modrinu. Dieťa preto previezli do nemocnice. Sociálna sestra, teda nie lekárka, ho pozrela a usúdila, že je chudé, má modriny, preto musí byť týrané. Hoci to nemá v kompetencii, sama našla krízové centrum, kde rýchlo vypísali papiere, dali to na súd, a ten zase vydal predbežné opatrenie, aby dcéru odobrali matke. Matka sa vzbúrila, odmietla ho vydať, a tak do bytovky nabehla rota šiestich ľudí vrátane polície, pričom sa s tou malou zrazili na schodoch. Slušne ich pozdravila, oni ju ani len nies...
Že mi niekto bráni, aby som bol s vlastným dieťaťom, hoci máme výborný vzťah. Poznáte nejaké väčšie týranie? Napíšte to úplne otvorene - ak je na Slovensku 12-tisíc rozvodov ročne s tým, že 90 percent detí pridelia matkám, za tie roky u nás musia žiť desaťtisíce detí týraných svojimi matkami. Ak matky bránia svojim deťom v normálnom kontakte s otcom, nie sú tie deti týrané? A platí to aj naopak - ak otcovia deťom bránia stretávať sa s matkami. Veď dieťa musí mať naplnené citové potreby obomi rodičmi. Sociálky aj súdy machrujú, že však dieťa je spokojné, lebo má všetko k dispozícii. Lenže do hlavy mu nik nevidí, nik nevníma, ako trpí, aký v tom má chaos, ako sa deformuje jeho psychika. Dlhodobý stres pritom spôsobuje psychosomatické problémy, dokonca aj choroby ako rakovinu a podobne.
Nie. Môže za to Alexander Dubček. Patrím ku generácii, ktorá si ešte pamätá, ako sa chodilo do školy a do práce aj každú sobotu. Medzi jednou z Dubčekových reforiem bola tá, že pracovnou sobotou ostala len každá druhá. Súdy vtedy prijali úzus, že dieťa otcovi dajú každú druhú sobotu, lebo vychádzali z toho, že každá druhá je voľná. Keď súd rozhodne o párnovíkendovom stretávaní sa, neznamená to, že otec stráca všetky práva rodiča, a ani to, že sa môže s potomkom stretnúť len v tento vymedzený čas. Ak teda taký otec príde za dcérou do školy či domov k matke, je logické, že by ho mali pustiť.
Rodová rovnosť a stereotypy
Deväťdesiatpäť percent zamestnancov tvoria ženy. Ak použijeme logiku a uvedomíme si, že na Slovensku je 50-percentná rozvodovosť, polovica z tých zamestnankýň je tiež rozvedená. Prieskumom. Voči výčitke, že na sociálkach robia zväčša ženy, sa však dá postaviť argument, že muži sa do nelukratívnej pozície jednoducho nehrnú. Takto by som to nevidel. V treťom sektore, charite, sociálnej oblasti či cirkvi sa predsa angažuje veľa mužov. Tiež to robia za málo peňazí a preto, lebo sú tak charakterovo nastavení. Ak dnes ženy nastoľujú tému, že sú v práci diskriminované, a chcú, aby administratívne príkazom od štátu obsadili 40 percent manažérskych pozícií firiem, prečo takú intervenciu nežiadajú aj na úradoch práce? Prečo štát nerobí nič preto, aby tam pracovalo aspoň 40 percent mužov? Ten 40-percentný podiel nežiadajú ženy, ale pár ľudí v Bruseli vrátane komisárky Redingovej.
Áno, ale ja sám som členom výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva. Poviem vám jeden paradox - je tam 30 funkčných miest pre občiansku spoločnosť, z nich však až 28 obsadili reprezentantky feministických hnutí. A tieto potom majú riešiť rodovú rovnosť. Viete, čo sa tam rieši? Predniesol som tam iný názor a hneď ma napádali, že je to nehorázne. Hovorím to len preto, lebo práve tento prístup je typický pre celú oblasť - mienkotvorní ľudia na ministerstve presadzujú umelo nafukovanú agendu. Ako človek, ktorý s výskumami pracuje, som skalopevne presvedčený, že keby sa rovnaký výskum s rovnakými otázkami spravil na mužoch, výsledky by boli rovnaké či podobné. Pripusťme, že niektoré argumenty feministiek sú zveličené, faktom ale je, že na Slovensku týrané ženy existujú, a že sú v niektorých sférach diskriminované. A nehovorím len o platoch. Lenže agenda je nastavená nevyvážene, hovorí sa len o ženách, riešia sa len ony. To je predsa manipulácia. Mám správu o rodovej situácii na Slovensku, kde sa spomína, že je u nás týraných 30 percent mužov. Všetko sa však zameriava len na opačné pohlavie. Nik nerieši mužov, neskúma, prečo sú týraní, ako konkrétne a podobne.
Potreba dieťaťa a rola otca
Začnime od podlahy. Prečo dieťa potrebuje matku aj otca? Pre to, aby sa dieťa mohlo normálne psychicky vyvíjať, potrebuje vzťahy. Donedávna sa skôr zdôrazňovala úloha mamy. Posledné výskumy však ukázali, že dieťa od najútlejšieho veku jasne rozlišuje medzi mužom a ženou a že potrebuje každého z nich na niečo iné. Máme aj záznamy o tom, že dieťa už v maternici komunikuje s otcom. Čo sa týka rozdielov, matka dáva teplo, otec dáva svetlo. Matka dáva bezpečie dovnútra, otec dáva bezpečie navonok. Z bezpečia, ktoré prináša vzťah, dieťa získava vnútornú rovnováhu, v ktorej môže optimálne rozvinúť svoje schopnosti. Slovami molekulárneho biológa Liptona, neprežijú najsilnejší, ale najmilovanejší. Žena vytvára vnútorný emočný svet dieťaťa a otec posúva dieťa k objavovaniu sveta.
Vy sám ste manželom, štvornásobným otcom a dvojnásobným dedkom. Najviac zo všetkého dieťa potrebuje bezpodmienečnú lásku. Potrebuje cítiť, že či je milé a zlaté alebo je zlé, či má jednotky alebo päťky, rodič ho má stále rovnako rád. Pocit bezpodmienečnej lásky dáva pocit bezpečia do života. Deti, ktorým chýba vzťah s otcom, prežívajú strach, neistotu. Krátka neistota im nevadí, problémom je toxický, teda dlhotrvajúci alebo veľmi veľký stres. No a celý vzťah s otcom by mal byť zavŕšený otcovským požehnaním, ktoré má obrovský význam. Najväčšiu hodnotu pre dieťa má sila každodenných pozitívnych skúseností. Ak otec s dieťaťom pravidelne trávia spolu čas a je im spolu dobre, dieťa prežíva lásku, prijatie, radosť, bezpečie a nadobúda vzťahovú väzbu, z ktorej potom ďalej žije a ktorú potom neskôr môže dávať ďalej. Prítomnosť otca teda musí byť aktívna.
Odkedy dokedy má byť otec prítomný? Aký vek dieťaťa je pre vzťah otca a dieťaťa najdôležitejší? Vzťah ako taký je na celý život. Každého, komu zomrie dobrý otec, to zasiahne, a to v akomkoľvek veku. Najkľúčovejšie obdobie pre vzťah dieťaťa s otcom je však rané detstvo, ktoré je, žiaľ, nesmierne podceňované otcami. Dieťa dokonca už v maternici emočným vnímaním dokáže vycítiť, či je milované a prijaté, alebo nie. Rozumiem. Druhé obdobie, kedy dieťa nutne potrebuje vzťah s otcom, je puberta. Je to obdobie hľadania identity, dieťa hľadá odpoveď na otázku Kto som? A odpovede na ňu má prinášať v prvom rade otec. Búrlivá puberta zvyčajne znamená, že dieťa nemá spracovanú svoju minulosť, zvlášť jej temnejšie momenty. Ak dieťa nenájde skrz otca odpovede na otázky vlastnej identity, hľadá ich inde a často padá do závislostí.
Je rozdiel byť otcom syna a otcom dcéry? Synovi má otec veľmi často hovoriť „Máš na to!“. Syn to potrebuje vedieť, tam pramení jeho zodpovednosť, hrdosť a viera v samého seba. Dcére má otec hovoriť, „Si moja krásna princezná!“, aby mala ženskú sebaistotu. A obom má často hovoriť „Som na Teba hrdý!“
Dá sa to pekne prirovnať k rukám. Ľavá ruka, tá od srdca, má dávať bezpodmienečné prijatie. Milujem ťa, či si dobrý, zlý, škaredý či pekný, či máš jednotky, päťky alebo šestky. Pravá ruka, na ktorú sa často zabúda, má dávať hranice. Toto môžeš, toto nemôžeš, toto je dobré, toto je zlé. Po deťoch z nefunkčných rodín sú druhou najohrozenejšou skupinou z pohľadu narkománie práve deti, ktoré nikdy nemali určené hranice. Čo je na hraniciach vo výchove také dôležité? Dieťa, ktoré popri bezpodmienečnej láske nedostáva aj hranice, je nervózne, zmätené, nevie, čo je dobré a čo je zlé. Kladieme naň viac zodpovednosti, než je schopné uniesť a ono potom „nevie, čo od dobroty“. Naopak, dieťa, ktoré dostáva len hranice bez lásky, je v podstate týrané a má sklony samo byť tyranom pre ostatných. Tieto dva aspekty, pravá i ľavá ruka, musia byť vo vzájomnej symbióze. Rodičia sa musia navzájom rešpektovať a tolerovať, pretože muž niekedy používa iné výchovné prístupy a reaguje inak ako žena, a naopak. Otec nikdy nesmie ubližovať, ale jeho spôsob hranice môže byť iný, ako u ženy.
Dnes sa veľa diskutuje, či je potrebné zakázať všetky fyzické tresty. Je niečo vo výchove či starostlivosti o deti, čo by malo výsostne patriť otcovi? Nejde ani tak o výsostné úlohy, ale o to, aby dieťa zažívalo súhru medzi otcom a matkou. Dieťa vie, že trošku inak vychováva otec a trošku inak matka. Čo sa deje, ak nie sú prepojení, môžeme sledovať v mnohých rozvedených rodinách so striedavou starostlivosťou o deti. Dieťa vycíti, že u otca platia iné pravidlá ako u matky a začne to využívať, nastáva chaos, až nakoniec dieťa riadi rodičov, miesto toho, aby to bolo naopak.
V lepšom prípade manželka túži pomôcť mužovi byť dobrým otcom. Najťažšie to majú muži, ktorí sami nemali dobrých otcov. Neveria si, neveria v svoje schopnosti, v svoju mužnosť, a čo je najťažšie, nevedia prijať zodpovednosť - za seba, za partnerku, za rodinu, boja sa rodiny a utekajú z nej. Žena môže v takomto prípade mužovi doplniť citovú istotu a povzbudzovať ho. Môže mu nájsť iného muža, ktorý ho bude formovať. Ona ho ako muža nevychová, to musí urobiť iný muž. Nemôže pre neho urobiť viac, ako mu pomôcť nájsť takéhoto muža. Niektoré veci totiž musí chlap pochopiť len od chlapa.
Neprítomnosť otca môže byť spravidla trojaká. Dieťa, ktoré stratí milujúceho otca, síce prežíva stratu s bolesťou, ale žije aj s istotou, že bolo otcom milované. Tento pocit istoty ho fantasticky rozvíja. Také dieťa má obrovskú výhodu a zväčša nemá žiaden problém zaradiť sa do života. Naopak, v značnej nevýhode je dieťa, ktorého otec bol neprítomný alebo sa k dieťaťu vôbec nepriznal. No a najťažšie to majú tí, ktorým otec ubližoval a týral ich. Dvadsaťkrát vyššia pravdepodobnosť kriminality, u dievčat je to vyššia pravdepodobnosť otehotnenia v tínedžerskom veku. Často dnes vidíme, že dievčatá dobiehajú chlapcov. Žena by mala byť chránená svojím otcom. Začína sa správať ako chlap - je tvrdá, fajčí, pije, bije sa. Takéto „chlapské“ prejavy mladých žien sú jasným signálom, že ten, kto ich mal chrániť, ich nechránil. Štúdie zo zahraničia hovoria, že čoraz viac dievčat pochybuje, či je dobré, že sú ženami, pretože ich potreba byť chránenou nie je naplnená. Dnešná mládež veľmi kruto dopláca na chýbanie otca. Ak otec chýba, je naozaj nutné, aby ho niekto nahradil.
V minulosti chceli byť chlapci silní a dievčatá krásne. Dnes vidíme, že sa to začína obraciať. Dievčatá chcú byť silné, psychicky aj fyzicky nezávislé, a chlapci chcú byť krásni. A za tým sú opäť chýbajúci otcovia. Čo sa dá robiť, ak otec nie je prítomný? Ako sme už vyššie spomínali, otca, teda muža, môže vo výchove nahradiť len iný muž. Bohužiaľ, alebo aj našťastie, to “príroda“ zariadila tak, že žena ani pri najlepšej vôli muža nemôže a nevie nahradiť. Poznám veľa krásnych príkladov, keď otca nahradil starý otec, strýko, starší brat, učiteľ, tréner. Tiež poznám príklady, kde otca nahradil dobrý kňaz, rehoľník… Zopakujem základné pravidlo: dieťa potrebuje na svoju výchovu obe ruky - pravú dáva otec, teda muž, ľavú dáva matka, teda žena. Pri istej prednáške pre dospievajúcich o mužskosti som počul výrok istého mladíka, ktorý sebavedomo vyhlásil: „Keď vyrastiem, budem skutočný muž, presne ako moja mamička.“ Situácia je vážna; buď ako spoločnosť urobíme všetko preto, aby deti mohli vyrastať s otcami, alebo budeme čeliť veľmi vážnym následkom chýbania otca.
V prvom rade filozofia v spoločnosti, ktorá budí dojem, že výchova detí nie je hodná muža. Snaží sa presviedčať, že skutočný muž má byť veľmi silný, má mať veľa frajeriek a silné autá. Ale dieťa tam vypadáva, akoby dieťa bolo záťažou muža. Nie je to len kvôli slabému finančnému ohodnoteniu, ale aj preto, že v dnešnej spoločnosti sa muž učiteľ cíti menejcenný. Akoby mu spoločnosť kričala: Ty na viac nemáš, ty si len učiteľ, ale ja som bankár, riaditeľ firmy! Túto filozofiu je potrebné meniť.
Nie každému otcovi okolnosti dovoľujú byť s deťmi každý deň. I tu platí, že pre dieťa je najdôležitejší vnútorný pocit zo vzťahu s otcom. Ak aj otec je na týždňovke, ale dieťa vníma, že otec ho miluje, je to pre neho menej ničivé, ako by malo vnímať, že je mu ľahostajné. Čaro a krása prítomnej chvíle sú v takýchto prípadoch kľúčové. Keď je otec s dieťaťom, nech je s ním naplno - nech hľadá, čo ho baví, kde sa cíti bezpečne, nech začne postupne vnikať do jeho sveta. A tak postupne môže vzťah rásť. Deti veľmi túžia po otcovi. Ak by bolo dieťa spočiatku nedôverčivé, v hĺbke prirodzene túži po otcovi a vzťahu s ním. Rodičia vo všeobecnosti veľmi podceňujú silu každodennej reality. Hľadajú, terapeutov, psychológov, psychiatrov pre svoje deti. Avšak viac než sto liekov je liečivejšie, ak sa dieťa doma denne cíti prijaté, milované a je mu s rodičmi dobre. Mám v pamäti, keď som prosil jedného kňaza, aby sa pomodlil za moje deti. Pripomenul mi, že moja modlitba ako modlitba rodiča za svoje dieťa, nad ktorým mám autoritu priamo od Boha, je oveľa účinnejšia ako modlitba kohokoľvek iného a nedá sa ničím nahradiť.
Čo v prípade, že sa otec „spamätá“ neskôr? Človek dokáže dobehnúť veľmi veľa, ale nie všetko. Najmä rané detstvo sa neskutočne ťažko dobieha. V tomto majú veľkú výhodu veriaci. Keď úpenlivo prosia, aby Boh doplnil, čo oni zanedbali, zvyčajne sa to podarí. Vo veľkej miere záleží na tom, ako to dieťa subjektívne vníma. Deti dokážu žiť so stratou otca, ak vedia, že ich otec miloval, kým mohol a bol by ich miloval, ak by mu niečo v tom nezabránilo, napríklad choroba či smrť. Naopak, ak otec trebárs aj žije, ale nie je prítomný alebo je prítomný pasívne, jednoducho nemá s dieťaťom vzťah, tak ten pocit nemilovanosti je pre dieťa veľmi ničivý. Tu zohráva dôležitú úlohu odpustenie. Istá štúdia porovnávala silu odpustenia matke a otcovi. Ukázalo sa, že odpustiť otcovi je ťažšie, ale prináša to oveľa väčšie výsledky, čo sa týka zmeny v živote dieťaťa.
Výkladový slovník definuje otca ako muža, ktorý splodil potomka. Kniha, ktorá najlepšie vystihuje podstatu mužstva a otcovstva, je Divoký v srdci. Ja som ju čítal už asi šesťdesiatkrát a veľmi zmenila mnohé moje pohľady. Otcovstvo sa dá vidieť vo viacerých rovinách. Splodiť potomka, teda dať život, to je základ a je to fantasticky silné, dávate dieťaťu polovicu genetického kódu. Jedna domováčka mi hovorila, že vôbec nevie, kto je jej otec, bola počatá počas jednej vášnivej noci. Napriek tomu je svojmu otcovi vďačná, že ju splodil. Iste, otec by mal byť pre dieťa aj sprievodcom, ktorý mu vytvára bezpečie a napodobňuje mu Božiu lásku, a tak ho vedie detstvom, aby raz mohlo vyletieť do života. Ktosi to tak krásne opísal dvoma slovami - korene a krídla. A práve to je to, čo má muž dať dieťaťu. Korene, to je moja minulosť, to odkiaľ som vyrástol. A práve to, dobré i zlé, mi má otec pomôcť spracovať a prijať.
Obidvaja rodičia majú pri výchove svoje nezastupiteľné miesto. Úplne ideálne je, keď v rodine aktívne fungujú obidvaja rodičia, pretože otec aj mama majú v rámci výchovy svoje vlastné poslanie. Kým otec sa snaží dieťa motivovať aj k riskantným krokom, matka sa skôr stará o jeho bezpečnosť a chce ho pred okolím a nezbednosťami chrániť. Otcovia pôsobia ako vzory hlavne pre synov, matky zase pre dcéry. Úloha otca je veľmi potrebná pri výchove detí, matka jeho miesto nikdy dokonale nezastúpi.
„Dieťa už od narodenia vníma obidvoch rodičov, niekedy stačí, aby počulo ich rozhovory a už je pokojnejšie,“ upozornila v diskusii Českého rozhlasu terapeutka Ivana Dlouhá. Ako dieťa rastie, potrebuje obidvoch rodičov stále viac a viac, pretože otec a mama učia dieťa odlišné veci. Otcovia vymýšľajú nové hry, sú podnetnejší a náročnejší. Ich komunikácia s dieťaťom je komplikovanejšia, a to ho aktivizuje a núti porozumieť a reagovať. Tridsaťmesačné deti sa najradšej hrajú s otcom. Muži ovplyvňujú formovanie dieťaťa smerom k vonkajšiemu prostrediu, podporujú všetko, čo súvisí s nástrahami sveta. Podnecujú dieťa k vytrvalosti a zvedavosti. Viac ako matky povzbudzujú deti k poznávaniu nových vecí. Motivujú malé deti k učeniu aj napriek neúspechom, ktoré pri učení zažili. Situácia však nie je vždy takáto ideálna. Keď jeden z rodičov v rodine chýba, dieťa prijíma menej výchovných podnetov a zároveň prichádza o rozmanitosť vo výchove. Nemá možnosť pozorovať rodičov oboch pohlaví pri bežnom dianí či pri riešení problémov. Je ukrátené o konfrontáciu dvoch ľudí, ktorí sa dokážu zhodnúť na kompromise. V súčasnosti často v rodine chýba práve otec. Aj keď sa matky veľmi snažia otca zastúpiť, občas sa v živote vyskytnú situácie, keď je otec naozaj nezastupiteľný.
Otec chýba synom i dcéramOtec je zdrojom identity a sebaúcty dieťaťa, je tiež jeho základom a vzorom. Po boku otca dieťa nachádza miesto, kde sa má kultivovať a ochraňovať autonómia počas procesu rozvoja jeho potenciálu. Synovia aj dcéry sú na otca viazaní, i keď trochu ináč. Ak majú dcéry dobrý vzťah s otcom, tak potom hlavne v dospelosti môžu tvoriť nerozlučnú dvojicu.Takúto dvojicu môže tvoriť aj matka so synom. Syn však potrebuje otca intenzívnejšie hlavne preto, pretože sa od neho učí preberať mužské role a zvyky. „Je pravda, že keď syn žije bez otca a ešte aj v ženskom kolektíve, tak preberá ich zvyky a správanie, a to hlavne v krízových situáciách. Preto je dobré mu nájsť nejaký mužský vzor, aby videl, čo muži robia, aby sa vedeli presadiť. Ženy sú citlivejšie a chlapec potrebuje i mužský vzor, a to hlavne kvôli tomu, aby vedel nájsť miesto v tomto svete,“ upozorňuje Ivana Dlouhá. Mužským vzorom sa môže stať napríklad aj starý otec, strýko, starší kamarát. Ak nikoho takého v blízkosti nemáte, je dobré dať chlapca na nejaký šport, kde trénujú hlavne chlapci, aby si mohol medzi nimi nájsť nejaké vzory. V takomto prostredí sa často vzorom stáva tréner alebo starší hráči. Veľa mužských vzorov sa dá nájsť aj v oblastiach, ktorým sa venujú predovšetkým muži.
Čo znamená byť mužský vzor?V čom je vlastne mužský vzor pre deti dôležitý? Ideálne otec, ale v prípade potreby starý otec či iný dospelý muž by mal chlapca učiť rôznym mužským zručnostiam. Sú to napríklad práce okolo domu, práce okolo auta, kosačky a podobne. Toto všetko chlapci v určitom veku veľmi radi pozorujú. A ak to nemôžu pozorovať u vlastného otca, ktorýkoľvek šikovný muž v rodine alebo známy im to môže ukázať. Určite sa niečo priučia. Tieto zručnosti však nie sú najdôležitejšie, čo by sa mali chlapci od mužského vzoru naučiť. Oveľa dôležitejšie je, aby mohli pozorovať, ako sa má muž správať k ženám. Mal by vidieť kvalitný spôsob komunikácie medzi ženou a mužom, úctu, rešpekt, vzájomnú pomoc, láskavosť, schopnosť aktívne počúvať jeden druhého a keď sa nezhodnú, ako vedia hľadať kompromisy.
Na čo si dávať pozor?Ak už majú ženy s mužmi akékoľvek negatívne skúsenosti, nikdy by pred deťmi nemali o nich rozprávať zle. Niekedy je to ťažké zdržať sa negatívnych komentárov na adresu mužov, ale keď si žena uvedomí, že tým deťom poškodzuje vnímanie mužského sveta, tak sa naučí toto nutkanie spracovať. Sú oblasti, kde ženy dokážu aspoň čiastočne nahradiť mužský vzor. Aj keď ich nezaujímajú čisto mužské aktivity, kvôli synom môžu skúsiť niektoré z nich aspoň na pár mesiacov. Môžu so synom hrať futbal, navštevovať technické múzeá, modelárske alebo počítačové súťaže, čítať si spolu knižky o stavbe motora, pozorovať na letisku lietadlá.
8 spôsobov, ako zlepšiť vzťah rodič-deti
Deň otcov je skvelou príležitosťou na posilnenie vzťahu medzi otcami a deťmi. Existuje množstvo aktivít, ktoré môžu otcovia so svojimi deťmi podniknúť, aby sa zabavili, naučili sa niečo nové a strávili spolu kvalitný čas. Tento článok poskytuje nápady na aktivity, ktoré podporujú budovanie silného a láskyplného vzťahu medzi otcom a dieťaťom.
História Dňa Otcov
Deň otcov sa začal oslavovať v Spojených štátoch amerických na začiatku 20. storočia ako výraz uznania a ocenenia role otcov v rodine a spoločnosti. Prvé oficiálne oslavy prebehli 19. júna 1910 v meste Spokane v štáte Washington. Za iniciatívou stála Sonora Smart Dodd, ktorá chcela uctiť svojho otca, Williama Jacksona Smarta.
Tipy na Oslavu Dňa Otcov
- Vytvorte originálne prianie s obrázkom a vtipným alebo milým textom.
- Pripravte otcovi jednoduché raňajky - napríklad obložený chlieb, jogurt s ovocím alebo jeho obľúbený čaj.
- Ponúknite, že otcovi pomôžete s jeho obľúbenou činnosťou, napríklad s opravami, varením alebo prácou na záhrade.
- Spoločne s mamou upečte otcovu tortu, koláč alebo jeho obľúbené sušienky.
- Vytvorte špeciálny „kráľovský deň“, kedy otec nemusí nič robiť.
- Zostavte malé video z fotiek a krátkych odkazov od celej rodiny, ktoré mu môžete pustiť.
- Pripravte si zábavnú súťaž, napríklad kvíz o jeho obľúbených veciach alebo mini preteky.
Darčeky pre Oteckov
- Darčekový kôš s jeho obľúbenými pochúťkami, ako je kvalitné víno, syry, čokoláda alebo napríklad lokálne delikatesy.
- Zážitok - lístok na koncert, poukaz na wellness, kurz varenia, alebo napríklad let balónom.
- Niečo s osobným dotykom, napríklad hrnček na tému z jeho obľúbeného filmu, kľúčenku, alebo dokonca fotoalbum s rodinnými spomienkami.
- Štýlové oblečenie, napríklad tričko s logom Supermana.
- Nová termofľaša na kávu, multifunkčný nôž, alebo múdra baterka.
Vďačnosť a Rodinné Vzťahy
Je dôležité, ak v svojej rodine nájdeme pomoc vtedy, keď sme v problémoch. Sme taká obyčajne neobyčajná rodinka. Obyčajne preto, lebo náš príbeh je podobný príbehom mnohých ďalších rodín. A neobyčajná preto, lebo život každého člena nášho „rodinného tímu“ je jedinečný, neopakovateľný, nikým a ničím nenahraditeľný a nesmierne vzácny.
Dôležitosť Rodiny
V prvom rade som nekonečne vďačná svojim rodičom, ktorí prebývajú vo večnosti viac ako tri desaťročia. Stále na nich s láskou spomínam. Ich mottom bolo: „Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.“ Vážim si pokrvnú rodinu bratov a sestry za to, že sa môžem o nich oprieť v čase núdze.
Príklady Vďačnosti
Vďačnosť sa dnes veľmi nenosí. Napriek tomu vďačím našej mamičke a ockovi, ale predovšetkým, Pánovi za život, ktorý nám - štyrom dievčatám - dali.Som vďačný najmä svojej drahej mame, ktorá ma dala pokrstiť a odmalička ma viedla ku Kristovi.Denne neprestávam ďakovať za to, akí boli moji rodičia. Mali zmysel pre rodinu.Vďačím hlavne rodičom, ktorí spolu kráčajú životom v dobrom aj zlom už vyše 54 rokov.V prvom rade z celého srdca vďačím Pánu Bohu za každú sekundu svojho života, za každú pomoc v ťažkých chvíľach a rozhodnutiach.Bohu som najviac vďačná za môjho manžela, ktorý mi je oporou i povzbudením od samotného začiatku nášho vzťahu.Tiež ďakujem aj saleziánovi, ktorý nás sprevádzal a v modlitbe určite nikdy neopustil.Rovnako nezabudnem byť vďačná mojim rodičom, ktorí nám pomohli vždy, keď mohli a urobili dokonca aj viac, ako bolo pýtané.Detičky sú našim najväčším potešením i rozveselením vo svojej dobrote a autenticite.Nebeský Otec, ďakujem! Za všetko spomenuté aj za to ostatné, ktoré sa klamlivo zdá byť bežné.
