Rozhodnutie mať ďalšie dieťa je jedným z najvýznamnejších v živote rodičov. Prináša so sebou nielen radosť a naplnenie, ale aj nové výzvy a zodpovednosti. Tento proces si vyžaduje dôkladné zváženie mnohých faktorov, od rodinnej situácie a financií až po zdravie a pripravenosť na zmenu životného štýlu.
Náhly zlom v živote často má jednoduchú príčinu. Každý z nás si v detstve a dospievaní odpozoroval určité vzorce a „naprogramovanie“, ktoré ho ovplyvňuje. A občas nás to podvedome núti, aby sme si život nastavili podľa predstavy tých, kto nás vychovával. Čím sme starší, tým je ťažšie robiť akékoľvek zmeny. Pokiaľ teda po nejakej zo srdca túžite, vedzte, že jednoduchšie už to nikdy nebude, ťažšie vždy.
V mojej praxi sa často stretávam s tým, že proti túžbe po zmenách stojí strach. Najčastejšou otázkou mojich klientov je: „Zvládnem to?“ Verte tomu, že všetko v živote prichádza v správny čas. Aj tie nápady na veľké zmeny. Nebojte sa začať počúvať emócie a intuíciu.
Z neistoty vám môže pomôcť aj jednoduchý test, či má zmysel sa do zmien pustiť: predstavte si, že prebehlo 5 rokov a nič sa nezmenilo. Ako sa cítite? Zapíšte si to. A potom si predstavte opačnú situáciu; zmenili ste, čo ste chceli, a potom prešlo 5 rokov. Ako to ustáť?
Zdravá sebaláska je alfou a omegou nášho životného šťastia. Starať o blaho všetkých okolo a seba mať na poslednom mieste znamená, že v druhej polovici života zistíte, že nebol vôbec váš. Riešením je naučiť sa zdravej sebaláske a postaviť sa na prvé miesto. Vo finále tým totiž prospejete aj svojmu okoliu. Druhá puberta vám pomôže k tomu, aby ste boli v súlade sami so sebou, nasledovali volanie svojho srdca a získali vnútornú rovnováhu, radosť aj šťastie. Naučte sa teda meniť krok za krokom, majte so sebou trpezlivosť a dobre plánujte, na čo teraz stačíte. Je to rovnaké, ako keď bežíte maratón.
Osobná skúsenosť s druhým dieťaťom
Už druhé dieťa s nami celkom zamávalo - so mnou fyzicky, vo zvyšku rodiny sa potom úplne zmenila atmosféra a nejaký čas sme všetci išli na rezervy. Staršia dcéra mala necelého dva a štvrť roka, keď sa jej narodil braček. Bola so mnou doma, do miniškôlky začala na dve dopoludnia v týždni chodiť až za pol roka. Veľa si toho z toho obdobia nepamätám, okrem veľmi častého plaču. Naložila som ho do kočíka, rev. Cestou na ihrisko zaspal, v stojacom kočíku sa ale po desiatich minútach zobudil, rev. Riešenie kvadratúry kruhu, či sa nejako pokúšať upokojiť bábätko na ihrisku, alebo sa vybrať domov, proti čomu samozrejme zase protestovala dcéra. Večer sa po uspaní zase do piatich minút zobudil, pokiaľ som neležala vedľa neho, takže som sa sprchovala a čistila si zuby za konštantného revu, aby som si mohla okolo pol deviatej ľahnúť s maličkým. Jasné, nakoniec to prešlo - a podobne, ako po nejakom čase vyvetrá spomienka na pôrod, aj ja som sa po pár rokoch oklepala a začali sa znovu hlásiť biologické hodiny.
Túžba po treťom dieťati
Ešte to tretie, podpichovali. Vždy si chcela tri. Ani jedno dieťa po tebe nemá zelené oči! Keď sú staršie v škôlke, mohla by si si bábätko konečne užiť. Nie ako keď si bola nervózna prvomatka s nedostatkom mlieka, ktorej dieťa zúfalo plakalo od hladu. Muž bol ale neochvejne proti a ja som sa nemohla ani diviť, ani byť sklamaná: od začiatku chcel jedno dieťa, dve ako definitívne maximum. Najhoršie ale bolo, že som s jeho argumentmi vlastne súhlasila tiež: sama som si nedokázala predstaviť, že tým všetkým budem prechádzať znovu, a ešte som nezabudla, aká bola otrava, keď sme kvôli absolútne necestovaciemu bábu obmedzili dvojdetné výlety na minimum a všetky zaujímavé miesta precestoval muž s dcérou sám.
Vedela som - keďže túžby sa vždy vystupňovali v období ovulácie, kým počas ostatných dní cyklu som bola z predstavy tretieho tehotenstva skôr zdesená - že ma zrádza moje telo, ktoré cíti poslednú možnosť k biologickej reprodukcii. Mám tridsaťsedem. Nebudem klamať: mám rada svoje pohodlie a som trochu srab. Kamarátky a internetové známe, ktoré dve deti (aspoň navonok) v pohode zvládali, pôsobia s tromi výrazne uštvanejšie. A druhá vec: nikdy nie je isté, či bude všetko v poriadku. Aj keby som sa rozhodla zatnúť zuby na pár rokov dojčenia, rastúcich zubov, nočného vstávania a ťahania kočíka do MHD, nemusia to byť zďaleka jediné obmedzenia, ktoré by nám tretie dieťa prinieslo. Napríklad keby nebolo úplne zdravé, alebo keby som si odniesla nejaké trvalé následky ja. Áno, sú to katastrofické scenáre, ale stávajú sa.
Skúsenosť kamarátky s neplánovaným dieťaťom
Mám kamarátku. Máme k sebe blízko svojimi záujmami, rodinným zázemím a v neposlednom rade aj deťmi: máme ich takmer rovnako staré, naši mladší synovia majú dátum narodenia len mesiac od seba. Preto sme pochopiteľne preberali aj otázku tretích detí a dospeli sme k podobnému výsledku. Ja som túžila po teoretickom treťom trochu viac, ona sa občas starala ešte o prvého syna svojho muža, takže bola kategorickejšia: tretie už naozaj nie.
No, nebol to pes. V októbri sa jej narodil tretí syn, úplne nečakaný, neplánovaný… a strašne veselý a pohodový. Bábätko za odmenu. Kamarátka, ktorá mala spoločne so škôlkou druhého syna nastupovať do práce, teraz s bábätkom z domova robí niečo úplne iné. Má práce nad hlavu, pochopiteľne, ale tiež má pocit, že to tak vlastne malo byť. A ja som dospela k podobnému záveru, aj keď (možno dočasne, ale skôr už natrvalo) z druhej strany barikády: keby ku mne tretie dieťa fakt veľmi chcelo, tak si cestu nájde, pretože stopercentne spoľahlivá antikoncepcia aj tak neexistuje.
Otázky na zamyslenie
Priviesť na svet nového človeka so sebou nesie veľa zodpovednosti. Predstavte si, aké to bude v budúcnosti, nie iba teraz, ale aj za dlhý čas. O čo prídem, keď to urobím? Máme na to financie?
Niektoré štúdie ukazujú, že v štandardných denných situáciách s dieťaťom vyjednávame až 6x denne zhruba 8 minút. Každá mamička tuší, že je veľakrát priam maturitou presvedčiť deti po dobrom, aby jedli zelenú zeleninu. Dá sa to, ale chce to čas, priestor a rešpekt.
Základom vyjednávania je sloboda povedať, že niečo chcem alebo nechcem. Platí to rovnako u detí ako u dospelých. Autonómne rozhodovanie a rešpekt teda hrajú zásadnú rolu a preto je logické, že s deťmi sa dá vyjednávať až vtedy, keď budú túto logiku chápať. Nedá sa generalizovať, ale panuje zhoda v tom, že podľa schopností dieťaťa môžeme v rôznej miere vyjednávať od 2 rokov.
Mať čas na vyjednávanie (nielen) s deťmi je to najzásadnejšie. Ak mám 5 minút a viem, že keď prídem do škôlky neskoro, tak už mi tam dieťa nezoberú a dieťa práve v tej chvíli začne vzdorovať, že “tieto topánočky si nezoberie”, musíme robiť ústupky alebo konať dieťaťu navzdory. Niekedy to inak nejde. Zoberieme dieťa cez rameno a ideme. Keď čakáme, že dieťa bude vzdorovať, je potrebné pripočítať čas na zjednávanie.
Ďalším príkladom za všetky môže byť desiata. Veľakrát nás môže vytočiť, že sa s nimi ráno zabávame a dieťa ich potom odmieta. Ráno v strese a časovom tlaku nič nevyjednám. Urobím ústupok. Ak ale pripravíme desiatu večer so súhlasom dieťaťa, nemôže na druhý deň povedať, že toto si do školy nezoberie. Dohodli sme sa na tom a my tam môžeme vymáhať plnenie našej dohody.
V práci sme zvyknutí klásť veľa otázok na rôzne témy. Je to preto, že ľudí okolo seba nepoznáme a netušíme, čo si môžu myslieť. Lenže to sa javí ako základná chyba pri vyjednávaní s deťmi. „Tati, ja si ten sveter naozaj nezoberiem.“ Kým sa začneme hnevať a riešiť situáciu, musíme si premyslieť, čo je cieľom nášho snaženia. Je cieľom, aby bolo dieťaťu teplo? Je to nutnosť mať práve tento sveter?
Keď je čas a priestor, spýtame sa, prečo ten sveter nechce. Naša domnienka môže byť úplne mimo. Môžeme si myslieť, že tento sveter sa dieťaťu nepáči, lebo ho hryzie. Nemusí nám napadnúť, že dieťaťu napríklad vadí štítok, ktorý má sveter na krku a že riešením je odstrihnúť štítok a problém je vyriešený. Alebo, že sveter zakrýva jeho tričko s obrázkom a že riešením bude obliecť sveter a až naň jeho obľúbené tričko. Hlavným cieľom je teplo dieťaťa.
Bohužiaľ, pri vyjednávaní sa ťažko hľadí na estetiku a rozumnosť riešenia. Samozrejme, musíme brať na zreteľ zrelosť dieťaťa. U trojročného dieťaťa v období vzdoru ťažko nájdeme riešenie otázkou. Nazývame ju nútenou voľbou. Dáme dieťaťu na výber z nášho predvýberu svetrov. Dieťa cíti autonómiu a voľnosť, ale zároveň sme mu vybrali oblečenie my. Analogicky to funguje u jedla, prechádzok alebo kúpania.
Na otázku “Dal by si si zeleninku?” dostaneme radikálne nie. Keď však vetu postavíme inak: “Dal by si si paradajku, papriku alebo uhorku?” dostávame dieťa do pozície toho, kto si vyberá. Má svoju autonómiu a my máme na jeho tanieri zeleninu. Nepýtam sa dieťaťa, či sa chce kúpať. Ponúknem mu, či chce ísť vane, alebo do sprchy.
Nechceš? “Nechcem sa kúpať, tati”. “Dobre, tak ja ti zakazujem sa kúpať”. “Nechcem jesť zeleninu. Nikdy. Fuj”. “Dobre, tak ja ti zakazujem jesť zeleninu”. Dieťa to berie ako hru, ktorú chce prelomiť a chce vždy opak toho, čo rodič.
U druhorodených detí sa často deje, že rýchlejšie prelomia “balamutiacu techniku” rodičov, pretože sa učia pozorovaním starších súrodencov. Vyžadujú formu jednania, ktorú aplikujeme na staršieho súrodenca. “Chceš si ísť vyčistiť zuby po večerníčku alebo pred večerníčkom?” “A čo keby si namiesto čistenia zúbkov dnes zjedla jabĺčko, ako hovorila babička segre.” Dieťa má síce nútenú voľbu, ale už na ňu prestane reagovať.
Od istej chvíle sa začnú deti hádať o to, kto mal viac, kto mal menej. Kto bol prvý a kto zase druhý. “A to nie je fér” počúvame častejšie, ako by sme chceli. Jednou z možností je si detailne si zapisovať, kto bol naposledy prvý a kto posledný, čo často reálne nie je možné a akurát to rodičov zaťažuje. Pokiaľ sa nepamätáte, ktoré z vašich detí je narade, skvele funguje losovanie. Kameň-papier-nožnice, losovanie so zápalkami, slamkami alebo čokoľvek iné môže byť férovým riešením. Podstatné je vymyslieť taký systéme, aby starší súrodenec nepreľstil toho mladšieho.
Keď musíme riešiť delenie vecí, môžeme využiť techniku “jeden to rozdelí, druhý asi ako prvý vyberá”. Príkladom môže byť delenie torty alebo čokolády. Jeden kúsok je s väčšou časťou polevy a ešte k tomu s čerešňou navrchu. S technikou “jeden delí, druhý vyberá” si ten, kto delí, poriadne rozmyslí, ako veľmi férovo tortu rozdelí.
Môžu nastať situácie, kedy sa ako rodina nie sme schopní dohodnúť. Každé dieťa chce niečo iné. Iný výlet, inú aktivitu, iné jedlo. Tu je funkčným modelom vytvorenie rodinných zasadnutí. Dôležité je, aby sme zachovali férovosť a boli si všetci rovní. Hlasovanie alebo ťahanie zápaliek je jedným z férových variantov, ktorý zanechá síce sklamanie, že sa nejde cestou jedného alebo druhého dieťaťa, ale nezanechá pocit nespravodlivosti. A to je často väčšia výhra.
Výchova k samostatnosti a zodpovednosti
Chcem, aby poznali hodnotu jedla a ľudskej práce. Že je to proces, ktorý zahŕňa aj upratanie, a zapojíme sa doň tiež všetci. Aby vedeli, aká je to radosť niekoho pohostiť. Že nekupujeme jablká ošúpané a nakrájané. Že vajíčko z kurníka nevyťahujeme uvarené. Chcem, aby poznali zloženie jedla. Aby boli čo najviac samostatní, ako v danej chvíli zvládnu (a chcú). Prečo by som mala niekomu krájať uhorku alebo natierať chlieb, keď to zvládne sám? Od narodenia máme v domácnosti každý svoju zodpovednosť. Väčšinu vecí sa snažíme robiť spoločne alebo sa v nich striedať - teda aj vo varení. Chcem, aby vedeli, že v domácnosti neexistuje mužská a ženská práca. Pri varení si syn precvičuje počítanie (napríklad vajíčok na raňajky), biológiu (prečo tam nie je kura?), chémiu aj fyziku - stačí sa o každom kroku len trochu viac rozprávať. Prečo veci padajú dole, prečo sa olej nezmieša s vodou?
Pokiaľ je dieťa rozumné a správa sa zodpovedne, malo by mať postupne čím ďalej tým väčšiu mieru autonómie, čo ale neznamená, že neviete, kde je a čo robí. Dôveruj, ale (citlivo) preveruj. Pozerajte sa na veci zo širšej perspektívy. Niečo je dôležité viac, niečo menej, niečo vôbec. Neporiadok v izbičke je nepríjemný, zelené vlasy bláznivé, fajčenie je nezdravé, drogy sú problém. Nestrácajte čas a energiu tisíckou drobných bitiev, aj tak nevyhráte, len tým prehĺbite priekopu. Sústreďte sa na dôležité veci, buďte ostražití, vnímaví a citliví. Zákazy vyvažujte pochvalami. Hovorí sa, že jedno pokarhanie by malo byť vyvážené desiatimi pochvalami.
Výchova detí je náročná, ale zároveň krásna cesta. Je dôležité si uvedomiť, že to, čo do dieťaťa vložíme do siedmeho roku života, bude mať zásadný vplyv na jeho ďalší vývoj. V puberte sa už len zbiera to, čo sme predtým zasiali. Samozrejme, aj v neskoršom veku je možné dieťa ovplyvňovať, ale zázraky sa nedajú očakávať.
Dôležité je budovať s deťmi pevné puto, byť im príkladom a zaujímať sa o ich život. Počas spoločných večerí alebo víkendových obedov je ideálna príležitosť na rozhovory. Podporujte deti v rozprávaní o ich zážitkoch, radostiach aj starostiach. Sami prispejte, ale viac načúvajte. Netlačte na nich, aby sa zverili, skôr sa snažte vytvoriť bezpečné prostredie, kde sa jeden zaujíma o druhého.
Rovnocennosť v priateľstve medzi rodičom a dieťaťom neplatí, pretože rodič má za dieťa zodpovednosť. Umenie spočíva vo vyváženosti. Deľte sa s dieťaťom o radosti a starosti, hovorte spolu, nenechávajte signály bez povšimnutia, zaujímajte sa o jeho kamarátov a ich rodičov.
V dnešnej dobe je čoraz dôležitejšie venovať pozornosť aj psychickému zdraviu detí. Nárast psychických problémov u detí a tínedžerov je dlhodobý trend, ktorý sa počas pandémie a po nej ešte zvýšil. Nedostatok odborníkov v tejto oblasti na Slovensku znamená dlhé čakacie doby na pomoc.
Je dobré spozornieť, kedykoľvek sa zmení správanie dieťaťa. Napríklad tak, že sa izoluje vo svojej izbe a prestáva s ostatnými komunikovať. Rodičia mi ale často hovoria, že nedokážu rozlíšiť, za čo môže obyčajná puberta a za čo vážnejšie psychické ťažkosti. Je dobré teda zistiť, či sa dieťa izoluje len od rodiny alebo aj od svojich kamarátov.
Svojim klientom radím: Nepotláčaj svoje emócie. Keď si smutný, buď smutný. Keď sa hneváš, hnevaj sa. U mladších detí sa depresívne stavy prejavujú výraznejšími výkyvmi nálad - od smútku a neobvyklej mĺkvosti až k podráždenému správaniu s výbuchmi plaču. U tínedžerov sú depresívne nálady stabilnejšie, v niektorých prípadoch ich sprevádzajú hlboké pocity viny a strata radosti. Je dobré na to nebyť sám a obrátiť sa na odborníkov.
Učte ich ventilovať negatívne emócie. Žijeme vo svete, ktorý nás neustále presviedča, že máme byť každý deň šťastní. Ľudia svoje negatívne emócie preto často potláčajú - a tento pretlak potom spôsobuje psychické ťažkosti. Veďte ich k tomu, aby sa o seba a svoju psychiku starali.
Sociálne siete bohužiaľ krivia náš pohľad na svet. Vidíme na nich len šťastných, úspešných ľudí na dokonalých miestach a to sa premieta do našich pocitov. Dospelý človek má v tomto ohľade väčšinou kritickejšie myslenie a dokáže tú ilúziu prekuknúť, ale dieťa veľmi nie. Keď nadobudne dojem, že jeho život oproti životom ostatných v niečom kríva, objavia sa u neho pocity nedostatočnosti, nízkeho sebavedomia, sebahodnoty a márnosti.
Sajfa: Deti potrebujú zažiť aj smútok a strach
Montessori prístup a výchova k samostatnosti
Inšpiráciu čerpám hlavne v Montessori prístupe. Pripadá mi fascinujúce, že Maria Montessori už pred viac ako sto rokmi prišla na spôsob, ako deti naučiť samostatne PRACOVAŤ, dokonca V TICHOSTI a s plným sústredením. Jeden z princípov, ktorý nás rodičov učia v miestnej monte škôlke je: najlepší sprievodca dieťaťa je ten, kto si sedí na rukách a mlčí.
Práca sa tu mieša s hrou a tak sa môže stať, že sa vášmu dieťaťu mení aj vyjadrovanie. Keď náš Edko povie, že chce ísť pracovať, nehovorí to otrávene ako ja, keď ma čaká cesta na nudné pracovné stretnutie, ale s nadšením, ako keď ideme na zmrzlinu. Teda skoro, zmrzlina stále víťazí.
„Teraz je čas na zuby,“ alebo “Najskôr si vyzujeme topánky a potom si umyjeme ruky.” Koľkokrát to človek má opakovať? Máme obrázkovú rutinu na ráno, na príchod zvonku a na večer - to boli najkritickejšie časti dňa. Obrázky si môžete stiahnuť, nakresliť, alebo napríklad dieťa odfotiť pri danej činnosti a fotky potom použiť. Základom je vyrobiť to na mieru vašim zvykom.
Máme schodíky k drezu aj k umývadlu v kúpeľni a syn sa často znenazdajky rozhodne, že si letí napustiť vodu do pohára. Iní rodičia to riešia napríklad džbánom s kohútikom v detskej výške. Podľa mňa ale pri pitnom režime platí - zíde z očí, zíde z mysle. Na Eda zaberá, čo na mňa = vizualizovať si množstvo vody, ktoré chceme vypiť. Okrem bodiek, ktoré fľaša ukazuje sama podľa množstva vypitej vody, u nás fungujú nálepky symbolizujúce jednotlivé časti dňa. A aby sa ľahko zorientoval aj ako nečitateľ, s výberom mu pomáhajú obrázky. Opäť sa dajú stiahnuť, kúpiť alebo jednoducho nakresliť.
To nie je trik skejťákov, ale jednoduchý fígeľ, ako sa obliecť do bundy sám už v 18 mesiacoch. Vidieť ho v akcii môžete napríklad tu. …bolo u nás často utrpenie. Pre škôlkarov existujú knižky v tvare topánky so šnúrkou alebo sa v montessori používajú zapínacie rámy - ľahko nájdete vo vyhľadávači. Dobré je vraj pre ľahký prístup trénovať najskôr na niečom inom ako na obutej topánke.
Edo má vo svojej výške malú fľašu (plní sa mu lepšie ako krhlička). Je v skrinke pri dreze, ku ktorému má schodíky, takže keď si zmyslí, postará sa o všetko sám - ja mu kvetináče podávam z parapety, ale aj to by sa určite dalo vyriešiť. Aj v tomto sa teda slobodný prístup k vode oplatí, nehovoriac o (následnom) umytí rúk.
Možno to znie banálne, ale pre nás tento detail (všetko na jednu kôpku a potom celá kôpka až úplne nakoniec na lopatku) z monte škôlky bola veľkým zlomom v zametacej zručnosti. Opäť je tu dobré nezabudnúť aj na poučku „zostať ticho“. Spýtam sa, či mu činnosť môžem ukázať. Keď skutočne vníma, bez komentárov a popisu činnosť predvediem extra pomaly raz alebo dvakrát. Potom už ponúknem metličku dieťaťu a snažím sa mu do jeho skúšania znovu veľmi nehovoriť.
Montessori prístup odporúča ponúknuť zrkadlo dieťaťu už od novorodeneckého veku - ideálne pri “pasení koníkov”. Je predsa fascinujúce sa pozorovať, zdravé spoznávať vlastné telo a určite aj zvyšovať pravdepodobnosť, že sa budem mať rád a prijímať sa taký, aký som. Na možnosť kedykoľvek sa na seba pozrieť je dobré pamätať v každom veku. U nás sa osvedčili jednoduché nalepovacie zrkadlá v Edkovej výške. Navyše je jednou z najobľúbenejších Edových činností doma umývanie zrkadiel. Práca s rozprašovačom, handrou a stierkou mu z nejakého dôvodu pripadá fascinujúca - preto je za mňa dobré aj tieto propriety dieťaťu umiestniť niekam, kam kedykoľvek samé dočiahne. Naše zrkadlá sú vďaka tomu všetky príšerne uťapkané, ale verím, že časom techniku vycibrí.
Všemožné stupienky a schodíky sa dnes dajú kúpiť kdekoľvek a sú vhodné napríklad k umývadlu, samozrejme k záchodu, ale u nás napríklad aj k obyčajnému oknu do ulice - Edko často vylezie hore a pozoruje. Pri umývadle je dobré domyslieť aj dostupnosť mydla a napríklad kefky na nechty. Najskôr ho bude možno len skúmať, ale o to rýchlejšie sa naučí sám si po príchode domov zavesiť bundu. Pointa je, aby dieťatko nepotrebovalo asistenciu napríklad ani po zobudení.
Nech už prídete na čokoľvek ďalšie, skúste sa sústrediť na to najzásadnejšie. Najlepším sprievodcom je ten, čo len pozoruje. Prajem vám, nech sa vám to čo najčastejšie darí napríklad s hrnčekom kávy a dobrou knihou v ruke.
tags: #tchiboblog #chcem #dalsie #dieta