Tomáš Baťa sa narodil 3. apríla 1876 v Zlíne v rodine, ktorej korene siahajú až do 17. storočia a ktorá sa po stáročia zaoberala obuvníctvom. Prvá zmienka o obuvníkovi Lukášovi Baťovi je z roku 1667. Nie je teda prekvapujúce, že aj Tomáš sa vyučil za obuvníka. Rodovú profesiu však priviedol k dokonalosti a vniesol do nej revolučné inovácie, ktoré zmenili svet obuvníckeho priemyslu. Mať topánky od Baťu sa jednoducho nosilo!
O rodinné remeslo sa Tomáš začal zaujímať už ako 12-ročný. Chcel však vedieť nielen to, ako topánky vyrábať, ale aj ako ich čo najvýhodnejšie predať. A veľmi rýchlo sa to naučil. S otcom, ktorý bol tiež obuvníkom, si však príliš nerozumel. Už ako 14-ročný preto odišiel do fabriky v Prostějove, kde sa vyrábali obuvnícke stroje. Neskôr sa vrátil domov, ale po ďalších nezhodách s otcom odišiel za sestrou Annou do Viedne.
Práve Anna mu pomohla rozbehnúť podnikanie. Horlivý mladík však nepoznal tamojší trh a navyše nemal ani povolenie na remeslo. Takže sa vrátil späť na Moravu. V roku 1894 sa súrodenci Tomáš, Antonín a Anna dali vyplatiť z otcovho podniku a v Zlíne si založili obuvnícku živnosť. Bola písaná na Antonína, keďže Tomáš mal iba 18 rokov a podľa vtedajších zákonov bol neplnoletý.
O povolenie na živnosť a vybudovanie obuvníckeho podniku žiadali najprv v Uherskom Hradišti, kde ich však odmietli. Neskôr to určite veľmi ľutovali. Súrodenci šili valašskú prešívanú filcovú obuv. Lenže sa zadlžili a v roku 1895 nemali z čoho platiť zmenky. Vtedy sa ukázala Tomášova pracovitosť a obchodný duch.
„Vykonávaním robotníckych prác som našiel cesty, ktoré viedli k úspore materiálu a k zjednodušeniu roboty. Suroviny som nosil desať kilometrov na chrbte, z otrokovickej stanice do Zlína. Robotníci pracovali vo dne, v noci. Keď bolo všetko hotové, vyspávali a ja som v noci odviezol tovar a priviezol suroviny,“ spomínal podnikateľ na krušné začiatky. Ale do roka podnik dostal z dlhov.
Bratia Antonín a Tomáš sa venovali výrobe, sestra Anna ekonomike a spoločne prosperovali. V roku 1897 splatili dlhy a postavili prvú výrobnú halu v Zlíne. V roku 1900 zamestnávali už 120 ľudí. Firmu pomenovali T&A Baťa. Naďalej šili najmä filcovú a plátennú obuv.
Tomáš sa vydal koncom roka 1904 do Ameriky. Prišiel s nápadmi na nové haly, objednal americké stroje, začali šiť celokožené topánky, ale boli náročnejší na robotníkov. Ak nedosiahli zmluvne dohodnutý výkon, účtovali im režijné straty. Za neporiadnu prácu ich pokutovali. Práve v Amerike, u Forda, Tomáš odkukal aj systém pásovej výroby a známe robotnícke domčeky.
Čoskoro však zostal sám. Sestra sa vydala a odišla z podniku, brat Antonín podľahol v roku 1908 tuberkulóze. Tomáš však dokázal, že je výborným podnikateľom. V 30. rokoch minulého storočia urobil z rodinného podniku najväčšieho svetového exportéra obuvi.
Vizionársky prístup a sociálna zodpovednosť
Tomáš Baťa nebol len podnikateľ, ktorý vybudoval obuvnícke impérium. Ako vizionár priniesol na začiatku 20. storočia princípy riadenia využívané dodnes. Zdôrazňoval, že základom úspechu podniku sú ľudia. „Budovy sú len hromady tehál a betónu. Stroje - len železo a oceľ. Sú to ľudia, ktorí do nich vdýchnu život,“ hovorieval.
Patril medzi podnikateľov, ktorí chápali význam pracovného prostredia, vzdelávania a sociálneho zázemia. Podobný prístup dnes uplatňujú technologické spoločnosti, napríklad Google či Apple. Okolo závodov budoval priemyselné mestá s bývaním a službami, čím vytváral podmienky pre stabilný pracovný výkon.
Baťu označujú za predchodcu moderných princípov riadenia. Zdôrazňoval merateľnosť výkonu a riadenie prostredníctvom jasne definovaných cieľov. Zaviedol systém účasti na zisku a strate. Zamestnanci, ktorých označoval ako spolupracovníkov, mali prostredníctvom tohto modelu priamy podiel na hospodárskom výsledku svojej dielne. Ak sa podarilo ušetriť materiál alebo zvýšiť efektivitu výroby, podieľali sa na zisku. Týmto spôsobom znižoval anonymitu veľkovýroby a posilňoval osobnú zodpovednosť.
Podobne progresívne pristupoval Baťa aj k rozvoju ľudského kapitálu. Založil Baťovu školu práce, v ktorej sa mladí muži a ženy učili hospodáriť s peniazmi, cudzie jazyky a pracovnej disciplíne. Veril, že prostredie formuje človeka, a budoval silnú firemnú kultúru, ktorá pretrvala aj po znárodnení.
Rozmach a tragický koniec
Tomáš Baťa bol podnikavý a z malej živnosti vybudoval svetové impérium. Stal sa štvrtým najbohatším Čechom a aj za hranicami ho nazývali obuvníckym kráľom. V roku 1922 ho zvolili za starostu Zlína. Nezabúdal však ani na svojich robotníkov. Postavil im domčeky, poskytoval im sociálne výhody, zakladal školy.
Keď sa mohol tešiť zo svetových úspechov, prišiel nečakaný koniec. Iba 56-ročný Tomáš Baťa letel 12. júla 1932 na otvorenie nového podniku vo Švajčiarsku. Chvíľu po štarte v Otrokoviciach sa jeho súkromné lietadlo zrútilo. Obuvnícky kráľ i pilot zahynuli. Podľa jednej verzie sa chcel pilot vyhnúť elektrickému vedeniu a vrazil v hmle do budovy, podľa druhej stratil v hmle orientáciu.
Tomáš Baťa síce zomrel pomerne mladý, ale rodinný podnik vďaka jeho príbuzným prežil dodnes. Nikto z jeho nástupcov však už nedosiahol také úspechy a svetovú slávu ako on.
Zo životopisu Tomáša Baťu
- Narodil sa 3. apríla 1876 v Zlíne.
- V roku 1894 ako 18-ročný založil obuvnícku živnosť s bratom a so sestrou.
- V roku 1912 sa oženil s Máriou Menčíkovou.
- V roku 1914 sa mu narodil jediný syn Tomáš.
- V roku 1922 sa stal starostom Zlína.
- V roku 1931 zmenil rodinný podnik na akciovú spoločnosť so základným kapitálom 135 000 000 korún.
- Zomrel 12. júla 1932 v Otrokoviciach.
BAŤA | Jak vybudovat impérium
Baťovské impérium na Slovensku a právne spory
Baťovci podnikali nielen na Morave, ale aj na Slovensku. U nás vlastnili niekoľko zaujímavých objektov, napríklad Bojnický zámok. Pred rokmi potomkovia Jána Antonína Baťu vyhlásili, že žiadajú späť to, čo patrilo ich predkom.
Ján Antonín Baťa pokračoval v diele nevlastného brata Tomáša Baťu. V roku 1941 odišiel do Brazílie, kde neskôr zomrel. Národný súd v Československu ho však po druhej svetovej vojne označil v neprítomnosti za zradcu a kolaboranta a majetok firmy znárodnil. České súdy rehabilitovali Jána Antonína Baťu v roku 2007, slovenské v roku 2013. Vzápätí jeho štyria vnuci podali žiadosť o odškodnenie.
V hre sú pritom naozaj veľké majetky. Pod Baťov koncern patrili na Slovensku priemyselné centrá v Partizánskom, vo Svite, v Nových Zámkoch a Bošanoch. Rodina vlastnila aj Bojnický zámok. Hodnotu majetku u nás John Nash, vnuk Jána Antonína Baťu, odhadol na miliardy eur. Naša justícia im však nárok na ne nepriznala. Zatiaľ neuspeli ani v susednom Česku.
Štyria vnuci Jána Antonína Baťu sa po doručení písomného rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý odmietol ich sťažnosť na postup slovenských súdov, obrátili na Európsky súd pre ľudské práva.
Nástupcovia a dedičstvo
Po tragickej smrti zakladateľa viedol rodinné impérium Tomášov nevlastný brat Ján Antonín Baťa. Narodil sa z druhého manželstva Tomášovho otca. Začínal v bratovej továrni ako učeň, neskôr pracoval aj v zahraničných obuvníckych továrňach. Po Tomášovej smrti sa stal jediným majiteľom úspešnej akciovej spoločnosti.
Obuvnícky kráľ Tomáš Baťa mal jediného syna, tiež Tomáša. Riadil rodinný majetok, aj keď niektorí tvrdili, že neoprávnene. Aj Tomáš Baťa mladší sa v duchu rodinnej tradície vyučil v Zlíne za obuvníka. V roku 1939 odišiel za more, stal sa občanom Kanady a dosiahol vysoké postavenie v armáde. Od roku 1948 odtiaľ riadil baťovské impérium, ktoré zhabali jeho strýkovi Jánovi Antonínovi.