Rodič, konečne odchádzajúci z nemocnice so svojím predčasne narodeným bábätkom v náručí, býva vyzbrojený množstvom informácií. Ako ho kŕmiť, ako s ním manipulovať, ako mu podávať lieky, ako s ním cvičiť... Predčasniatko nepochybne potrebuje špeciálnu starostlivosť a také cvičenie či vitamíny sú určite nápomocné v jeho fyzickom vývoji. Zdravie sa však netýka len tela, ale aj duše. Aj bábätká narodené predčasne majú od samého počiatku svoj mentálny svet. A špeciálnu starostlivosť si vyžaduje aj ten.
Pred príchodom teórie vzťahovej väzby panoval medzi lekármi a psychológmi názor, že bábätko sa pripúta k matke najmä preto, lebo plní jeho základnú potrebu výživy. Predpokladali, že na prežitie mu stačí, keď sú uspokojované jeho biologické potreby. Medzi prvými, kto priniesol dôkazy o tom, že tak jednoduché to nebude, bol psychoanalytik René Spitz. Venoval sa „hospitalizmu“, teda stavu, do ktorého sa deti dostali potom, čo boli odlúčené od milovanej osoby a následne boli dlhodobo hospitalizované na detskom oddelení. Všimol si, že ich správanie naznačovalo, že niečo nie je v poriadku. Boli apatické, strnulé, zaostávali vo vývoji a mali v tvári prázdny výraz. S podobným objavom prišiel aj psychoterapeut James Robertson. Spočiatku boli psychológovia a lekári voči týmto objavom skeptickí. Nikto nevedel pochopiť, ako môže tak banálna vec, ako strata vzťahovej osoby, tak veľmi ublížiť deťom, ktoré sú najedené, v teple a nič ich nebolí.
Vzťah ako základná biologická potreba - revolučná teória Johna Bowlbyho
Teóriu vzťahovej väzby sformuloval britský psychiater a psychoanalytik John Bowlby. Na základe výskumov zistil, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materinskú osobu. Toto naviazanie a následné rozvíjanie vzťahu je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývoj. Teória sa zaoberá štyrmi typmi vzťahovej väzby, no len jedna z nich je pozitívna a pre dieťa prospešná - bezpečná vzťahová väzba.
Z bezpečne naviazaných detí zväčša vyrastú odolní dospelí
Bezpečná vzťahová väzba sa vytvára citlivým reagovaním na potreby bábätka a fyzickou blízkosťou. Najcitlivejším obdobím na vzájomné naviazanie sa je prvých 12 mesiacov života. Po vytvorení bezpečnej väzby je dieťatko pripravené sa osamostatňovať a začať objavovať svet. Bez skúsenosti bezpečného naviazania sa je schopnosť prebádania sveta veľmi obmedzená. Okrem toho si bábätko z prvotného vzťahu s mamou nesie do budúcnosti obraz o tom, ako fungujú vzťahy všeobecne a na základe toho neskôr pristupuje k iným ľuďom. Výskumy ukazujú, že z detí, ktoré majú so svojimi rodičmi bezpečnú vzťahovú väzbu, vyrastú psychicky aj fyzicky zdravší jedinci. Pomáha nám totiž v dospelosti lepšie zvládať životné záťaže a stres.
Bábätko nepotrebuje dokonalého rodiča, úplne mu stačí „dosť dobrý“ rodič
Citlivo reagovať na potreby bábätka znamená vedieť odhadnúť, čo v danú chvíľu potrebuje a poskytnúť mu to. V prvých mesiacoch života komunikuje s nami bábätko najmä plačom. Ani tí najcitlivejší rodičia nedokážu zakaždým uhádnuť, akú požiadavku ich bábätko za svojím plačom skrýva. Je v poriadku, že nie vždy sme naladení na rovnakú vlnu, dôležité je, poskytnúť mu v prípade nepohody svoju náruč. Dávame mu tak najavo, že hoci nevieme, čo chce, sme v jeho blízkosti. Najprospešnejším spôsobom starostlivosti v prvom roku života bábätka je byť čo najkontaktnejší.
Vytváranie väzby po predčasnom pôrode
Keď prebieha pôrod ideálne, v tele mami sa spustí mechanizmus, ktorý ju nabáda k materinskému správaniu a k nadväzovaniu a udržaniu kontaktu so svojím bábätkom. Odlúčenie ihneď po pôrode sťažuje ženám vstup do ich materstva. Prežívajú stres, môžu sa u nich objaviť úzkosti, depresie, či posttraumatická stresová porucha. Negatívne emócie následne znižujú schopnosť primerane a citlivo reagovať na potreby dieťaťa. Popôrodná separácia spôsobuje stres aj u novorodenca, môže byť plačlivejšie, čím vznikajú bludné interakčné kruhy medzi mamou a bábätkom. Dobrou správou však je, že počiatočná nevhodná interakcia sa môže v priebehu mesiacov upraviť a vzťah sa môže začať rozvíjať pozitívnym smerom. Ide to namáhavejšie, ako keby boli od začiatku spolu, ale dá sa to.
Keď učia odborníci, ako byť rodičom
Detský psychiater a psychoterapeut Karl Heinz Brisch spustil v roku 2003 projekt SAFE. Školenia sa od roku 2006 zúčastnilo už viac ako 7000 profesionálov z rôznych kútov sveta. Je realizovaný odborníkmi pracujúcimi v lekárskych, sociálnych či psychologických profesiách.
Kurz SAFE vedie spravidla jeden vedúci a jeden asistent. Vedú uzavretú skupinu rodičov počas celého trvania tehotenstva až po prvý rok dieťaťa. Cieľom kurzu je podporiť vytvorenie bezpečnej väzby medzi rodičmi a ich dieťaťom, zabrániť vzniku porúch vzťahovej väzby a zabrániť odovzdávaniu traumatických zážitkov z detstva z generácie na generáciu. Dôraz sa kladie najmä na to, aby sa rodičia naučili citlivo vnímať signály ich bábätka, správne ich interpretovať a následne na ne adekvátne reagovať.
Kurz vyvinutý špeciálne pre rodičov predčasniatok
Program SAFE bol časom rozšírený aj o program pre rodiny s predčasne narodenými deťmi. Budovanie bezpečnej väzby medzi rodičom a dieťaťom je pri predčasne narodených deťoch náročnejšie napríklad z dôvodu vzniknutého stresu, z dlhého odlúčenia či z dôvodu špeciálnych požiadaviek a potrieb dieťaťa.
Odborníci, ktorí vedú rodičovskú skupinu, sú v tomto programe školení o dôsledkoch predčasného pôrodu na celý rodinný systém, o identifikácií rizík vo vzťahu rodič-dieťa. Naučia sa podporovať u rodičov zručnosti zamerané na potreby dieťaťa a v neposlednom rade sa naučia citlivo vysvetliť rodičom predčasne narodených detí vplyv stresu na dieťa a celú ich rodinu. Istá štúdia (Grawe 2004) poukázala na to, že ak sa matke dostáva cielenej pomoci pri rozvoji jemnocitu voči dieťaťu, tieto deti oproti kontrolnej skupine vykazovali viac prieskumného správania a celkovo viac pozitívneho správania a v 12. roku ich bolo viac s vybudovanou bezpečnou vzťahovou väzbou ako v kontrolnej skupine.
Ako môže citlivé rodičovstvo pomôcť vášmu predčasne narodenému bábätku
Predčasný pôrod môže mať, okrem iného, aj dlhodobý negatívny vplyv na mentálne funkcie predčasne narodeného dieťaťa. Existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že citlivý prístup rodiča môže tieto negatívne dopady zvrátiť. Jemnocitné rodičovské správanie podporuje samoreguláciu predčasne narodeného bábätka a tým znižuje úroveň jeho prežívaného stresu. (Poehlmann et al. , 2011). Výskumy naznačujú, že citlivý prístup matky k potrebám nedonoseného bábätka pomáha dozrievaniu jeho mozgu a podporuje rozvoj bielej hmoty. (Milgrom et al., 2010). V testovanej vzorke bolo dokonca pozorované, že predčasne narodené deti, ktoré mali nadpriemerne citlivé matky, vykazovali vyššie kognitívne schopnosti ako deti narodené v termíne. Rodičovský prístup je u predčasne narodených detí obzvlášť dôležitý. Nedonosené deti jemnocitných rodičov majú potenciál dosiahnuť v živote rovnaké úspechy ako deti narodené v termíne. (Bilgin & Wolke, 2015)
Ako podporiť vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby
Prvý a najdôležitejší krok pre úspešné budovanie vzťahu medzi mamou a dieťatkom je, aby sa mama postarala najskôr sama o seba. Ak si so sebou nesie nepríjemný či dokonca traumatický zážitok z pôrodu a z okolností narodenia jej bábätka, je potrebné, aby dostala priestor o týchto zážitkoch rozprávať. To pomáha spracovať ich. Môže sa to diať napríklad v podpornej skupine, v psychologickej poradni či na terapii.
Dotyk je vo vytváraní väzby veľmi dôležitý. Kontakt koža na kožu, kedykoľvek to obom vyhovuje, napomáha vzájomne sa na seba naladiť. Okrem toho, že má množstvo zdravotných výhod pre bábätko, znižuje hladinu stresového hormónu u mami a pomáha aj v prípade, ak trpí popôrodnou depresiou. Prínosné je aj hladkanie či masáž, citlivý dotyk vylučuje hormón oxytocín u mami aj u bábätka.
Vznik bezpečnej vzťahovej väzby podporuje aj „rozprávanie“ sa s bábätkom o jeho pocitoch a prežívaní. Napríklad: „Zľakol si sa, však?“ alebo „Vidím, že sa ti to páči.“
Očný kontakt nám umožňuje vnímať pocity a nálady bábätka z jeho mimiky a tie sformulovať do slov. Rovnako tak aj bábätko dokáže odčítať z matkinej mimiky jej pocity. Očný kontakt je významný zvlášť v čase dojčenia či kŕmenia. Bábätko po prvej fáze dojčenia či kŕmenia prestane sať, obráti tvár k matke a číta z jej tváre emocionálne posolstvá.
Vzťah buduje aj dojčenie na „požiadanie“, nie len v určitých časových intervaloch. Pokiaľ nie je z akéhokoľvek dôvodu dojčenie možné, aj kŕmenie z fľaše sa dá spojiť s tesným, upokojujúcim objatím.
Potreba vzťahovej väzby sa aktivuje plačom dieťatka. Keď je bábätko v nepohode, je ideálne nájsť príčinu jeho plaču. Nie vždy sa to však podarí. Preto je dôležité na bábätko v čase jeho nepohody citlivo reagovať, napríklad fyzickým kontaktom. Nežiaduce je nechať bábätko „vyplakať“, či ho nechať v plači osamote.
Vzájomnú blízkosť zaručí aj spievanie, kolísanie, spoločné spanie v jednej posteli alebo v jednej izbe, čo najbližšie pri sebe a nosenie v šatke, či v ergonomickom nosiči.
Ako spoznať úzkostno-vyhýbavý vzťah
Vzťahová väzba, ktorú si dieťa vytvorí k matke, funguje ako prototyp pre vzťahy, ktoré si bude vytvárať v budúcnosti. Vzťah dieťaťa s matkou ako hlavnou osobou pre vzťahovú väzbu je jedinečný. Podľa psychoanalytika Bowlbyho môže nechcené dlhodobé odlúčenie vyvolávať emočné odcudzenie, úzkosť, hnev a depresiu. Medzi činnosti, ktoré podporujú blízkosť matky a dieťaťa, patrí najmä materská starostlivosť o dieťa ako kŕmenie, ochrana a udržiavanie fyzickej blízkosti. „Cesta k bezpečnej vzťahovej väzbe sa nachádza v správnych reakciách na podnety a potreby dieťaťa. Ani citlivej a láskavej mame, ktorá je dobre naladená na potreby svojho dieťatka, sa však nepodarí na dieťatko reagovať ideálne v každej situácii, či už kvôli vonkajším vplyvom alebo únave. V primeranej miere je to pozvánka pre dieťa k tomu, aby si postupne začalo budovať samostatnosť. Pre vzťah s dieťaťom je dôležité to, ako mama reaguje zvyčajne: malá odchýlka vzťah neohrozí. Ako povedala psychologička, je dôležité v momentoch, keď dieťa potrebuje podporu matky, si tieto momenty ich uvedomiť a správne reagovať.
Vzťahová výchova (Attachment Parenting) je taký prístup k deťom, ktorý predpokladá plné využitie rodičovskej intuície a hlbokého poznania príčin správania dieťaťa. Vďaka súboru nástrojov, ktoré vzťahová výchova popisuje, sa rodič naučí spoznať svoje dieťa, rozlíšiť jeho potreby a nemusí používať rozličné „stratégie“ alebo „zaručené rady“, aby vyriešil nejaký problém. Jednotlivé nástroje sú navzájom prepojené a všetky spolu umožňujú rodičom, aby aj po narodení bábätka žili aktívny život, ktorého je dieťa prirodzenou súčasťou. Nepotrebuje drahé veci, potrebuje čas (všetok) a pozornosť (tiež maximálnu).
Šesť nástrojov vzťahovej výchovy:
- Vytvorenie počiatočnej väzby po pôrode vďaka neprerušovanému kontaktu koža na kožu (Birth Bonding)
- Dojčenie
- Nosenie dieťaťa
- Spanie v blízkosti dieťaťa
- Dieťa má na plač dôvod
- Rovnováha medzi potrebami dieťaťa a potrebami ženy
Vzťahová výchova prináša najväčšie výhody, ak sa využívajú všetky nástroje vzťahovej výchovy spolu - princíp nazývaný synergia. Nosenie dieťaťa napríklad uľahčuje dojčenie, pretože blízkosť podporuje časté kŕmenie, spanie v blízkosti dieťaťa tiež uľahčuje dojčenie a sprostredkúva počiatočnú väzbu a vnímavosť na signály dieťaťa. Vďaka účinku laktačných hormónov na správanie sú dojčiace matky často citlivejšie na plač detí. A čím viac uplatňujete prvých 5 nástrojov vzťahovej výchovy, tým viac si dáte pozor na „zaručené rady“ o výchovu dieťaťa. Ak sa cítite trocha neisto čo sa týka prvého nástroja - pociťovania počiatočnej väzby s dieťaťom - zintenzívnite používanie ostatných nástrojov. Všetky vám pomôžu prehĺbiť vzťah s dieťaťom a vyvolajú pocity, ktoré spôsobujú, že materstvo poskytuje dostatok uspokojenia.
Rodičia ako prví učitelia dieťaťa. Nemusíte byť bohatí alebo šikovní, aby ste dieťaťu poskytli obohacujúce prostredie. Musíte iba byť s ním a starať sa oň. Intelektuálny vývin dieťaťa nezávisí od prednášok o superdeťoch, od vzdelávacích hračiek alebo od počúvania Mozarta. Viac ako čokoľvek iné potrebujú deti okolo seba milujúce, reagujúce ľudské bytosti, aby čo najviac rozvinuli svoj potenciál. Rozhodne najdôležitejším faktorom vplývajúcim na intelektuálny vývin dieťaťa je vnímavosť matky na signály dieťaťa.
Naviazané deti sa lepšie správajú. Je ťažké byť dieťaťom. Prechod z tichej, pokojnej atmosféry maternice do presvetleného, rušného, intenzívne vzrušujúceho sveta vonku je nesmierne náročné, zvlášť keď váš mozog ešte nemá spojenia, aby chápal koncepty ako čas alebo „čoskoro“ alebo čo znamená byť samostatnou bytosťou. Počas tohto obdobia im matky a otcovia musia pomáhať usmerňovať ich sp...
Vzťahová väzba je mimoriadne puto medzi rodičom a dieťaťom, pocit, ktorý vás tiahne k vášmu dieťaťu ako magnet. Pre matku to začína vedomím, že dieťa je jej súčasťou, pocitom, ktorý začína v tehotenstve. Keď sa vzťahová väzba po pôrode rozvíja, matka sa aj naďalej cíti úplná, len keď je so svojím dieťaťom. Keď je od neho oddelená, cíti, akoby jej chýbala časť z nej. Úroveň vzťahovej väzby sa nezvýši za jednu noc, ani sa nevytvorí za hodinu po pôrode. Je to ako plátno utkané časom z mnohých kontaktov matky a dieťaťa.
Vzťahová väzba znamená zvyknúť si na seba. Rodičia a deti v prvých mesiacoch života jeden na druhého zvykajú. Zvyknutie si prináša do vzťahu úplnosť, správnosť, ktorá rozvíja to najlepšie v rodičoch i v bábätku. Zdá sa, že niektoré deti a rodičia si na seba zvyknú ľahko a dobre sa k sebe navzájom hodia. Ľahko prispôsobivé dieťa sa dobre prispôsobí aj matke, ktorá je ustráchaná a úzkostlivá. Šťastná povaha dieťaťa dáva takejto matke veľa pozitívnych stimulov a ona sa učí byť spokojná a radovať sa zo svojho dieťaťa.
Prirodzene, že život po narodení bábätka je odlišný a pre rodičov je asi najťažšie prijať to, že to, čo bábätko najviac potrebuje sú práve oni sami. Čím skôr rodič prijme to, že deti sa v noci budia, že drvivú väčšinu z nich treba uspať (inak večer dlho plačú a „bolí ich bruško“), že sa treba naučiť poznávať ich cykly spánku a bdenia, že ich treba dojčiť nielen preto, že môžu byť hladné, ale aj preto, že ich tak je možné uspať, upokojiť, znížiť teplotu, ohriať, pritúliť, potešiť, dodať novú energiu a že ich treba nosiť, lebo sa vtedy cítia v bezpečí a v teple - čím skôr toto rodič prijme, tým skôr si bude môcť bábätko užívať.
Keď s rodičmi bábätko spí v posteli a keď matka prestane počítať, či sa za noc zobudilo 6-krát alebo 20-krát, umožní im to, aby sa na neprerušovaný spánok nedívali ako na nevyhnutnosť, ktorá im je upieraná. Budú skrátka spokojne spať inak - spolu s bábätkom, ktoré sa „obsluhuje v nočnom bare“. Podobne, keď budú bábätko nosiť v nosiči, nebude z rodičov takmer invalid, ktorý potrebuje bezbariérový prístup a pomoc ostatných, ale človek, ktorý bez problémov „vhopne“ na autobus či nakukne do obchodu.
Vzťahová väzba - attachment - „láskyplné puto medzi dvoma jednotlivcami, ktoré pretrváva v priestore a čase a slúži ich emocionálnemu spojeniu“. Aby dieťa prežilo, potrebuje uspokojiť okrem fyzických potrieb aj potreby psychické. Vytváranie zdravého (bezpečného ) pripútania. Puto sa utvára postupne, časom. Pripojenie - „puto“ je naučené správanie, ktoré sa začína po narodení a pokračuje počas prvých 3 rokov života dieťaťa. Základnou podmienkou je uspokojovanie fyzických a psychických potrieb dieťaťa rodičom.
Vzťahová väzba je pojem, ktorý označuje emocionálne spojenie medzi ľuďmi. „Kľúčová je práve tá, ktorú si budujeme v detstve so svojím rodičom, alebo inou veľmi blízkou osobou, ktorá sa o nás stará,“ upozornila psychologička Barbora Bálintová.
Najzdravšia pre náš sociálny a emocionálny vývin je takzvaná istá - bezpečná vzťahová väzba. V detstve sa buduje tým, že rodič dbá na potreby svojho dieťaťa, dieťa je pre neho centrom jeho pozornosti a pravidelne na neho dohliada a venuje sa jeho emóciám. Takýto človek je ďalej schopný prenášať si takúto väzbu do ďalších vzťahov s emocionálne blízkymi osobami. Vo vzťahu sa cíti pohodlne, dôveruje svojmu partnerovi, dbá o jeho emocionálne či ostatné potreby a snaží sa po celú dobu budovať zdravý vzťah.
Pokiaľ dieťa zažíva v detstve takzvanú neistú - úzkostnú ambivalentnú väzbu, pramení to z toho, že rodič nevenuje veľkú pozornosť potrebám svojho dieťaťa, nie je si s ním emocionálne veľmi blízky a veľakrát ignoruje jeho prítomnosť. Avšak na druhej strane má rodič chvíle, kedy sa o dieťa stará a venuje sa mu na maximum. Toto sa môže premietnuť do vzťahu práve neustálou pochybnosťou voči partnerovi. Takýto človek potrebuje časté dokazovanie lásky, často dokáže odmietať svojho partnera z rôznych dôvodov, hoci takisto cíti silnú potrebu po blízkosti svojho partnera a prežíva silný strach či úzkosť z odlúčenia.
Ďalšia neistá väzba je vyhýbavá väzba. Takéto dieťa zažíva zo strany rodiča väčšie zanedbávanie svojich fyzických a emocionálnych potrieb. Rodič očakáva od svojho dieťaťa maximálnu samostatnosť a nezávislosť na ňom. Dieťa sa v takomto vzťahu stáva rýchlo autonómne a nezávislé na druhej osobe. Toto potom prirodzene ústi do toho, že ani v budúcnosti nebude priveľmi vyhľadávať vzťahy a nebude sa vo vzťahu cítiť komfortne. Bude práve naopak pôsobiť dosť chladne a ani potreby partnera nebudú pre neho prioritou. Takisto majú ťažkosti s dôverou voči partnerovi a ťažko sa mu otvárajú.
Posledným typom vzťahovej väzby je neistá - dezorganizovaná väzba, kedy človek nemá absolútne predvídateľné chovanie vo vzťahu, pretože v detstve bol traumatizovaný alebo prístup jeho rodiča či jeho pestúna bol veľmi chaotický. Veľakrát je dieťa traumatizované svojím rodičom, ktorý bol sám predtým traumatizovaný a ďalej si to na dieťa prenáša. Títo dospelí jedinci ďalej môžu mať problémy s vyjadrovaním či zvládaním emócií a môžu opakovať toxické vzorce správania po svojich rodičoch.
Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú rolu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará.
John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý na rozdiel od iných zástancov tohto psychologického smeru neskúmal detstvo retrospektívne prostredníctvom výpovedí dospelých osôb. Realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické a patopsychologické dôsledky straty materskej postavy v rannom detstve. Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená.
Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a „signálny aparát“ ako napríklad džavotanie a pohyby rúk.
Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Bowlby to vysvetľuje tým, že deti v tomto období už majú schopnosť percepčnej diskriminácie. Dokážu rozoznať matku od iných osôb. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami (učiteľky v škôlke, škole).
Intenzita a konzistencia prejavov väzobného správania sa líši u každého dieťaťa. Za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. K podnetom z organizmu, ktoré majú za následok krátkodobé zmeny vo väzobnom správaní zaraďujeme hlad, únavu, chorobu, nespokojnosť a bolesť. Čo sa týka vplyvu prostredia, väzobné správanie sa prejavuje intenzívnejšie, keď má dieťa strach, ktorý môže u neho vyvolať napríklad prítomnosť cudzej osoby alebo neznámeho podnetu, ako aj odmietnutie zo strany iných dospelých a detí.
Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu. Môže to byť adoptívny rodič, vychovávateľ v detskom domove alebo iná osoba poskytujúca dieťaťu primárnu starostlivosť. To, ku komu si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu sa dá predvídať. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie.
Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach. Jej výskum potvrdil prítomnosť väzobného správania u detí v prvom roku života.
Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania. Sú znepokojené ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu. Fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba „citovo“ neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané.
Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu.
Rodičia, ktorí rozprávajú o pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, dávajú mu tým pocit, že chápu ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované.
Bezpečnú vzťahovú väzbu podporuje aj očný kontakt a dotyk. Očný kontakt umožňuje dorozumievať sa medzi dieťaťom a rodičom, ak to nie je možné pomocou reči. Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet.
Kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života má významný vplyv na dozrievanie mozgu. V tomto období sa v mozgu vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Po druhé, je to obdobie, kedy je mozog plastický a citlivý na vplyvy zo sociálneho prostredia. Z toho vyplýva, že rodič, ktorý reaguje citlivo a primerane na všetky potreby dieťaťa vytvára prostredie, ktoré uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa s bezpečnou väzbou bude teda schopné efektívne regulovať svoje správanie v rôznych stresových situáciách, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývin.
Bezpečná vzťahová väzba je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch. Bezpečná väzba vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy. Bezpečne pripútané deti majú lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov. Primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie.
Deti s istou väzbou majú v predškolskom veku lepšiu schopnosť empatie. Dokážu sa lepšie vcítiť do myšlienok a pocitov svojich kamarátov. Na druhej strane dokážu sa lepšie vcítiť aj do úmyslov a potrieb matky a to im umožňuje nachádzať kompromisy. Deti s istou väzbou sú odolnejšie pri zvládaní záťaže. Sú kooperatívne, dokážu sa lepšie prispôsobiť a sú kompetentné pri riešení konfliktov. Tieto pozitívne vzorce správania majú sklon pretrvávať.
Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt.
Deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si. Lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin.
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia. V tomto prípade sa jedná o také osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré vedú svoje deti k tomu, že v situáciách, keď sa dieťa cíti byť ohrozené nepotrebuje pomoc ani podporu dospelého človeka. Dôraz kladú na autonómiu dieťaťa. Tak si dieťa pomaly zvykne na to, že svoje potreby prestane signalizovať a prestane tak hľadať blízkosť rodiča.
Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Nakoľko aj deti s bezpečnou väzbou reagujú veľmi prudko a intenzívne na neprítomnosť matky, v tejto fáze je veľmi ťažké rozlíšiť tieto dva typy väzby. Rozhodujúcu rolu preto má reakcia dieťaťa na príchod matky. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť. Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Môže sa nám zdať, že dieťa na jednej strane matku trestá, že ho opustila a na druhej strane sa snaží signalizovať potrebu jej prítomnosti. Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály. Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo. Takéto nepredvídateľné správanie zo strany matky vyvoláva u dieťaťa pocit neistoty, čo vedie k nerozhodnosti.
Na rozdiel od vyhýbavej a ambivalentnej väzby, dezorganizovaná väzba je charakterizovaná „rozpadom“ organizovaného správania. Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach.
Vzťahová väzba je pre rozvoj dieťaťa veľmi dôležitá a môže byť pevná, aj vtedy, ak „nepraktizujete“ kontaktné rodičovstvo. Reagovať na signály a potreby dieťatka môže rodič aj v prípade, keď nie je práve s dieťatkom v kontakte koža na kožu. Je rozdiel medzi pevným a bezpečným pripútaním. Reagovať na potreby dieťaťa a pracovať s emóciami dieťaťa je dôležité pre správny vývin mozgu, kognitívny a emocionálny vývin, systém regulácie stresu.
Veľa sa spolu smejte. - Nachádzajte smiech v každodenných situáciách. Ukážte deťom, že trávenie času s vami je zábavné a podnetné. Nebojte sa prejavovať náklonnosť. - Na objatie nie je žiadne dieťa príliš veľké a ani vy príliš starí. Láskyplný telesný kontakt a jemnocit je pre utváranie zdravej vzťahovej väzby kľúčový už od narodenia a mal by pretrvávať čo najdlhšie.
Pevne nastavené hranice. - Ak sú hranice stanovené jasne a rodina podľa nich funguje, dodáva to deťom pocit bezpečia a istoty, ktorú tak veľmi potrebujú.
Nenechávajte dieťa samo, ak má nejaký problém. - Buďte tu vždy preň. Dajte mu pocítiť, že ak sa stane čokoľvek, nájde u vás bezpečný prístav a problém spoločne vyriešite.
Naučte sa hovoriť „Ľúbim ťa“ každý deň. - Skúste im to ale povedať aspoň raz za deň, bez ohľadu na vek alebo situáciu. Bezpodmienečná láska je veľmi obohacujúca nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých.
Psychická prítomnosť. - Buďte s dieťaťom v danej chvíli naplno. Fyzická a psychická prítomnosť sú dve rozdielne veci. Ak máte v rodine viac detí, skúste si nájsť čas na každé z nich. Niektoré z nich sa môžu cítiť neisté, ale ak im venujete svoju plnú pozornosť, budú cítiť, že sú pre vás dôležité.
Hovorí sa, že prvé tri minúty po príchode dieťatka sú kľúčové. Preto deti vždy privítajte s veľkou radosťou a otvorenou náručou, do ktorej môžu hneď s láskou zakotviť.