Naša planéta je plná neuveriteľne rôznorodých a fascinujúcich rastlín. Niektoré nás potešia nádhernými kvetmi, iné liečivými účinkami, či prekvapia hrozným zápachom. Existujú však rastliny, ktoré sú odolnejšie a dlhšie žijúce ako akékoľvek iné rastliny na svete.
Slnečnica ročná: Olejnatá plodina s mohutným koreňovým systémom
Slnečnica ročná (ľudovo: mesiac; lat. Helianthus annuus) je jednoročná rastlina pôvodom zo Severnej Ameriky patriaca do čeľade astrovité (Asteraceae) s veľkým súkvetím. Stonka môže dorásť až do výšky 3 metrov, súkvetie (úbor) môže dosiahnuť priemer 30 cm s veľkými semienkami. Koreňový systém slnečnice je mohutný, bohato rozkonárený, hlavný kolový koreň preniká do hĺbky 1,5 m a viac, čo umožňuje rastline prijímať vodu a živiny z hlbších vrstiev pôdy a dobre odolávať suchu. Postranné korene rastú spočiatku paralelne s povrchom pôdy, neskôr sa asi vo vzdialenosti 100 - 400 mm od hlavného koreňa geotropicky ohýbajú smerom dolu. Prevažná časť koreňov sa rozprestiera v hĺbke 0,2 - 0,3 m pod povrchom pôdy. Stonka je vzpriamená, pokrytá chĺpkami (trichómami), vyplnená bielou hubovitou dreňou. Listy sú elipsovité alebo srdcovité s pílkovitým okrajom a sú drsné. Ich počet sa pohybuje podľa dĺžky vegetačného obdobia od 12 až do 40 na jednej rastline (najčastejšie 20 - 30). Súkvetím slnečnice je úbor s priemerom 100 - 400 mm. Sú v ňom 2 typy kvietkov: po obvode sa nachádzajú žltosfarbené jazykové kvety, ktoré sú lákadlom pre opeľovačov.
Slnečnica je z hľadiska svetovej produkcie olejnín po sóji, bavlníkovom semene a plodoch podzemnice olejnej najvýznamnejšou olejninou. Jej význam spočíva predovšetkým v poskytovaní vysoko kvalitného, dieteticky hodnotného oleja, využívaného ako technický, ale najmä stolový olej. Vysokú výživnú hodnotu má najmä pre vysoký obsah esenciálnej kyseliny linolovej (až 70 %), obsah lyzínu a metionínu v bielkovinách a pre prítomnosť karotenoidov. Najkvalitnejší slnečnicový olej sa využíva v potravinárskom priemysle na výrobu stolových olejov a stužených tukov. Ďalej pri výrobe rybích a zeleninových konzerv a menej kvalitný pri výrobe fermeží, farbív, mazadiel a mydiel. Nezanedbateľný je význam slnečnice pre živočíšnu výrobu, kde poskytuje veľmi cenné a hodnotné krmivo vo forme výliskov a siláže. Výlisky, ktorých sa získa pri spracovaní slnečnicových semien asi 40 - 50 % a obsahujú približne 36 % bielkovín a dostatočné množstvo oleja, sú vhodné najmä pre výkrmový hovädzí dobytok. Kladne možno slnečnicu hodnotiť i ako strniskovú plodinu, na zelené kŕmenie a na zelené hnojenie.
Velvíčia podivná: Žijúca fosília púšte
Videli ste už niekedy rastlinu, ktorá vyzerá ako obyčajná kopa listov na zemi? Práve takúto rastlinu zvanú velvíčia podivná (Welwitschia mirabilis) nájdete len na púšti v ďalekej Angole a Namíbii. Patrí k jedným z najpozoruhodnejších rastlín sveta a to najmä kvôli svojej odolnosti. V horúcich podmienkach na púšti totiž prežíva aj niekoľko tisíc rokov.
Rastlina velvíčie pozostáva len z dvoch listov. Ako je to možné? Počas celého života tejto rastliny vyrastú len 2 listy od základu. Na koncoch sa začínajú trhať, krútiť a rozpadať. Preto vyzerajú, ako keby bolo na zemi popadaných niekoľko listov. Táto rastlina vyniká nielen svojou obrovskou veľkosťou, ale aj extrémnou odolnosťou. Dokáže sa vyrovnať s extrémnymi výkyvmi teplôt, rôznymi slanými vodami a extrémne jasným svetlom, čo by za normálnych okolností bolo pre iné rastliny záťažou.
Tajomstvom ich odolnosti je to, že studený vzduch z oceánu s teplým vzduchom z púšte sa stretáva práve na miestach, kde velvíčie rastú. Tento stret má za následok vytváranie hmly, z ktorej velvíčia čerpá vlhkosť. Najstaršie jedince majú okolo tritisíc rokov, čo znamená, že rástli už v dobe železnej. Priemerne sa ale rastliny dožívajú okolo tisíc rokov. Za prežívaním najodolnejšej rastliny sveta je, ako inak, evolúcia. Jej genóm sa drsným podmienkam prispôsoboval milióny rokov, až kým nenabral svoju súčasnú podobu. Približne pred 86 miliónmi rokov v čase extrémneho sucha sa genóm Welwitschie mirabilis zdvojnásobil.
Velvíčia nie je práve najatraktívnejšou rastlinou, jej schopnosť prežiť ale fascinuje vedcov už desaťročia. Táto zvláštna rastlina má iba 30 cm vysoký, ale v priemere až 1 m široký kmeň, ktorý je veľmi tvrdý, avšak chýbajú mu letokruhy typické pre drevo stromov. Vyrastajú z neho dva protistojné a veľmi tvrdé listy. Vekom sa postupne pozdĺžne trhajú a strapkajú, čo budí dojem, že na rastline ich rastie oveľa viac. Velvičia kvitne po 10 až 12 rokoch červenými kvetmi zoskupenými v súkvetí, ktoré pripomína šišku.
Plavúň obyčajný: Starobylá rastlina s komplexným rozmnožovaním
Sme v treťom najstaršom geologickom období prvohôr, ktorému dali vedci meno podľa keltského kmeňa Silúrov obývajúcich Britániu - silúr. V tomto období, pred viac ako 400 miliónmi rokov, sa zo plytkých morí a močiarov na zemskú súš vystupujú najstaršie cievnaté rastliny - cooksonie. Pre rozvoj života na planéte nastáva zásadné obdobie evolúcie: rastliny postupne vytvárajú stonku, koreň, listy a vo vnútri základných orgánov cievny systém. Ten umožní prepravovať vodu a potrebné látky v rastlinnom tele.
O čosi neskôr ako cooksonie sa objavuje aj prvý zástupca plavúňorastov s krkolomným názvom baragwanathia. Uplynie dlhý čas a plavúňovité rastliny zaznamenajú obrovský rozmach s vrcholom v období karbónu. Ich výška tu dosahuje nezriedka 30 - 40 metrov a priemer kmeňa až 1m. Dnešné plavúne zďaleka nedosahujú parametre svojich dávnovekých príbuzných; plazia sa po zemi a ich stonka dorastá maximálne do 120 cm dĺžky. Aj preto sú veľmi ľahko prehliadnuteľné.
Plavúne nekvitnú, nemajú kvety v zmysle klasických kvitnúcich rastlín; v lete sa na konci sýtozelených stoniek objavujú výtrusonosné listy usporiadané do klasov, ktoré sú výrazne svetlejšie, žltkastej farby. Samotné rozmnožovanie plavúňov je veľmi zaujímavým, ale pomerne zložitým javom. Prebieha v dvoch fázach - pohlavnej, ktorej sa odborne hovorí gametofyt a nepohlavnej s názvom sporofyt. Pohlavná generácia vyrastá pod zemou z vyklíčených výtrusov, ktoré sa vytvorili v už spomínaných žltkastých výtrusných klasoch. Zaujímavosťou je, že v tejto fáze má rastlina charakter nižších stielkatých rastlín, to znamená, že nevytvára orgány podobné vyšším rastlinám - koreň, stonka, list, cievne zväzky. Na stielke sa postupne vytvoria samčie a samičie pohlavné orgány, ktoré produkujú samčie a samičie pohlavné bunky. Po oplodnení samičej bunky pohlavná fáza prechádza do nepohlavnej a z tejto bunky vyrastajú tmavozelené cievnaté rastliny s výtrusným klasom na vrchole. Proces klíčenia výtrusov, tvorby stielky s pohlavnými orgánmi je veľmi dlhý a môže trvať aj niekoľko rokov! Na dôvažok, v tejto fáze je potrebná aj externá spolupráca húb. Popri tomto zdĺhavom a komplikovanom systéme reprodukcie si rastlina vyvinula aj jednoduchší systém na zachovanie druhu prostredníctvom samostatného vegetatívneho (nepohlavného) rozmnožovania.
Liečebné využitie plavúňov siaha až do 16. storočia. Vysušené spóry, ktoré sa zbierali vytriasaním, sa v ľudovej medicíne používali ako zasýpací prášok na hojenie rán, vyrážky, vredy, podráždenú či popálenú pokožku. Mali však aj technické využitie: používali sa v lekárenskej praxi na posýpanie piluliek, dokonca ako súčasť látky na odoberanie odtlačkov prstov, výstelok foriem pri zlievaní kovových materiálov alebo na výrobu svetelných efektov, pri fotografovaní - spóry intenzívne a prskavo horia. Usušená vňať si našla uplatnenie pri chorobách obličiek, močového mechúra, prostaty, žalúdka, pečene. Rastlina je jedovatá, obsahuje toxické alkaloidy lykopodín (paralyzuje motorické nervy), klavatín a klavatoxín. Nekontrolované použitie vysušených bylín sa preto na vnútorné použitie neodporúča.
Máloktorá rastlina našla takú odozvu v ľudovom názvosloví ako plavúň. Spomína sa ako medvedie drápky, hadia tráva, čarodejná tráva, čertovo kopyto, vlčia labka, jelení rožok, vidlačka, vlčí chvost, machovina, dokonca aj rastlinná síra - podľa sfarbenia spór. Plavúň obyčajný si našiel svoje miesto aj medzi chránenou flórou Slovenska, ktorej zoznam je uvedený v príslušnej vyhláške k zákonu o ochrane prírody. Tu je určená aj spoločenská hodnota rastliny vo výške 14€ za jedinca.
Posidonia australis: Najväčšia rastlina sveta
Najväčšia rastlina na svete, ktorú objavili pri pobreží západnej Austrálie v Austrálii, je morská kvetina s názvom Posidonia australis. Táto obrovská morská tráva sa tiahne v dĺžke viac ako 180 kilometrov a je stará najmenej 4 500 rokov.
Rastlina sa rozšírila klonovaním, čím vznikol jeden obrovský organizmus, ktorý je geneticky úplne jednotný. Zistilo sa, že celé pole morskej trávy pozostáva z jedinej rastliny, ktorá sa časom rozšírila vegetatívnym rastom, čiže rozširovaním svojich odnoží. Zaujímavé je, že hoci sa klonuje ako iné veľké morské trávy, Posidonia australis je jedinečná tým, že má dvakrát viac chromozómov ako iné druhy morských tráv.
Ďalšie fascinujúce rastliny
Mäsožravé rastliny
Nepenthes attenboroughii je najväčšia mäsožravá rastlina na svete. Botanik Stewart McPherson, ktorý bol súčasťou tímu, ktorý objavil rastlinu na centrálnych Filipínach, vysvetlil, že okolo ústia džbánu sa nachádzajú nektárové sekréty, ktoré priťahujú hmyz a malé zvieratá. Džbán má voskovité hrebeňe smerujúce nadol, ktoré pomáhajú koristi padnúť priamo dovnútra. Tekutina v džbáne obsahuje kyseliny a enzýmy, ktoré pomáhajú rozložiť korisť. Tieto rastliny sa vyvinuli na lov hmyzu, ale občas chytia aj potkany a myši.
Hydnora africana sa vyskytuje najmä v púšti južnej Afriky a je nezvyčajná tým, že nemá korene, listy ani chlorofyl a okrem kvetu je celá pod zemou. Čo je poriadne desivé, správa sa ako podzemný upír, ktorý pomocou prísaviek na stonke vytiahne šťavu z koreňov svojej koristi, žltého mliečneho kra.
Ak chceš zaloviť v odbornej literatúre, hľadaj názov Nepenthes lowii alebo po našom láčkovku. Táto mäsožravá rastlina je zvláštna tým, že sa neživí živočíchmi, ale ich výkalmi. Rastie na Borneu a jej kalichy majú objem až dva litre. Výkaly pritom padajú priamo do „krčahu“ rastliny, čím získa väčšinu dusíka potrebného pre svoj rast. Krčah týchto rastlín má veľký vstupný otvor a viečko zviera so samotným „krčahom“ 90-stupňový uhol.
Ostatné unikátne rastliny
Stapelia giganta podobne ako zmijovec po rozkvitnutí zapácha hnijúcim mäsom. Opäť je to kvôli tomu, aby prilákala opeľovače. V tomto prípade ide o sukulentnú rastlinu, pochádzajúcu z južnej Afriky. Jej kvety majú žltú až béžovú farbu s červenými pruhmi a jemnými chĺpkami, ktoré im dodávajú chlpatý vzhľad. Napriek svojmu neobvyklému zápachu je obľúbená aj medzi milovníkmi sukulentov a kaktusov.
Taka veľkokvetá (Tacca integrifolia) je známa tiež ako uchaňa čierna alebo čierny netopier. Môže dorásť do výšky 90 cm, pričom jej kvety dokážu dosiahnuť priemer až 30 cm. Ako už napovedá jej názov, listy tejto rastliny pripomínajú netopierie uši, pričom z kvetov vyrastajú dlhé listy, ktoré vyzerajú ako mačacie fúzy. Nezvyčajná rastlina, často prezývaná aj Batman, pochádza z lesov z juhovýchodnej Ázie. Jej prirodzeným prostredím sú vlhké lesy a miesta blízko vodných tokov.
Srdcovka nádherná (Lamprocapnos spectabilis) je skutočne zaujímavým druhom rastliny a je ako stvorená pre všetkých romantikov. Jej kvety totiž svojím tvarom pripomínajú srdce a visia v rade pozdĺž oblúkovitých stoniek. Rastie vo východnej Ázii, najmä v Číne, Japonsku a Kórei, pričom skoro na jar vyrastajú z jej pukov srdcovité kvety ružovej farby. Po odkvitnutí dozrievajú semená v tobolkách a rastlina začína usychať až začiatkom leta úplne zatiahne.
Na Mancinellu obyčajnú daj pozor. Ide o jeden z najjedovatejších exemplárov, ktorý sa dokonca zapísal do Guinnessovej knihy rekordov ako najnebezpečnejší strom sveta. Strom produkuje hustú mliečnu šťavu, ktorá prúdi z kôry, listov a z ovocia. Na ľudskej koži spôsobí popáleniny. Obsahuje množstvo toxínov, no predpokladá sa, že najhoršie reakcie u ľudí spôsobuje organická zlúčenina vysoko rozpustná vo vode s názvom phorbol.
Palma rafia obyčajná má najväčšie listy na svete.
Najvýživnejším ovocím na svete je avokádo.
Najmenej výživnou rastlinou je uhorka.
Zriedkavá puja Raimondiho z Ánd rozkvitne až po 150 rokoch.
7 Zaujímavých rastlín sveta
