Pochod za život v Košiciach opätovne pripomenul dôležitosť právnej ochrany každého ľudského života a poukázal na absenciu celospoločenského konsenzu v otázke, kedy presne hovoríme o ľudskej bytosti. Biologické poznatky sú nespochybniteľné: splynutím gamét začína v lone matky klíčiť nový život samostatnej ľudskej bytosti, biologicky odlišnej od rodičov. Argument „moje telo - moja voľba“ sa tak stáva nevedeckým v kontexte práva na potrat.
Historicky ľudia vnímajú počiatok ľudského života inak. V staroveku a stredoveku hľadali moment spojenia tela a duše, pričom túto teóriu držali až do novoveku. Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním, zatiaľ čo za delikt nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo trestá umelý potrat exkomunikáciou.
Cieľom tohto textu je preskúmať históriu a zodpovedať cirkevno-právne otázky týkajúce sa umelého potratu. V čom spočíva závažnosť umelého potratu ako deliktu? Voči komu sa previnila žena, ktorá sa rozhodla podstúpiť umelý potrat? Je pravdivá výčitka, že návrhy na úplný zákaz umelého potratu nás vracajú do stredoveku?
Židovské právo a pohľad na počiatok života
Pri uvažovaní o počiatku ľudského života v židovskom práve sa stretávame s Tórou. Prikázanie „Nezabiješ!“ je síce základné, ale ďalšie predpisy, ako napríklad trest smrti za nezákonný pohlavný styk (Lv 20, 10; Dt 22, 22-27), naznačujú, že „Nezabiješ!“ má svoje výnimky. Tieto výnimky sa spájajú s prikázaním „Nescudzoložíš!“. Pôvodný hebrejský text hovorí o zákaze pohlavného styku so ženou, ktorá patrí inému mužovi. Cudzoložstvo narušuje reprodukčné práva muža, ktorému žena patrí, preto má manžel právo potrestať ju smrťou aj s prípadným počatým dieťaťom. Starovekí ľudia vnímali každý pohlavný styk ako príležitosť počať dieťa, a preto manželská nevera spočívala v možnosti počatia dieťaťa s iným mužom.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje 5. kapitola Knihy Numeri, ktorá opisuje rituál pre cudzoložnicu. Manžel mohol predviesť podozrivú manželku pred kňaza, ktorý jej dal vypiť vodu zmiešanú s chrámovým prachom a predniesol slová kliatby. Tento rituál mal abortívny a sterilizačný účinok ako Boží trest za manželskú neveru.
Predpis v Ex 21, 22-23 hovorí o udretí ženy, ktorá následne potratí dieťa. Stanovuje pokutu ako náhradu za smrť počatého dieťaťa, teda za poškodenie mužových reprodukčných práv. Septuaginta (grécky preklad) prekvapivo rozlišuje štádiá gravidity pri výške pokuty. Židovské právo odráža skutočnosť, že život nového človeka sa začína už v živote jeho matky, pričom v prípade deliktov proti manželskej vernosti uprednostňuje mužské reprodukčné práva pred ochranou ľudských životov.
Evanjeliá a prípad svätého Jozefa
V najdôležitejších novozákonných textoch nenájdeme priame interpretácie Tóry týkajúce sa potratov. Ježiš tieto predpisy vo svojich príhovoroch neinterpretoval. Paradoxy dejín spásy sa prejavujú v prípade svätého Jozefa, snúbenca Panny Márie. Keď sa Mária po návrate od Alžbety ukázala ako tehotná, Jozef, muž spravodlivý, mal možnosť uskutočniť proces podľa predpisov Tóry, ktorý by viedol k ukameňovaniu Márie a dieťaťa, alebo k zrušeniu sobášnej zmluvy. Jozef sa však napokon rozhodol pre život svojej snúbenice a dieťaťa, čím zobral na seba stratu dobrej povesti.
Počas svojho verejného účinkovania bol Ježiš konfrontovaný s podobným problémom v situácii, keď mu priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve (Jn 8, 1-11). Jeho protivníci zneužili túto situáciu, aby napadli morálnu bezúhonnosť Márie a tým aj Ježišovu legitimitu.
Ostatné staroveké právo a vnímanie reprodukčných práv
Staroveké právne texty, mimo biblických, sa v mnohom podobajú na Tóru. Vnímajú reprodukčné práva podobne: dieťa bolo predovšetkým dedičom a muž mal právo si dediča zaobstarať a potrestať nevernú manželku. Kódex Chamurapiho v bode 129 stanovuje trest smrti utopením pre manželku a jej milenca za cudzoložstvo, pričom manžel má právo ju zachrániť. V bode 130 stanovuje trest smrti za znásilnenie zasnúbenej ženy a dáva právo zrušiť zasnúbenie. V bode 131 prináša zjednodušenú verziu rituálu z Knihy Numeri.
Rímske právo, ktorého prvky nájdeme už v Novom zákone, tiež prísne trestalo cudzoložstvo. V období republiky bolo cudzoložstvo súkromnou vecou rodiny, trest bol v rukách otca rodiny. V neskoršej republike a cisárstve bolo cudzoložstvo vnímané ako verejný zločin, s trestami ako vyhnanstvo a konfiškácia majetku. Rímske právo síce priznávalo počatému dieťaťu status osoby, ale skôr v kontexte ochrany jeho dedičských práv, teda práv otca na kontinuitu rodu.
Rímske právo vnímalo umelý potrat v období republiky ako záležitosť otca rodiny. V období cisárstva bol vnímaný ako verejný delikt, pretože narúšal dedičské právo a rodovú líniu. Žena mohla byť za potrat potrestaná zavrhnutím a vyhnanstvom. Rímske právo tiež hovorilo o prípadoch úmyselného alebo nedbanlivého spôsobenia smrti nenarodeného dieťaťa, napríklad udretím tehotnej ženy, s trestami ako pokuta, ťažké práce či vyhnanstvo.
Postupné oduševnenie a Aristotelova filozofia
Filozofické úvahy Aristotela o duši zásadne ovplyvnili kresťanské myslenie a cirkevné právo. Aristoteles učil, že zárodok človeka má vegetatívnu dušu, ktorá sa neskôr mení na živočíšnu a nakoniec je oživený ľudskou dušou. Potrat v ranom štádiu tehotenstva preto nevnímal ako zabitie ľudskej bytosti.
Svätý Augustín v nadväznosti na Aristotela rozlišoval medzi zárodkom a plne sformovaným plodom, pričom ľudský život sa podľa neho nezačínal počatím, ale postupným vývinom a „postupným oduševnením“. Svätý Gregor z Nyssy potvrdil, že nesformovaný plod nie je ľudskou bytosťou, ale len potenciálnou. Podobný pohľad nachádzame u svätého Tomáša Akvinského.
V 17. storočí prírodovedné metódy prvýkrát ukázali ľudskú podobu plodu v skorých štádiách. Ukázalo sa, že „kvalitatívny skok“ nastáva v momente počatia, po ktorom nasleduje už len postupný biologický vývin. V polovici 18. storočia cirkev prvýkrát pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia.
Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne odmietnutá v roku 1869, keď pápež Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teória o postupnom oduševnení bola nahradená teóriou o okamžitom oduševnení v momente počatia.
Cirkevné právo a vývoj sankcií za potrat
V rokoch 306 až 314 sa konala synoda v Elvíre, Arles a Ancyre. Jeden z kánonov znel: „Ak žena počala dieťa cudzoložstvom, keď jej manžel nebol prítomný, a po tomto čine ho usmrtila, nebude jej udelené prijímanie ani na konci života, pretože spáchala dvojnásobný zločin.“ Trestom za konanie cudzoložnej ženy, ktorá podstúpila umelý potrat, bolo absolútne odmietnutie svätého prijímania, čo sa blížilo exkomunikácii.
Kánonické právo opakovane potvrdzovalo za potrat v neskoršom štádiu gravidity trest exkomunikácie, zatiaľ čo v skoršom štádiu to boli nižšie tresty. Graciánov dekrét z polovice 12. storočia, ktorý sa stal súčasťou oficiálneho kánonického práva, stále platil s teóriou postupného oduševnenia. Za potrat plodu, ktorý bol považovaný za ľudský (v neskoršom štádiu gravidity), sa ukladal trest exkomunikácie.
Bula Effraenatum z roku 1588, vydaná Sixtom V., reagovala na rozšírenie prostitúcie a antikoncepčné a potratové konanie. Stanovila trest exkomunikácie za „krutú žiadostivosť“, teda za užívanie antikoncepcie a vykonávanie potratu v akomkoľvek štádiu. V roku 1591 Gregor XIV. vrátil veci do pôvodného stavu, keďže bula nepriniesla očakávané ovocie.
Inocent XI. v bule Sanctissimus Dominus v roku 1679 odsúdil návrhy o legálnosti potratu pred oduševnením, ako aj extrémne tvrdenia o oduševnení až po narodení.
Súčasný stav a pohľad cirkvi na potraty
Najdôležitejšou zmenou v kánonickom práve bola definitívna odmietnutie teórie o postupnom oduševnení pápežom Piom IX. v roku 1869. Súčasný kánonický zákon trestá vykonanie potratu exkomunikáciou, ktorá sa vzťahuje na všetkých zúčastnených.
Katolícka cirkev učí, že ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od počatia. Každej ľudskej bytosti, už od prvej chvíle jej existencie, treba priznať práva osoby, vrátane nedotknuteľného práva na život. Úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa je vždy úkladnou vraždou, „ohavným zločinom“.
Cirkev upozorňuje na riziká spojené s farmakologickým umelým potratom, najmä pri používaní týchto prípravkov v domácom prostredí bez dostatočného lekárskeho dohľadu.
Cirkev pripomína, že ak si žena po užití prvej potratovej tabletky rozmyslí, je možné potratový účinok čiastočne zablokovať podaním hormónu progesterónu. Naliehavo vyzýva k vytváraniu prostredia priateľského k ženám, budúcim matkám a rodinám, a k rozvíjaniu a sprístupňovaniu všetkých foriem pomoci.
Ján Pavol II. v Evangelium vitae píše, že matka umelý potrat často prežíva dramaticky a bolestne. Cirkev povzbudzuje ženy s výčitkami svedomia po potrate, aby nezúfali, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné.
Cirkev ponúka praktické kroky nápravy pre tých, ktorí prežívajú bolesť a výčitky svedomia po potrate, ako je pomenovanie dieťaťa, odslúženie svätej omše, svätá spoveď, obrátenie, časté prijímanie sviatostí, duchovná adopcia, púť a účasť na duchovno-terapeutických programoch.
Čo sa stane s dušičkami detí, ktoré zomreli spontánnym potratom a neboli pokrstené, zostáva tajomstvom. Cirkev zveruje takéto deti Božiemu milosrdenstvu.
Potrat a osobnosť: O čo v skutočnosti ide v morálnej dileme | Glenn Cohen | Big Think
V minulých storočiach určovalo pravidlá života a smrti náboženstvo, ktoré však v súčasnom zdravotnom systéme ovplyvňuje čoraz menej. Medicína rozvíja etický kódex založený na osobnej praxi a vedomostiach lekárov. Vedecké objavy v 19. storočí viedli k názoru, že život začína počatím, čo cirkev prijala.
Súčasný kánonický zákon trestá vykonanie potratu exkomunikáciou. Cirkev vníma potrat ako obzvlášť brutálny čin, pretože embryo je úplne nevinným tvorom, neschopným obrany.
tags: #umely #potrat #krestanstvo #powerpoint