Strata novorodenca alebo dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, ktoré môže rodina zažiť. V tejto chvíli je dôležité prejaviť úprimnú sústrasť a podporu, no nájsť tie správne slová môže byť veľmi náročné. Tento článok poskytuje rady a návrhy, ako vyjadriť sústrasť a ako pomôcť pozostalým prekonať toto bolestivé obdobie.
Prečo je úprimná sústrasť dôležitá
V ťažkých chvíľach, keď rodinu zasiahne strata, je veľmi dôležité, aby vedela, že na ňu myslíme a že nie je v svojom žiali sama. Prejavenie úprimnej sústrasti je spôsob, ako dať najavo, že sme s nimi v ich utrpení a chceme im pomôcť znášať ich bolesť. Dnešná generácia sa často snaží vyhýbať problémom a bolesti, no je dôležité čeliť týmto situáciám a poskytnúť podporu tým, ktorí ju potrebujú.
Každý človek prežíva stratu blízkeho vlastným spôsobom. Dôležité je, dať človeku najavo, že na neho myslíme, a že je nám úprimne ľúto, čo prežíva. Vyslovenie úprimnej sústrasti je veľakrát náročné, pretože nevieme nájsť tie správne slová, aby sme pozostalému pomohli prekonať smútok a žiaľ.
V prvom rade si musíme pamätať, že úprimná sústrasť sa nikdy neželá ani nepraje. Úprimnú sústrasť preto správne vyslovujeme či vyjadrujeme, adekvátnym spôsobom: Vyjadrujem Vám moju úprimnú sústrasť resp. Vyslovujem Vám moju úprimnú sústrasť. Tým pozostalým dávame najavo, že aj my sme spoluúčastní na ich utrpení a chceme im pomôcť znášať ich bolesť a žiaľ.
Pri poslednej rozlúčke je tiež vhodné kondolovať slovami Prijmite moju úprimnú sústrasť, alebo tiež skrátenou formou, ktorej správny tvar je Úprimná sústrasť. Takéto formy kondolencie sa považujú za najvhodnejšie a zároveň najsprávnejšie.
V dnešnej dobe sa o smrti osôb často dozvedáme aj prostredníctvom internetu a sociálnych sietí. V písomnej forme sa môže sústrasť prejaviť aj latinskou skrátkou R.I.P.
Čomu sa vyhnúť pri vyjadrovaní sústrasti
Častou chybou je veta „Prajem vám úprimnú sústrasť“. Táto formulácia pôsobí morbídne, pretože naznačuje, že pozostalému prajeme jeho stratu. Je dôležité uvedomiť si, že sústrasť je naša účasť na jeho trápení, nie jeho trápenie samotné.
Čomu sa vyhnúť:
- Klišé a frázy bez úprimnosti: Vyhnite sa prázdnym frázam, ktoré neznejú úprimne.
- Zľahčovanie situácie: Nepokúšajte sa zľahčovať situáciu vetami ako „Všetko bude v poriadku“ alebo „Čas všetko zahojí“.
- Hovorenie o vlastných skúsenostiach: Nesnažte sa prenášať pozornosť na seba a svoje vlastné skúsenosti so stratou.
- Ponúkanie nevyžiadaných rád: Vyhnite sa radám, ako by mali pozostalí prežívať svoj smútok.
Správne formulácie a neverbálna komunikácia
Správne formulácie:
- Vyjadrujem Vám moju úprimnú sústrasť.
- Vyslovujem Vám moju úprimnú sústrasť.
- Prijmite moju úprimnú sústrasť.
- Úprimná sústrasť. (skrátená forma)
Tieto formy kondolencie sa považujú za najvhodnejšie a zároveň najsprávnejšie. Dávajú najavo, že sme spoluúčastní na utrpení pozostalých a chceme im pomôcť znášať ich bolesť a žiaľ.
Niekedy za nás povie viac úprimné objatie, stisk ruky či náš pohľad. Tieto gestá môžu byť rovnako silným vyjadrením podpory ako samotné slová.
Čo povedať a čo radšej nie
Pri vyjadrovaní sústrasti je dôležité zvážiť, čo povieme. Niektoré frázy môžu byť zraňujúce alebo necitlivé.
Čo povedať:
- Úprimné vyjadrenie ľútosti: „Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo.“
- Ponuka pomoci: „Ak budem môcť akokoľvek pomôcť, neváhajte sa na mňa obrátiť.“
- Spomienka na zosnulého: „Budem si ho/ju vždy pamätať ako…“ (pridajte pozitívnu spomienku).
- Uistenie o podpore: „Myslím na vás a som tu pre vás.“
Ako pomôcť prakticky
Okrem slovnej podpory je dôležitá aj praktická pomoc. Môžete ponúknuť:
- Pomoc s organizáciou: Pomoc s organizáciou pohrebu, vybavovaním formalít.
- Starostlivosť o deti: Ak majú pozostalí staršie deti, ponúknite sa, že sa o ne postaráte.
- Varenie a nákupy: Navarte jedlo alebo urobte nákupy, aby ste im uľahčili každodenné povinnosti.
- Poskytnutie času na rozhovor: Buďte k dispozícii na rozhovor, keď sa budú chcieť porozprávať.
- Doprovod na cintorín: Ponúknite sa, že ich odveziete na cintorín alebo im budete robiť spoločnosť pri návšteve hrobu.
Ako hovoriť o smrti s deťmi
Je dôležité hovoriť s deťmi o smrti primerane ich veku. Deti by sa mali od rodičov dozvedieť a naučiť, že zomrelému patrí úcta a pozostalým sa prejavuje úprimná sústrasť.
Čomu sa vyhnúť:
- Hovoriť deťom, že po smrti idú všetci do neba: Tento prístup môže podsunúť nesprávny obraz o živote a posmrtnom živote.
- Nezatajovať smrť: Deti by mali vedieť, čo sa stalo, aby sa s tým mohli vyrovnať.
- Strašenie detí: Vyhnite sa strašeniu detí predstavami o pekle alebo zlých duchoch.
Ako hovoriť s deťmi:
- Odpovedajte na otázky primerane veku: Vysvetľujte im situáciu jednoducho a zrozumiteľne.
- Čítajte citáty o večnom živote: Spoločne s deťmi hľadajte a čítajte citáty o večnom živote a o zosnulých vo Svätom písme.
- Vezmite ich na pohreb: Deti by sa mali naučiť, že zomrelému patrí úcta a pozostalým sa prejavuje úprimná sústrasť.
- Navštívte cintorín: Naučte ich navštevovať hroby blízkych a starať sa o ne.
Úvahy o viere a smrti
Smrť je súčasťou života a pre veriaceho človeka môže byť aj nádejou na večný život.
Príklady sústrastných viet:
- "Bolestne sa ma dotkla smutná správa o úmrtí vášho milovaného dieťaťa. Spolu s vami skláňam sa pred majestátom krutej smrti a vyslovujem vám svoju hlbokú sústrasť."
- "So srdcom preniknutým žiaľom smútime spolu s vami nad smrťou vášho dieťaťa, ktoré ako kvietok v puku presadil Boh do svojej nebeskej záhrady."
- "S bolesťou v srdci cítime spolu s vami nesmierny žiaľ nad tým, že vzácny kvet vašej rodičovskej lásky odtrhla drsná ruka smrti. Prosíme láskavého Boha, aby zmiernil veľký bôľ vášho srdca a dodal vám útechy vedomím, že vaše drahé dieťa žije v Božej blízkosti, kde sa s ním aj vy raz stretnete."
- "Prijmite prejav našej úprimnej sústrasti nad odchodom vášho dieťaťa, ktorého si Všemohúci povolal k sebe."
Príbeh zo života:
Pýtam sa sestier z oddelenia, či má môj malý nejaké zásoby môjho mlieka? Tvrdili, že nie, tak som utekala odsávať. Na ďalší deň mi druhá sestra povedala, že má v zásobe 80 ml. Skoro som odpadla. Neviem, ako to tam majú porobené, keď každá povie niečo iné. Každopádne prišiel pondelok (mala som ísť preč z nemocnice). Vo vnútri som cítila, že ak odídem, že sa malému pohorší. Ale to už bola moja prepúšťacia správa spísaná a ja som bola zbalená. Išla som si ešte na ich oddelenie odsávať mlieko. Pozerám na malého, ako krásne spí, ale ten spánok striedala intervalová plačlivá bolesť. Pýtam sa dr., nebolí ho bruško, ona, že nie, to je v poriadku. Môj muž prišiel pre mňa a odviezol ma domov. Do Stupavy. Prišiel za 3 hodiny a oznámil mi, že ho preventívne vezú na Kramáre, nakoľko oni nemajú žiadneho doktora, chirurga, že niečo s črievkami. Nasadli sme do auta a išli na Kramáre. Tam nám doktor oznámil, že malý má perforáciu črievok (prasknutie na niekoľkých miestach, nakoľko bol ešte tráviaci systém nedovyvinutý). Ale oznámil nám, že prišiel v tak kritickom stave, že ho nemôže operovať hneď, a musia ho stabilizovať. Tvrdil, že už to musel mať 3 dni a bolesti. Tá predstava ma zozierala pomaly zaživa. Prežil na liekoch a na samostatnom dýchaní celú noc. Utorok 25.4.2017 ho poobede išli operovať. Nakoľko som nevládala od plaču ani dýchať, môj muž išiel do nemocnice sám, kde čakal pred operačnou sálou. Zrazu mi volá s plačom, že už to tam sám nezvláda. Sadla som do auta a letela za ním, hovorila som si, že my dvaja musíme byť pri sebe a ja nemôžem sebce čakať doma na výsledok. Prišla som, objala ho a do 10 min prišla doktorka a oznámila nám, že malý operáciu neprežil. Keď nám vysvetľovali, že pri týchto deťoch chodia lupou črievko po črievku, dierka po dierke, odstrihnú a zašijú, hovorila som si, toto nemôže byť pravda. Tá bolesť, že som tu ja a moje dieťa už nie je, je taká silná a neopísateľná, že dnes je to presne týždeň a mám pocit, že sa nič nezlepšilo. Akurát sú tu tie pohľady ľudí, ktorí trpia pri pohľade na mňa, ako môj muž (ktorý neviem, koľko ešte zvládne) a ja neviem, či im vyčítať, že neplačú so mnou a hovoria o budúcnosti ako o garancii, že bude všetko OK, alebo im vynadať, že sa tak isto netrápia. Každopádne viem, že to je zle, ale toto by som nikomu nepriala zažívať. Také prázdno, nemať radosť, nedokázať zachytiť myšlienku, sústrediť sa na čokoľvek. Nejde mi to. Bolesť je silnejšia. Plus ten strach z možného druhého dieťaťa je tak veľký. Momentálne som v stave, že sa chcem utápať v žiali. V každom pohľade do zrkadla sa vidím, ako som ešte pred 3 týždňami nosila pod srdcom dieťatko, ktoré sme si s mužom vysnívali. Keď vidím jazvu, poviem si, katastrofa a nemá ani zmysel. Lebo čo z nej vyšlo, už neexistuje. Moje telo je tak zničené a zhumplované a to mám 28 rokov, že mi je do plaču. Celá radosť z toho, aké sme mali mať krásne leto, ako som si chvíle s mojím Janíčkom predstavovala, je preč. A ja len pozerám dobá a neviem, čo robiť. Neveiem sa vrátiť ani k domácnosti, k bežným činnostiam. Čo horšie, že môj muž ich kvôli môjmu rizikovému tehotenstvu robil 8 mesiacov. A teraz ich neviem stále začať robiť ja. Plus počas toho, ako som ležala, doniesol domov môj muž kočík od známeho. Moja mama zurila, že povera je povera. Ja som si hrdo povedala, na povery ja nedám. Teraz už viem a čakám, kým ich môj muž, všetky veci, neodnesie z nášho domu niekam veľmi, veľmi ďaleko. Plus takto minulý rok som bola v práci presne 25.4.2016, prišla som domov a pred domom policajné autá (razia). Môjho muža odviezli a ja som nevedela ani kam, kedy ho uvidím, komu volať, keďže som nebola doma, zabavili nám aj mne úplne všetko, vrátane peňazí, čo som mala po predaji bytu, takže som nemala peniaze ani na právničku. V ten deň som myslela, že umriem, nevedela som nič... a veľmi to bolelo... Môj syn zomrel presne 25.4.2017. Je to nejaké znamenie, si hovorím? Alebo len blbá náhoda? Mám na čela napísané smoliarka? A nakladajte jej koľko ešte zvládne? Muž mi hovorí: "Neboj sa, ešte nás len krásne čaká." Pýtam sa ho: "Kedy?" Najradšej by som už teraz bola tehotná. Ale tak veľmi sa bojím. Keby mám prísť ešte o jedno dieťatko, alebo by malo mať komplikácie, umriem... Neviem, ako mám teraz žiť ďalej, ako sa tešiť, že to druhé bude už všetko v poriadku. Neviem, či navštíviť doktora, aby mi pomohol cez to prejsť? Ja naozaj neviem... Len prosím a teraz neviem koho, či Boha? Alebo prírodu? Aby to prestalo tak bolieť a aby mi dali šancu byť maminou zdravého dieťatka a aby som sa prestala báť. A skúsila to ešte raz... Veľmi ťa obdivujem, že si toto zvládla, ako si zvládla. Ja pri mojej sekcii môžem mať asi prvé ďalšie dieťatko až za dva roky. A ten čas tak bolí a pomaly plynie....
Ako hovoriť s deťmi o smrti | Dad University
Každý človek prežíva stratu blízkeho vlastným spôsobom. Dôležité je dať človeku najavo, že na neho myslíme a že je nám úprimne ľúto, čo prežíva. Často krát za nás povie viac úprimné objatie, stisk ruky či náš pohľad.