Je to iba môj pocit, alebo počet rodičov, ktorí sa na svoje deti sťažujú, že sú nezvládnuteľné, stúpa? Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Čo vlastne v praxi znamená „nezvládnuteľné“ dieťa?
Pred chvíľou z ambulancie odišla matka s dieťaťom, ktoré už nastúpilo do ZŠ. Chlapec nebol ochotný ani na chvíľu urobiť to, čo od neho chcela, a pritom išlo o jednoduché požiadavky: „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“, „Skús neskákať s topánkami po sedačke...“ Už vám musí byť jasné, že ani psychológ nemá vo svojej výbave čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa napríklad len hralo. Chlapec nebol ochotný vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Neustále svojím správaním obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je skutočne telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú.
V duchu si zaznamenávam moju súkromnú diagnózu „robí si, čo chce“. Toto je extrém, keď tento chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť.
Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Pýtam sa rodiča, aké by vaše dieťa bolo, keby počúvalo?
Hranice vo výchove: Mýty a realita
Babky hovoria, že dnešné deti si toho k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali... Sú to len reči alebo je to tak, že hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú? Je to zložitá otázka, nechcem ju len tak odbiť, že je to pravda. Myslím si, že dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Vždy ma rozladí situácia, keď sa stanem svedkom toho, ako rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné, ale je to len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Ale nechcem zdôrazniť, že to je tá jediná príčina v našej spoločnosti, ktorá súvisí s nárastom počtu nezvládnuteľných detí.
Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Keby som to mala veľmi jednoducho povedať, vyznelo by to tak, že rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Následky prílišnej slobody a „kultu dieťaťa“
Čo sa môže stať, ak to „takto“ pôjde ďalej? Opäť máme pred sebou zložitú otázku, na ktorú niet jednoznačnej odpovede. Veľa sa hovorí, aké následky môže mať mediálnosť a neosobnosť tejto doby na naše deti, ale vlastne nič nemáme jasne pomenované. Niekedy si poviem, na čo čakáme, čo sa musí stať, aby sme mali jednoznačnejší postoj, napríklad k takému faktu, koľko hodín denne môžu deti tráviť pri počítačových hrách. Vidíte mladých ľudí, ktorí sedia vedľa seba, ale sú vnímaví len voči tomu, čo sa odohráva na ich displeji. V svojej práci sa stretávam aj s rozvinutou závislosťou od počítačových hier. Ale stále si myslím, že zdravý ľudský rozum zvíťazí. Rodičia sa začínajú zaujímať o možné následky takto tráveného času, hľadajú možnosti, ako sa deťom venovať a emočne sa približovať.
Počula som takú myšlienku, že teraz vládne svetu „kult dieťaťa“, ofukujeme ich, vymýšľame množstvo krúžkov, riešime ich stravu aj prášok na pranie, v ktorom im perieme... Čo si o tom myslíš? Zaoberáme sa našimi deťmi „až príliš“? Myslím, že máš celkom pravdu, že existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.
V súčasnosti som sa začala venovať mladej žene, ktorá prišla s ťažkými úzkostnými stavmi. Pyšne mi rozprávala o svojich obetavých rodičoch, ktorí ju všade vozili, zo školy ju brali na krúžky, ktoré jej vybrali, potom sa s ňou učili. Pýtala som sa jej, na čo si najradšej spomína, ale nevedela si spomenúť na žiadnu svoju hračku alebo aktivitu, keď by sa cítila spontánna, prirodzene hravá a radostná. Bola pochválená za dobré známky a jazykové znalosti, ale teraz pred ukončením štúdia začala byť úzkostná, lebo sa zľakla reality a otvorených možností, ktoré jej život ponúka. Hovorí, že by sa najradšej vrátila do čias, keď o ničom nemusela rozhodovať. Na tomto príklade môžeme sledovať, ako prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Som rada, ak si rodičia vážia svoje dieťa, ak sa mu venujú, tešia sa z jeho vývinových prejavov, ale vždy mám na mysli slová britského psychoanalytika Donalda Winnicotta, ktorý opakovane tvrdil, že „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa.
Ako stanoviť dieťaťu hranice tak, aby ich prirodzene rešpektovalo?
Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.
Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Vysvetlíš mi toto tvrdenie? Deti benevolentných rodičov sa cítia menej bezpečne? Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Pamätám sa na chlapca s príliš benevolentnou výchovou, keď sa ma rodičia pýtali na to, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali.
Prečo máme na deti také nároky?
Dnes je úplne bežné, že už 5-ročné deti majú krúžky, učia sa jazyky, rodičia sa akoby aj v tomto pretekajú, chcú mať doma „superdeti“ a keď to ony nezvládajú, sú sklamaní. Prečo máme na ne také nároky? Čo si o tom všetkom myslíš? Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Za riziko považujem len také rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Akoby si niektorí rodičia cez úspech svojho dieťaťa kompenzovali vlastné frustrácie alebo to, čo mi sami veľakrát hovoria: „Viete, keď ja som nemal tie možnosti, nech moje dieťa má všetko.“
Nemôžem za rodičov rozhodovať, len upozorním na to, že každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Alternatívne výchovné prístupy a intuícia rodiča
Mám známu, ktorá zastáva „voľnú výchovu“, jej dieťa sa už v troch rokoch rozhodovalo, čo bude jesť, mohlo si obliecť, čo chcelo, a podobne. Dokonca v niektorých krajinách západnej Európy existujú škôlky, kam takéto deti chodia. Aký máš názor na takúto výchovu? Dnes sa môžeme stretnúť s rôznymi alternatívami, ktoré v zásade nevychádzajú zo zlých myšlienok, ale vždy som prekvapená z toho, ak rodič prestane mať vlastnú výchovnú intuíciu a empatické identifikovanie sa so svojím dieťaťom a hľadá akýsi štýl výchovy. Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Keď sa ma rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýta, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolím odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“ Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Žiadne trojročné dieťa nie je príliš zrelé, aby mohlo o sebe rozhodovať.
ADHD a iné diagnózy: Čo stojí za tým?
Veľa rodičov so svojimi deťmi behá po odborníkoch a zisťujú, či nemajú hyperaktivitu a ADHD. Sú tieto diagnózy naozaj také frekventované? Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú skutočne veľmi frekventované diagnózy a osobne ich považujem za klinické diagnózy, ktoré zastrešia mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné, ťažko uchopiteľné a rodičia sa cítia výchovne bezmocní.
Najväčší problém vo výchove: „Duchom prítomný“ rodič
V čom vidíš najväčší problém tejto doby pri výchove malých detí? Kde robíme najväčšiu chybu? Nechcem, aby tento článok vyznel negatívne s veľmi kritickým postojom k dnešnej výchove malých detí, pretože väčšina rodičov bez väčších neistôt a problémov sa stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. To, čo by som chcela pripomenúť, vyplýva z mojej klinickej praxe, keď za mnou chodia rodičia detí, ktoré už majú určitý emočný problém. A tu by som si mohla dovoliť vypichnúť určitú chybu v správaní rodičov k deťom, keď nie sú ochotní alebo nevedia byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Myslím, že sa už opakujem. Hovorili sme o tom, aké je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a stále mám na mysli jeden dôležitý vzťahový fenomén, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. To žiaduce a terapeutické „duchom prítomný“.
Ako postupovať, ak je dieťa extrémne náročné?
Ako by mali rodičia postupovať, ak si myslia, že ich dieťa je extrémne náročné až nezvládateľné? Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Preferovanie jedného rodiča: Bežný jav v rodine
Čo robiť, ak vaše dieťa preferuje len jedného rodiča. Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené! Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa! Vzorce pripútania detí sú zložité a môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane veku, osobnosti a skúseností.
„Nadmerne pripútaný“ vzťah s jedným rodičom môže byť dôsledkom rôznych faktorov, ako je temperament dieťaťa alebo rozdiely v starostlivosti. Ak si uvedomíte nerovnosti medzi preferovaným rodičom, sebou a deťmi, je dôležité nepanikáriť. Povzbudzujte rodinu, aby si stanovila a pochopila svoje vlastné rozhodnutia a hranice, s kým trávi čas. Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností. Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností. Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom.
Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.
Ak je vaše dieťa pevne pripútané k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi.
Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou. Ak ste príliš kritickí alebo odmietaví, pravdepodobne si tento spôsob vzťahovania osvojia a stanú sa príliš kritickými alebo odmietavými voči sebe samým! Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté. Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom.
Počas období silnej pripútanosti k jednému rodičovi môžu deti prejavovať odpor alebo preferencie týkajúce sa toho, kto plní ich potreby. V takých situáciách je dôležité, aby rodičia stáli pevne a nechali druhého rodiča riešiť požiadavky dieťaťa. Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho. Keď vaše dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy. Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu. Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.
Nezdravý vzťah jedného rodiča s dieťaťom môže mať negatívny vplyv na emocionálny vývoj dieťaťa. Dieťa môže mať problémy so separačnou úzkosťou, čo vedie k ťažkostiam pri vytváraní zdravých vzťahov v budúcnosti. Ako rodičia interagujú so svojimi deťmi, ovplyvňuje sociálne fungovanie detí. Zabezpečte, aby obaja rodičia aktívne zapojovali sa do starostlivosti o deti a trávili s nimi kvalitný čas, aj keď ste len v tej istej miestnosti a robíte rôzne úlohy, čo je známe ako „paralelná hra“ v terapii hrou a vývoji detí. Navigovanie v zložitostiach rodičovstva, najmä pri riešení preferenčných vzťahov, môže priniesť pocity úzkosti a viny. Ak vás tieto emócie preťažujú, je dôležité pamätať si, že hľadanie pomoci je znakom sily, nie slabosti. Rodičovstvo je cesta objavovania a potreby každého dieťaťa sú jedinečné.
Keď dieťa prejavuje silnú pripútanosť k jednému rodičovi, je dôležité pochopiť, že ide o prirodzenú súčasť jeho emocionálneho vývoja. Rodičia môžu vytvoriť zdravú a milujúcu pripútanosť so svojimi deťmi podporovaním rovnováhy, trávením individuálneho aj spoločného času so svojimi deťmi a vytváraním láskyplného prostredia. Áno, je úplne normálne, že batoľa, malé dieťa, staršie dieťa alebo dokonaj tínedžer v rôznych fázach svojho vývoja preferuje jedného rodiča pred druhým. Deti často hľadajú útechu a bezpečie u hlavného opatrovateľa, žiadajú otca o rozprávky pred spaním, ale počas dňa vyžadujú čas s matkou. Výskumy zistili, že bezpečná pripútanosť k rodičom je spojená s pozitívnymi výsledkami v emocionálnom a sociálnom vývoji detí. Deti s bezpečnou pripútanosťou majú tendenciu vykazovať vyššie sebavedomie, lepšie medziľudské vzťahy a zlepšenú emocionálnu reguláciu. Na druhej strane, neisté pripútanie, najmä úzkostné a vyhýbavé štýly pripútania, sú spojené s rôznymi psychologickými problémami, ako je úzkosť, depresia a behaviorálne problémy u detí.
Poruchy učenia a správania: Ako ich rozpoznať a zvládnuť
V poslednej dobe sa často spomínajú poruchy učenia, ktoré spôsobujú problémy pri socializácii a zvládaní školských povinností detí. Čo však tieto pojmy pre vás ako rodiča znamenajú? Čo všetko zahŕňa, ak má dieťa diagnostikovanú niektorú z nich? Aké sú ich prejavy a následky? Všetky tieto poruchy majú individuálny charakter a niektoré z nich môžu vzniknúť, ak má dieťa vrodenú dysfunkciu centrálnej nervovej sústavy. Symptómy porúch učenia spôsobujú, že dieťa v škole zaostáva a má problémy pri plnení školských povinností. Okrem školských neúspechov a zhoršenia prospechu dieťaťa môžu poruchy učenia spôsobovať problémy vo vzťahu k učiteľom a k učeniu všeobecne. Nevhodné správanie voči spolužiakom, poruchy učenia a zhoršený prospech dieťaťa tak môžu nepríjemne ovplyvniť život celej rodiny.
Ak sa problém nepodchytí a nerieši, trpí váš vzťah rodiča k dieťaťu, vzťahy medzi rodičmi a postoj rodiča k učiteľovi a ku školskému systému. Preto je pre rodičov - a rovnako aj pre učiteľov - veľmi dôležité oboznámiť sa s rôznymi poruchami učenia a ich prejavmi; spoznať, aké sú ich príčiny, ako ich dieťa prežíva a aké sú možnosti nápravy. Rozhodne nie je vhodné aplikovať na „problémové” dieťa represívne opatrenia. Poruchy učenia sa týkajú veľkej skupiny detí, dospievajúcich, ale aj dospelých ľudí. Deti aj dospelí, ktorí trpia niektorou z týchto porúch, často dokážu prekvapiť originálnym riešením matematických a iných úloh a sú úspešní v oblastiach, ktoré ich zaujímajú viac ako ostatné.
Príčiny vzniku špecifických porúch učenia je veľmi ťažké jednoznačne zistiť a popísať. Napríklad ľahká mozgová obrna / dysfunkcia (ĽMD) môže byť geneticky podmienená (faktor dedičnosti) a príčiny sú tu neznáme (neurotické). Nevieme pri nich presne určiť, čo sa mohlo stať počas tehotenstva: či matka brala určité lieky, pila alkohol, fajčila alebo dokonca požívala omamné látky. Poruchy učenia môžu vzniknúť aj v dôsledku dlhodobej choroby, ale aj po dlhej neprítomnosti žiaka v škole. Takisto bývajú prejavom školskej nezrelosti či dôsledkom rodinných alebo iných problémov, ktoré zapríčiňujú zameškanie školského učiva.
Psychologické tipy pre rodičov
Deti sa učia emócie regulovať od nás tzv. neuronálne zrkadlenie. Deti, ktorým sú prejavované láskavosť a rešpekt, majú vyššiu emočnú inteligenciu a lepšiu schopnosť zvládať stres. Mozog dieťaťa v strese nedokáže prijímať logické argumenty. Potrebuje najprv pocit bezpečia. Najväčším prediktorom emočnej inteligencie dieťaťa je úroveň emočnej sebaregulácie rodiča. Trpezlivosť sa neučí zákazmi, ale prostredím bezpečia a podpory.
Je prirodzené, že prežívame akýsi pocit straty, keď sa ukáže, že naše dieťa nie je také, aké sme si predstavovali. Často dúfame, že naše deti budú ako my, aby sme sa s nimi mohli ľahšie emocionálne spojiť. Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa. „Naše snímkové deti navzájom láskyplne vychádzajú, požičiavajú si hračky, objímajú sa a rozdelia sa o posledný kus koláča. Ich reálne verzie sú však často pravý opak. Hoci je dosť frustrujúce, keď naše dieťa nie je také, aké by sme ho chceli mať, nestrácame svoj pokoj preto, že je nepríjemné alebo nespolupracuje. Strácame ho, pretože si myslíme, že by nemalo byť nepríjemné alebo nespolupracovať. Inak povedané, našu neschopnosť byť naplno prítomní pri čomkoľvek s našimi deťmi podnecuje nesúlad medzi naším snímkovým dieťaťom, ktoré existuje len v našich predstavách a tým reálnym z mäsa a kostí, ktoré stojí pred nami, “ uvádza Susan Stiffelman vo svojej knihe.
Pochopenie toho, že existuje syndróm snímkového dieťaťa, vám pomôže naučiť sa milovať dieťa, ktoré máte, také, aké je. Psychológ Carl Rogers povedal: „Všetci máme iné dary, takže všetci máme rôzne spôsoby, ako povedať svetu, kto sme." Ale aj napriek tomuto poznaniu, existuje veľa rodičov, ktorí sa veľmi ťažko dokážu zmieriť s tým, že ich dieťa je iné, ako si to predstavovali. Môže ich trápiť napríklad to, že strácajú určitý imidž, ktorý si chceli pred svetom vytvoriť alebo sú smutní z toho, že dieťa má odlišné názory, hodnoty a záujmy, a tak sa nemôžu do hĺbky rozprávať na témy, ktoré určí rodič. Niekedy problém znepokojených rodičov spočíva v tom, že ich dieťa má vlastnosť, ktorú oni sami nemajú. Možno bol rodič spoločenský vyvrheľ a dúfa, že jeho dieťa bude veľmi obľúbené. Možno bol rodič v detstve bacuľatý, hanbil sa za to a dúfa, že jeho dieťa bude štíhle. Ak je bacuľaté, za hnevom a kritikou rodiča sa skrýva sklamanie a negatívne pocity zo seba samého. Tým, že dieťa neplní jeho sen, o to viac čelí vlastnej neistote. Za hnevom je možno skrytá aj úzkosť. Mnohí rodičia sa obávajú, že dieťaťu sa kvôli tomu, aké je, môže niečo zlé prihodiť, že bude znášať bolesť alebo nespokojnosť kvôli tomu, že mu chýbajú určité schopnosti, zručnosti alebo vedomosti. Veľmi často rodičia trpia aj kvôli tomu, že dieťa študuje iný odbor, ako si to oni predstavovali, nepáči sa im výber práce alebo výber partnera. Je úplne prirodzené mať nádeje a sny o svojom dieťati. Každý rodič ich má. No, ako už bolo uvedené, niekedy sa predstavy veľmi líšia od reality.
Odpovedzte si na tieto otázky: Aké boli vaše ciele a sny? Odpovede si môžete aj zapísať. Vyskúšajte súcit samého so sebou: Súcit so sebou samým spočíva v tom, že sa budete správať k sebe tak, ako by ste sa správali k priateľovi, ktorý prechádza ťažkou situáciou. Praktizovanie súcitu so sebou samým nie je zložité. Je to zručnosť, ktorej sa možno naučiť. „Viac ako kedykoľvek predtým musíme prestať vnímať súcit voči sebe a starostlivosť o seba ako prejav slabosti“, hovorí doktorka Kristin Neffová. Keď všímavo sledujete svoju bolesť, môžete uznať svoje utrpenie bez toho, aby sme to preháňali, čo vám umožňuje prijať múdrejší a objektívnejší pohľad na seba a svoje životy. Pri súcite so sebou samým sa učíte rozprávať sami so sebou ako s dobrým priateľom. "Je mi to tak ľúto. Si v poriadku? Je niečo, čím by som mohol pomôcť? Čo môžem spraviť pre to, aby si sa cítil lepšie? Súcit si môžete vypestovať aj tak, keď si sami napíšete list, a to kedykoľvek pociťujete ťažkosti alebo sa cítite byť pod veľkým tlakom, ale tiež ak sa potrebujete nejako motivovať k zmene. Sadnite si a napíšte si list v tretej osobe, akoby ste ho písali priateľovi alebo blízkemu. Mnohí z nás sú lepšími priateľmi pre iných ľudí ako pre seba, takže to môže pomôcť v identifikovaní problému ako aj hľadaní riešenia. Existujú tri spôsoby: Pomyslite si na imaginárneho priateľa, ktorý je bezpodmienečne múdry, láskavý a súcitný a napíšte si list z pohľadu svojho priateľa. Napíšte list, akoby ste sa rozprávali s milovaným priateľom, ktorý bojoval s rovnakými starosťami ako vy. Napíšte seba súcitný list, ktorý akoby písala časť vášho ja, ktorá bojuje s určitým problémom. Po napísaní listu ho môžete na chvíľu odložiť a potom si ho prečítať neskôr. Možno najdôležitejšie je pochopiť, že seba súcit znamená, že si ctíte a prijímate svoju ľudskosť. Nie vždy fungujú veci tak, ako by ste chceli. A to sa týka aj výchovy a prijatia svojho dieťaťa. Toto je realita, ktorú zdieľame všetci. Čím viac otvoríte svoje srdce tejto realite namiesto toho, aby ste proti nej neustále bojovali, tým viac budete schopní cítiť súcit so sebou a so svojím dieťaťom. Bolesť často vzniká skôr z našich presvedčení a úvah o okolnostiach než zo samotnej situácie. Najlepšie zo všetkého je identifikovať vlastné myšlienky, ktoré spôsobujú nepokoj a uvedomiť si, že im nemusíte veriť. Vhodné je vrátiť sa v mysli do prítomnosti a užívať si reálne chvíle s dieťaťom. Musíte sa naučiť opustiť vytúžený obraz o dieťati. Cieľom je naučiť sa milovať dieťa, ktoré máte, nie dieťa, o ktorom ste snívali alebo ste si mysleli, že ho chcete.
Rozhodnite sa pre rastové myslenie: Fixné myslenie je také, pri ktorom si myslíme, že sme určitým spôsobom nastavení tak, že to, čo vieme, je už maximum a nič sa v našom živote nedá už zmeniť. Rastové myslenie je také, pri ktorom sme presvedčení, že zmeny sa môžu uskutočniť a my sa neustále môžeme posúvať ďalej. Pri fixnom myslení myslíme na svoje vlastnosti a schopnosti. Naša predstava je taká, že tie sú dané, zdedené, nemenné. Nadobúdame pocit, že nič sa už nedá zmeniť. Pri rastovom myslení sa sústreďujeme na snahu niečo urobiť a snaha sa neustále mení. Buď je väčšia, alebo menšia. Rastové myslenie nepozná závisť. Človek s rastovým myslením dopraje úspech iným a motivuje sa úspešnými ľuďmi. Pri fixnom myslení je to opačné. Fixné myslenie sprevádza závisť a často aj nenávisť voči iným ľuďom. Je potrebné si uvedomiť, že závisť je najväčší zabiják spokojnosti a dobrej nálady. Úžasné však je to, že mozog je neuroplastický a ak chceme urobiť zmenu, dá sa to. Stačí pár týždňov a mozog môže začať fungovať po novom. Čiže také vlastnosti ako kreativita, optimizmus, odvaha, sila vôle, komunikatívnosť nie sú vrodené. Dajú sa naučiť. Človek s rastovým myslením sa môže neustále meniť, posúvať, pracovať na sebe. Nové situácie, a tou je aj narodenie dieťaťa, môžete vnímať na základe rastového alebo fixného myslenia.
Nevyžadujte od detí, aby podporovali vašu sebaúctu: Odpor k tomu, čo sa práve s našimi deťmi deje, sa objavuje aj vtedy, keď ich považujete za služobníkov svojej sebaúcty, teda prostriedok na to, aby ste sa cítili lepšie. Možno svoju dcéru zahŕňate chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastiete od pýchy. Alebo možno upierate pozornosť na svoju dcéru, keď je k hosťom na večierku slušná. Posilňuje to vaše ego, keď povedia, aká je dobre vychovaná. Samozrejme, nie je na tom nič zlé, ale deti sa nalaďujú na vaše pocity, chcú takto získať váš súhlas, učia sa pravidlá hry, ako súhlas dostať. Ak potrebujete, aby vám týmto spôsobom poskytovali dobrý pocit, vytvárate rany, pretože zavádzate podmienky pre lásku k nim a učíte ich zodpovednosti za vaše pocity. Keď nevyžadujete od detí zodpovednosť za vaše pocity, keď ich prijímate také, aké sú, pomáhate im v tom, aby z nich vyrástli samostatní ľudia s vlastnými silami a výzvami. Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestanete potláčať realitu, prestanete uznávať svoj odpor a nedovolíte mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujete s prijatím dieťaťa, ktoré máme, keď dávate prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierate sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo sme si predstavovali.
Vychovávať deti nie je jednoduché a väčšinou sa riadime našimi vlastnými skúsenosťami z detstva. „Tí, ktorí mali súrodencov mohli sami zažívať, že boli buď uprednostňovaní alebo nie,“ hovorí psychologička Mária Kopčíková. Prečo k deťom pristupujeme odlišne? Každé dieťa je iné a podľa toho sa mení aj náš prístup k nim. Rozdiel môže ovplyvniť aj poradie narodenia detí alebo pohlavie. Napríklad, prvorodené dieťa môže získavať viac pozornosti, pretože rodičia majú veľa obáv a minimum skúseností. Nemôžeme tiež zabúdať, že aj povaha a osobnosť našich detí sa líši. Potvrdiť to vedia aj rodičia jednovaječných dvojičiek. „Každé dieťa sa narodí s nejakou svojou povahou. Naše povahy, v kontexte s očakávaniami a predstavami, sa dostávajú do nejakého stretu. Ďalším dôvodom, ktorý môže posilniť pocit utláčaného dieťaťa je narodenie súrodenca so špeciálnymi potrebami. Ako sa so situáciou vyrovnať a nastaviť čo možno najviac vyrovnaný prístup k deťom? „Je nesmierne dôležité o tom s deťmi v určitom veku korektne hovoriť.“ Dieťa by malo pochopiť dôvody, prečo niekedy uprednostníme jeho súrodenca. Správnou komunikáciou môžeme nastaviť vyvážený prístup.